Reklama

Reklama

Nejsledovanější žánry / typy / původy

  • Drama
  • Komedie
  • Animovaný
  • Krimi
  • Akční

Recenze (2 470)

plakát

Yaru! (1978) 

Hasebe po Okasu! znova obsadil Natsuko Yashiro do hlavnej úlohy, ktorá opäť podala kvalitný výkon. Detektíva si zase zahral Yûdai Ishiyama, známy ako Crimson’s Accomplice z režisérovho predošlého filmu Reipu 25-ji: Bôkan. Mladá žena na ceste do Tokia musí čeliť mnohým znásilneniam, ku ktorým režisér ponúka jazzovú hudbu. Yasuharu Hasebe tu znova používa svoj obsahový znak. Hlavnej hrdinke sa dejú udalosti súvisiace s nahotou či násilím, pričom ju každá ovplyvní (v tomto prípade jej putovanieň. Film nie je tak vyšperkovaný ako režisérov vrchol Reipu 25-ji: Bôkan, ani tak nestrhne a má málo napätia.

plakát

Džošú sasori: Dai 41 zakkjobó (1972) 

Shunja Ito pokračuje v réžii. Škrípavé zvuky nasledujeme dole do temnej kobky, kde je už tradične zavretá hlavná hrdinka série. Spútanej jej totiž ostáva už len ústami brúsiť lyžičku. Tento prológ je slabší, ako ten v prvej časti, ale nie vždy môže byť začiatok filmu taký pôsobivý. Tým pádom ale poteší kamera, ktorá ponúka aj modrý filter v temnej kobke pri umývaní vodou, resp. modré osvietenie, červený filter zmeny farby dažďa pri úmrtí jednej z postáv. Práca s tieňmi je tiež výnimočná. Teatrálnosť je väčšinou výborná, vypnutie zvuku v kľúčových scénach mrazivé. Nefunguje však všetko. Niektoré veci z obsahu sú priamo hlúposti, ako dozorcovia s pančuchami cez hlavu, ktorých je aj tak poznať a skáču okolo ako v nepodarenej groteske alebo chabý drevený dom/chata, čo padne práve, keď sa naň pozerajú utečenkyne, vadí mi aj muzikálna časť s opisom zločinov a prehreškov každej z utečenkýň s prednesom starej ženy, ktorá berie príbehu tempo. Po ich kratučkom opise aj tak nemáme ku postavám bližšie, ani ich okrem Matsu a vodkyne veľmi nemôžeme špecifikovať. Dynamická kamera sa otočí pri škrtení aj o 360 stupňov, neskôr pri starej žene, či o dosť uhlov pri sediacej Matsu. Tvorcovia prekvapia čiernobielym prvým pohľadom na dedinu/mestečko. Zostupovanie do svahu je spomalené a epické, s vhodnou hudbou. Z vonkajšieho prostredia sme sa dočkali úžasne veľkého obilia pri opustených domoch, kde vietor kvíli ako v hororoch. Aj jeseň je so svojimi farbami zobrazená nádherne. Koláž nemám rád, je to pre mňa zbytočné kazenie intenzity aspoň dvoch scén či obrazov. Z hereckých výkonov vládne Meiko Kaji, ale také šepkanie umierajúcej postavy ku koncu je tiež výborné. Až na drobné obsahové a formálne výčitky a v tejto časti oproti prvej menšiu spriaznenosť diváka a Matsu je to stále áčkový WiP film.

plakát

Frauen für Zellenblock 9 (1977) 

