ancientone

ancientone

Michael Papcun

okres Piešťany
FTF VŠMU

homepage

36 bodů

Moje komentáře

od nejnovějšíchpodle abecedypodle hodnocenípodle roku vzniku filmu
<< předchozí 1 2 3 4 5 9 12 16
    • 31.12.2017  14:48
    Fantom ráje (1974)
    ****

    De Palmove tvorcovské (najmä techniké) trademarky, pretavené do extatického pastišu a priehľadného podobenstva o hudobnom priemysle. Zhustený prehľad dejín klasického hororu, úsmevné metafory, priliehavá obdoba "glam" alebo "shock" rocku. a Gýč a "camp" v najlepšom zmysle slova. Heslovitá encyklopédia atrakcií, ktorá funguje ako divoko pôžitkársky film.

    • 29.12.2017  22:30

    Ako sústo pre fanúšikov lahodné, ako zhustený profil skupiny výživné, ako atypický dokument o atypickej skupine...úplne nekonzistentné. Všetky "hovoriace hlavy" sa odkopávajú nad unikátnosťou Daft Punku a vytvárajú veľký a v rytme kozmického basového rytmu pulzujúci mýtus "nemainstreamovo mainstreamovej skupiny", avšak nič z jej predností sa nedostane do štruktúry filmu. Je to nedaftpunkovské, ale napriek tomu dobre konzumovateľné rozprávanie o Daft Punku. V tomto smere akoby bol film dokumentom o genialite, ktorú "my ostatní" (tvorcovia) nemôžeme dosiahnuť.

    • 25.12.2017  22:20

    Obsah verneovky dokonalo sedí k technickým parametrom dobového Hollywoodu. Obrovská premietacia plocha a farebný film je najpriliehavejšou formou pre pohľadnicovo stereotypizovanú reprezentáciu Indie, Číny, Ameriky a ďalších kultúr, tvoriacich sústavný zdroj okázalých atrakcií a taktiež ideologických otázok. __ Ruka v ruke s dobovými konvenciami ide však film aj v rovine rozprávania. Namiesto svižnej dobrodružnosti a kochania sa excentrickou artificiálnosťou venujeme viac času hľadaniu a skúmaniu najpohodlnejších pozícií v kresle, ktoré nám umožnia prebdieť ďalší toporne literárny a obšírny dialóg alebo ťažkopádne ilustratívnu jazdu obrovskej kamery. __ Štylistickú letargiu a schematickosť občas rozbúri dynamizujúci frontálny záber, alebo pohyb kamery simulujúci rozkývanú lodnú palubu. Tieto postupy však tvoria len minoritné ozdoby. Napriek načrtnutým negatívam a relatívne nízkemu hodnoteniu sa o Andersonovej adaptácii nedá povedať, že by bola zlým filmom - jej nedostatky je nutné brať s rezervou a do značnej miery ich rešpektovať. Sú veľmi bohatou dokumentáciou jednej z podôb dobového Hollywoodu. Aj keˇv súvislosti s premisou diela a časovou tiesňou hlavnej postavy pôsobia ironicky. S časovým odstupom vyše 50-tich rokov je Cesta okolo sveta až roztomilo archaickým kúskom. Práve zastaranosť je (napriek únavnosti a ťažkopádnosti) z veľkej časti autorom dodatočnej charizmy Anderosnovho filmu. Starnúť sa svojim spôsobom oplatí. Navyše to isté sa dá povedať aj o Verneho tvorbe.

    • 31.10.2017  23:25

    Nenechajte sa odradiť malátne nudným názvom. Moxeyho film je totižto malým zázrakom-prekvapením, poukazujúcim najma na silné štylistické stránky britského horroru. Kulisy mysteriózneho mestečka, pripomínajce dôslednú vizualizáciu nasilnejších pasáži Lovecraftových románov a vynaliezavé montážne riešenia vytvárajú na pôdoryse šablónovitého naratívu koherentné, štylisticky príťažlivé mikrouniverzum s charizmou klasiky zapadnutej niekde v najzadnejšej poličke antikvariátu. The City of the Dead je maximálne funkčný, štylisticky vyspelý archaizmus, hrdo poukazujúci na očarujúcu silu poetiky B-čkovej produkcie.

