MikO_NR_1909

MikO_NR_1909

Martin Hladký

okres Nitra
obmedzenosť, zaostalosť, komplexy

Skype: panthers19

37 bodů

Moje komentáře

od nejnovějšíchpodle abecedypodle hodnocenípodle roku vzniku filmu
<< předchozí 1 2 3 4 14 27 39 52
    • 8.12.2018  13:01
    Vlčie diery (1948)
    ***

    Paľo Bielik bol priekopníkom. Na to, že natáčal a spoluvytváral slovenské prvotiny, tak rozhodne nejde o komorné veselohry alebo divadelné adaptácie v šetrnejších interiéroch. Jeho Vlčie diery sú výpravným veľkofilmom. Akurát miešajú patetizmus, s detskou nevinnosťou cez surový dokumentárny pohľad bombardovania - čo je nesplniteľná misia a vražedná kombinácia. A taktiež otázne jednoznačným stanoviskom domáceho obyvateľstva k udalostiam o povstaniu. Tam sú zavádzania dobové, ideové aj politické. Nemožno mu ale odoprieť epický náboj, ktorý v sebe zoskupuje neviditeľnú a relatívne silnú vnútornú integritu a nečudujem sa ani terajším divákom, že mu ňou podľahnú.

    • 30.11.2018  16:13

    Jeden z mnohých európskych art titulov 60rokov, ktorý rieši otázky askézy a odopierania si základných fyzických predispozícií človeka. Kawalerowicz štruktúru diela poňal v konfrontačných líniách a v minimalistických obrazoch. Niekedy sú kajúcne spovede uskutočňované medzi diverzifikovanými osobnosťami (sestra, kňaz), niekedy ide o vnútorný monológ s diablom vo vlastnom tele a niekedy prosto pričlenením mníšky k jednoduchosti a zvodnosti, ktoré v 17. storočí neboli akceptovateľné. Celkovo ma však rukopis natoľko nezaujal, aj keď dobre odpružil zložitosť fanatizmu a posadnutosť človeka diabolskými myšlienkami.

    • 14.11.2018  13:50
    Climax (2018)
    ****

    Znepokojivo dráždivá provokácia, ktorá hriešnemu tancu pridružuje abnormálny dodatok opojenia sangrie a LSD. V prípade režijnej direktívy Noého som si všímal, ako dokáže vizuálne-exploatačnú atmosféru doladiť k relatívne samoúčelnej pointe. Myslím, že to zvládol fakt skvele. Narozdiel od iných Noého snímok, ktoré mi pripomínali akési inštancie zvráteného spirituálneho porna a silených ľudských dramatov, je Climax dosť neosobný nato, aby ma odpudila toľko negatívna energia spôsobená prežitkami "virtuálneho raja" na úkor dotknutých reflektujúcich osôb a ich blízkych v súkromnom živote. Kameramanské manévre ako technický aspekt je citlivo zladený s paralelnými zvukovými výstupmi. Buď sa snímajú statické rozhovory postáv na periférii večierka, alebo je ručná kamera prítomná aj ako doľaďovací kaligraf samotných choreografií a blúznivých stavov zdrogovaných mozgov. Climax je perverznou hrátkou živých divadelných kulís a mimoriadnych senzibilných efektov zamierených k zraniteľnostiam vášho organickému traktu.

    • 6.11.2018  19:24

    Séria mimoriadne vtipných montážnych sekvencií, Sellersov kult a tupota vyjadrená umeleckými prostriedkami a náhodnými skečmi. Potom ale prídu mdlé desaťminútovky, potom opäť eskapády vtipu a opäť nič. Problém tkvie v tom, že podobne ako pri James Bondovi, pokiaľ sa naň tešíte a ste jeho milovníkom, úplne inak k všetkým pokračujúcim sequelom pristupujete. Ja v tomto smere nie som cieľovka. Dilema medzi tromi a štyrmi.