Kamera je sústredená a ukazuje v jednom zábere zaostrenie zblízka aj zďaleka. Technicky ide o oveľa lepší WiP movie ako filmy s Pam Grier, chýba mu však čaro, väčší dôraz a väčšia rozmanitosť, ktorú vieme nájsť v japonskom WiP. Priekupníci prevážajú ženy blízko tábora, na čo doplatia zajatím. Na číslo cely 9 kamera upriami pozornosť spolu so strašidelnou hudbou. Ku kladom sa pridávajú aj drsné scény v obojkoch na krku. Ku miske s vodou s nedá dostať, obojok je tak nastavený, aby sa ku miske väzenkyňa nedostala rukou, ale natiahnutej ruke človeka na zemi chýba len pár centimetrov, tým pádom, keďže ju obmedzuje len obojok na krku, v pokoji mohla dočiahnuť misku nohou, lenže to sme nevideli. Túto „neriešiteľnú“ scénu prekonávajú už len ozbrojení vojaci chrbtom otočení ku väzenkyniam. Ku sexuálnym scénam hrá radostná husľová hudba. Niektoré scény, ako lákanie nadržaného strážnika, sú zbytočne predlžované. Vyústenie tejto scény je tiež nekonečná hlúposť, ktorá sa prieči akejkoľvek logike. Masky, hlavne po výstrele do hlavy, zlyhávajú. Nejde o žiadnu dieru do hlavy, len jeden krvavý pás, pod ktorým jasne vidieť neprerazenú kožu. Človek nechápe ani odhodenie pušky, keď na to nie je dôvod a tá puška sa utečencom vždy zíde. Prenasledovať utečencov neozbrojený a chodiť ako na turistickej vychádzke, sekať mačetou tam, kde do stromov a papradí netreba, strašenie krokodílmi, keď jasne vidíme, že nie sú v jednom zábere s postavami, ani dokonca v rovnakom prostredí (odhaľujú iné kamerové filtre na krokodílov, iný zvuk). Keď sa zdá, že sa hlúposti už vyčerpali, tvorcovia sa prekonávajú vyťahovaním guľky veľmi tenkými konárikmi či steblami trávy. To sú dôvody, ktoré sa pridávajú k môjmu označeniu najhlúpejší WiP film. Aspoň záverečná scéna streleckého staredownu má logiku, nie ako v iných filmoch. Technická kvalita kamery či zvuku (scény bez krokodílov) bohužiaľ obsahové diery zachrániť nemôže.

plakát

Forced Entry (1973) 

Režisér najprv hodí článok o post Vietnam syndróme, cituje aj Air Force psychiatra. Zábery na nejakú vraždu v úvode sa snaží robiť šokujúce s lacnou kamerou s grindhouse štýlom, neváha ich zobraziť niekoľkokrát tie isté, aby vyvolal väčší hnus. Strihom prítomnosti a záberov z vojny či inej krajiny a tlkotom srdca a iných zvukov síce režisér vyvoláva chaos mysli hlavného hrdinu, ale aj chaos diváka, pretože žiadny z tých záberov nie je dlhý a pri veľa krátkych po sebe sa okrem zmätku nedá veľa čo prežiť. Prečo? Nuž ak máte predviesť málo kvalít, uchýlite sa aj ku tomuto. Herci veru nie sú hviezdni, ale kvôli nenapísaniu kvalitných postáv prehrať nemôžu. Film obsahuje aj tvrdé porno scény, ktorými sa snaží aj šokovať. Trvajú dlho na pomery bežného filmu, aj na pomery sexploitation, nie však na pomery porna či normálneho života. Zločin, príprava a jeho prevedenie trvajú príliš dlho na to, aby nezačali nudiť. Herec v hlavnej úlohe hrá svojho šialenca dobre s intonáciou nátlakových fráz, ale len to je dosť málo na kvalitný film. Pointa je ale prekvapivá.

plakát

Reipu nidžúgodži: Bókan (1977) 

Je to Hasebe. Veľa farieb (neskutočne veľa v bytoch, ale aj na pumpe, neodpustí si ani ružové obloženie záchoda), špeciálne nasvietenie a trochu roztrasená kamera (prekvapí aj uhlami zhora, opája sa aj odrazmi skla) a sústredenie na spotupné menenie aspoň jednej z hlavných postáv vplyvom násilia. Nočné klopanie na sklo s prstami na ktorých je prsteň. Sú to veru chlapci z mafie. Šetrím slovom Yakuza, keďže neviem, či brali aj homosexuálov do svojich radov. Preto Hasebe takýmto gangom prekvapí v žánri všeobecne, ale v rámci svojich bláznivých námetov ani veľmi nie. Gangster, po ktorom idú, zjavne homosexuál nie je. Sympatie si získava u pumpára a po násilie nechodí ďaleko, užíva si ho trpezlivo, dôrazne a s rozkošou, dopraje aj rýchlo kvasenému kamarátovi. Do toho nádherná vážna hudba. Hasebe s chuťou na sex zobrazuje znova ja chuť do jedla ako v predošlom Bōkō Kirisaki Jakku. Film je veľmi svižný, Hasebe opäť postavy nenechá vysvetľovať svoje motívy, ale vrhá sa priamo do akcie plnej obetí. Pri naháňaní ženy režisér scénu štylizuje vážnou rýchlou klavírnou hudbou a strihom, ktorý označuje jednotlivé fázy úspešného páchateľa. Všetko spolu dokáže diváka veľmi zabaviť, lebo sa ani chvíľu nenudí.