    • 21.9.2017  12:52

    Laissez bronzer les cadavres! spĺňa vysoké štandardy autorskej dvojice, no nikam ich neposúva – čo je pri tvorcoch označkovaných prívlastkom “experimentálny” vážny nedostatok. Preskúmanie nového žánru neprinieslo do tvorby filmárov žiadne nové postupy. Viac na: http://25fps.cz/2017/nenechajme-autorov-slnit-sa/

    • 17.9.2017  11:36

    Keď máme 16 sme: pozérski, nekontrolovateľní, otravní, relatívne slobodní, nejasní, rozpoltení, občas zábavní, bezstarostní, zmätení... to všetko sa podarilo pretlmočiť do štruktúry filmu. Na ploche 90tich minút to nestíha byť tak otravné a neznesiteľné ako predloha. Kým belgická autorka Julia Ducournau sa (pravdepodobne) snažila o nekonvenčný, výstredný obraz dospievania, Helene Hegemann sa to podarilo. Bez krvi, bez mäsa, bez nechutností... za to naozaj excentricky a surovo.

    • 17.9.2017  11:17
    Raw (2016)
    **

    Ako veľmi sa musí človek snažiť, alebo nedávať pozor, aby to označil za metaforické coming of age? Film šokuje maximálne svojím zlyhávaním v každom smere. Na film o dospievaní je to príliš kostrbaté ( porucha Juliane je viac genetickou záležitosťou než záležitosťou veku - jej dospelá matka tým trpí celý život), autorka si vyberá vyberá príliš povrchné výseky života Juliane a skôr o obraz dospievania jej v nich ide čisto o výstrednosť, ktorej sa nám zasa až toľko nedostane.V bizarnosti a gore momentoch Raw nijako nevyčnieva, ani neprináša žiadnu novú krv do subžánru. ___ Prípadná metaforickosť ako taká je maximálne neoriginálna. Niečo také by vymyslel a spracoval David Cronenberg pred vyše 30timi rokmi, navyše oveľa funkčnejšie a prenikavejšie. ___ RAW by ešte mohlo teoreticky obstáť ako čierna gore komédia. Na toto zaradenie je film zasa málo "jebnutý", neposkytuje dostatok čierneho humoru a sebareflexie. __ Čo to teda je? Pravdepodobne slepá ulička smeru New French Extremity, prikláňajúca sa (napriek svojej ambicióznosti) zo všetkého najviac nie k artovkám a kultovkám ( ktorých charakter sa snaží dosiahnuť), ale k k americkým gore nepodarkom z 80-tych rokov. Prečo? Pretože aj na Raw presne sedí veta: "príliš smiešne na to, aby ste to brali vážne, príliš vážne na to, aby ste to brali smiešne." Bizarnosť, ktorá vzbudí krátkodobý hype a následne zapadne. Neviem si predstaviť, že Raw niekto vytiahne o 30rokov a úžasný dobový úlet, vychytávku, trefnú anomáliu....čokoľvek.

    • 15.9.2017  01:53
    Elle (2016)
    *****

    Silný verhoevenovský koncentrát.

    • 10.9.2017  17:32
    To (2017)
    ***

    V jednej scéne filmu kamera prechádza po ulici okolo kina hrajúceho Nočnú moru z Elm Street 5. Práve tá je priliehavým referenčným bodom prvej časti novej adaptácie kultovej „kingovky“._______ V súvislosti s filmom sa najčastejšie spomína najsilnejší retrovulkán dekády, seriál Stranger Things. Áno, obe diela sú zasadené do 80-tych rokov, fungujú na podobnej mechanike (partia dospievajúcich postáv zatiahnutá do nadprirodzených udalostí) a prinášajú rovnakú nadhodnotu (coming of age príbeh). Filmu IT však chýba väčšia dávka sebareflexívnosti, aby sme mohli použiť predponu -meta, ako v prípade Stranger Things. Muschiettiho film je totiž viac o naplnení klasických horrorových štandardov, než o ich reflektovaní. Nie je to pútavá rozprava a žánri, ale sám žáner, držiaci sa v bezpečí konformnej zóny. Remeslo je v popredí pred láskou či nostalgiou, ktorá sa tu len prelína vo vedľajšom prúde. V rovine retronostalgie snímka jemne pripomenie skvelú kingovskú adaptáciou Stand By Me. Je škoda, že snímka nenarába s možnosťami odkazov, parafrázovania a cinefílie viac, než len odkazmi v programoch kina.... ______ IT je v prvom rade (výborne fungujúci) tradičný slasher o pospolitosti a potrebe prekonávania strachu v prostredí malomesta. Podobne, ako klasická séria Nightmare on Elm Street - bez toho, aby sa na ňu nejak výraznejšie odkazovalo. Snímka je tým pádom veľkolepým potvrdením status quo súčasného horroru. 30 rokov stará látka straší a napĺňa dlhodobé horrorové štandardy rovnako ako jej predchodcovia z 80-tych rokov. Nenastoľuje však akékoľvek závažnejšie, alebo netradičné otázky ohľadom svojej žánrovej orientácie, ani s ňou nijako kreatívne nenarába. Nie je to od projektu, ktorý pôsobil tak ambiciózne akosi málo? Mohlo to byť také horrorové SPECTRE – divácky príťažlivý film, rozoberajúci posledných zhruba 30-40 rokov amerického horroru. Takýto záber či ambície však IT nemá.

