Fajolo

Hoci sa Anabella spomína asi v každej minúte filmu, o samotnej Anabelle sa z filmu nedozviete vôbec nič. Celé je to o predstavách, ktoré sú produktom fantázie mužov okolo nej. Každý z nich je zaľúbený do vlastného obrazu Anabelly. Ako na plátno na ňu premietajú svoje sny, túžby, svoje libido. "Anabella, poďte ku mne! Vstúpte do tohto hrozného chaosu, ktorý mám v hlave." Ale dosť bolo slov, treba niečo vykonať. Niečo veľké. Treba skočiť! Anabellaááá...

Títo Nóri vedia robiť paródiu s láskou a o to je to potom zábavnejšie: https://www.youtube.com/watch?v=SQ8HNeYLEe4

Hlavne to netreba brať vážne ani trochu: https://www.youtube.com/watch?v=jofNR_WkoCE

Tento film bol prvý, ktorý som videl, keď som sa vrátil z vojny (povinnej vojenskej služby) do civilu. Po dlhých mesiacoch sivozelenej pakárne som zrazu videl 5 filmových poviedok plných nápadov, či priam fantastických úletov. Veľmi to na mňa zapôsobilo a hoci úroveň jednotlivých častí je rôzna, nemôžem ten film ohodnotiť inak ako piatimi hviezdami.

Pozeralo sa na to dobre, ale čím viac o tom filme premýšľam, tým viac vo mne silnie pocit, že mnou niekto manipuloval. To, čo film prezentuje ako alternatívu, je skôr len predstava dobre živeného, mierne zazobaného a komerciou znudeného američana o alternatíve. Človek, ktorí to vymyslel, skutočnú alternatívu nikdy nezažil, len o nej debatoval na párty popíjajúc drink. Dobre to ilustruje napr. oslava narodenín Noama Chomského a hlavne otcov argument: "Nie je lepšie oslavovať narodeniny múdreho reálne existujúceho človeka, ako vymyslenej postavy?" (či tak nejako to tam zaznelo). Lenže pre tie deti je Noam Chomsky reálny asi rovnako ako Ježiš, poznajú ho len z otcovho rozprávania a väčšina jeho geniálnych myšlienok si vyžaduje znalosť kontextu a tá sa dá získať len životom v modernej spoločnosti, čo sa práve tých detí vôbec netýka. A podobných logických nezmyslov je vo filme viac a na rozdiel od iných filmov, mi v tomto naozaj prekážajú.

Herci boli perfektní, režisér rovnako, vlastne všetko na tom filme bolo minimálne na úrovni dobre zvládnutého remesla. Lenže napriek tomu sa cítim oklamaný. Chápem, že hraný film nie je presnou kópiou reality, že sa v ňom dejú náhody, ktoré sú krajne nepravdepodobné, ale to všetko sa dá prepáčiť, ak je to robené s cieľom, ktorý stojí za to. V tomto filme ale bolo tých náhod priveľa. Hlavnému záporákovi väčšinu času (až na samotný záver) vychádzalo takmer všetko. Neskutočne inteligentný, disponujúci informáciami, ktoré sa bežne nedajú zistiť, fyzicky neuveriteľne odolný. Jednoducho taký superman v službách zla. Ale prečo to všetko? Vysvetlenie, ktoré ponúka scenárista, sa mi nezdá dostatočné. Skôr mám pocit, že je to všetko len pre dosiahnutie väčšieho efektu, pritiahnuť čo najviac divákov do kina a skásnuť ich o pár drobných. To samotné nie je až také odsúdeniahodné, ale ja tam nevidím nič viac. Preto sa cítim oklamaný a pridávam tu ďalší (450-ty v poradí) úplne zbytočný komentár.

Pekný príbeh, zápletka možno jednoduchšia, ale taká normálna, ako zo života. A spracovanie veľmi realistické. Ale načo tie časové skoky? Viem pochopiť, že začať film zobrazením konca, má svoje čaro. Ale ten zvyšný dej mohol byť podaný chronologicky. To skákanie v čase hore-dole mi liezlo na nervy. Veľa energie som musel venovať snahe zatriediť udalosti tak, aby vytvárali zmysluplnú postupnosť. Mám pocit, že vďaka tomu mi ušli iné veci, ktoré možno stáli za pozornosť.

Pociťoval som až fyzickú nevoľnosť, keď som počúval stále dookola vždy nové, ale vždy rovnako otrepané klamstvá plné fráz. Vrúcne som čakal, kedy tomu Borisovi niekto konečne zavrie ústa. A do toho tá posadnutosť rozdeľovaním na dobrých a zlých, na statočných partizánov a podlých zradcov. Ale potom mi napadlo, že azda bolo zámerom vyvolať v divákoch zhnusenie z ľudí, ktorí klamú takýmto odporným spôsobom. V mojom prípade sa to podarilo znamenite. Od toho momentu som získal odstup a mohol som si užívať to, čo bolo na filme dobré. Herci, kamera a zvláštna snová atmosféra. Zaujímavý film, ale ktovie, či si ho pozriem ešte raz.

Nechápem, prečo tu toľko ľudí napísalo, že predvídateľnosť konca je najväčšou chybou filmu. To sú už všetci tak zmagorení továrňou na sny, že keď miesto ďalšej porcie štýlového nezmyslu dostanú niečo pripomínajúce realitu, tak sú sklamaní? Čakať, že halucinácie duševne (aj telesne) chorého človeka prinesú prekvapivú pointu alebo že budú mať nejaký hlbší zmysel, je ako čakať, že každé prevrátené auto vybuchne, alebo že záchrana príde vždy až na poslednú chvíľu. Väčšinou však ten, čo sa správa ako blázon, s najväčšou pravdepodobnosťou aj je blázon.

Ako lepšie dokázať aktuálnosť Shakespearovho diela, než jeho prenesením do súčasnosti? Teda nie celkom súčasnosti, len blízkej minulosti. Ale stále to funguje a nič nevyzerá umelo.