pijavica

8,5/10 Myšlienky skalných fanúšikov CSI sa pri sledovaní tohto flmu budú asi upierať k (samo)vražde. Holt pri vyšetrovaní je predsa nutné na podozrivých či výsledky čakať (obzvlášť ak kolegovia neprejavujú ochotu spolupracovať). Som rád, že sa v Rumunsku opäť natočil jeden skvelý film, tentokrát príjemne sarkastická alúzia na detektívky. P.S.: Riaditeľovi by sa mal každý súdny človek vysmiať do ksichtu. Alebo si s ním aspoň zapolemizovať.

9,0/10 Opäť jeden z filmov, ktorý evidentne dopláca na nevhodnú prezentáciu (ako rodinný film) a vekovú kategorizáciu (navrhoval by som 21+, nie som si totiž istý, či je fantazijná časť pre deti dostatočne pútavá). Ale čo sa dá robiť, riziko nevrátenia nákladov muselo byť beztak viac než len povážlivé. Čo sa týka obsahu filmu, vydarilo sa v ňom pomerne kondenzovaným spôsobom zachytiť príčiny, prečo sa zdajú spoločenské vzťahy v detstve také komplikované, a ako dokáže postupná strata det(in)ského pohľadu na svet naučiť tieto skutočnosti akceptovať. Podľa mňa môže byť Maurice Sendak na túto adaptáciu nesmierne hrdý.

6,5/10 Vo chvíli, kedy začínal film prešľapovať na jednom mieste a vo mne nezadržateľne narastali obavy zo straty koncepcie, odkryl konečne režisér najsilnejšiu stránku svojho filmu a dal priestor dovtedy potlačovanej detskej imaginácii a hravosti (v jej pozitívnych aj negatívnych aspektoch) - ktorá je samozrejme situovaná tak, aby stála v kontraste (a niekedy aj v konflikte) s pravidlami dospelých a inštitúcii. A keď som už spomenul inšitúcie, nejeden divák si pri sledovaní osobitých zvyklostí (aspoň pre človeka zo západnej pologule) v detskom domove nevdojak spomenie na dokumenty Fredericka Wisemana.

8,0/10 Giuseppe Tornatore vo svojich filmoch vždy úspešne manévroval medzi mainstreamom a akceptovateľnosťou zo strany "náročnejších" kritikov. V prípade svojho posledného snímku sa prikláňa bližšie ku vkusu priemerného diváka, čo sa prejavuje napríklad na komediálnych skečoch, ktoré sú vložené akoby mimo hlavnej dejovej linky a pre niekoho môžu byť rušivé (množstvo hlášok má pritom šancu zľudovieť, ak už predtým netvorili súčasť juhotalianskeho pohľadu na život a okolitý svet). Hoci zvolená forma rodinnej ságy nie je dôsledne naplnená, miestami je možno až príliš skratkovitá a má trochu zastaralú štruktúru, vo filme sú tieto nedostatky vynikajúco zamaskované juhoeurópskou obdobou magického realizmu. Funkcia príbehu je odsunutá do úzadia a do popredia naopak vystupuje nostalgické prelínanie radosti, humoru a smútku, či nádejí a ich pričastom rozplývaní. Primárny dôraz totiž režisér kladie na konkrétne situácie (+ spomínané hlášky) a ich potenciál seba-identifikačného prvku pre Sicílčanov. A ako to už pri seba-identifikácii býva, jej úlohou nie je podávať verný a neprikrášlený obraz, ale ponúknuť spôsob, akým chceme vnímať samých seba (táto veta je na margo o údajnej klišéovitosti sicílskej nátury). Baariu preto z uvedených dôvodov nepovažujem ani tak za radový film, ako za isté memento (pre Sicílčanov a ich nedávnu históriu), ktoré si svoje predsavzatia plní poctivo a priam dokonale.

6,5/10 Aj vy ste mali ten pocit, že keby producenti zvierali Gilliama tuhšie pod krkom, dokázal by z príbehu vyžmýkať podstatne viac podnetov (= dilem), a nenechal by sa strhnúť k neškodnému defilé vlastných ilúzií vracajúcich sa ku koreňom kinematografie (= atrakciám)? Hoci... možno má Gilliam predsa len pravdu v tom, že na hru treba jednoducho pristúpiť a neriešiť všetky starosti a otázky čo sa pritrafia.