    • 30.10.2018  19:10

    Výborná zmeska gagov, situačne grotesknej komiky a očného súboja so Sandersom. Po veľmi rozpačitej jednotke, ktorá vtipy varila z vody a komisár v nej vyzeral ako idiotská kreatúra je toto čistý prototyp Clouseauových čŕt a takého zdravého parížskeho šmrncu. A to si uvedomujem, že nie každý Sellersovu exhibicionistickú sebaprezentáciu miluje.

    • 25.10.2018  11:15

    Útulne rodinná ale i vzácne znepokojivá atmosféra švédskeho vidieka nám tu dáva veľmi kvalitnú melodrámu z druhej polovice 19. storočia. Prekvapilo ma, že Strindergova scenár je divadelnou adaptáciou, lebo by som aj uveril, že dej je spracovaním nejakej škandinávskej klasiky. Najkrajšie sú rozhodne prechody pozadím, kedy zamilovaní spomínajú nad dospievaním v panskom sídle ako malé deti. Postavy filmu sú zraniteľné. Závidia si a nedoprajú, preto aj láska protagonistov nie je prieč svetom predsudkov o vyšších a nižších spoločenských kást možná. Julie musí znášať nelichotivú situáciu a takpovediac bojovať aj s Jeanovými výčitkami.

    • 21.10.2018  19:16

    Veľkomesto tak pulzujúce preľudnenou energiou a megalomanskými nápadmi, že by si zaslúžilo lepšie spracovanie. Pre laika, snažiaceho sa pachtiť atmosférou komentujúcich uličiek Hong Kongu, stále v celku svižný a entuziastický počin. Ale potenciál je bezhraničný.

    • 13.10.2018  17:31

    Kaurismäaki vie zaujať principiálny postoj aj k súčasným témam. Jeho rukopis sa ani za tie dlhé roky v podstate nezmenil. Prakticky využíva suchý humor a statickú kompozíciu, v ktorej vynikne absurdnosť a tragika a zároveň zľahčuje veci, aby pointa vyhrotených situácií mala bohatšiu interpretačnú úroveň. Neviem ale, dáko som pociťoval, že ho limituje vlastná vynaliezavosť a originalita na nejakom bližšie neurčenom podklade ľudskej dôstojnosti, ktorú tam implementoval. Akoby na hlavnú postavu kládol dôraz, ktorý mu potom unikal v zvolenom tempe rozprávania, hoci práve to v priebehu rokov veľmi nezmenil. Ťažko sa mi k tomu vyjadruje.

    • 30.9.2018  10:26
    Zloději (2018)
    ****

    Kore'eda možno nie je najinovatívnejším, ale vzácne miesi ľudovú úprimnosť, emócie a ťažké skúšky osudom. Je takým japonským Satyajit Rayom. Kladie dôraz na vyváženú psychologickú zložku aspektom prítomného momentu prežívania a spracovávania podnetov a je nekompromisný v dôsledkových rozuzleniach príčinnosti týchto sporov. Filmu dominuje minimalistický formalizmus, ale mimoriadne citlivo ho rozvetvuje do ďaleko dôslednejších detailov. Medziľudské väzby poníma ako istý ekvivalent bližšie nešpecifikovaného pocitu bezpečia napriek zlej sociálnej situácii, ale nevyvoláva v divákovi lacný efekt spolupatričnosti nižšej triedy "bojujúcej" o svoje šťastie. Ono to nie je vykalkulovaný efekt, ale proces širokospektrálneho pochopenia situácie. A to je dôležité vo filmoch, ktoré majú globálnu relevanciu.

    • 28.9.2018  14:56

    Eskapády lacných vtipov na popkultúru všehodruhu. Niekedy je hranica medzi výstižným a priamym vtipom oproti spŕške sprostostí a mentálne deviácii veľmi tenká. Režisérska dvojka nevie pracovať s morbídnou akceptovateľnosťou ako Zucker. Hoci aj jemu sa to často vymykalo spod kontroly, toto je o 1 -2 levely potupnejšie.

