Lucjen

Ešte znie hudba z titulkov. A musím ihneď napísať svoj dojem. Myslím, že je celkom ťažké hodnotiť film, chváliť ho a upozorniť aj na jeho chyby, keď už je vo filmovom svete známy ako jeden z najlepších vôbec. Nálepka "PERFEKTNÉ" už tak či tak ovplyvňuje názor diváka, ktorý ho videl až po skoro 20 rokoch jeho vzniku, ako ja. Ale on je naozaj perfektný, či už môj názor ovplyvňuje hodnotenie a názory, alebo nie. Na začiatok ukazuje tvrdý život, zaradenie sa niekam, kam máte taký pocit, že nepatríte. Pokračuje nádejou, kde už sa ukazujú dve základné skupinky ľudí: Celé je to o nádejí, o jej stratení a udržaní. Brooksova pasáž bola neskutočná. Polovica filmu je o živote, kedy sa musíte vypýtať na WC. A čo sa stane, ak si na to zvyknete. A tá druhá pomalším rozbehom ukáže, ako sa to dá zmeniť. Myšlienka Shawshanku je tak jednoduchá, počula som ju už toľkokrát. Ale nikdy mi nebola sprostredkovaná tak nádherne, podčiarknutá skvelými hercami (Tim Robbins sa už nikdy neprekonal) a hudbou. Čo si divák môže ešte želať? Azda aby sa ten pocit, ktorý zostane niekde v tele, udržal čo najdlhšie.

PS: I love you môže na prvý pohľad pôsobiť gýčovo. Istým spôsobom aj je. No ja jednoducho nie som schopná mu niečo vyčítať. Ak mi vo filme aj niečo zaškrípe, zabudnem na to hneď pri ďalšej vete. Samozrejme, snaží sa vyžmýkať čo najviac emócii, ale robí to tak nenútene, že ma to ani na chvíľu za tie dve hodiny neotravuje. Naopak, rada sa tomu poddám. Pre mňa jeden z tých kúskov, kde jednoducho všetko sadlo, do bodky. Herci, scenár, soundtrack - jeden z mojich najobľúbenejších. Smutný film, rozhodne však nie depresívny, naopak mi vždy zlepší náladu. Film, ktorý môžem vidieť tisíckrát a vždy ma dostane :)

Z Dolanovho štýlu možno cítiť nedostatok disciplíny a nadhľadu v opakujúcich sa spomalených záberoch, no tie zábery sú tak éterické, atmosferické a silne dýchajúce, že som čakala na každý ďalší. Xavier je tým veľmi osobitý a využíva to zrejme v každom svojom snímku, ale narozdiel od Imaginárnych lások má Mami! veľmi silnú tému a hmatateľné emócie, oproti Laurence Anyways plasticky vykreslené postavy. Nemôžem vytknúť ani opakujúce sa herecké obsadenie, Dorval aj Clément hrajú ako o život. Prekvapivo nejde ani tak o samotného Steva s diagnózou ADHD, ako Diane, ktorá túži po nezávislosti, no svojho syna miluje. Celú dobu som bola fascinovaná jej nevkusom, cez ktorý aj tak nejak pôsobila ako dáma. Už sa ani nepozastavujem nad vekom režiséra - ktorý má mimochodom výborný hudobný vkus - iba čakám na jeho ďalšie počiny.. neviem sa dočkať!