Havenohome

Viac ako uvedené dokumenty hovorí o kríze elít réžia celej talkshow a vystupovanie Adely Banášovej. :D

Zo pár častí je dobrých. Liová (Ženy) a Ostrochovský (Partizáni) majú premyslenú celú dramaturgiu svojich dielov, ponúkajú vyvážený a vyčerpávajúci pohľad na danú tému a dokonca vás aj navnadia pozrieť si niektoré staré slovenské filmy. Z ich prístupu cítiť odbornosť a poctivú pripravenosť, čo chýba všetkým ostatným dielom (Kerekesov diel som ešte nevidel). Dosť prepálený je Kirchhofov Duch v stroji, ktorý namiesto vecnej popularno-naučnej metódy volí okázalo autorský prístup v konečnom dôsledku pôsobiaci veľmi prázdno. Jeho moderátor Chlpík je síce dobrý kameraman ale ako iniciátor situácií pred kamerou je jalový a aj samotný koncept pretáčania starých scén novými technológiami je len nedotiahnutý prvoplánový nápad bez väčšieho významu. Zmysel záverečnej scény s dymostrojom mi už úplne ušiel, ale chápem, že veľkí autori sa predsa nemôžu znížiť k neumeleckým televíznym žánrom. Vyslovene otravne pôsobí napríklad časť o Sexe a erotike, kde opäť vyvstáva otázka, či by náhodný chodec na ulici bez stredoškolského vzdelania nevytvoril niečo hodnotnejšie. Celý diel sú len hurasystémom nastrihané zábery na prsia zo slovenských filmov prekladané zábermi na hlúposti hovoriacich slovenských filmových umelcov (klúč ich výberu je nevyriešiteľnou záhadou), ktorí ležia nahí vo vani s penou. Poznávacia hodnota tohto dielu je nulová a humor nudný a lascívny..........Moja najväčšia výtka teda smeruje k hlavným dramaturgom projektu Cielovi a Feglovej, ktorí si mohli dať väčší pozor pri výbere jednotlivých tvorcov a pri schvalovaní scenárov do výroby (ak ich teda niektoré diely vôbec mali).

Po prvej časti. Som mierne šoknutý. Americké filmy/seriály nemajú problém hovoriť o intímnych a trpkých veciach vážne aj s humorom, ale Girls idú ešte ďalej. To, čo by Apatow alebo Smiths zobrazili hlavne vtipkujúco (sex, vylučovanie, intímne problémy...) je tu ukázané vo svojej až absurdnej jednoduchosti a každodennej rutine. Identifikácii s hrdinkami prispieva strohý a vecný štýl bez manier kopírujúci šikovne napísaný scenár. Presne sa to triafa do problému z rodičovských peňazí žijúcej mládeže, ktorá neustále odkladá začiatok reálneho života. Dlhodobo nezamestnaní po vysokej škole z toho môžu dostať dobrú depku. Dúfam, že ďalšie časti prinesú nejakú nádej. :D...............Po dopozeraní druhej série. Tak nakoniec mal v tom prsty aj ten Apatow ako výkonný producent a nechal sa týmto seriálom ovplyvniť aj pri tvorbe svojej poslednej komédie This is 40 a je to na nej cítiť. Girls sú ale parketa Leny Dunham. Tá to nielen napísala a z veľkej časti režírovala, ale nemá problém v každej časti ako hlavná hrdinka aspoň raz otrčiť svoj nie zrovna módny zadok a niekedy sa priamo pred kamerou aj vyští. A o tom to celé je. O neideálnej žene, ktorá má štyri brady, riť ako regrút kufor a prsia ako lentilky pod kobercom. Navyše je sebastredná, trpí obsedantne-kompulzívnou poruchou, nevie si nájsť prácu a naivne si myslí, že z nej raz bude úspešná spisovateľka. No proste hrdinka našich čias. Podobne aj ďalšie tri hlavné hrdinky pôsobia veľmi živo a označenie Girls ako Sex v meste pre hipsterov je celkom výstižné. Seriál nie je nejaký odsudok hipsterskej generácie ale snaží sa vyvážene nahliadať jeho pózerské ale aj úprimne prežité momenty. Scenár neustále preplieta komické a dramatické scény a skoro v každej časti je zvrat alebo udalosť na spadnutú sánku. Výborné sú "všedné" sexuálne scény. Sex tu nie je zobrazovaný ako niečo výnimočné. Samotná hlavná hrdinka pretiahne, čo sa hýbe. Realisticky však pôsobia všetky naťahovania kondómov, pokusy o strčenie prstov do zadku, zháňanie lubrikačného gélu a sprievodné banálne aj vážne rozhovory. Je to hlavne o ženách a ich trampotách ohľadne vzťahov, ale výborné sú aj mužské postavy, ktorí sú tiež lúzri. Napriek tomu je to plné humoru a nejedná sa o nejakú samoúčelnú depku. Niektoré časti sú trocha slabšie, každopádne je všetko patrične vygradované a žiadny happyend postavy nedostanú zadarmo. Takže trocha nádeje tam nakoniec je.