    • 15.9.2018  20:04

    Vo veľmi štýlovej, prachom sýtej a vizuálno-zvukovo perfekcionistickej autobiografii S. Peckinpaha vidíme v metaforickej podobe režisérov útek z vlasti a následné maximálne úsilie v podobe zháňania prostriedkov pre ďalšie megalomanské filmy, ktoré producentov stáli veľké náklady. Film okrem hlavnej línie sleduje road movie zápletku vzťahovej ústrednej dvojice odtrhnutej od civilizovanej dôstojnosti, ktorá si hľadá naspäť cestu k sebe. Určite najsilnejšou zbraňou tohto viacžánrového filmu je zvláštna zmes kombinovanej realistickej surovosti, priamočiareho zápalu a zvláštnej atmosféry samoty a zneistenia. Inak veľmi zrozumiteľný a oddychový biják, ktorý vám pri správnom načasovaní a nálade pripraví recept, ako sa vám všetko rozpadne z rúk, pokiaľ pôjdete až ďaleko za hranu znesiteľného [MFF Cinematik, 2018].

    • 15.9.2018  19:55
    Teret (2018)
    ***

    Ognen Glavonic mal v tomto projekte rovnako obrovský potenciál ako obmedzenia, ktoré stáli za prípadnou voľnejšiou reflexiou srbsko-albánskeho konfliktu. Ako univerzum chaotických peripetií (zrejme jediné priechodné koprodukčné ako aj festivalové riešenie), ktoré opisuje hrôzy a nestabilitu vojnovej situácie je Vlada premostením utrpenia ľudu a zároveň voľným kolieskom osudu, ktoré visí na vlásku, ale zároveň si nepripúšťa, žeby nebol strojcom vlastných rozhodnutí v tejto zapeklitej situácii. Náklad (2018) plynie ako sychravé počasie, ktoré nedovidí slnečné lúče za ďalším rohom. Akoby ste nezainteresovane prenikli do Srbska roku 1999, ale po skončení sa opäť adaptovali tam, kde ste predtým boli [MFF Cinematik, 2018].

    • 15.9.2018  19:44

    Látka je to mimoriadne dôležitá, pretože akákoľvek fatálna devalvácia dejín a historickej pamäti je jednou z najzanedbanejších vecí, ktoré sa môže ľudstvu dostať. Lenže to, ako dokument na seba navodzuje atmosféru hrôzostrašného domu a zásypom monológov pripomína nevydarenú paródiu. A prestrihu filmárskej reči, kedy ženy o svojom utrpení hovoria akoby kontinuálne veta po vete, pričom, vždy vraví druhá, ale sprostredkovaná informácia akoby stála na pleci jednej osobe. Šoa (1985) síce stál na voľnom rozprávačskom základe, ale bol umne rozvíjaný a prerozprávaný v mrazivo plynúcich zápiskoch vylovených z pamäti traumy a bolestí. Napriek tomu, je dobré, že tento film vznikol. Pod dohľadom právnikov a tlaku verejnosti, by aj takáto forma mala prispieť k žiaducim precedensom, ktoré by však mali byť riešené úplne iným spôsobom ako vysvätením na plátno [MFF Cinematik, 2018].

    • 9.9.2018  15:29
    Satyricon (1969)
    ***

    Rozkoš a orgie akoby zakomponované v dekameronovskom koncepte antického rozkladu hodnôt, ktorý Fellinimu slúži ako možnosť prezentovať svoj vizuálny potenciál. Bohužiaľ, za týmto cieľovým ohniskom záujmu, a inak fakt, bravúrne dobre zhosteným impulzom tkvie veľmi ladná konceptuálna prázdnota. Fellini svoj myšlienkový kolorit nedokáže rozporcovať na dielčie časti. Respektíve, iba v jednotlivostiach, ktoré sa mu opulentne hodia do mozaiky sekvenčného rámca, kde môže rozvíjať perveznosť a stratu cností v surových, v umelecky vyobrazených líniách. Naratív je nezáživný, zdĺhavý a donúti k strate zainteresovanosti diváka. Filozofický presah je málo rozvinutý a k málo originálnym tendenciám vyúsťuje. Je to možno svieža dekadentná freska s voľným naratívom, avšak, veľmi uzavretá v autorovej sebaprezentácii a estetike.