    • 2.9.2017  10:17

    Zo začiatku to vyzerá ako veľmi zábavná a bizarná démonizácia hnutia hippies, neobratne odkazujúca najmä na Manson Family. Napriek tomu postupne dostávame veľmi konvenčný hammerovský sequel, zakrývajúci svoju vyprahnutosť zasadením deja do dobového Londýna, čím sa resuscituje aspoň najsilnejšia stránka starých hammerovských filmov - vizuál. __ Na prácu filmového štúdia za zenitom to ale nie je žiadna hanba. Vo filme sa unikátne miesi nostalgická túžba za starými (gotickými) časmi a potreba ísť napriek všetkému vpred, kooperujúca so snahou opätovne sa čo najviac zapáčiť publiku. Z konvenčnej draculovskej snímky sa tak stáva počiatok grotesknej labutej piesne draculovskej série, zavŕšenej obskúrnou snímkou The Legend of the 7 Golden Vampires... čas ide vpred a nepremôže ho ani stáročia prežívajúci Dracula.

    • 14.8.2017  23:22

    Triviálna braková poézia. Každá sekvencia je blúznivou strofou, napustenou akýmsi slizkým derivátom ópia. Franco má jasne čitateľný talent na výber exteriérov a kulís, ktoré dodávajú jeho filmu punc exotiky vzdialenej našemu bežnému svetu. Rovnaké kvality vykazuje aj vláčna (ničotná) narácia, pozostávajúca z fetišistických výjavov a imitácie vnútorného sveta ženy prostredníctvom unikátne banálneho voice overu. Sny sa tu prelínajú s realitou ako gitarové sóla s nahými súložiacimi telami. Francova filmová reč je lepkavou vazelínou topiacou sa na intímnych partiách pornograficky vyčačkaných tiel. Veľmi životaschopný camp.

    • 10.8.2017  20:06
    Psychomania (1973)
    ****

    Nadpriemerne absurdný a vykonštruovaný mix bike bang tematiky a čiernej mágie vysoko prevyšuje typickú trashovú topornosť snímky. Psychomania si užíva jednotlivé elementy s nasadením, ktoré prevyšuje väčšinu 70s bike gang filmov. Vďaka tomu by nemala by odsúdená na večné zotrvanie vo filmovom záhrobí. Bizarné kulty sa vracajú. Chutnejšie, obskúrnejšie a uletenejšie. Alternatívne podoby kultúrneho dedičstva je potrebné si hýčkať :o)

    • 17.7.2017  09:41

    Mix mazacej hlavy, 50s brakovej estetiky a nadčasovej bizarnosti. Zatiaľ najzásadnejší diel série.

    • 29.6.2017  00:34
    Hra smrti (1978)
    ****

    Je nesmierna škoda obmedzovať reflexiu posledného Leeovho filmu na nudné, dojmologické reči o vate a bojových scénách. Štýl a podmienky vzniku filmu ďaleko presahujú tieto floskuly. Brucov štýl boja nie je len o kopačkách s výskokom a rýchlych pästiach. Jeho dramaturgia a štýl záznamu je v prvom rade dokumentáciou Leeho hviezdneho narcisizmu a ega, k čomu prispieva bezmála romantická (a naivnučká) fabula o boji mladej, morálnej hviezdy so zákerným gangom. Tá navyše krásne sumarizuje a doťahuje auru predošlých filmov s Leem v hlavnej úlohe __ Nemožno opomenúť fakt, že film vznikol dodatočnými nakrúcaniami s dablérom až po Leeovej smrti, ktorý po sebe zanechal (pre štýl filmu kľúčové) tri bojové scény. To z neho robí nielen Leeov idealizovaný, samoľúby autoportrét (zanechané bojové scény), ale aj posmrtný tribute v nadživotnej (a pritom výborne padnúcej) veľkosti. Odhliadnuc od ekonomických záujmov: Lepší nekrológ si Lee ani nemohol zaslúžiť.

