Arkanoid

„Is it dead?“ „Very.“ Spočiatku púta pozornosť nádherná príroda čiastočne zalesnenej pláže a okolia natočená tradične kvalitnou kamerou seriálu s presným strihom tvoriacim napätie. Finn Wittrock a Lily Rabe tu hrajú manželov, ktorí majú malú dcéru a sťahujú sa. Ich tváre mal divák doteraz vďaka tomuto seriálu zafixované ako predobrazy psychických porúch, takže sa dajú zdanlivo normálne herecké úlohy príčetných ľudí považovať pre nich za výzvu. Nádych hororu prináša ich malá dcéra, cestou autom počítajúca roadkill zver. Prvý, skoro skutočný šok prichádza s maskou Sarah Paulson, ktorá vydesí a zároveň ju chcete aj poľutovať. Evan Peters spolu s Frances Conroy tvoria spevácke duo miestneho baru, ktoré rado pozýva na pohár červeného novousadlíkov. Adina Porter v úlohe šerifky vyzerá o dosť staršie, ako v Roanoke. Macaulay Culkin hrá zase sebavedomého bisexuála prostitúta. Spisovateľský blok zatiaľ pripomína The Shining, no chcelo by to oveľa väčší dom a nakoniec sa to bude uberať iným smerom. Chľastať sa ale začína už do 20. minúty. Upíri, pripomínajúci zombie kreatúry nie sú zatiaľ úplne využití, čo je škoda, lebo donekonečna sa ich hrôza bez akcie využívať nedá. Zamrzí, že akčné scény s nimi nie sú už od začiatku. Šlo tu viac o rozohranie postupného vývoja charakterov/hlavného hrdinu, čo môže byť ešte kvalitne spracované. Možno kvôli epidémii koronavírusu tu nie je žiadne podanie si rúk, len dotyky v rodine. Slušný úvod, ktorý mohol aj viac pritlačiť a s nádejou dúfam, že ďalšie epizódy tak učinia. Výraz detskej herečky Ryan Kiera Armstrong v jej poslednej scéne epizódy vyzerá, že sa šla popukať od smiechu, čo mi na profesionalite nepridáva. „You‘re not allowed to die in here.“ Jazykové okienko: strike someone as something.

Ako každá séria, výborne natočené, ale logika tu veľmi kríva, jej nedostatok robí z postáv hlupákov a využitie duchov je prehnané, ako aj postaviť skoro celú sériu na filmovej sérii Friday the 13th.

Film začína príletom hlavného hrdinu do ázijskej krajiny tretieho sveta, ktorý si v rámci povolania všetko fotí. V rámci filmovej turistiky po Ázii zaujímavé. Vzrušujúci je už kickbox v civilizácii, kým v džungli ešte nie sme. Napriek zaujímavému osudu (aspoň spočiatku) hlavný hrdina nebaví. Úprava vlasov a brád domorodcov vyzerá ako od kaderníka, čo samozrejme kazí autenticitu. Ešte nie je vymakaná ako v Lenziho neskoršom Cannibal ferox. Mihalnice Me Me Lai vyzerajú ako zo západnej civilizácie, nie z dediny odrezanej od sveta. Odrezanie jazykov v rámci brutality poteší, ale vidno, že herci majú svoje umelé jazyky pridržané ústami, tak tam autenticita tiež chýba. Hlavný hrdina tu začne kričať, že sú vrahovia. Rozumejú mu vôbec a keby rozumeli, zahanbia sa? Akú má logiku takéto vyjadrenie pohoršenia napísať do scenára? Chystanie si jedovatých šípov je štylizované tajuplnou, hrôzostrašnou hudbou. Rýchly strih a nábehy kamery na postavu sa využívajú na zdôraznenie dramatickosti. Lenzi však ani tu nedosahuje dobrodružnosť, brutalitu a štylizáciu, akú ponúkol Deodato vo svojich neskorších kanibalistických filmoch, ale za založenie žánru mu patrí uznanie. Film ani veľmi nehrá na kanibalov, ale na romantizovanie a romantiku, má myšlienku, vytvára sympatie ku postavám, ale všetko tu pôsobí skratkovito.