    • 4.9.2018  10:25
    Tři dcery (1968)
    ***

    Uherova vizuálna hra naprosto korešponduje s baladickým vyznením diela. Je utiahnutá, rozplýva a cirkuluje okolo stiesnenej melanchólie a dopĺňa smutný príbeh dedinského prostredia, ktorý ide ruka v ruke s bezohľadnosťou, ktorú ktorou sa človek opája a zároveň samotou, ktorá ho bezprostredne ničí. Akurát mám pocit, že prostriedky, ktoré na to zobrazuje, výrazne prevládajú v lyrickej prázdnote, ktorá na to, ako je formálne výborne vystavaná, stráca dáku esenciu rozprávačskej zručnosti, ktorú by som najmä u takých tvorcoch ako Uher dodatočne očakával.

    • 25.8.2018  19:16
    Kwaidan (1964)
    ****

    Výborná zmeska divadelného pľacu s literárnou performáciou tradičných symbolík a záhadností japonských poviedok do skutočne obsiahleho a dlhého umeleckého projektu. Poviedky sú z filmového hľadiska mimoriadne vizuálne pôsobivé, chýba im možno vyhrotenejší rozprávací impulz. Ale čo sa týka abstrakcie národnej kultúry a všeľudových múdrostí, Kobajaši proste vie preniesť vzdialené svety do súčasnej konfrontácie a vie im dať kúsok vlastnej vízie a nechať pritom diváka ostať autonómnym a neinterpretovať ho iba jedným pohľadom.

    • 22.8.2018  16:33
    Kouř (1991)
    ***

    Obdivujem Vorelovu reflexiu doby v čase, kedy sa takto originálne nezvyklo popratať s jazvami minulosti. Zároveň mám ale akýsi problém na väčšiu adaptabilitu sa s umeleckými tendenciami, ktoré chopil ako rozorvaný čert snažiaci sa expresívne vyjadriť zmenu rádu na rád - až na niekoľko málo výnimiek - na rád nemenný.

    • 1.8.2018  17:06
    Bastardi 2 (2011)
    *

    Hrozne malicherný spôsob ako upútať témou, o ktorej je nutné sa baviť, ale takouto modelárnou fragmentáciou je to výrazne sprznené odkazom a účinkom. Niektoré scénky sú vyslovene strašné a amatérske. A tých zopár sarkastických bonmotov to nezachráni. Magnusek by mal vedieť, že ani učebné vzdelávacie normy, ani patentovaná snaha o upútanie sa nedá aplikovať v celku. Celok je vždy pospájaný dielčimi časťami, ktorým predchádzajú konflikty v zárodku, ktoré z niečoho vyplývajú a nedajú sa spájať ako nalinkovaná zmeska všemožných senzácií.

    • 27.7.2018  15:13

    Stále v celku nebývalá (aj na dnešnú dobu 15 rokov neskôr) odvaha spojiť argumentačné úsilie oboch strán sporu. Dokument tohto typu obohacuje takáto konfrontačná iskra nielen z hľadiska nekončiacich nezrovnalostí ohľadom tejto témy, ale ďaleko sofistikovanejšie a prepracovanejšie i bežný laik spozoruje, ako neexistuje možnosť vziať mylnú predstavu vlastnej mienky späť, ako človek stále pred dotknutosťou ega nepripustí závery, ktoré mu nevyhovujú. Pravda o pristatí na Mesiaci by však nemal byť ilustratívnym príkladom mainstreamu a alternatívy v mediálnom kybersvete informatívnej priepasti, ale ako úsilie komunikácie a práci s argumentmi. Z tohto hľadiska si jeho prínos cením najviac.