plakát

Kanzen naru shiiku: akai satsui (2004) 

Režisér bez okolkov z na úvod rušného japonského mesta odchádza do vnútra bytu len strihom. Plán, ako sa dostať z dlhov, sa predstavuje pri a po sexe. Dej najprv pripomína trochu Fargo, zase až tak Wakamatsu nebol. Dlho však nie je jasné, o čom film bude (keby si neprečítam popis), lebo vyše 25 minút sa film zaoberá fargovským krimi, v ktorom nie je dosť čierneho humoru a neskôr to vyzerá byť vyšťavená dráma. Jednoducho, žena, druhá hlavná postava, dlho skrýva to, kým je. S príchodom pána domáceho sa to už našťastie nedá skryť a rozhýbu sa režisérove obľúbené témy. So spomínaním hlavnej ženskej hrdinky navyše prichádzajú do prítomnej farby čiernobiele obrazy, čím režisér možno odkazuje na svoje staršie kúsky, kde prevládala čiernobiela, do ktorej miestami vkladal krátke scény farby. Vizuálne mi tu ale napasuje príliš rýchla slideshow, kedy na jednu sekundu vyjde viacero záberov, ktoré sa nedajú okom veľmi dobre spracovať. Túto slideshow využíva Wakamatsu pri sexe dvoch hlavných postáv, a dodáva ku nej aj koláž. Chýba mi tu ale väčšia štylizácia násilia a sexuálnych scén, akoby majster čiastočne zabudol, čo robilo jeho filmy majstrovskými kúskami. Vo vraždách dokonca filtruje násilie, možno ozaj nemal znova peniaze. Scény síce vyzerali možno nákladnejšie, ako v jeho nízkorozpočtových filmoch zo 60. rokov, ale vždy si dal na násilí záležať, tu však až tak nie. Ku koncu našťastie poteší aj nejakou tou krvou, čím ma Wakamatsu zbavil obáv, že zmäkol pri scénach násilia. Keďže s však režisér v tomto filme nezaoberal sociálnou vykorenenosťou, ale submisivitou a nešťastnou súhrou okolností, chcelo by to o postavách vedieť viac, aj keď možno sme videli všetko, a ak nie všetko, tak všetko podstatné.

plakát

Toulavý pes (1949) 

Kurosawa začína záberom na čierneho psa, ku ktorému neskôr prirovnávajú páchateľa. Sú tu dvaja z neskorších Schichinin no samurai ako detektívi, ktorí riešia ukradnutú zbraň toho mladšieho. Toshiro Mifune je mladší, Takashi Shimura starší. V závere sa ku nim pridáva najmladší samuraj Isao Kimura (dobrá technika) v oveľa lepšej kreácii ako v Schichinin no samurai. Teplo horúcich letných dní bolo vo filme využité lepšie v Body Heat s Williamom Hurtom a Kathleen Turner. Vzhľadom na bod rozhýbania zápletky, a to ukradnutie zbrane, čo nie je až taká veľká dramatická udalosť, príbehu trvá, kým zaujme. Na Kurosawu to vyzerá byť až taká veľká epická téma. V niektorých filmoch sa povie aj, chlap bez zbrane nie je chlap. Tu mi chýbala osobná rovina dôvodu hľadania zbrane, že je to jeho predĺžená ruka a bez nej sa cíti menejcenný. Vidíme však len neoblomnosť hrdinu pri pátraní, ale nič, s čím by sme sa vnútorne stotožnili. V krajine, kde samurajovia dbali na svoj meč by vymyslieť osobnú rovinu ohľadom zbrane nemal byť problém. Trýzeň však nastáva v momente, kedy sa hlavný hrdina dozvedá, že páchateľ jeho zbraň využíva ku krvavým zločinom. Akcia však okrem naháňačky veľmi nepoteší. Vizuálne je film na svoje možnosti dobre zvládnutý, kamera zobrazuje, čo má a v akčných scénach ale mne osobne vadia koláže, našťastie sú tu len krátke, čo trvajú pár sekúnd. Neviem, čo by na metódy vyšetrovania a vypočúvania mladého policajta povedali chlapci z farmingtonskej Barn, ale podľa mojich skúseností by pritvrdili. Poteší, že Mifune tu zahral policajta s výčitkami, čo je iná úloha ako pajác, ktorého som videl dvakrát v Kurosawových filmoch o samurajoch. Takashi Shimura sa tu tvári oveľa ľstivejšie ako v Schichinin no samurai. Kurosawa sa cez postavy prihovára ľuďom, že povojnové časy sú ťažké, z každého sa vie stať netvor, a policajtom zase, že musia v seba veriť a nemôžu si brať zodpovednosť za každý zločin, ktorému mohli zabrániť. Pri vypočúvaní svedkov vidíme nahraditeľnosť väčšiny svedkov aj otázok, čo im boli položené z dôvodu ich slabého vplyvu na dej, čo robí tému menej dôležitou. Najlepšími scénami sú pre mňa Harumin tanec v drahých šatách a neľútostný súboj v závere pripomínajúci drsné westerny. Je len škoda, že takýmito scénami nie je film pretkaný viac.

