Arkanoid

George A. Romero priváža diváka do pustej, sivej, čiernobielou kamerou zdôraznenej atmosférickej krajiny autom na cintorín. Párik na začiatku je občas vtipný. Zombie sa objavia už v piatej minúte, rovno s hrmením búrky. Divák tak už veľmi skoro dostáva výdatnú porciu ohrozenia, tupej brutality, napätia a pocitu samoty. Zombies sú však pomalší, ako je súčasný divák zvyknutý, tak to kazí trochu akciu, napätie aj pocit ohrozenia. Udatný Afroameričan proti len samým bielym zombies je aj po vražde Georgea Floyda zaujímavám skrytým symbolom útlaku rasy v USA. Príprava v dome na boj je slabšou časťou, zombies bojace sa ohňa spoľahlivo ostávajú vonku a dávajú preživším načas pokoj. Riešenie úteku z domu sa dlho odkladá, čím sa trochu znižuje napätie. Vo výsledku je tento míľnik zombie žánru len jeho béčkovým odvarom, ktorý síce má skoro všetko, čo potrebuje k úspechu, nevie s tým však pritvrdiť.

Charlie flirtuje so staršou dámou a stávajú sa mu všetky očakávané nehody. Nevie hrať tenis a čas s ním sa vlečie v obohraných vtipoch, ktoré nie sú veľmi vtipné, ani premyslené. Ku koncu prekvapí chlapec premietač, ktorý si celý čas, aj tu, robí z hlavných hrdinov zábavu. Tam už našťastie nastupuje pravý slapstick, na ktorý divák tak dlho čakal. Čo chcel Charlie vyjadriť výberom miesta, kde svojho súpera uhryzol, ostáva pre filmových teoretikov dodnes záhadou.

Brianovi De Palmovi s rozpoľovaním obrazu sekunduje Hitchcockov dvorný skladateľ Bernard Herrman. Spočiatku srandička s Peeping Tomom či mužom, čítajúcim knihu v priamom prenose šou. Dvaja účinkujúci v kratučkom filme pre šou sa spoznávajú bližšie a muž zisťuje, že okolo ženy je pár podivností. Vynára sa tak množstvo situácií, kde sa prejavuje žáner horor vďaka sústredenej, napínavej kamere a strihu. Prvé exploitation scény potešia, aj keď s nereálnou farbou „krvi“, no na tie ďalšie čakáme pridlho a k tým prvým sa veľmi nepriblížia. De Palma je skôr hitchockovsky napínavý, ako exploitačný, hrá sa s divákom hru kto je kto a snaží sa, ale každý divák si vie pozrieť formálne aj obsahovo nápaditejšie diela, ktoré podobnú tému vedia podať o triedy lepšie, ako napríklad hitchcockovo Psycho či scorseseho Shutter Island.

Hodnotená verzia s minutážou 146 minút. Mladí lumpovia si diváka ľahko získajú, lebo vyjadrujú aj jeho najtajnejšie túžby v mladosti. Problémom je, že divák s nimi nepobudne veľa času a vidí ich po piatich minútach už len v dospelosti, kde sa k nim pridávajú ďalší, na ktorých si tiež vôbec nezvykol. Vďaka odosobneniu od postáv a zhusteniu množstva udalostí si divák môže k filmu ťažko hľadať cestu. S tým však nemá problém seriálová adaptácia románu. Ku dospelým hrdinom sa dá nájsť sympatia v tom, že sa chcú posunúť, hoci nezákonnou cestou. Filmový predstaviteľ Scialoju je zlý vtip. Čo sa týka jeho typu, vôbec nepasuje do tejto úlohy neoblomného, búrlivého, citlivého policajta, ktorá pasovala jeho seriálovému predstaviteľovi. Výber hercov bandy nie je dobrou voľbou kvôli ich ľahkej zámene s inými hercami vo filme kvôli typu tváre, výnimku tvorí Pierfrancesco Favino (predstaviteľ Libaneseho, ktorý dal postave nadšenie, nemá však drsnosť seriálového predstaviteľa) a predstaviteľ Cira Buffoniho. Terribile nie je vôbec príšerný, ako v seriáli. Stefano Sollima mal s seriáli lepšiu kameru ako Michel Placido tu, kde chýbajú kultové scény a kvalitná akcia. Najlepšia scéna za prvú polhodinu je zoznámenie sa Scialoju s Patriziou, u ktorej je výber herečky dobrý, jej seriálový náprotivok však má depresívnejšie a vážnejšie sklony. Tu, na rozdiel od seriálu, nevyzerá ponuka bordelu reálne. Seriálová Roberta vyzerá roztomilejšie ako filmová a vôbec všetky vzťahové dejové línie sú lepšie a emočnejšie podané v seriáli. Zaujímavosťou je, že vo filme stvárnil Roberto Infascelli Freddovho brata Gigia, kým v seriáli dostal väčšiu úlohu ako Sorcio. Väzenie taktiež nevyzerá ikonicky, ako epizóda v seriáli. Priateľstvo členov bandy tu nie je zobrazené tak silne, ako v seriáli. Emočný chlad diváka k postavám a u niektorých postáv navzájom nie je len nudný, ale v rámci rozhodnutí postáv aj nedôveryhodný a znižuje tak kvalitu filmu. V seriáli je to našťastie naopak. Na city sa trochu zahrá v epilógovej spomienke, no je to málo na označenie kvalitný film. Ťažko povedať, pre koho je určený. Fanúšikom generačných filmov a mladíckeho entuziazmu tu bude chýbať energia a emócie. Film je dobrý asi len ako hraný dokument, tu však treba poznať konkrétne udalosti Bandy della Magliana. Nestačí filmu Gomorra, ktorý zobrazil mafiu a nelegálnu činnosť v rôznych vrstvách a skupinách spoločnosti. Nestačí Godfatherovi, kde boli kultové dialógy a postavy. Fanúšikovia mafiánskych filmov nesmú a nemôžu byť s týmto filmom spokojní. Po čítaní životopisu Maurizia Abbatina (nechajte si to až po seriáli a filme) musím konštatovať, že seriál triumfuje nad filmom ešte aj presnejším zobrazením udalostí.

