Circumscriptor

Dlhých 17 rokov natáčaný kofeínovo-nikotínový skvost. Nuž, Jarmuschove filmy majú poväčšine jednu typickú vlastnosť. A to takú, že v úvode vyzerajú ako nejaká nezmyselná, jednoduchá a až detinská vec a ku koncu začne do seba sled obdobných detinskostí kompletne zapadať a ako celok to všetko dostane absolútne krásny a hlboký point plný krásnej atmosféry. Ale Coffee and Cigarettes nie. Tento film je od začiatku až do konca extrémne výživná kravina bez hlbšieho kontextu plná bizarných ľudí, bizarného prostredia, bizarných konverzácii a bizarného chovania, ktorá sa snaží maximalizovať svoj potenciál o totálne otrávanie diváka. Avšak, buďme úprimní; sledovať ju je neskutočné potešenie plné krásnych detailov a audiovizuálnych kinematografických fetišov. A samozrejme, potešil hlavne Iggy Pop a Tom Waits :))

Nenechajte sa odradiť nízkym ratingom; ak zoberieme do úvahy, že väčšina z prítomných bez urážky očakávala nejakú trápnu, lacnú a nízku zombie-horror komédiu a dostalo sa im niečoho, čo extrémne prekonalo ich normíkovské kinematografické túžby, tak priemerným filmovým fanúšikom nemôžeme zazlievať, že sa to celé rozhodli zhodnotiť zrovna takto. The Dead Don't Die nie je žiaden jednoduchý a zábavný filmík na nedeľné popoludnie. Pre mňa osobne je to poriadna atmosférická šupa a vysokofilozofická vec (tak, ako sa na pravého Jarmuscha patrí). Brilantná Tilda Swinton, Bill Murray, Steve Buscemi a aj Tom Waits, no najviac zo všetkých ma jednoznačne potešil Iggy Pop v úlohe žijúcej mŕtvoly :)) Ňo, a samozrejme sa klaniam kapele SQÜRL a ich soundtracku. Absolútne divný a veľmi ťažko pochopiteľný film, na ktorého porozumenie ho musíte zhliadnuť buď viackrát, alebo pod vplyvom psychedelických drog.

Mindfulness na filmovom plátne. Aj keď so mnou budú mnohí nesúhlasiť, tak by som si dovolil povedať, že vzhľadom na prítomný obsah a obrovské množstvo podaných informácií je to dokonca veľmi krátky a minimalistický film, nakoľko jeho dychberúce vizuály bez prítomnosti jediného slova sú prestrihané tak bezchybne, že ani po celkovej stopáži 102 minút nijakým spôsobom nenudia. Predchádzajúcu Baraku som síce nevidel, ale keďže je takýto kinematografický žáner striktne iba o vizuálnom spracovaní a ak zvážim to, že vďaka vývoju technológií a nejakému tomu posunu civilizácie je Samsara na rozdiel od Baraky aktuálnejšia, tak ma vôbec nebude trápiť, že tieto dva filmíky nemôžem porovnať. Samsara je skrátka krásna civilizačná odysea, ktorá stihla zachytiť neskutočné množstvo pozoruhodných aspektov ľudstva a vedel by som ju pokojne odporúčiť divákovi ľubovoľného typu, či vekovej kategórie.

Fúúú, na môj vkus veľmi rozlietaný a extrémne ťažko uchopiteľný Jarmusch. Samozrejme, atmosférická šleha to bezpochýb je. Nesmierne ma potešilo cameo Johna Hurta a Billa Murrayho a hypnotizujúci vizuál je tu taktiež pomerne dosť slušný (tak, ako sa na pána režiséra patrí). Ale predsa len, oproti väčšine jeho filmov mi tu trošku uniká akýsi hlavný point a všetky dejové prvky mi koniec koncov prídu iba ako nejaký nedokončený (aj keď geniálny) zmätočný vír náhodného sledu kinematograficky fetišistických detailov. Nuž, jarmuschoviny nie sú filmy pre každého a The Limits of Control už vôbec nie :))

Jarmusch je pán. A to obzvlášť s jeho verziou ságy Twilight a biohackerskými vampiristami žijúcimi stovky rokov. Aj keď, môj dojem z vizuálnej stránky tohto filmu by som prirovnal k Attenboroughovmu Gándhímu, keďže sa v ňom nachádza pár technicko-štylistických vecičiek, ktoré mohli byť buď vypustené, alebo by sa s nimi mohli tvorcovia pohrať o niečo starostlivejšie. Ale úprimne, za tú dávku mimozemského atmosférického tripu, ktorú mi pán režisér doprial, som ochotný odpustiť naozaj všetko. Only Lovers Left Alive je neskutočne originálny film. Extrémne bizarný a nevšedný, ktorý však nenudí svojou experimentálnosťou a ktorého celkovú stopáž zhltnete za neskutočne krátky čas. Ňo a ako bonus si ešte chcem dovoliť pochváliť úžasný soundtrack od Jozefa van Wissema, ktorý filmovú atmosféru vystrelil na úplne iný level.

