Reklama

Reklama

Nejsledovanější žánry / typy / původy

  • Drama
  • Komedie
  • Dokumentární
  • Animovaný
  • Dobrodružný

Oblíbené filmy (9)

A pobežím až na kraj sveta (1979)

Ďakujem. To je jediné slovo, ktoré mi napadá. Tak krásny, citlivý, smutný a poetický príbeh som naozaj dlho nevidela. Majka Tárajka patrí medzi moje najobľúbenejšie literárne postavy, a preto som len a len rada, že jej filmová verzia je rovnako pôsobivá a autentická. Takže ešte raz - ďakujem vám, Peter Solan, že ste sa ujali natáčania filmu, ktorého téma vám vraj nebola nijako mimoriadne blízka. Ďakujem, že ste presviedčali Anetku Lakatošovú, aby stvárnila hlavnú hrdinku až dovtedy, kým nesúhlasila. Ďakujem, Anetka, že ste napokon prijali ponuku úlohu dievčatka, ktorého osud bol akiste príliš podobný tomu vášmu. O to viac ďakujem. Ďakujem všetkým zúčastneným, ktorí odviedli tak presvedčivé výkony, že som počas celého sledovania mala pocit, akoby som sa nedívala na film, ale na obyčajný život zachytený akousi skrytou kamerou ( hovorím najmä o výbornom Ivanovi Mistríkovi, opäť raz úsmevnej Magde Pavelekovej a o vynikajúcich manželoch Adamčíkovcoch). Ďakujem. Pretože na svete je ešte stále veľa Majok-Tárajok (hoc Peter Solan sa v istom rozhovore vyjadril, že o tom pochybuje), ktoré potrebujú vedieť, že nie sú samé. Že nie sú iné. Že nie sú poslednou literou abecedy ...

Balada o Vojtovej Marine (1964)

Pri pohľade na DOKONALÚ choreografiu a jej minimálne rovnako dokonalé nasmínanie a zostrihanie mi doslova plápolal zrak. Prirátajte si krásnu goralskú muziku, výborné herecké výkony a predovšetkým tanečné výkony (učaroval mi najmä Jozef Majerčík), tú nákazlivú radosť zo života ako takého, no i zo života v konkrétnom časopriestore ... a pochopíte, prečo som sa hneď prvý raz od dojatia rozplakala. Tanečné scény mi počarovali natoľko, že ich mám stiahnuté i v mobile. A čo sa samotnej balady týka - výborná voľba na sfilmovanie. Jednoducho, Martin Ťapák s týmto dielom nevstúpil len do služieb slovenského filmu, ale trebárs i do môjho srdca.

Červené víno (1972)

"Toto dielo bez veľkého zveličenia prezentuje defilé slovenského herectva. Je radosť dívať sa na každú postavu, na každého herca, s akým odovzdaním, s akou úctou a s akým nasadením ponúkol svoje danosti, talent, svoje ambície pre to, aby mal film u divákov čo najlepší ohlas. Nielenže je tematicky veľmi zaujímavý, ľudsky, charakterovo a obsahovo bohatý, ale prezentuje sa tam kus našej povahy, našej histórie, nášho života. A hlavne - podľa môjho skromného názoru - vonia to človečinou" Takto jeden z najznámejších a najobľúbenejších filmov slovenskej kinematografie (14 666 predaných kusov DVD) charakterizoval Štefan Kvieitk, predstaviteľ jeho hlavnej roly, a k jeho slovám vlastne len ťažko čosi výstižnejšie dodať. Takmer rapsódia na (západo)slovenský spôsob o živote i živorení ; a ak niečomu film vďačí za svoj mimoriadny úspech, nebude to ani tak technická stránka ( i keď trebárs hudba Zdenka Líšku by si zaslúžila osobitný komentár ), ako výborne nadávkovaná zmes všemožných ľudských emócií a zážitkov rámcovaná ľúbezným, no zároveň -a najmä- drsným časopriestorom. Dodajme ešte, že v celých takmer troch hodinách filmu sa naozaj neobjavil nikto, koho herecký výkon by bol rozpačitý či nedajbože vyslovene zlý. Počnúc už spomínaným Kvietikom ( ktorému film naozaj ponúkol úžasnú príležitosť filmovej premeny z optimistického silného mladíka cez životom nalomeného vojaka až po absolútne zničenú, alkoholu sa oddávajúcu ľudskú trosku) a jeho filmovou ženou Emíliou Vašáryovou, ktorá poctivo a verne odohrala život ustráchanej, obetavej, pokornej a v svojej krehkosti predsa len silnej Kristíny. Za povšimnutie a obdiv stojí i Eva Krížiková ( čoby zosobnenie pernamentných životných omylov ), Karol Machata ( ako nešťastný a nešťastie spôsobujúci dávny Kristínin milenec ) či Július Vašek, ktorého slizká a prízemná postava je tak majstrovsky zahraná, že naozaj len málokto k nej nemôže cítiť odpor. Podobne výborne stvárnil svoju rolu v podstate dobráckeho, no v rodine tyranského chlapa Ivan Rajniak. Skrátka, nech je ako chce, pre mňa Červené víno ostáva tou najvyberanejšou filmovou sortou od, o a pre Slovákov