1. epizóda: Prvá epizóda sa niesla v znamení záhadnosti, kvalitných hereckých výkonoch a jedného prekvapenia, ktoré som pri dobe vzniku veru nečakal. Môžeme sa tešiť na tých dobrých, rovnako však aj na zlých. Záver je skutočne zaujímavý, exteriéry sú pútavé a celé to navnadí diváka na ďalšiu epizódu. 80%. 2. epizóda: The Ring That Kills: Veľa deja vtesnaného do krátkej minutáže. Netýka sa to divadelného predstavenia, kedy zámer tejto kreácie nie je možné jednoznačne pochopiť, ale deja potom, kedy gang unáša istú dôležitú postavu príbehu. Správanie gangu je raz rýchle a rázne, inokedy rozložené na dlhší čas a dávajúce priestor na konanie protistrany, ktoré gangu nie je príjemné. V tejto epizóde sa toto správanie ešte nedá odsúdiť, lebo divák nepozná pôvodný zámer činov ich tvorcov, čo by sa patrilo vysvetliť v ďalších epizódach. Vtipná postava minulej epizódy ostáva vtipná rovnakým spôsobom, len v inej situácii. Dočkáme sa krutého násilia, nie však takého, čo by prekonával exploitation filmy, ale poteší, o čo sa tvorcovia snažili. Slabšie, ako prvá epizóda z dôvodu nedostatočne rozvinutej atmosféry. 60%. 3. epizóda: Hlavný hrdina vylúšti šifru a dvíha malé váhy. Škoda, že nepropagoval cvičenie vlastnou váhou, s čím by dosiahol lepšie výsledky ako s dvojkilovými jednoručkami. Konečne zaujímavá herečka hrajúca očami. Opäť poteší humor. 80%. 4. epizóda: 60%. 5. epizóda: Záverečné omráčenie vyzerá ako z nejakého stredovekého obrazu o hriešnikoch. 80%. 6. epizóda: Do príbehu je vložený príbeh a ani jeden z príbehov nie je dostatočne uspokojujúci. 60%. 7. epizóda: Poteší Mazzamette, inak je to veľmi dlhé. 20%.

„To nie je dôležité, kto to povedal, ale komu to poslúži.“ Vo všetkých častiach vidno veľký zápal pre vec a obrovský počet pokusov, ktoré ľudstvo posunuli tam, kde dnes je. 1. časť: Točené podľa románu. O vojenskej účasti hlavného hrdinu na wikipédii nie je ani zmienka. Film trpí slabou dynamikou spôsobenou dosť nemenným príbehom a rovnako nemennou formálnou stránkou, ktorá trpí televíznymi pomermi bez invencie. Tvorcovia ani formálne nezvládli zobrazenie hlasov Luisovho okolia, čo sa mu ozývajú v mysli v 50. minúte prvej časti. Rozprávanie o náhode v 73. minúte je výborné. Ostatné dve časti sa našťastie nepúšťajú už do formálnych experimentov, ktoré nezvládajú a dávajú už len yychutnať zobrazeniu vytrvalého človeku a jeho diela.