7,0/10 Je trochu zarážajúce, že na rozdiel od Jancsóových filmov zo 60-rokov tento neobsahuje žiadnu kritiku dobových pomerov (alebo som ich aspoň ja nedokázal identifikovať). Pokiaľ máte vytvorenú imunitu na romantizujúce agitky, môžete sa plne sústrediť na "trademarky" režisérovej tvorby, teda dllllhoočizné, komplikované a precízne komponované zábery, davovú choreografiu či poetiku silne inšpirovanú folklórom.

7,0/10 Pod pláštikom stretnutia a diskusie mladých stúpencov komunizmu a študentov na cirkevnej škole Jancsó zobrazuje na symbolickej rovine myšlienkový vývoj komunistického hnutia. Od pôvodných etických či humanistických ideálov dochádza z rôznych príčin k rozkolom a vnútorným bojom v rámci hnutia, počas ktorých dôjde aj na ideu permanentnej revolúcie (charakteristickej pre totalitárne režimy). Jancsó sa nevyhýba ani následnej degradácie pôvodných ideí do demagógie, prázdnych fráz a politického oportunizmu, za čo si iste od vtedajších čelných predstaviteľov Strany nevyslúžil pochvalu.

7,5/10 Pri sledovaní Beznádejných by malo každého (českého a slovenského) diváka napadnúť jednoznačná paralela - Kladivo na čarodejnice. Témou oboch sú totiž nechválne známe vyšetrovacie praktiky a súdnictvo komunistického režimu, len sú zaradené do odlišných historických dôb. Kým "Kladivo" dopláca na rýchlo odhadnuteľnú dejovú štruktúru a jednorozmernosť postáv, používajú Beznádejní síce jednoduché (ale na mňa účinnejšie) prvky: minimalistické dialógy, pomalé plížívé pohyby kamery, absencia jednoznačnej hlavnej postavy, iba nepatrný význam mien a množstvo anonymných a trpiacich tvárí (posledné tri črty podčiarkujú nedôležitosť konkrétneho jedinca v danom systéme). Po druhom zhliadnutí hodnotenie možno ešte zvýšim.

7,0/10 Režisér to vystihol presne - rutina. Vo svojej prvotine La libertad sa snažil poukázať, ako je abstraktný ideál akejsi absolútnej slobody limitovaný prácou/živobytím, či základnými biologickými a sociálnymi potrebami (teda prvky, ktoré sú podľa jeho názoru v kinematografii trochu ignorované). [SPOILER] Liverpool môžeme brať ako rozvinutie tejto témy nielen vo sfére každodennej rutiny, ale aj na určité výnimočné situácie - v tomto prípade návrat domov po dlhých rokoch. Aj ten je predsa sprevádzaný množstvom všedných starostí (jedlo, spánok, alkohol,..). Rovnako nikde nie je napísané, že po návrate na vás budú čakať výlučne šťastné úsmevy, objatia, smiech a slzy (skvelé momenty (zhruba preložiteľné ako) "Daj mi nejaké peniaze" a lakonické konštatovanie "Je lepšie, že odišiel") [/SPOILER]. V porovnaní s debutom je toto voľné pokračovanie menej zviazané režisérovým manifestačným programom, avšak je rovnako neúprosné v zobrazení bezútešnosti života ľudí zo spoločenského okraja.

8,5/10 Proste nádhera! Ako tu ktosi poznamenal, príbeh je len nutné zlo. Ale ten zvyšok.. . Platí v podstate to isté čo v Psychu: tretina (či koľko to povedal Alfred) jeho úspechu je založená na hudbe (vivat Michel Legrand!). Ostatné obstarala kombinácia skvelej kamery a strihu, ktoré dokázali na diváka preniesť nielen hypnotizujúcu atmosféru zákulisia pretekov, ale aj priam fyzický pocit z rýchlosti, nebezpečnej jazdy a smrtky číhajúcej za každou zákrutou.