Lucjen

Marston rozhodne vie, ako spraviť príťažlivý námet maximálne fádnym. Začína totiž od konca - a ten je z toho najmenej zaujímavý. Complete Unknown rozpráva o zmene identít prostredníctvom flashbackov - do hája, prečo? Najsilnejšia časť príbehu je iba v pozadí a väčšinu času sa film venuje súčastným životom postáv. Keď začnete pozerať až po polhodine, vôbec o nič neprídete. Nejaké budovanie atmosféry tu je, ale ku koncu sa zúfalo vytráca a nebyť tvárí Shannona, Bates a Weisz tak neudržím viečka otvorené do konca...Ako trailer na 9 životov Známej neznámej Jennifer by to bolo super...ale toto nie je trailer...

Remo ma jednoznačne presvedčil o tom, že Müller má o čom rozprávať. Následne však po každej sfére jeho života iba skĺzol, veľmi zľahka podryl iba tú o jeho chorobe. Ja poznám Richardové piesne, nie jeho samého a tak to bolo pre mňa značne mätúce. Čakala som od filmu presne opačný efekt. Jediné, čo bolo konzistentné, bola chladná, miestami až beznádejná atmosféra. Inak sa skákalo rôzne od jeho vzostupu, cez jeho osudové ženy až po jeho chorobu. Každá časť by vystačila na jeden samotný dokument a tak je tento 90 minútový pokus trochu zúfalý. Režisér vytvoril viac otázok, než odpovedí. Chcem o Rišovi vedieť viac!

Na Before we go ma odrádzali dve veci...Kapitán Amerika nepatril k mojím obľúbeným hercom a námetov "dvaja cudzinci, jedna noc" už je spracovaných až až a poväčšine ma bolia zuby z množstva cukru, ktoré sa z nich sype. Vôbec netvrdím, že tých 89 minút tu nie je sladkých. No Nick a Brooke sú tak neskutočne očarujúci, že mi to neliezlo na nervy. Návšteva u starčeka, ktorý predpovedá budúcnosť už bola veľa a vôbec sa tam nemusela objaviť, ale to tak už s tými romantickými filmami býva... no nie každý má tak snovú, pokojne plynúcu atmosféru. Po Gifted mi Kpt. Amerika len potvrdil, že keď zahodí štít, je veľmi príjemný. Nadpriemerná jednohubka, ktorá nie je až tak predvídateľná, ako sa zo začiatku môže zdať - nedajte sa odradiť. Nebránila by som sa ďalšiemu režisérskemu počinu od Evansa.

Som si istá, že na papieri pôsobí príbeh veľmi zaujímavo, miestami určite aj desivo no Coppole sa podaril presný opak. Asi hodinu som sledovala pár slečiniek, ich mená si vôbec nepamätám - iba viem, že jedna z nich bola Nicole a druhá Mary Jane zo Spidermana. Je tu osobitá atmosféra, dopĺňaná rovnako osobitou hudbou, s týmto režisérka nemá problém. S plynutím deja je to ale príšerné. Je tu vysoké riziko, že než sa dostanete k vytúženému zvratu, zaspíte. A je to škoda, pretože konflikt medzi vzrušenými dievčatami, ženami a jediným mužom v dome vôbec nie je zlý. Oh, takmer by som zabudla spomenúť Farrella a má to svoj dôvod - inak skvelý herec tu vôbec nedostal šancu vyniknúť. Taká šedivá myška medzi historickými drámami. O nič neprídete, ak ju prehliadnete, na druhej strane úplná strata času to tiež nie je...

Tak ma princ krasoň z Game of Thrones opäť pritiahol k filmu, ktorý by ma inak nezaujal. Nikolaj tu teda ako princ krasoň rozhodne nevyzerá. Za to ale hrá výborne - priznám sa, že som trochu pochybovala o tom, že sa z jemného blondiačika premení na takého drsňáka. Prostredie väzenia je veľmi atraktívny priestor (ehm - na temné thrillery, inak asi nie) a Waugh z neho po stránke atmosféry ťaží všetko čo sa dá. Ale správna dráma nemôže byť drámou bez nejakého silného emotívneho pozadia - a tu to jednoducho nefunguje. Waldau hrá muža, ktorý pre svoju rodinu obetuje všetko; ale cítiť som s ním nedokázala, pretože všetko čo som si o nej zapamätala je, že manželku hrala Lake Bell. Ako studené krimi spĺňa Shot Caller všetky aspekty - ako vzťahovka ani jednu. A veru sa Waugh tými častými flashbackmi snažil, len v nich zabudol prepnúť tú chladnú atmosféru.