Videl som 76 min. verziu. Motorkár na opustenej ceste amerického stredozápadu, aspoň tak sa to javí. Easy Rider to však nie je. Viac tu počuť rev motora ako rozhovor dvoch ľudí. Napísal a režíroval Don Edmonds, režisér prvých dvoch častí o Ilse a ďalších exploitation. Ide o jeho prvý film a peniaze na lepšiu kvalitu zvuku asi neboli. Vyniká tu však dobová hudba. Obraz sa tiež nezachoval bohvieaký. Modrý a červený filter, či už zámerný alebo nezámerný, filmu tiež nepomáhajú. Príbeh zobrazuje mladú ženu z vidieka, ktorá žije s prísnym otcom, ktorý nechce, aby z nej vyrástla jej mama. Našťastie stretne motorkára, ktorý ju zoberie do doteraz pre ňu nepoznaného sveta veľkomesta. Mladá a neskúsená, tak obľúbený typ postavy na rozprávanie príbehov, si so záujmom prisadne ku skupinke, kde je žena s bojkom na krku a zoberie prvú drogu, ktorú jej ponúknu. LSD trip si vie každý pozrieť aj nápaditejší. S takýmto flákaním to dlho nejde a dočkáme sa od nej aj trochy zodpovednosti za svoj život. S vidinou zárobku či nových známostí zareaguje aj na nápis Nude models. Nemé scény s fotografom pripomínajú nevydarené pokusy Herschella Gordona Lewisa v odľahčenom Nudie cutie žánri. Čoskoro nasleduje aj trojka, či lesbický sex, ako už prezrádza obsah filmu na imdb. Štruktúra filmu pripomína svojím vsúvaním stále nových zážitkov rad za radom bez hlbšieho rozobrania režisérov neskorší film slávnej sexploitation série, a to Ilsa, harem keeper of oil sheiks. Napätie tu veľmi nefunguje. Sexuálne scény nie sú veľmi zobrazené, čo je v žánri sexploitation nepochopiteľné, keď už Russ Meyer vtedy točil v tomto žánri otvorenejšie scény. Strih mi tiež príde amatérsky. Okolo 14. minúty, keď sa hlavná hrdinka oblieka, je vidno, že je scéna nastrihaná a pritom nie je na to veľmi obsahový dôvod. O formálnom skôr pochybujem. Štylizácia scén prichádza vďaka spomaleniu a podmanivej hudbe až pri lesbickom sexe, či neskôr pri plávaní v bazéne. Na romantické scény muža, ktorý nevie, prečo ju chce a ženy, ktorá nevie, čo chce, len chce nový začiatok a šťastný život, a dobre pozerá, najmä ak sú podporené hudbou, aj keď dlho netrvajú. Príbeh nezmyselne vrcholí v príbytku „satanistického“ kultu, kde sa objavuje aj Uschi Digard v úlohe lesbičky. Film mi ako režisérove filmy o Ilse pripomína nevyužitú šancu, ale je nutné poznamenať, že v slávnej sérii technickú kvalitu filmov oproti tomuto výrazne posunul.

„It’s a pure substitute for a real thing.“ Tento citát z filmu ho celkom vystihuje. Púšť, spomalená jazda na koni z diaľky a typická turecká hudba. Úvodné titulky trvajú pol minúty, ale písmo je štýlové. Nemŕtva Ilsa už rovno slúži u šejka ako prísna trénerka jeho konkubín. Tu spočiatku menej ako v origináli odhalenú Dyanne Thorne tu prišli posilniť aj hviezdy sexploitation, a to Uschi Digard a Haji (ako brušná tanečnica), známe aj z filmov Russa Meyera. Ceniť sa dá kickbox súboj černošiek a belocha, ktorý ponúka pár pekných úderov. Desivé sú kosti mŕtvol vo vreci, ale keďže filmu nejde o kanibalizmus, nevydesia tak, ako v iných dielach. Hlavne zvukovo pobaví aj drvič pŕs s postupným zaťahovaním. Film obsahuje brutalitu, ale scény nemá väčšinou napínavé, len pomalšie, pre fajnšmekrov a také, ktoré sme videli v exploitaiton inde. Sexploitation a women in prison film pripomína svojou tematickou preplnenosťou filmy Russa Meyera, kde chýbal ťah na bránku. To máme navyše aj klišé, ako tie, že kladný hrdina musí zásadne umrieť komplikovanou, mučivou smrťou a nechávajú sa loose ends, aby sa boj znepriatelených strán vyrovnal. Vo výsledku mi to príde znova ako premárnená šanca.