Ďalšia nemecká pecka! Detičky z hitlerjugend putujú troskami Tretej ríše za starou mamou do Hamburgu. Nekompromisné vrhnutie vodcových ovečiek napospas následkom jeho politiky. Na hlavnej hrdinke Lore sledujeme postupný prerod zo sfanatizovanej arijskej blondýnky na človeka ochotného odstrihnúť sa od dedičstva otcov. Subjektivizujúca kamera, ktorej záujmom sú výseky reality, úzke snové zábery na dejové detaily, senzitívne snímanie okolitej prírody v neustálych preostrovačkách, explicitné zobrazenie násilia a výborná práca zo zvukom navodzujú Lorino vnímanie tesne povojnovej situácie, keď sa nemecký obyvatelia prvýkrát zhlukovali okolo verejných násteniek oblepených fotkami masových hrobov "podľudí". Originálnou dejovou premisou, vybudovaním výborných situácií a vycizelovaným scenárom, ktorý neskĺzne do známych klišé, ukazuje Shortland akým smerom by sa mal vybrať umelecký európsky film, ktorý prichádza s miliónkrát ohranou témou a s kapitolami z nárdonej histórie. Na Horiaci ker sme museli zavolať Hollandovú, keď budeme robiť druhú svetovú, tak treba namiesto Herza, Nikolaeva alebo Chlumského zavolať Cate Shortland.

Pre mňa filmový zážitok mesiaca. Oplatí sa vidieť už len kvôli spôsobu Petzoldovej réžie. Všetko natáča na jednu klapku a púšta hercom pri natáčaní aj mix zvuku, vďaka čomu môžu reagovať na všetky podnety a pod tlakom náročnej metódy vydolujú zo seba ten najlepší výkon. Barbaru urobil na digitál, ale je to ešte extrémnejšia metóda natáčania ako v čase nedostatku 35mm suroviny. Petzold je dôkazom, že film je stále z veľkej časti technické umenie. Dôkladným výberom objektívov dosahuje zvláštne rozzrnenie obrazu a aj keď je to digitál, pôsobí to veľmi živo. Barbara je emóciami nabitý netradičný film o komunizme s "posolstvom ako z pošty", urobený rafinovane bez zbytočných retrokostýmov a didaktických scénok exponujúcich dané obdobie. Najbizardnejšie na tom všetko je, že Petzold vychádza z Cravena a Argenta. Odtiaľ to výborné plíživé napätie.