Fincherovu sedmičku mi odporúčalo viac ľudí s rovnakými slovami: "Nebudeš dýchať. Neodtrhneš oči. Ty si to ešte nevidela?" a tak som sa jej vyhýbala sedem rokov... dobre, asi nie presne toľko, ale keď už sa tu všetci oháňajú tými sedmičkami, tak chcem aj ja! Trochu neochotne priznávam, že mali celý čas pravdu. Nedýchala som, nedokázala som odtrhnúť oči. Genialita Finchera nespočíva vo veľkom počte explicitných záberov, ktoré niektorých užívateľov rozčúlili - mňa fascinovala jeho trpezlivosť a precíznosť. S ničím sa neponáhľa. A vo výsledku ani nič zbytočne nekomplikuje, ako sa môže zo začiatku zdať. Z môjho pohľadu v tom naozaj nie je viac, aj keď sa tomu pripisuje mnoho ďalších významov a superlatív. Pán režisér vytvoril plnokrvný krimi thriller s dobrým príbehom tak, ako to bývalo v deväťdesiatkach zvykom, len do toho zľahka a atraktívnym spôsobom zaplietol ešte náboženský motív a stvoril dokonalého psychopata. O tom, že obsadil výborných hercov snáď netreba polemizovať.. no prekvapil ma Kevin Spacey - tohto pána som až do tohto momentu veľmi neobľubovala - ale svojím niekoľko minútovým vystúpením si ma úplne získal.

V prípade De halvt dolda mám pocit, že scenárista aj režisér mali vždy jasnú predstavu o konci, ktorý vás totálne dostane - ale z nejakého mnou nepochopeného dôvodu sa k týmto dychberúcim záverom dopracovali štyrikrát neskutočne nezáživným, až uspávacím spôsobom. Hlavne posledný diel som sa snažila nestrácať pozornosť, ale jednoducho to nešlo. A koniec opäť stál za to, škoda toho zvyšku. Viem si tento krátky seriál predstaviť ešte kratší - dvadsať minút na každú časť by úplne postačilo. A úvodný aj záverečný monológ naozaj stačilo povedať v prvom a poslednom diele. Film mi ich zopakoval štyrikrát, ako keby som mala alzheimera.

Tak po veľmi vlažnej (až ľadovej) dvojke som si k tretiemu pokračovaniu sadla s obavou. Avšak tentokrát na to išli režiséri trochu inak. Scenár zadali nejakým pánkom, ktorí po dejovej stránke nepriniesli do série Ja Zloduch nič nové, ale povinnosť si splnili viacmenej bez nejakej pohromy, pretože nebudete umierať nudou a po nástupe Gruovho brata Drua sa možno aj pousmejete. ;) Tvorcovia tentokrát zabodovali niečím až smiešne jednoduchým - hudobnými peckami z osemdesiatok. Ja viem, rozprávka rozhodne nie je o soundtracku - no najmenší sa zabavia tak či tak a nech mi žiaden dospelý nehovorí, že ho nepoteší (prípadne nezobudí, ale myslím že zaspať nestihne) Take On Me, Jump alebo Bad od Jacksona. A ak ani jedno z toho, tak 99 Luftballons vás už musí zlomiť. Ja som jednoducho 90 minút mala presne tú radosť, ktorú mám, keď rádio zahrá moju obľúbenú pesničku. :) A spolu s rozkošnou Agnes som nič viac nepotrebovala. A ešte Gruova múdrosť na záver... Źivot je niekedy jednoducho taký. Dúfame v jednorožca, a dostaneme kozu.

Jack sa po šiestich rokoch vrátil a musím povedať, že na ňom nie je vidieť ani jeden rok. Dokonca ešte na pár minút omladol o dve desaťročia - ten chlap asi fakt našiel prameň mladosti. :) Piráti majú stále ten druh humoru ktorý mám rada, len už ním nesršia tak ako v predošlých dieloch...niekde Na vlnách podivna, bez Verbinskiho sa to jednoducho zaseklo. Dejová línia je fajn - rozhodne pritiahne vašu pozornosť, ale vaše nervy nechá pokojné - všetko je žalostne predvídateľné, od záhady ohľadom Tridentu (to najvtipnejšie na celom filme) až po rodinné zväzky. Ale tá dobrodružná atmosféra je tu stále a je strašne sympatická a úsmev vám z tváre nezmizne - ako by mohol, keď je tam kapitán Sparrow? Mne teda zmizol iba v momente, keď som si v obsadení prečítala meno David Wenham a nespoznala ho v samotnom filme... Z tohto sa budem musieť ísť vyspovedať.

Nenapadlo by ma, že sa zasmejem pri komédii, kde sa dvaja chlapi prezliekajú za ženy...a nezasmiala som sa iba raz. Už by som mala prestať spochybňovať Wildera - čohokoľvek sa chytí, nemôže to byť zlé. Marilyn bola naozaj krásna, ale mňa najviac bavil Jack...tak ako vždy. Ten chlapík ma vie dojať ako alkoholik v dráme a rozosmiať v komédii prezlečený za ženu. Ako inak by ste nazvali herecký um? ;)