Shinjuku station a pri vstupe do metra dole na schodoch 3 telá mŕtvych. Ďalší leží medzi smetiami, dvaja na detskom ihrisku a je ich viac, že sa ani neoplatí rozpisovať. Takto som Wakamatsua ešte začínať nevidel, vždy sme najskôr aspoň trochu spoznali postavy, ktoré zomreli vo filme skôr, ako sme ich videli mŕtve. Skoro po minúte a pol s tým končí a ponúka úvodné titulky s asi vysokým kontrastom, ktorý vybieli oblečenie kráčajúcich ľudí na námestí a stmaví im tváre, že aj ich tiene vidíme. Sledujeme hlavného hrdinu, ktorý s taškami hľadá miesto, kam má prísť. Scenár napísal Masao Adachi pod pseudonymom Deru Deguchi. Pred koncom tretej minúty Wakamatsu prekvapí farbou. Ponúka nácvik nejakej divadelnej hry, ktorý sa končí prepadom gangu, kde režisér zaujímavo štylizuje násilie a sexuálne násilie. Prvýkrát vidím u Wakamatsua také zameranie na charaktery mužských policajtov, z ktorých ukáže viac, ako prehnanú oddanosť službe. Tým chcem povedať, že na poli pár málo významných minút dávajú hlavnému hrdinovi dobré rady, lebo toľko priestoru pre policajtov som u Wakamatsua ozaj doteraz nevidel. Samozrejme, ide o minimum pozornosti. Hlavným hrdinom však ostáva otec, ktorému zavraždili syna. Púšťa sa do politickej debaty s hipíkom, ktorá trochu nudí, ale otec z nej naberá dojem, že jeho syn bol revolucionár. Jeho premotivovanosť ohľadom vlastnej angažovanosti je pochopiteľná, no vzhľadom na pochybnosti o jeho schopnostiach vyvolaných zúfalými pokusmi niečo o svojom synovi zistiť trochu nudí a cítite sa trápne aj za neho, keď kľačí pred ľuďmi, ktorých náhodne stretol a pýta si od nich informácie o svojom synovi. Pohoršuje sa aj nad sexom mladých na verejnosti. Otec dlhú chvíľu bez šajnu o svojom synovi, ale obhajujúc ho pri akejkoľvek informácii o ňom, začne po chvíli nudiť. Wakamatsu divoko strihá aj Hare Krishna, Hare Rama song so sexom mladých v tuneli. Výprask od domnelého vraha už nemohol byť slabší a menej dramatický, otec tam opakuje, čo už vieme. Wakamatsuova posadnutosť revolúciou sa tu obmedzila na opakovanie prázdnych fráz. Nič nehovoriaca hĺbavosť hlavného hrdinu a rovnako nič nehovoriaca ukecanosť na úkor akcie nie sú dobrým strávením filmového času. Zachraňujú to ale pinku scény. Akcia v závere tiež nie je zlá a maska krvavej tváre tiež robí atmosféru.