Obrovský posun od Fornayovej debutu Líštičky. Posun ani nie tak vo voľbe formálnych výrazových prostriedkov, ako v efektivite ich využitia. Pokiaľ boli Líštičky ťažko odvarový artový film, tak Killer je režijne presná tragická dráma účinne navodzujúca pocit realizmu. S postavami sa dá identifikovať a dielo smeruje ku konkrétnej téme. Štýlovo je to najbližšie asi bratom Dardennovcom, ale formálna stránka je miestami ešte radikálnejšia – značne dlhé zábery, dianie mimo obraz, vchádzanie a vychádzanie hercov z rámu. Aj týmito prostriedkami navodený rytmus každodennej nedramatickej reality pomáha Fornayovej hľadať pravú podstatu stavu vecí. Nikto nie je vo filme zobrazený figurkovito a implicitná kritika odznie ako na stranu neonacistov a ľudáckych Slovákov, tak aj na stranu menšiny. Môj pes killer je konečne zaujímavý film o rómskej problematike. Oproti Šulíkovmu Cigánovi (kde sa na Rómov pozerá protekcionisticky a pseudohumanisticky) a oproti Zvonkom Šťastia a Vojtekovmu Cigáni idú do volieb (ktorých kvalita nie veľmi preskočila úroveň televíznych realityshow a ktoré Rómov zobrazujú najmä ako exotov) Killer úspešne artikuluje nový a mediálne neprevarený názor do diskusie. Formayova namiesto zobrazovania stereotypov hľadá príčinu, prečo sa na Slovensku tak ťažko prijíma inakosť a šikovne vykresľuje korene ľudáckej xenofóbie prerastajúcej do neonacizmu a spejúcej k tragickým udalostiam. Na frak dostáva slovenské "miluj blížneho" kresťanstvo, ktoré bohužiaľ funguje ako ideologická kostra na masové šírenie zhubných myšlienok. Menšina aj väčšina sú nemajetné frustrované bytosti, ktoré svoj hnev slepo smerujú proti sebe, aniž by si uvedomovali, že celý konflikt je umelo generovaný a udržiavaný pri živote niekým, kto môže z ich vzájomnej nenávisti vytĺkať politický kapitál.............Ešte k spracovaniu. Umne je vyriešená aj distribúcia informácií. Nič sa zbytočne nezdvojuje a postavy nehovoria popisné repliky. Neherci sú viac-menej dobrí, a to najmä preto, lebo prekonávajú domáci stereotyp, ktorý predpokladá, že neherec nemusí hrať (Na tom bohužiaľ stroskotal inak slušný štich Až do mesta až). Niektoré zábery by si však pýtali ešte zo dve klapky a precíznejšie hľadanie adekvátneho hereckého výrazu................Problematický je záver. Ťažko hovoriť, čo bol autorský zámer. Každopádne na kontroverziu je zavarené. Zaujímavé bude sledovať aj reakcie a čítanie tej-ktorej časti diváckeho spektra. Aby sa náhodou nestalo niečo podobné ako v Maďarsku po premiére Je to iba vietor, kde na film o rómskej problematike chodili hromadne neonacisti a film nesprávne chápali ako potvrdenie ich zvráteného svetonázoru.........Editujem po druhom pozretí. Záver vôbec nie je problematický, ale jedná sa o presnú pointu, ktorá mi po prvej projekcii unikla, kedže som čakal niečo explicitnejšie. Matka hlavného hrdinu vychovávať nemohla, otec má radšej svoj vinohrad, takže musí ísť za niekym, kto mu skutočne rozumie.

Ako sedemročný som bol z toho excitovaný a pár týždňov som behal v bielej plachte po lese. Ako desaťročného ma to už vôbec nebavilo. Po dnešnej projekcii konštatujem, že je to mierne podpriemerný film, nemôžem však nezohľadniť jeho unikum, čo sa týka námetu. Prvá polovica má celkom dobrý spád, ale druhá už je dosť nuda. Sú to celkom šikovne pozliepané motívy z vojenských a najmä partizánskych filmov. Prestrelky a pátos ako z Ramba. Zaujímavý je ideologický podtext: Tí kubánci majú ešte nádej, to nie su až také svine ako Rusi. Kubánsky vojenský vodca si nakoniec sype popol na hlavu a ľutuje, že sa vôbec zúčastnil invázie do USA. Ruský politruk je však nefalšovaný hajzlík a toho treba na konci s chuťou zastreliť. Kuba (a iné menšie národy) sú len nevoľníkmi ruského komunizmu. Toto je asi hlavný ideologický odkaz filmu Rudý úsvit.

Kedysi dávno, keď som videl Bergmanovu trilógiu o mlčaní Boha, bola moja viera hlboko otrasená. Teraz, keď som videl Päsť Ježíšovu sa moje pochybnosti nadobro rozplynuli. Konečne niekto odtajnil nejaké nesfalšované evanjelium.

Konečne som sa k tomu dostal. Jedna hviezda za guilty pleasure momenty edwoodovského typu. Rehotalo sa celé kino. Csino hrá postavu nesmrteľného pútnika, a táto rola ho skutočne urobila nesmrteľným. Jeho herectvo je nechcená ale bravúrna paródia drsňáckých akčných hrdinov. Režisér E.B. je snílek, ktorý chodí rád do kina. Naučil sa nejaké triviálne postprodukčne triky a natočil Immortalitas. Viac ako guilty pleasure momentov je tam tých nudnýc pasáži, keď Csino chodí s puškou prázdnymi ruinami. Je to celé zlé, o tom žiadna debata. Na druhú stranu, keď sa nad tým zamyslím, tak aspoň ten film neobhajuje ešetebáckych kolaborantov, nezobrazuje ženy ako sliepky, nešíri stereotypy o rómoch a nesnaží sa bezzubo a onanisticky kritizovať sociálnu realitu. To robia všetky ostatné slovenské filmy a vačšinou regulérne za štátne peniaze. Immortalitas je aspoň taký zlý film, že sa na ňom miestami dá dobre zabaviť.