plakát

Hana to hebi (1974) 

Film z Nikkatsu production, ktorý pomohol zachrániť štúdio pred kolapsom, podľa románu najznámejšieho autora japonskej BSDM fikcie. Už prvá scéna je štylizovaná, a to sexuálna do čeveného filtra kamery. Malý chlapec Makoto objaví súložiaci pár a vystrelí na chlapa, ktorý sexuje s jeho matkou. Ten s bráni škrtením. Koniec červenej. Toto sa prehráva v hlave spiacemu, ktorý doma má matku režisérku, čo v suteréne organizuje BDSM orgie, na ktorých predstavenie sa využíva výborný strih. Obsahovo baví komické postavenie postáv, veliteľskej matky režisérky, ktorá sex berie profesionálne a utiahnutého syna, ktorý s ňou žije, cíti sa nedocenený, neuspokojený a masturbuje do ponožky. Jeho šéf je tiež nadšenec BDSM. Ako to už v pinku žánri býva, kombinácia rôznych zvrhlostí vytvorí dej, ktorému sa nedá uprieť, že je zábavný, ale aj plytký. Tento film odlišuje Naomi Tani, ktorá si tradične odvádza dobrú robotu, húsenice, a komika spojená s postavením hlavného hrdinu, ktorý musí riešiť svoju psychickú impotenciu. Vzhľadom na obohranosť niektorých sexuálnych scén, ktoré sa v pinku eiga vyskytujú často, ma film až tak nebavil. Vizuálne nedosahuje kvalít Ryoshoku ani Mizu no nai puru, patrí ale do kategórie Ryôshoku, kde sa snaží s plytkými postavami lámať sexuálne tabu, kým v Mizu no nai puru šlo o prerod postavy aj mimo sexu.

plakát

Oniroku Dan: Bikyoshi jigokuzeme (1985) 

Nudný úvod, zaujme až názov filmu pri kamere ponorenej čiastočne do vody v temnom tuneli. Pri zatarasení cesty začína to, čo film chce povedať. Film ale upozorňuje aj na filozofiu Hagakure. Znásilnenie nie je ale jedinou nechutnosťou filmu, osobne mi väčší hnus vo filme narobili zvieratá v pohároch, ktoré som v slovenských školách vôbec nevidel. Príbeh neprezrádza všetko, necháva si isté veci aj pre seba a robí potom záhadnými udalosťami postavy nervóznymi. Príbeh je zaujímavý aj kostlivcami v skrini. Vizuálne je to však slabota, keď si to porovnám s Ryôshoku.

plakát

Černá, bílá (1973) 

„A terrorist and a hooker. You two should have lots to talk about.“ Stále sme na Filipínach, tentoraz ale vai na úteku, ako vo väzení. Začína sa rovno ženskou väznicou a príchodom nových tvárí na čele s Pam Grier, ktorá sa kvôli pokusu o pomoc bielej newcomerke dostáva do konfliktu s vedúcou dozorkyňou. Okrem nej si vybavuje účty aj s väzenkyňou zavretou a terorizmus. Hrá tu aj Vic Diaz, čo hral gaya dozorcu v The Big Bird Cage. Tu hrá mačistickejšiu úlohu drsného, ale rozumného bossa. Sid Haig sa objaví až po 40. minúte, kedy ho vysokopostavený policajt žiada o pomoc a on si užíva husľové sólo z jukeboxu pri biliarde a s panelom expertov berie veľmi poctivo urologické vyšetrenie. Dá sa baviť na hláškach, dobrodružstve, akcii a manieroch postáv, ktoré predpokladajú uznanie svojej spoločenskej hodnoty u ostatných. Tradične natočené béčko opäť sklame plytkými charaktermi a predvídateľným dejom. Jazykové okienko: What’s your scene?; hold (one's) end up; shooting fish in a barrel. „Hey boss, I think you‘re offbeat.“ –„Four.“ „No!“ „Three and half.“

Reklama

Reklama