Nedodržený slib (2009)

Môj film. Chápte to ako chcete. Myslím si však, že tak, ako existujú ľudia, ktorí sú si sympatickí na prvý pohľad a potom na celý život, môžu podobne silné symaptie vzniknúť i v kombinácií človek-kniha, človek-hudba, človek-film ... Nedodržaný sľub je pre mňa viac než filmom. Je to príbeh, ktorý sa vo mne zachytil, a ktorý považujem v mnohých ohľadoch tak trochu už aj za svoj. Je to príbeh, ktorý som videla 6x v priebehu jedného roka (neskôr som to prestala počítať), a vždy na mňa nanovo zapôsobil. Iste, má svoje chyby - ale čo nie? A potom, nie je v ňom naozaj ani jedna jediná scéna, ani jeden jediný moment, skrátka naozaj nič, čo by ma čo i len na chvíľu zneistilo v mojom názore - totiž že ide o jeden z najprelomovejších a najzásadnejších filmových zážitkov môjho života. Tento film mám jednoducho tak neskutočne rada, že som zrejme stratila akúkoľvek schopnosť posúdiť ho objektívne - ako vravím, Nedodržaný sľub je pre mňa skrátka niečo bytostné.

Schindlerův seznam (1993)

Kráľ svojho žánru. Dokonalý, suverénny... a neskutočne ľudský.

Statky zmätky (1973)

Komorný príbeh slovenského realistu J.G.Tajovského, ktorý ma opantal hneď pri prvom pozretí. Už samotná knižná predloha je zaujímavá a nútiaca uvažovať, no táto insenácia, to je skrátka to najlepšie možné prevedenie, aké mohli tvorcovia pripraviť. Akiste za to možno vďačiť najmä obsadeniu: Juraj Kukura (zalietavý Ďuro túžiaci mať všetko a najmä mať to hneď) a Magda Vášáryová (zosobnenie trpiteľstva a pokory v úlohe citlivučkej Zuzky) predviedli ako nešťastný mladý manželský pár výkon, za ktorý sa navždy zapísali v mojej mysli i srdci. Skvelo im sekundovali i "rodičia", najmä pohľad na Magdu Pavelekovú, v reálnom živote rodenú aristokratku, a v tomto snímku sedliačku ako vyšitú, potešil. SUBJEKTÍVNE pre mňa Statky-zmätky ostávajú jedným preľúbym príbehom, a - zbytočne to tajiť - môže za to i fakt, že do môjho života vstúpili za šťastných a pekných okolností, na ktoré rada spomínam. I bez nich by to však bola pozoruhodná inscenácia pozoruhodnej hry.

Titanic (1997)

Sfilmovaná VEĽKOLEPOSŤ. Nie, to nie je presné ... ale keď výstižnejšie slovo na popísanie tohto VEĽKOFILMU naozaj nepoznám. Na čo však zbytočne hľadať správne slová, keď v tomto prípade stačia dve, vypožičané od hlavnej hrdinky Rose (azda najznámejšia a najlepšie zahraná rola Kate Winslet) ... NIKDY NEZABUDNEM. A nielen na Jacka ( i keď naozaj ide o jeden z najnezabudnuteľnejších DiCapriových výkonov ). Vlastne, už nemám čo dodať ... snáď len ( pre zmenu zacitujem hlavného hrdinu) : NECH KAŽDÝ DEŇ STOJÍ ZA TO. A verte, deň strávený s Titanicom za to stojí ... A trvám na tom i napriek nereálnej zápletke, zle vykreslenému Calovi (myslím zle z psychologického hľadiska) a napriek hlúpučkej Rose, pri ktorej osude sa dá trošku pofňukať, no za jej afektované naviazanie sa na Jacka a za štýl "som zaľúbená, všetci ostatní mi môžete...ehm..." by som jej aj sama strelila.