Úvodné titulky sprevádza upokojujúca, hĺbavá hudba. Jedna zo serving girls nemôže zaspať. V rámci rozprávania príbehov ide samozrejme o novú posilu. Práve o tú má sexuálny záujem jej kolegyňa. Pri jej nezáujme ju berie pozrieť sa na heterosexuálny pár. Film čoskoro púta pozornosť aj tradičnými japonskými stavbami. Režíroval Nagisa Ōshima, ktorý film obrazovo ponúknuť a zaujať divákov zvládol. Hlavnú mužskú úlohu si zahral Tatsuya Fuji, známy ako záporný hrdina zo série Noraneko Rock. Už prvý záber na neho, ako mu s oblečením pomáha jeho žena, je úchvatný a hrá akoby emóciami vyprázdneného muža, ktorého už nič nemôže prekvapiť. No čoskoro tu vidíme bohatý sexuálny život a veľký apetít na oboch stranách. V čase cenzurovaných pinku pred hardcore scénami prekvapí otvorenosť zobrazovania sexuálnych scén. Nielen Fujiho penis, ale za krátku chvíľu, ani nie za 2 minúty od prvého v prvých piatich minútach vidíme aj penis nejakého starca hrajúceho bezdomovca je ďalší v poradí, do toho dokonca deti hádžu sneh. Tým pádom sa dá režisérovo počínanie dá označiť ako búranie noriem za každú cenu. Vplyv to má samozrejme na hlavnú ženskú hrdinku, ale dalo sa to aj inak. Aj keď aj ten vplyv je v neskorších minútach popretý, keďže ide o skúsenú prostitútku, ktorá pracuje už slušne, ako servírka. Pri hádke s kolegyňou, ktorá ju urazí, situáciu upokojí práve hrdina Tatsuyu Fujiho. Ten začne dávať hlavnej ženskej hrdinke Sade Abe dávať hneď sexuálne narážky. Ona na neho reaguje pozitívne, čím zápletka príbehu takouto priamočiarosťou trochu pokrivkáva. Vzhľadom na to, že ide o ženatého muža, tu máme manželský trojuholník a krátku predstavu zabitia jeho ženy britvou. V porovnaní s inými pinku filmami tento tlačí vo svojej formálnosti len na explicitinosť scén a zabúda na ich štylizáciu, ktorá môže vychádzať aj niekedy aj z cenzúry, ako to spravil Hasebe vo svojom pojatí Schichinin no samurai. Kamera je väčšinou statická. Sexuálne scény sú natočené bez náznaku formálnej invencie, väčšinou sa niekoľko sekúnd dáva vyniknúť určitému uhlu zobrazenia a potom je kamera statická z iného uhlu, niekedy ide o scény bližšie, inokedy kamera vytvára dojem vzdialenosti od hercov až  pár metrov. Každopádne tým scénam chýba formálna hravosť tak prítomná trebárs u Hasebeho, Wakamatsua či režiséra sexploitation Russa Meyera. Nedostatok formálnej hravosti však vynahrádza tá obsahová, kedy tu máme amour fou, druh lásky tak obsesívny, až je zničujúci, niektorým známy z vlastnej skúsenosti a fanúšikom The Sopranos z epizód tretej série. Bavia tu scény muža a ženy žijúcich svoju zakázanú lásku, ktorú nedokážu schovať ani na verejnosti a robia to, kde to na nich príde. Z podobne ladených filmov tu máme o pár rokov starší japonský Mōjū.

„I mean, God turned himself into a big shot. Then, in a couple days, or a couple of million years, he breathed life into man. Ans he’s been sucking life out of u sever since.“ Napätie sa dá krájať vo vedení väznice, ale najmä medzi samotnými väzňami v Emerald City. Spočiatku sa zameriava dej na Homeboys na zmeny v správaní lídra, ktorý plánuje ďalšie kroky v reakcii na posledné udalosti. V epizóde sa rozoberá Boh a viera a pesismisticky to vidí najmä Beecher. Vidíme aj kamarátsku stranu O’Reillyho. Fanúšikovia The Wire chrochtajú blahom pri príchode J.D. Williamsa, ktorý v neskoršom The Wire stvárnil Prestona. Tu sa predstavuje ako  Kenny Wangler. Aj sem si nesie naštvaný výraz a bandanu. Mentora mu nerobí nik iný ako Adebisi. Fanúšikov Banshee zasa poteší Željko Ivanek v úlohe guvernéra. V epizóde jedna z hlavných postáv prechádza veľkou osobnostnou premenou, ktorá bola nasmerovaná už od minulej epizódy. Ale samozrejme, všetko dobré je po zásluhe potrestané, najmä, ak sa vypne mozog. „When are we gonna kill those wops?“ –„Let the fuckers come, please.“ –„They cut off his dick and stucked it in his mouth.“ Where’d you her that?“ „God told me.“ –„Yo, yo, Italian ice, what’s up?“ „You ever hear how the word „doo-wop“ came to pass?“ „No man, tell me about it.“ –„Violence for its own sake accoplishes nothing.“ –„What‘s that?“ „Probably some cannolis ans shit.“ –„Get undressed. We‘re taking a shower.“ –„You ever seen a guy with his prick cut off?“ „No, I can’t say that I have.“ „It’s not pretty.“ –„I’m Zeus. I’m omnipotent.“ Jazykové okienko: speakeasy; blunt; hug the wall; knee-jerk.