    • 1.7.2018  12:12

    Ale knižné rozhovory sú iná kapitola... To je definícia sama o sebe. Už vôbec takto uskutočnený štrukturovaný rozhovor s maestrom so starej školy spolu s novátorom, kritikom a režisérom nových trendov je sám o sebe fascinujúci. V mnohom to obohatilo prístupy a pohľady na mnohé tituly v rámci filmových výkladov kinematografie. Tento dokument sa snaží z obšírna, ale skôr v čiastočkách priblížiť tej atmosfére, ktorá rozhovor sprevádzala (s doplnenými komentármi Finchera či Scorseseho a rôznymi doplnkami). A každý, kto má knihu ako tak naštudovanú vie, že o Truffautovi a jeho tvorbe sa tu veľa nedozvie. On robil "dojnú kravu", aby tieto stretnutia niekam záslužne posunul a Hitch bol ten, ktorý venoval penzum času a osobného voľna (vo veku, kedy nemusel), keďže sa o mnohých "starých" majstroch vraví (výnimkou je napr. Renoir), že sú ťažko dostupní a neradi sa delili o metodikách svojej práce.

    • 27.6.2018  15:32
    Dekalog (TV seriál) (1988)
    *****

    Dekalóg je partikulárnou ukážkou rozdrobenosti hlavných kresťanských téz na menšie príbehy, kde sa podrobnejšie prejavujú jej zemské podoby. Prístup K.K. je obdivuhodný. Dokáže primäť všetky vaše zmyslové bunky a nasávať účinky filozofickej, psychologickej či spoločenskej stigmy a viesť nad ich povrchom závažné metafyzické i prosto racionálne polemiky. Ukazuje i hranicu, dokiaľ sme schopní prijať ľudskosť a odkiaľ sme už len pozemské stroje, ohlupené a pritom svojské. Kde zasväcuje tú povestnú hranicu nami merateľnej cnosti, ktorú si neustále posúvame do nižších a nižších dimenzií a prijímame nové a nové pravidlá spoločenských noriem.

    • 23.6.2018  12:09

    Bolo by ladné interpretovať Buňuelov epitaf ako schematickú mozaiku s jasnou štruktúrou, pretože sám svoj vnútený štýl interpeluje k rôznym interpretáciám. A najpravdepodobnejšou z variant bude to, že ide o kombináciu jeho celoživotných umeleckých leitmotívov s tými, ktoré charakterizovali "jeho" obraz spoločnosti, ktorú tak náramne a nápadito vo svojich dielach rozdroboval. Jeho posledný film je ohromnou ukážkou ľahkosti a vážnosti témy s ironizujúcim nadhľadom, ako vystrihnutý pre Reya a jeho stareckým dobiedzaním po mladom mäsku. Každý osobitý pohľad, každá scéna je mimoriadne čitateľná pre výslednú významotvornosť symbolík, z ktorých Buňuel vychádza. A neodolateľná Sevilla je kapitola sama o sebe.

    • 18.6.2018  12:36
    Pasažerka (1963)
    ***

    Takisto ma mrzí, že hodnotím iba "pracovnú verziu" a pripadal som si miestami ako pri Stroheimovom Greed. Munk mal talent. Výborne využíval juxtapozíciu, vedel narábať s hĺbkou ostrosti aj s klasickými zábermi. Lavíroval medzi účinným sprostredkovaním emocionality a psychológie. Takýto zosobnený pohľad na hrôzy 2.svetovej vojny by aj dnes neprišli vyprázdnené a 100razy variačne opakujúce sa. A to je čo povedať!

    • 14.6.2018  09:50

    Abnormálna aktuálnosť miestnych pomerov je pre tamojších obyvateľov bežnou vecou. Príbeh rodinnej krvnej pomsty má však ďalekosiahle dôsledky. Skúma náš vzťah s nedokonalými rodičmi, našu slabú empatiu a prospechárstvo pri krízových situáciách. Filmovo je dej dosť úmorný a zároveň silný, ale schádza mu niečo k tomu, aby rozprával ešte viac situačne a s vyššími umeleckými zámermi.

