ancientone

Radosť z rozprávania príbehu, ktorý dokáže byť (napriek tomu, že je vopred známy) pocitovo rovnako dramatický,  nevypočítateľný a plný hyperadrenalínových zákrut, ako automobilový závod. Zo samotných áut a závodenia sa tu nestal sekundárny motív, ako by sa mohlo zdať. Ich esencia je presiamnutá celým filmom. Mann veľmi dôsledne a radikálnejšie rozrobil prístup, ktorý načtrol ešte Lee H. Katzin v Le Mans. Blockbusterovo veľkolepé a zároveň rozrpávačsky sofistikované a pankáčske.

"Poznáte nejaké tie seriály, o ktorých hovorím? ...Nie." Death Proof nám pripomína, že cinefília je spektrum. Že občas je fajn vzdať sa nekoenčného mudrovania, zamotávania sa v intertextualitách, odkazoch, rozkrývaní konceptu konceptu konceptu a stačí... si proste sadnúť (alebo ľahnúť) a úplne bohapusto si užiť číro číry štýl, ísť na to čisto cez afekt a pudy. Nekomplikovať si to, ale proste sa na tom zviezť.

Grandrieuxovo kino najviac pripomína výlevku. Výlevku v ktorej sa miešajú všetky kinematografie "tela" a "mysle", artové vlny a tendencie s trashom a exploatáciou, vysoké a nízke, poetické znamená to isté, čo brutálne (resp. ponúka najlepší možný argument k tomu, že aj brutalita je poetický prejav a má svoju škálu "jemnocitu"). Jeho transgresia nefunguje iba na úrovni tela, ale aj na úrovni samotného filmu - preciťujeme samotné médium (prechádzajúce procesom personifikácie) skrz rozostrené zábery, trasenie kamery, závraťové close-upy, celkovú neurotickosť v správaní filmového aparátu. Sadomasochizmus sa stáva terapeutickou metódou. Grandrieux je Resnais "novej extrémnosti".

Ak éra amerického post-horroru nultých rokov začína s Donniem Darkom a Ginger Snaps, tak Jennifer's Body túto dekádu a trend symbolicky uzatvára. Štýlový, vtipný film s pomerne širokou výrazovou škálou a paletou narábania so (sub)žánrovými pravidlami a klišé. Neortodoxná zábava a zároveň autenticky temná žánrovka. Nedokonalosti tu prebíja sebavedomý autorský koncept a celková audiovizuálna charizma, vychádzajúca z práce s hudbou, dobovými subkultúrnymi znakmi a videoklipovosťou (aj tak trochu partizánskym dramaturgickým štýlom filmu). Hádam sa časom z Karyn Kusamy stane podobne kultová hororová "one hit wonder" žena, akou je Amy Holden Jones a jej odvážna dobová ponáška na 80-kový slasher Slumber Party Massacre. Alebo Deborah Brock s jeho pokračovaním. A vlastne aj Sally Mattison s trojkou. Celková suberzívne-žánrovo-poctivá filozofia projektov si je veľmi blízka.

Ten pocit, keď narazíte na film o ktorom si tak 8 rokov myslíte, že však ste ho videli a nestál za veľa. ale nevideli ste ho a je top.

Napriek značnej snahe sa v tom dajú nájsť presahy skôr vizuálne, než verbálne. Martyrs je jeden z tých filmov striktne hororovej "new french extremity", ktoré fungujú ako formálne dokonale spracované podobenstvá (haute tension, calvaire). U Laugiera navyše nekulminujú len znaky jednej tendencie európskeho filmu 90tych a nultých rokov, odkazy na body horror a prácu s étosom americkej hororovej vetvy danej dekády, ale môžeme v ňom vycítiť aj čo-to z francúzskeho impresionizmu, alebo ducha Dreyerovej Panny Orleánskej. Pod nánosom (motivicky legitímneho) sadizmu sa skrýva prenikavá audio-vizuálna esej.

Toto som odkaldal od prváku na gympli, čiže presne 10 rokov... a som rád, že som si s tým počkal. Z naratologického hľadiska, vďaka hĺbke a šírke informácií, budovania sympatií k záporákom a obmedzení sa na priestor ponorky, ktorý z toho robí zároveň vizuálne dychberúcu skúsenosť. V čisto obrazovej rovine je Ponorka takým malým manifestom sily pohyblivých obrazov. Klaustrofobické jazdy naprieč interiérom ponorky, potemnelé svietenie a hra s objektívmi do seba nasakujú odkazy na podzemie Langovho Metropolisu, aj na estetiku fotografií zdieľajúcich ducha tvrdých pomerov robotníckej triedy Lewisa Hinea (čo so sebou prináša aj sofistikovane vložený sociálny podtón samotného filmového obrazu). Výsledný produkt je drsná, chladná, kovovo-plechová estetika s mimoriadnym senzuálnym efektom.

Ramis aj Hughes sú nadčasoví géniovia. Ich rodinka cestuje do zábavného parku, a celý film je zároveň ako zábavný park vystavaný. Princíp je úplne jendnoduchý a zároveň otvorený rade komplexných riešení. Ramis predbieha dobu najmä v tom, že snímka dosahuje bezmála Tiktokové tempo v obraznom "scrollovaní" jedného skečového segmentu za druhým. Každá minúta filmu je vtipná (predstavuje novú atrakciu v tomto pomyselnom filme-zábavnom parku) a drží pozornosť, ba čo viac, Ramis stíha v jednotlivých skečoch striedať filmové žánre, paródovať stredostavovské rodinné návyky aj filmový jazyk. Film z prvej polovice 80tok, z ktorého dostanete veľmi súčasný pocit.

Alan Ball a jeho "excentrický civilizmus" sa plne vyrovnáva vrcholom americkej prózy 90tych a 00tých rokov (Wallace, Franzen). Morbídny humor, plná škála absurdna, precitnutia, neurózy a existenčné krízy postáv sú aj po 20tich rokoch výborná protilátka na svet "ktorý zabudol, že existuje aj niečo iné, ako zábavný priemysel... napríklad život". Vlajkovou loďou sú prieniky a vizualizácie fantázií a myšlienkových pochodov postáv, s podobnou silou, akú mali terapeutické session v taktiež hbočkárskych Sopranovcoch. Obe série predstavujú silné charakterové drámy svojej doby. A vlastne celého začiatku 21. storočia.

Gigerov svet ide proti očakávaniam. Žiadna nadpozemská temnota, ale veľmi citlivý portrét človeka, vyskaldaný menenej citlivou prácou s dokumentárnymi postupmi a materiálom. Sallin nevyniká vo filmovom štýle, ale v jemnej motorike narábania s informáciami, obrazom a zvukom. Hovoriace hlavy dodávajú informácie, archívne zábery a jazdy po Gigerových obrazov zasa atmosféru, observácia samotného Gigera a jeho sveta (toho reálneho - jeho domu) dokáže byť nečakane subtilná. S Gigerom sa spája najmä slovo temnota. Sallin ju účinne a uveriteľne premieňa na citlivosť.