simonK

Je to o tom, čo znamená byť týpek a týpkoch, ktorí si užívajú byť týpkami. 9/10. guys being dudes

Najbližšie, ako sa ľudstvo hraným filmom priblížilo k fyzickosti Looney Tunes / Toma & Jerryho.

The Killer je najchladnejším, technicky najdokonalejším a zrejme najosobnejším filmom Davida Finchera. Jeho protagonista nemá meno a za celý film toho veľa nepovie, oplýva však schopnosťami chladnokrvného zabijaka, ktoré ho odlišujú od zvyšku spoločnosti (takto o sebe každopádne uvažuje, ako sa dozvedáme z miestami až otravne repetitívneho voice-overu). Fassbender dookola opakuje svoje kréda typu “it’s not personal”, “execution is everything”, alebo “show no empathy” a tak ďalej, jeho pýchou je - rovnako, ako u Finchera - to, že je perfekcionista. Sociopatický nájomný vrah, nápadne pripomínajúci Melvillovho Samuraja, vníma každú emóciu ako slabinu; jediné ľudské interakcie, ktoré za celý film má, sú služby: predavačka v McDonald’s, kuriér od Amazonu, recepčná v hoteli. Napriek tomu, že je ústredný motív filmu zakorenený v nihilizme a cynizme, dá sa na Killera pozerať ako na Fincherov vtipný metakomentár a výsmech sebe samému a svojej kariére, keďže nihilizmus a cynizmus sú pretkané celou jeho filmografiou a sú tým, čo spôsobilo, že si kultúra incelov vzala Fight Club za svoju Bibliu. Za posledných cca 10-15 rokov si nespomeniem na film, ktorý by lepšie splňoval poučku “forma>>>obsah”. Fincher sa v Killerovi pýta: “nemôže byť ale samotná forma obsahom, teda forma=obsah?" Som zvedavý, čo na film poviem pri druhom pozretí. 6/10.  TL; DR: bežný deň v živote fanúšika The Smiths. ***videné v Anteo Palazzo del Cinema, Milano, ITA***