Osudové slow motion zábery na začiatku, konci či v strede epizódy nefungujú tak, akoby tvorcovia chceli. Dej je totiž rozbitý do troch dejových línií, pričom v každej skupine máme aspoň jednu hlavnú postavu a k tej by sme mali cítiť nejaké emócie, čo nefunguje za každej situácie. Najlepšie sa dá stotožniť s dealmakermi, tí vedú okrem dohadovania ceny kokaínu a záruky pašovaného tovaru v podstate normálny život blízky každému divákovi. Smolu majú v tom, že ich príbehy bývajú spočiatku najnudnejšie, preprava však do nich prinesie adrenalín. Mexické príbehy sú o nábožensky založenom veliteľovi špeciálnych jednotiek armády, ktorý zároveň pracuje pre kartel. Tieto príbehy vedia byť najdrenalínovejšie, pričom sa ale o ich hlavnú postavu veľmi nebojíte, čo znamená, že jej charakterizácia mohla byť prepracovanejšia. Talianska časť sa venuje vojne v rámci jednej mafiánskej organizácie v Kalábrii, kde stoja proti sebe boss bossov oblasti skrývajúci sa v lesoch pred políciou (Adriano Chiaramida, známy ako Zio Carlo z Romanzo Criminale) a jeho vnuk, ktorý chce násilne prevziať moc. Obe postavy majú čo ponúknuť a divák tak môže porovnať dva biznis modely. Stefano Sollima, režisér viac ako prvej série mafiánskeho seriálu Gomorra o neapolskej Camorre, filmu Suburra o ostijskej a rímskej mafii či seriálu Romanzo Criminale o mafii v Ríme v 70. a 80. rokoch minulého storočia využíva v tejto talianskej časti väčšinou na rozprávanie obraz pred dialógmi, čo mu tu aj v spomínaných tituloch znamenito vychádza a pri zobrazení kalábrijskej prírody sa niet čomu čudovať. Navyše v mafiánskych filmoch najmä o talianskej mafii je ticho skvelým symbolom napätia, ktoré trochu odďaľuje krviprelievanie, čím vzbudzuje záujem o túto časť celkového príbehu. Celý seriál je zmesou rôznych žánrov, od akčného, thrilleru, dobrodružného, krimi s tónmi kartelového Mexika a nádychom kampánskej mafie. Príbehy by lepšie vynikli samostatne, čo sa v niektorých častiach podarilo, chýbala však čisto talianska časť, ktorej by bola ponechaná väčšina priestoru. Zbytočne sa takto lámali emócie, ktoré mohli byť pri samostatne prevedených príbehoch intenzívnejšie. Mexiko je síce akčné a drsné, no má najmenej kvalitných postáv (veľa vytretých hláv, ktoré majú povahu ako rovnaký človek) a najviac predvídateľný dej, aj keď sa blysne určitými adrenalínovým scénami. Dealmakeri majú spočiatku slabšie scény, ktoré im vylepší o trochu akcie transport, inak im dráma funguje vždy. Za najlepšiu časť hodnotím tú taliansku (treba však brať aj do úvahy predpojatosť fanúšika mafiánskych filmov a seriálov s talianskou mafiou), kde fungujú postavy (veľa kvalitných, avšak zaslúžili by si viac priestoru), napätie (obrazom ticha, keď ťa vezmú priatelia len tak zrazu zajazdiť si na neznáme miesto aj v drsných, vypätých scénach + mafiánska kultúra talianskych mafiánov) aj akčné scény, lebo divák bol už pozornosťou zaujatý kvalitnými postavami a napätím. Všetky príbehy majú formálne vysokú kvalitu kamery a výborné zábery zobrazovanej krajiny. Gomorra to bohužiaľ nie je, Stefano Sollima má na konte lepšie tituly. Najlepšie herecké výkony (nie postavy): Dane DeHaan > Andrea Risenborough > Harold Torres > Adriano Chiaramida > Giuseppe De Domenico.

Mexická časť obsahuje veľmi civilné priznanie, ktoré na emóciách pridá až scénou po nej zachytenou dynamickou kamerou a skoro päťdesiatsekundovým záberom bez jediného strihu (!), kvalitnou, vážnou hudbou Mogwai a dialógmi sektárskej oddanosti. Potom poteší kvalitnou, organizovanou akciou. Buchnutie do rozbitého zrkadla pri pohŕdaní samým sebou je zaujímavé, zdá sa, že staré rozbitie zmizlo a nahradilo ho nové. Talianska časť sa nesie v štýle starej školy mafiánskych pravidiel, kde nechýba brutalita, drsnosť, či vydieranie. Záver je uspokojivý, aj keď to mohlo byť lepšie, prekvapivejšie a štýlovejšie.

Mexická časť je vynechaná. Prvých 22 minút sa príbeh venuje talianskej časti, ktorá spoľahlivo funguje cez svoje napäté tempo, ktoré bohužiaľ poľaví pri zmiešaní tohto príbehu s transportérmi, kde ide o existenciálnu drámu, ktorá má však mnoho konkurencie a divák ju nemá prečo hodnotiť za najlepšiu svojho žánru, aj keď spĺňa štandardy jeho vysokej kvality.

Zobrazenie absolútnej moci býva často nuda kvôli slabej konkurencii, čo je aj tento prípad. Veľa samoúčelného násilia možno obvykle používaného kartelmi tu nenahradí kvalitu postáv vytretých hláv, čo sa dostali k moci. Akcia, kvalitná kamera a nejaký ten dramatický oblúk sa tu však badať dá.