    • 3.6.2017  22:00

    Vo Fast & Furious 7 je treba preniknúť pod povrch a čítať medzi hriadeľmi. V rutinérskej XXL porcii chrómovaného machizmu je potom možné nájsť inteligentne podrývačné finesy, ironické uchopenia ikonografie a odkazy na bondovskú sériu alebo hong-kongské krimi filmy 90tych rokov. Aj ženám sa ujde o niečo dôstojnejšia pozícia a nadržaný mužský pohľad sa stáva terčom, nie len výrazovým prostriedkom. Fast & Furious 7 teda funguje aj ako "akčná rutina" (pri zníženej pozornosti), aj ako jeho uvedomelý komentár, čiže classy cinefilná zábavka.

    • 20.3.2017  17:57

    H. Hawk ako autor, ktorý robí z cenzúry relevantný výrazový prvok filmu.

    • 12.3.2017  11:44
    Gimme Danger (2016)
    ***

    Jarmuschov potenciálny autorský prístup je symbolicky prehlušený zakladateľmi jednej z najdivokejších a najhlučnejších skupín v histórii rock´n´rollu. ___ viac na: http://25fps.cz/2017/gimme-danger-2016/

    • 6.3.2017  10:32

    Ak by som mal nájsť aspoň jednu paralelu k tvorbe Alberta Serru, napadol by ma len ďalší (pre mnohých obdobne neprekúsnuteľný) solitér európskeho artového filmu - Bruno Dumont a jeho film Ospalá zátoka.__ Nálady vo festivalovom publiku vyvolávajú zhruba rovnaké - väčšina ľudí pri filmoch trpí, nechápe, odmieta, odchádza, nadáva, na konci ostane len zlomok z pôvodného zaplnenia sály. __ Dumont aj Serra sa vyžívajú v riedkom distribuovaní informácií, banálnych prehovoroch postáv, vyprázdnených záberoch, v úžasne dotiahnutom observačnom štýle a štylizovaní záberov po vzore malieb zo 17. a 18. storočia. __ Diela oboch autorov navyše neskrývajú silný ľavičiarsky podtón. Akurát Serrovo divácke trýzniteľstvo, vyžívanie sa v statike a nemohúcej strnulosti (ktorá tu úžasne simuluje zdravotný stav hlavnej postavy) sa u Dumonta zamieňa s vášňou pre retardovanú výstavbu situácií a silný slapstickový odér.viac na: http://25fps.cz/2017/smrt-ludvika-xiv/ (lebo v úmornosti je rozkoš)

    • 4.3.2017  15:10

    Ruka v ruke s nízkym hodnotením, King Solomon's Mines je ultimátny mix dvoch najbizarnejších estetík amerického filmu. Zúfalo zlá hra na Indianu Jonesa v sebe prepája absurdnú exotickosť, závratné etnické stereotypy a infantilnosť starých dobrodružných/mysterióznych filmov (napr. Face of Fu-Manchu) s toporným, okato lacným, nahlúplo machistickým a v neposlednom rade obdobne detinským štýlom akčných Béčok z 80-tych rokov (vzorový model: Missing in Action). King Solomon's Mines síce nedosahuje dychberúcu insitnosť tvorby bratov Priorovcov, no aj tak sa môže hrdo prehlásiť za jednu z najväčších dobových anomálií (nielen v rámci produkcie Cannon films).

    • 25.2.2017  22:16

    http://25fps.cz/2017/love-witch/ Adept na film roku.

    • 21.2.2017  00:17
    Anomalisa (2015)
    *****

    Na prvý pohľad možno najobyčajnejší, pri bližšom skúmaní však najčistejší, najvyváženejší a najprenikavejší Kaufmanov film.

