DavidWebb

Pocahontas vs Predator ide na súčasnej vlne silných ženských predstaviteliek a tento prístup zasadený do prírody severnej ameriky a pôvodných indiánov bol celkom originálny. Holčina je celkom symfonická a držal som jej pesce. Zaokrúhlim hore, predsa len niečo svieže v dnešnej dobe aby jeden pohľadal...

Ani som nechcel k tomu nič písať, len tomu napáliť nablyšťané a naolejované 4 pekne v rade, ale tých posledných 15 minút... piči, tá štvrtá už je mrzký, hrdzavý a pokrčený vrchnák z konzervy.

Netflix predaboval a preobsadil Johna Wicka a stálo ho to, koľko...? Dvesto mega vraj alebo čosik viacej. Sere pes, tieto akčné naháňačky si dám rád k stakanu a ušmudlané štyri sú tam. PS: Gosling asi dvakrát zdvihol na pol sekundy jedno obočie, tomu vravím herecký vývoj. Len tak ďalej, hoši.

Bývalý policajt s cajchom údajného pedofila a vraha sa spolu s údajnou mladistvou vrahyňou trpiacou všemožnými strašiakmi z minulosti (kto to, kua, vymýšľa, tieto scenáre) vydávajú hľadať pohrešovaného zamestnanca korporácie na žiadosť jeho manželky a popritom sa každý z nich vracia k svojim vlastným démonom, pričom tie snáď majú byť pre príbeh samotný ešte dôležitejšie, než nastrelená lajna príbehu. Tento seroš je vraj zfilmovaný podľa knihy (ktorú som nečítal) a samozrejme sa nájde veľa kritických komentárov že sa seriál nedrží originálu a bla bla bla. Ale hľadal som niečo z Austrálie a našiel som novú šou kde hrá že hrá Thomas Jane, dal som tomu zelenú a celkom som sa zabavil. Klokani dali do toho obrovský kus zo seba, takže príroda, krokodíly, loďky a mangrovy – to všetko kvitujem, rovnako ako herecké výkony, hlavne Jane to ťahá a je vidieť že si rolu obstarožnej, opuchnutej, alkoholom napáchnutej trosky užíva. Remeselne je to stvárnené nadpriemerne, ale nepáčilo sa mi rôzne tempo a drajv jednotlivých dielov a určite by sa všeličo dalo vytknúť aj scenáru. Postava Pety Wilson absolútne zbytočná (hoci som ju rád po dlhej dobe videl a smutnovesele si zaplakal ako starneme) a herečka v postave Amandy nie moc sympatická, ale kolem a kolem príjemne strávený čas, hlavne pre milovníkov už spomínanej Austrálie.

Ďalší dôkaz o vymierajúcom žánri „dobrodružný“ už ani nepotrebujeme, stačí sa pozrieť na rok vzniku flikov ako Indiana Jones (1981) alebo takú Honbu za diamantom (1984) a ťažko sa ubrániť slzám smútku, že po toľkých rokoch sa v tejto šálke stále iba šlape voda. Dalo by sa namietať: A čo Piráti z karibiku? No jo no, lenže bez ohľadu na ich zaslúžený úspech a čarovnú nostalgiu, tí nie sú čistokrvní a miešajú v sebe žánrov viac. A tak hladných divákov dnes už propagandistické filmové štúdia kŕmia akurát tak lacnými, bezduchými napodobeninami typu Lovci pokladov alebo Uncharted, akoby sme všetci boli práve vysraní indiáni, ktorí si s úžasom prehliadajú farebné sklíčka oproti slnku. A tak ocením aspoň snahu a fakt, že sa na tento žáner úplne nezabudlo. 50% PS: Potitulková scéna s akože pokračovaním? Čo si to tam sypete do kávy v tých produkciách...?

A to sa tu toho nakvičalo keď sa prišlo s niečím, čo aspoň trochu posunulo príbeh Batmana niekam do zaujímavejších sfér (Batman vs. Superman), ale keď sa po x-tý krát natočí ten istý blábol iba s inými hercami a iným rejžom, tak sa veselo päťkuje... nuž ale, proti gustu – poďme ďalej. Ja som asi jeden z mála čo má nejaký problém s Pattisonom ale obsadiť do úlohy netopiera niekoho, kto stále vysiera ako fakan je proste blbosť. Dialógy niekedy pripomínajú školskú divadelnú hru, ku ktorej písali scenár jej detskí protagonisti, lenže čo čakať od fliku, ktorý sa spolieha len na svoju vizuálnu stránku, efekty, cgi a prevarený, vyčpelý príbeh. Ale našiel som aj pár pozitív, trebárs omnoho uveriteľnejšia postava catwoman, jedna super scéna skoku z mrakodrapu a celkom podarený, temný motív detektívky z prvej polovice. Ach jo, sklamanie. PS: Hádanka od Riddlera: Kto bude hrať a režírovať ďalšieho, „nového“ batmana o 4-5 rokov?