Je to des. Keď budem chcieť, aby niekto trpel, tak ho priviažem a pustím mu tento film................Dej to ma skoro taký riedky ako Tak fajn.................Ešte prvých desať minút si človek hovorí, že to nie je až také zlé. Ale keď sa tam ani po hodine nič nezačne diať, tak to už je moc. Enormné množstvo stopáže zaberajú ezoterické činnosti podkreslené mučivým klavírnym motívom. Potom príde jedna smiešna "sex-selling" scéna a jedna predvídateľná dramatická scéna bezvýsledne ždímajúca emócie. A potom je už vlastne koniec....................Je to taká Jesenná sonáta s Kaliňákom. Kaliňáka nepripomína len herec Igonda a jeho štylizácia do úlohy sympatického muža, ktorého chcú všetky chudery do postele, ale aj replika jednej postavy, ktorá doslova povie, že sa kedysi v mladosti bozkávala s Kaliňákom. WTF? To akože postava z fikčného hraného filmu spomína na reálneho politika Kaliňáka? Inú logiku to nemá. Tak sa paranoidne pýtam, že či to je nejaká platená podprahová reklama na voličky Smeru-SD? Od pravdy asi nebudem ďaleko, kedže na premiére sa promenádoval samotný Maďarič a ďalší smerácky sympaťák so sexi bradou Blanár. A keď režisérka vyzná svoj kladný vzťah k prednášajúcemu Robértovi Ficovi (v tomto rozhovore http://www.filmsk.sk/show_article.php?id=6816&movie=&archive=1 ). Priznávam, že som asi paranoidný. Ale ak by to aj nebola reklama na sexi bradáča zbožne obdivovaného stádom sliepok (Tak zobrazuje Solčanská všetky ženy vo filme. Dúfam, že to nie je autobiografická inšpirácia), aj tak sa mi zdá, že je to troška predražené "umenie". 600 000 € od AVF a od RTVS na niečo ako dva diely Paneláku? Celé sa to odohráva v jednej lokácii (okrem pár úvodných obrazov), umelecký výkon tam nikto žiadny nepodal, ani nejakú drahú hviezdu platiť nemuseli a dve sady sviečok a vlečka halloweenských dyní predsa nemôže byť taká drahá? Ale chápem, že aj dramaturg z RTVS, čo ten scenár ani nečítal, potrebuje z niečoho žiť, a že aj firmy na prenájom filmovej techniky potrebujú zarobiť. Ale aj keď započítame všetky tieto položky, tak sa mi stále zdá, že 600 000 € je predsa len veľa.....................Aby som len neohováral, tak sa aj k filmu viac vyjadrím. Je to ďalší slovenský film "zo života", keď fikčný text hľadá svoju jedinú oporu vo väzbe na životnú realitu (vrcholom je spomínaná replika o Kaliňákovi) a nekonštruuje nijakú dramatickú logiku (Niečo, z čoho by mal potešenie aj divák, ktorý nepozná Kaliňáka). V dôsledku čoho môžete film čítať len v otrocky mimetickom zmysle a jediné, čo vám po dopozeraní zostane v mysli sú banálne stereotypné vyhlásenia: "Veru je to tak, taký je život!" Táto paradigma "umeleckého filmu", ktorý musí vypovedať o strastiplných existenčných problémoch je hlboko vyčerpaná. Na Slovensku sa jej však stále darí (nedávny film Ďakujem, dobre! nie je iný prípad). Snaha hovoriť o miliónkrát omletých témach (rozvod, vzťahové problémy, medzigeneračné problémy, odcudzenie, atď) sa vďaka chabému spracovaniu a nulovej invencii redukuje na seriálovu otravnú exploatáciu. Nedarí sa nijaký zaujímavý pohľad na známe veci, ale len najklišovitejšie stereotypy a lacné ždímanie emócií. Solčanská si to pekne vygrejduje do sýtych farieb, preloží to zopár žeriavovými zábermi a tým sa končí jej režijný prínos. Jej schopnosť prerozprávať cudzí (už aj tak veľmi biedny) scenár je nulová. No najhoršie sú na tom tie ženy. Najviac ma zaráža, keď ženy vykreslia samy seba vo filme ako sliepky, alebo ako vyprázdnený objekt sexuálnej potreby. Feministické hnutie na Slovensku by si malo urobiť poriadok hlavne vo vlastných radoch.