Mladý študent najprv u seba v izbe skúša stojku, potom si ide strojčekom holiť chlpy a keď počuje mamu, zalezie rýchlo do postele a tvári sa, že spal. Natiera sa krémom zo zákusku a sníva o vlastnení svojej profesorky na sexuálne účely. Práve pri surrealizme kamera ukazuje dynamiku a scény dostávajú štýl spomalením a podporením melancholickou pesničkou. Kvalitne nasnímané mestské ulice znova dávajú atmosféru bezútešnosti, preplnenosti, nadbytočnosti a anonymity mladého človeka na pokraji zúfalstva. Učiteľka sa tu zahráva s myšlienkou svojich študentov viac poznať, snúbencovi nevraví všetko a so študentom, ktorý jej navrhol v dotazníku rande, sa stretne. Jeho spolužiaci sa vedia prihovoriť len prostitútke, ktorá pri sexe s nimi imituje orgazmus a číta si komixy. Pohľad cez kukátko pri sexe pripomína Wakamatsua, ale ten tu z čiernobieleho obrazu prešiel do farby, kým tu sa z normálneho svetla dostávame na purpurové, resp. ide farebný filter. Femme fatale tu hrá netypická herečka Mari Tanaka, ktorá si strihla aj Hasebeho veliteľku zbojníčok v jeho pojatí Schichinin no samurai. Vo filme je veľa bizarných scén, vždy súvisiacich s láskou, vzťahmi a sexom a dráma sa tak strieda s komédiou v príjemnom mixe. Svoje si tu nájdu fanúšikovia pinku, drám, aj komédií a nudiť sa nebude nikto.

Noc. Pekne osvetlený opustený bazén školy. Mladí muž a žena tam robia skinny dipping. Na druhý deň sa rieši znásilnenie študentky. Obvinený študent tvrdohlavo, napriek presviedčaniu učiteľky, jej dáva svoju rezignáciu zo školy. Tohto hrdinu zachraňuje pred bitkou Yûdai Ishiyama, známy ako Crimson‘s Accomplice z Hasebeho Reipu 25-ji: Bôkan. So svojimi ostrými rysmi sa ani tu nestratí a budí prirodzený rešpekt. Sexuálne scény sú natočené dynamickou kamerou občas kopírujúcou pohyb postáv a zaberajúcu scénu aj úchylne, spoza predmetov. Opäť vidno japonskú posadnutosť nahým telom pri dlhých predohrách plných dotykov a jazykov. Strih dáva vyniknúť rôznym uhlom záberov a tak robí scény dramatickejšími. Chlapi majú radostnú scénu s akváriovými rybičkami, podporenú kultovou hudbou, na také niečo si nájdu čas asi len Japonci. Obsah zaujímavý, poburujúci. Formálne precízne natočené. Vizuál sa spolieha najmä na nočné scény osvetlené červenou a inými farbami, ktoré hrajú na diváka svojou sýtosťou aj v interiéri, či už sú to lampy alebo rybičky v akváriu. Ako erotický či pinku film to funguje skoro bezchybne, ponúka dokonca poetické scény a neskôr diváka prekvapí tým, že sa zaoberá vážnymi existenčnými problémami a vnímaním spoločnosti a nakoniec predostiera kvalitné dramatické scény. Vyčítať sa dá, že nie sme s postavami viac, spočiatku film klame telom, neskôr to zamotáva. Hrotiť sa dalo aj viac, ale potom by ku tomu nepasovala poetika, s ktorou film zmixovali.