Nutná dávka trpezlivosti k tomuto serošu je nevyhnutná, teda hoci pomalé tempo nie je vždy naškodu v tomto prípade je to tempo super pomalé. Ale ako tu už niekto spomínal, Ben Stiller čoby rejža si to tempíčko ozaj užíva ako s tou dirigentskou paličkou máva dookola a treba dodať, že mu pevne sedí v ruke, pretože tak trochen réžiou vlastne zatienil príbeh samotný. A ten začne byť kapičku strhujúci až v predposlednej časti čo je určite škoda, pretože aj keď je cliffhanger na konci posledného dielu tak napínavý ako je vykalkulovaný, tých 9 dielov k tomu určite nebolo potrebných. A ten má za úlohu divákovi nerozhodnutému medzi hviezdičkami „naklepnúť“ vršok (ísť na vyššie hodnotenie) čomu som sa chcel ubrániť stoj čo stoj. Ale Alan Alda (kurwa jak to ten mezek robí, hantak omladnúť) so zvyškom osádky, spolu so soundtrešom (The four tempers je mazlíček) a spomínanou Stillerovou vychcanosťou ma k tomu dokopali, takže idem na tie štyri. V tomto prípade do druhej fachsíny pôjdem dobrovoľne. PS: taký „orgazmus“, aký predviedla v osmičke Arquettová sa len tak nevidí 😉

Taká roztomilá blbinka, neškodná ale sympatická. Až na Šeredu Gomez teda...

Svrbí ma prst napáliť tomu plnotučnú päťku hneď po dopozeraní ale... nechám tomu chvíľku. Takže tu máme po dlhej dobe nový chladnokrvný napínač z Francúzska a podaril sa nanajvýš fajnovo, na čom má zásluhu hneď niekoľko faktorov. Neobvyklý námet, v zásade takmer bezchybná filmárčina (od scénara cez dramaturgiu, strih a hudbu až po réžiu) a síce neznámych (až na André Dussoliéra) ale zato v kramplekoch si sakra istých hercov. V zásade by ma zaujímali dve veci: 1. čo si asi tak hovoril ten plešatý okuliarnik s hlavou naopak 30 sekúnd pred koncom zápasu a 2. ktorí herci budú hrať v americkej verzii. Byť ten koniec temnejší (divácky nevďačnejší) tak s päťkou neváham.

Súkromné očko Harry Angel dostáva zákazku od perfektne uhladeného, mystériom páchnuceho cudzinca Cyphra, aby našiel niekoho z jeho minulosti, niekoho, kto je mu dlžníkom. Na svojej púti za hľadaným nešťastníkom sa Harry stretáva s postavičkami akoby vytesanými zo svojej doby, ktoré ho nevyhnuteľne navigujú na cestu svojho osudu, osudu, ktorý nemohol predvídať ani vďaka svojmu vlastnému nadobudnutému a zabudnutému poznaniu. Na dobu svojho vzniku dokázal režisér Alan Parker naservírovať 50-te roky New Yorku, New Orleansu a ich atmosféru aj vďaka hudobnému doprovodu tak detailne a sugestívne, až jeden začne premýšľať ako sa mu to bez výdobytkov dnešných vizuálnych počítačových efektov vôbec podarilo. Premisa filmu (opäť na dobu svojho vzniku) je pionierska až originálna a v čase, keď som to videl prvý krát, ma doslova šokla. V mnohých aj zahraničných komentároch som čítal o pôsobivom hereckom výkone Roberta De Nira a hoci zľahka súhlasím, aj tak to prebijem tvrdením, že Mickey Rourke si tu v relatívne mladom veku strihol svoju životnú úlohu. Jeho postava Harryho spoločne s učebnicovou/diplomovou réžiou ma dokáže zhypnotizovať zakaždým, keď si ho z nostalgie pustím, dokonca aj po 35-tich rokoch. A aj po 35-tich rokoch mi záverečné rozuzlenie – scéna s De Nirom – stále dokáže „nahodiť“ zimomriavky. Hudobný doprovod k tomuto šperku je už tou povestnou čerešničkou na torte. Je mi trochu smutno, že takéto temné, atmosférické, uhrančivé, poctivé a komplexné fliky ani s výdobytkami dnešnej filmovej mágie už nikto nevie/nechce/nemôže natočiť.