    • 13.2.2017  20:50
    Taking Off (1971)
    *****

    Rok 1971 je rozhodne rokom prieniku Európy do amerického filmového prostredia. Last Picture Show Petra Bogdanovicha skĺbil úhľadnú elegantnosť vizuálu starých hollywoodskych klasík so spracovaním obsahu v európskom štýle, Antonioniho slow cinema štýl do seba bez problémov absorboval americkú "hippie" ikonografiu vo filme Zabriskie Point. To isté sa podarilo Milošovi Formanovi v Taking Off. __ Alegorický hasičský ples z Hoří, má panenko nahrádza alegorický (a nemenej kúsavo zobrazený) ples rodičov slobodomyseľnej americkej mládeže. Horiacim elementom nie je starčekova chalupa, ale jointy, úzkoprsosť, konzervativizmus a pokrytectvo "dospelej" Ameriky. __ Zaujímavé je dať Taking Off do kontextu s ďalším filmom, ktorého ústredným motívom je vzťah rodičov a mladej "hipisáckej" dcéry, ktorá sa (už naozaj) stratí - nízkorozpočtový horor Wesa Cravena, Last House on the Left. Úroveň Cravenových začiatočníckych režijných schopní sa samozrejme nedá komparovať s Formanovým vycibreným štýlom, avšak jadro filmu, chladné alegorické zobrazenie úpadku hnutia hippies ( podobe dcérinej vraždy) môže tvoriť naliehavý protipól k Formanovmu sarkazmu, kde sú mladí v plnej sile.

    • 7.2.2017  21:07
    Kanye West - Famous (hudební videoklip) (2016)
    ****

    Famous potvrdzuje (alebo skôr utvrdzuje) obraz Kanyeho ako poučeného, experimentujúceho, odvážneho a progresívneho umelca - v rovine hudobnej aj filmovej. Po kompozičnej stránke je Famous mixom starého reggae, soul-funku tuningovaného Rihanniným prejavom, talianskeho prog-rocku, Kanyeho egomaniackeho repu. Videoklip zasa funguje ako samostatný exprimentálny film, odkazujjúci na ducha 60-tych rokov, štrukturalistický filmu a warholovskú vyprázdnenosť (očividná alúzia na snímku Sleep).

    • 4.2.2017  19:59

    Fanúšikovká low-budget snímka, ktorá s minimálnymi prešľapmi prekvapivo dobre boduje hneď na troch fan-pozíciach: Ako adaptácia Lovecraftovej poviedky a prenesenie autorovho štýlu (so všetkými špecifikami, vrátane chýb) veľmi dobré, ako exhumovanie štýlu 30s mysterióznych/hororových filmov nesmierne príťažlivé a dôstojne zvládnuté, ako fúzia oboch autorských snáh s prihliadnutím na obmedzujúce podmienky obdivuhodne šikovná práca s elegantnými ševmi. Autori výrazne prekračujú obyčajnú adaptáciu mysteriózneho weird-fiction rozprávania. The Whisperer in Darkness je srdcovou rozpravou o láske k starým časom a o nesmrteľnosti ich estetiky.

    • 21.1.2017  14:08
    Zlaté oko (1995)
    ****

    Moje (veľmi) osobné, najväčšie bondovské guilty pleasure.

    • 19.1.2017  13:18

    Napriek tomu, že Hartleyho štýl nie je tak rýdzi a prenikavý, ako napríklad v Machette Maidens (čo už detailnejšie popísal JFL), definuje ho skôr šikovnosť vo výbere témy a vytvorenie cool fasády, než prenikavosť jej spracovania, Electric Boogaloo ostáva veľmi dobrým úvodom do sveta neodolateľnej estetiky (a zákulisia) ďalšej bašty brakového filmu.

    • 6.1.2017  12:56

    Je to vlastne taká odvrátená strana retro vlny. Zatiaľ čo druhí resuscitujú v povedomí nesmrteľné - šialených Maxov, Han Solov, šablóny 80-tkových coming of age hrdinov atď. , Eli Roth, oddaný milovník Cannibal Holocaustu, dáva možnosť posledný krát šancu pulzovať zhnitému, rozloženému a červíkmi prelezenému srdcu Mondo filmu. Že je to tlkot veľmi krátkodobý, skôr exploatujúci a rekapitulujúci než inovujúci (možno len vsadenie final girl postavy) a zameraný na úzku divácku skupinu, je všetkým jasné.

