Fajolo

Na natáčaní tohto filmu sa tuším celý štáb bavil od začiatku do konca. Netuším, či je režisér skutočne taký, ako sa prezentoval vo filme, alebo v ňom ukázal len svoju karikatúru, ale takto inteligentne si robiť srandu sám zo seba, to chce naozaj veľkú osobnosť.

Doteraz som si myslel, že najčudnejšie filmy natáčajú Japonci. Ale v tomto filme sa aj Filipínčania ukázali ako zdatní v umení pripraviť diváka nezmyselným konaním postáv o rozum. Alebo len nechápem kontext. Možno je ten film pôvodne určení Filipínčanom, ktorí poznajú historické súvislosti a pochopia jemné narážky. Pre mňa to bolo ťažké a navyše to trvalo veľmi dlho.

Tie 4* sú za filmovú stránku tohto hraného dokumentu, ktorá bola na slušnej úrovni. Lenže dokument mal aj silnú politickú stránku a podľa nej to bola jednoducho maďarská propaganda o trianonskej traume. Síce to nebolo také prvoplánové a na hulváta, ale predsa len propaganda. Spomenuli sa tam aj fakty, ktoré inak Maďari zvyknú zamlčať, ale stále tam bol kopec zavádzania a manipulácie. Jednoducho propaganda.

Príliš veľa ľudí, veľa osudov, veľa názorov, veľa myšlienok a tém, ktoré boli len naznačené, lebo nebolo miesto, aby boli riadne vyjadrené.

Ako to napísať, aby to aspoň niekto pochopil? Vizuál je úžasný, až mám dojem úžasnosti za každú cenu. Ako keď psík s mačičkou varili polievku (dali do nej všetko dobré, čo mali, akurát že výsledok sa nedal jesť). Ale najviac mi vadia všadeprítomné Marvelovské klišé. Napr. adorácia rodiny dosiahla takú úroveň, že aj Matovič bledne záviťou. Ochota superhrdinov obetovať sa pre svoju rodinu sa vyrovnáva ochote našich skorumpovaných politikov obetovať svojej rodine budúcnosť našej spoločnosti. Kedy konečne kritická masa pochopí, že priorita rodiny je len iný druh sebastredného egoizmu?

Zmes amerického prorodinného pátosu a klišoidných motivačných kecov. To všetko zabalené do vizuálu tak gýčovo farebného, až mi bolo zle.

Film o reálnom živote, bez superhrdinov a superzloduchov. Situácie, do akých sa dostali postavy filmu, sa môžu stať komukoľvek z nás (alebo sa už stali). Veľmi poučný a zároveň nepríjemný zážitok. Preto aj keď filmu nemám čo vyčítať, nemám chuť si ho ešte niekedy pozrieť.

Myslím, že nie je náhoda, že tesne pred záverečnými titulkami je oznam, že ide o druhú polovicu roku 1984. Mne to naozaj pripomenulo jednak Orwellov román a potom aj jeho filmové adaptácie. Orwell však v totalitnom režime nikdy nežil, len extrapoloval na základe svojich skúseností zo španielskej občianskej vojny. Preto sa dej jeho distópie odohráva v budúcnosti a niektoré detaily jeho diela nezodpovedajú žiadnej skutočnosti. Balabanov ale zažil totalitu na vlastnej koži a zobrazil ju tak, ako naozaj fungovala. Miestami ma až napínalo na zvracanie, ale aj tak to stálo za pozretie a možno sa k tomu ešte niekedy vrátim.

Ono je to vlastne taká telenovela. Dej plynie pomaly ako sirup a keď na to pozerám, nemám pocit, že vidím normálny život. Ale to je tak všetko, čo tento seriál spája s telenovelami. Vo všetkom ostatnom je iný a lepší. Dej je inteligentnejší a uveriteľnejší. Tie časté dialógy, keď hlavné postavy stoja oproti sebe a pozerajú si do očí, sú síce trochu umelé, ale dá sa na to pozerať. Vlastne sa na to pozerá veľmi dobre. To je tým vizuálom, ktorý je vypiplaný k dokonalosti. Obrazovo to veľmi pripomína reklamu.

Väčšinou mi vadí, keď nerozumiem hrdinom filmu. Keď neviem ako rozmýšľajú a čo ich motivuje robiť to, čo robia. Tu som otcovi Agustínovi tiež nerozumel, ale nevadilo mi to. Som na tom podobne ako jeho manželka a dcéra a aj iní ľudia okolo neho. Skúšame ho pochopiť, ale keď sa to nedarí, tak tú jeho podivnosť berieme ako fakt, ktorý sa nedá zmeniť.