    • 9.6.2018  22:25
    1929: Velký krach (TV film) (2009)
    ***

    Dobre zreprodukovaný dokument, ktorý sa trochu schováva za časový odstup a dôsledky konzekvencií pádov amerických búrz. Cítiť to najmä v akcente, akým sa dokument prezentuje. Vo všeobecnosti ale spĺňa účel obsahu a edukačného charakteru, akým sa dá aj interaktívnou formou rozprávať o týchto udalostiach, byť občas vecnou informačnou anabázou a zároveň veľmi ľahko zrozumiteľnou. Hlavne tým, že stále pláva po povrchu, alebo zvýrazňuje pútavé historky známych osobností z tej vrtkej doby.

    • 1.6.2018  13:44
    Happy end (1967)
    ****

    Obdivuhodný experimentálny pokus, ktorý rovnako vyžaruje úsmev, nech by ste jeho chronologickú postupnosť brali spredu alebo zozadu. Sarkazmus strieda čierny humor a doby manželstva, ktorá "končí" na úplnom konci, je iba začiatkom druhej polovici života, ktorý pripútate do manželského zväzku (a môže dopadnúť čuduj sa svetu aj takto). Zaujímalo by ma, ako celý tím vykonával technické operácie a ako bol film viazaný na sebe v rámci natáčacieho procesu. Originalita rozhodne nechýba.

    • 26.5.2018  18:10

    "Napravený kriminálnik Paul McGuire sa vracia domov, kde zisťuje, že jeho dcéra bola unesená ruskou mafiou." Už tieto uvádzacie texty nesú značný sarkazmus samé o sebe. Cage sa 20 rokov hľadá, vždy je pre tieto príbehové nepodarky maximálne pripravený. Ani ma nenapadne nič, čo by som k tomuto viac mohol povedať. Nemusíte to ani vidieť a o zcela nič neprídete.

    • 18.5.2018  15:40

    Takto po rokoch, keď už reflektujem na Chlumského film, prvé čo ma napadne je to, že film strašne zostarol. Jeho koncept je priveľmi stroho a priamočiaro zosnovaný. Navyše, tematika odsunu židov je tak často rozoberaná a zo všetkých uhlov už pokrytá a odprezentovaná, že nejaké invencie a nápady a iné pohľady na túto katastrofickú udalosť v nej nenájdem. Keď ho však vezmem ako ojedinelý výpravný a profesionálnejšie dotovaný projekt, tak už ako ojedinelý možno vyznie. Je dobré, že prvopočiatočné zámerné členenie postáv nahradí v druhej polovici trošku nepredvídateľnejší ruch. Predsa len, film naberie grády, zvyšujúci sa pátos nie je tak účelne zavádzajúci a hrajúci na istotu a historickú zrozumiteľnosť. Práve také prístupy históriu i umenie dokáže konieckoncov najviac devalvovať.

    • 6.5.2018  12:31

    Nie som vyslovene sklamaný, hoci knižná predloha patrí k významným historickým románom, ktorá predostiera určité naratívne postupy a emocionálnu neobyčaj. Leanov rukopis je ale opäť zásadným. Stačí sledovať farbistú paletu ľudského správania, rozhodnutí a emócií a musíte evidovať, aký nadrozmerný konflikt ľudí odráža situáciu v koloniálnej spoločnosti. Páči sa mi, že tie najvyhrotenejšie roztržky ukazuje ako dôsledok sporu, nie ako nástroj na predkladanie senzácii. Možno dlhé a menej nápadité ako iné režisérové eposy, rozhodne však film má svoju hodnotu. Aj keď je otázkou, že ako veľkú?

    • 19.4.2018  13:07

    Aj keď nie som zrovna priaznivcom ukecaného humoru a grotesknosti, Bogdanovichov prístup je nápaditý, stále niečim originálny.Ťažisko deja z prvoplánového vyvrcholenia prejde fázami, z ktorých budete mať pocit, ako by ste prežili kus života a aj kus niečoho, k čomu ste nikdy nenabrali guráž. Dobrá je aj kriminálna línia a vkusne dopĺňa romantickú zápletku.

<< předchozí 1 2 3 4 14 27 39 52
Tento web používá k poskytování služeb, personalizaci reklam a analýze návštěvnosti soubory cookie. Používáním tohoto webu s tím souhlasíte. Další informace