O čom bol tento film? Nuž, ťažko povedať. Pán Bergman sa v tejto kuriozite pohral s rôznymi dadaisticko-grotesknými výjavmi, divákovi priniesol silný atmosférický zážitok z pohľadu do zrkadla duše hlavného protagonistu a popracoval aj s veľmi vkusným využitím klasického starosvetského kinematografického klišé. Lesné Jahody sú jedna z mála autenticky realistických podivností, ktoré by mal každý fanúšik artových filmov vidieť. A obzvlášť by som chcel vyzdvihnúť veľmi sofistikované dialógy, alebo skôr monológy - hneď úvodná scéna na mňa extrémne zapôsobila.

Gaspar Noé svojím Climaxom definitívne ukázal všetky možné aj nemožné záchvevy svojej geniality a svojich zmyslov pre morbídnosť, keďže si za predlohu zobral Gilliamov Fear and Loathing in Las Vegas a vystrelil ho do extrémne zvrátených, nechutných a hororových sfér. Ako sme už videli v jeho starších dielach, Noé má ojedinelý talent na realistické zachytenie psychedelických pseudohalucinácií, čo treba rozhodne oceniť, akurát v prípade Climaxu mi akosi uniká jeho posolstvo. Napr. jeho staršie dielo Enter the Void bola veľmi silná vec s ťažkými transcedentálnymi pointami v štýle Kubricka, zatiaľčo tu mám pocit, že sa jedná iba o taký plytší vytripovaný artovo-komerčný filmík pre mileniálov. Niečo také si však nehodlám pripustiť. Btw, sledovať Climax na tripe by bol absolútne gargantuovský mindfuck.

"Basically, when you die your spirit leaves your body, actually at first you can see all your life, like reflected in a magic mirror. Then you start floating like a ghost, you can see anything happening around you, you can hear everything but you can't communicate. Then you see lights, lights of all different colours, these lights are the doors that pull you into other planes of existence, but most people actually like this world so much, that they don't want to be taken away, so the whole thing turns into a bad trip, and the only way out is to get reincarnated..." Ako sa k tomuto tu vyjadriť? Gaspar Noe je skrátka neuveriteľne zvrátený a dekadentný génius, ktorý svojou transcendentálnou kinematografiou priniesol Kubrickovu Vesmírnu Odyseu, vytripoval ju do astrálnych výšin a naservíroval modernému divákovi. Enter the Void je neskutočne prelomové psychoticko-psychedelické mimozemské panoptikum plné audiovizuálnych kuriozít, ktoré si s mysľou diváka pohráva v štýle 700 mikrogramov dietylamidu kyseliny lysergovej. Už len tie úvodné titulky boli masterpiece.

Nádherný povznášajúci filmík o zbytočnej krutosti ľudskej mysle. Toto dielo je presne ten typ kinematografického počinu, ktorý je natočený v extrémne jednoduchom filtri vizuálne-rituálnych fetišov, na základe ktorých ho stačí iba sledovať očami, nepremýšľať a jeho myšlienka sa vám skrz obraz úplne podvedome zažerie hlboko pod kožu.

Tak, ako sa pán poslanec za ĽSNS Milan Uhrík necítil byť kompetentný na vyjadrenie svojho názoru na holokaust, nakoľko nebol historik, tak ani ja sa necítim byť celkom kompetentný vyjadriť sa k Werckmeisterovym harmóniám, keďže nie som vyššou astrálnou bytosťou zachytávajúcou všetky myšlienkové záchvevy a filmové symboly tejto audiovizuálnej šialenosti. Ale teraz k veci. Tento filmík je majstrovským rukopisom geniálneho režiséra a neskutočnou umelecky-atmosférickou šlehou, akú som mal tú česť vidieť zatiaľ iba u pána Tarkovského. Dovolím si s čistým svedomím povedať, že tomuto filmu nerozumiem a nerozumiem ani tomu, ako naň moja myseľ zareagovala. Samotný záver pozostávajúci z panoramatickej obhliadky rozkladajúcej sa veľryby na mňa zapôsobil ako jedna z najemotívnejších scén v histórií svetovej kinematografie. A nemám ani zdania prečo.