Vianočné oblátky (1977)

Martin Ťapák zrejme veľmi miloval svoju rodnú Oravu, čo sa odrazilo i na jeho tvorbe. Tento film je tiež lokalizovaný do tejto rázovitej slovenskej oblasti. Vianočné oblátky sú Ťapákovým druhým "vianočným" filmom inšpirovaným tvorbou Martina Kukučína. Nikdy síce nedosiahli úspech a uznanie ako Rysavá jalovica (a platí to o tvorbe oboch Martinov), no mňa si získali prakticky hneď. Hoci nie všetky ukázané zvyklosti a rituály sú mi blízke, predsa sa len výborne díva na tú dedinskú symfóniu životov smerujúcich (v tomto prípade) k najkrajším sviatkom roka. Výborné herecké výkony len podčiarkujú nádhernú atmosféru, na ktorú však musí byť divák naladený a vnútorne s ňou stotožnený. Už i v predlohe oslabená dejová línia ustupuje početným folklónym vsuvkám, čo nie každý musí hodnotiť kladne, no mne osobne práve takýto štýl vyhovuje (a nielen u Ťapáka). Škoda len, že film o starosvetských slovenských Vianociach je pre väčšinu našincov počas súčasných slovenských Vianoc len alternatívou, nie klasikou ...

Želary (2003)

"Krutý príbeh nežnej lásky" - takto Želary definuje podnadpis - aký už dávno na našom území nevznikol, a ktorý mi úplne počaroval. Aňa Geislerová v svojej azda najlepšej hereckej úlohe stelesnila jednu úžasnú, vierohodne vykreslenú premenu, pričom jej skvelo sekundoval György Cserhalmi zhosťujúci sa roly jednoduchého, no dobráckeho dedinského chlapa Jozu s takou prirodeznou ľahkosťou, že by som sa vôbec nedivila, kebyže ho stretnem hoci aj v našej dedine ako orie na poli či kráča do kostola. Vlastne, všetci zúčastnení vykreslili svoje postavy tak plasticky a verne, až sa mi nechce veriť, že to nie sú ľudia, ktorých dôverne poznám z môjho života. Práve vedľajšie postavy a ich "malé" príbehy sú neraz tými, ktoré doženú k slzám. Príbeh ako celok je rámcovaný vojnou, no tá je len akýmsi odrazovým mostíkom k príbehu jednej dievčiny, či skôr jednej dediny, ktorá sa stáva najprv jej azylom, potom väzením, a nakoniec jej domovom. Ak už tu možno hovoriť o skutočnom rámci, je ním prenádherná slovenská príroda (zachytená v prenádherných obrazoch Asena Šopova), ktorú divák spoznáva v jej celoročnej premene. Príjemne pôsoboia aj ľudové zvyky (vianočný stromček zavesený na drevených krámov stropu, vynášanie Moreny, krásne goralské piesne, vzájomná pomoc miestnych pri robote, svadba,ženy nosiace šatky..), ktoré ešte medzi miestnymi pretrvávajú, no autorom sa bravúrne podarilo zachytiť, ako pomaly, naoko nenápadne, ustupujú z cesty novej dobe. Poteší i nevymedzovanie zla na jednu stranu; postavy nie sú dobré či horšie na základe sociálnej, národnostnej alebo náboženskej príslušnosti, ale na základe svojich individuálnych rozhodnutí a činov. Ešte dodám, že prekrásny soundtrack patrí k mojim najobľúbenejším - a vlastne, celé ŽELARY sú lokalitou, ktorú by ste síce na mape hľadali márne, no v mape môjho srdca patrí k najobľúbenejším a najvyhľádavanejším destináciám.

Reklama

Reklama