    • 5.1.2017  21:01
    31 (2016)
    *

    Tvorba Roba Zombieho do roku 2009 rozhodne patrí medzi zaujímavé príspevky do hororového žánru. Excentrické metafilmy House of 1000 Corpses a Devils Rejects a Haunted World of El Superbeasto citujúce všetky zásadné atribúty amerického hororu, remake Halloweenu úctivo sa pohrávajúci (aj keď do slepej uličky vedúci) s pôvodnou látkou. __ Po roku 2007 sa zo Zombieho "fanúšikovského autorstva" stáva vyprázdnený pojem, prinášajúci šťavnatý vizuál, ale odumierajúci obsah. A vrcholom tohoto javu je 31. Zombieovsky "koolovo" fotogenicky nasnímaná, dynamicky zostrihaná, oblasti mizancény veľmi obžersko-fajnšmekerská freakshow. Ale namiesto bohatej metažánrovky a ohýbania klasík tu je vnútorne nič nehovoriaci film, v ktorom je Zombie zahľadený sám do seba v zlom zmysle slova - tápa sám v sebe, vykráda sám seba a zúfalo nemá čo povedať. V ranku "autora-fanúšika" má bližšie k Elimu Rothovi, než k (napríklad) G. del Torovi (aj keď je 31pre mňa podobným sklamaním, akým bol minulý rok Crimson Peak).

    • 1.1.2017  13:34

    Jungle Holocaust sa dá hodnotiť prinajmenšom dvoma spôsobmi, pričom v oboch prípadoch sa jeho kvality výrazne menia. Ako samostatné dielo je Deodatova práca zavrhnutiahodný, skomolený odpad - veľa nezmyselných strihov, neschopnosť budovať súdržnú dejovú líniu, veľa nemotivovaných scén, extrémne samoúčelného násilia. Film postráda akúkoľvek estetickú, alebo remeselnú hodnotu, je sexistický a rasistický, ponúka príbeh podobný obsahom magazínov Rugged Men, Mans Conquest, Man´s World... a ich charakteristické črty špičkuje do morbídneho maxima. ___ V rámci žánru je Jungle Holocaust zásadným dielom. Postrádanie estetických, či remeselných kvalít je v rámci Mondo Filmu legitímnou žánrovou konvenciou, rovnako všetka režijná ťarbavosť, skomolenosť, samoúčelnosť, nemotivovanosť atď. __ Deodato v Jungle Holocauste ustanovil podobu Mondo filmu na nasledujúcich pár rokov - nejde o dokumentárny film, ako v prípade Savage Man, Savage Beast, v porovnaní s Deep River Savages od U. Lenziho je Jungle Holocaust po Mondo stránke čírejší, surovejší, odpútaný od romantického pátosu a možnosti porozumieť si s domorodcami. Deodato o tri roky neskôr dotiahol Mondo film do jeho milovanej aj nenávidenej podoby v Cannibal Holocauste, prinášajúcom okrem iného aj mockumentárny found footage štýl, a skeptickú relativizáciu postavenia bieleho muža (nech vyzerá v rámci filmu akokoľvek naivne a plocho) čo ostáva jeho najväčšou devízou. __ Jungle Holocaust je bipolárna snímka, ktorej bipolárnosť sa miesi do zvláštnej jednoliatosti . Čistý brak a zásadná snímka zároveň, moje hodnotenie je mixom týchto dvoch pozícií. Na záver na naskytuje otázka, či je možné Deodata viniť za nastavenie daných žánrových pomerov? Osobne si nemyslím, že by ktokoľvek iný vyvinul Mondo film ako žáner kvalitnejší a uvedomelejší.

    • 20.12.2016  16:38

    Popravde nechápem to sýte kultové svetlo, ožarujúce tento film. Zaslúži si maximálne mierny kultový opar. Avatiho práca výrazne zaostáva za atmosférou a štýlom Argentových, Fulciho, Simónových giallo filmov, osvojuje si úplne základy gialla ale nestavia na nich nič natoľko osobité a príznačné, aby sa dalo vravieť o "kulte". The House of the Laughing Windows skôr pripomína preriedenú zbierku základných giallo klišé s predvídateľným "plot twistom". Byť rozprávanie subjektívne a retrospektívne, mohlo by ísť o zaujímavú fúziu "lovecraftovskej" štruktúry a motívov (postava dostávajúca sa do zvláštneho prostredia, maliar s chorobnými sklonmi, záverečný plot twist, ktorý sa dá anticipovať už niekde krátko po expozícii atď. ) a gialla. Bohužiaľ sa tak nestalo.

<< předchozí 1 2 3 4 5 9 12 16
Tento web používá k poskytování služeb, personalizaci reklam a analýze návštěvnosti soubory cookie. Používáním tohoto webu s tím souhlasíte. Další informace