ScarPoul

Taká príjemná jednohubka z Japonského vidieka. Na nejaký vývoj postáv môžete zabudnúť. Ale zase je tu jazz a niekoľko výbore spravených vtipov. Film sám o sebe má veľmi jednoduchú zápletku a za celý čas tam nie je nič čím by dokázal naozaj prekvapiť alebo chytiť za srdce. Ale natočené je to dobre. Má to spád a finále je v rámci jazzu aj značne uspokojivé. Som celkom rád, že som to videl, hoci som od toho očakával omnoho viac.  Hrdinky sú vo svojich úlohách pomerne roztomilé. Absenciu romantickej línie považujem v tomto prípade za veľké plus.

Momentom ako začneme rozmýšľať o fakte, že to v zásade kritizuje súčasnú spoločnosť a tiež fakt, že jedna z vyspelých krajín je v sračkách, dokážeme tú pridanú hodnotu seriálu zúžitkovať ako sociálny experiment s mierne úsmevnými piliermi na ktorých síce stojí len tak tak, ale na zmysluplnosti mu to neuberá. Momentom ako v tom ale budeme hľadať originálnu zápletku tak sa dostávame do roviny prvého plánu a schématickosti v ktorej je bohužiaľ príbeh predvídateľný a ku koncu postavy konajú v rámci pravidiel žánru a nie v rámci svojich postupne budovaných charakterov. Squid Game má ale super rozjazd. Je natočená výborné a veľa vecí v rámci svojho fikčného sveta pomenúva správne. Nevadí mi, že na niektoré otázky nedostaneme odpoveď. Vadí mi naznačenie druhej série. A vadí mi posledná časť, ktorá celý priamočiary príbeh ( ktorý som si naozaj užíval) stavia do inej žánrovej roviny. Kazí to dojem. Vytvára to zbytočnú farebnú bublinu. Ale aj tak som si to užil a zhltol som to za pomerne krátky čas.

Začínam pomaličky prichádzať na to, o čo Sang-soo Hongovi ide. Jeho dve paralelné vízie jedného príbehu zohrávajú úlohu aj v tomto diele. Vzájomne spolu korešpondujú a dávajú určité fakty o vzťahu ústrednej dvojice do iných emocionálnych rovín. Film sám o sebe má ale ohlodať emocionálnu stránku veci až na úplnú kosť. Jeho snahou je ukázať osamelých a emočne prázdnych ľudí v situáciách, kedy sa tie emócie snažia nájsť alebo prebudiť. Je tam veľmi pekne znázornená úloha ženy aj muža nie len v spoločenských konvenciách Južnej Kórei ale aj v rámci určitého vzťahu k nám ( cudzincom) kedy odhaľuje, určitú krutosť a povrchnosť, ktorá pôsobí v rámci kontextu veľmi surovo až nepríjemne. Chladné, čiernobiele a obsahovo veľmi bohaté. A úprimné. Hoci určite nie pre každého.

Burns napísal scenár v ktorom ide o tradičnú schému v ktorej hľadáme kde je pes ( pravda) zakopaný. A hoci Soderbergha ako režiséra moc nemusím, pretože podľa môjho názoru nemá rukopis a je skôr rutinnér - keď sa mu niečo podarí, tak sa mu to podarí riadne. A Side Effects je presne taký film. Minimalizmus mu sedí viacej. Dobrý scenár mu umožňuje sústrediť sa skôr na postavy, ako na atmosféru ( ktorá mu nejde) a v konečnom dôsledku vzniká celkom funkčný film, ktorý sa dá zapamätať a ktorý stále prekvapuje, čo sa týka motivácií a podávania informácií smerom k divákovi. Pre mňa veľmi príjemný oldschool v novom háve stavajúci hlavne na umiernenom a presnom hereckom podaní skvelého Jude Lawa.

Vracať sa k tomuto filmu je pre mňa vždy osviežujúce. Snažíte sa v ňom nájsť nejaké chyby a hluché miesta, ale nedá sa to. Craigový Bondovia sa môžu pochváliť niekoľkými vecami, ktoré jeho predchodcovia nemali. Prvá vec je, že zloduchovia sú sofistikovanejší a do určitej miery aj hrozivejší. Herci, čo ich hrajú si ich očividne užívajú. Bardem nie je výnimkou. Druhá vec je, že tie filmy sú vážnejšie a temnejšie s drobnými humornými presahmi. V tomto smere je Bond omnoho uveriteľnejší agent a charakter ako nepriestreľný Connery ( ktorého mám ale z Bondov stále najradšej). A tretia vec je, že sa Bond neustále ako séria vyvíja a adaptuje na súčasnosť. V tom spočíva jeho čaro. Jeho nesmrteľnosť a aj akési uistenie, že tu v nejakej podobe bude stále medzi nami. Skyfall je labutia pieseň. Side story, ktorý ukazuje, že sa postavy niekam posunuli. A Deakinsova kamera sa do špionážneho sveta extrémne hodí.

Trošku zbytočný standup, ktorý v prvých 40 minútach sumarizuje úplne všetko o čom boli predchádzajúce stand upy. Čo dosť zamrzí, pretože som čakal oznámenie na pauzu a tým pádom ukončenie Netflixovských sérií s trošku väčšou pompéznosťou. Na konci zostáva ale príbeh o Dafné a ten je parádny a ľudský a smutný a funkčný. A vidieť takúto polohu jeho komédie potešilo a osviežilo. Ale objektívne je to skôr priemer. Možno, že mu tá pauza naozaj pomôže a príde s niečím sviežim. Budem sa tešiť.

I just got a hand job in an igloo. Prvá séria krásne predstavuje postavy a ich charaktery. Bizarný svet detí s autizmom snažiacich sa zapadnúť do spoločnosti a nájsť si miesto v živote má určite veľa úskalí. A seriál sa snaží vtipnou formou niektoré z nich prezentovať. Zároveň ale nechce byť komédiou a skôr sa v tom tragickom snaží nájsť to úsmevné. Pritom sa ale nebojí byť skutočný a tým pádom v niektorých miestach nepríjemný. Ale ústrednú rodinku spoznávame cez rôzne pohľady a na konci série ( v prípade, že sa nám dostala pod kožu) sme zvedaví kam sa ich vzťahy budú ďalej vyvíjať. Veľmi zvláštny počin, ktorý mi ale prirástol k srdcu. Všetci sú nacastovaný perfektne, hoci najviac ma potešil Michael Rapaport. Jeho otec snažiaci sa prísť na to, ako byť správnym otcom bol podaný veľmi ľudsky a uveriteľne. Za mňa spokojnosť. Uvidíme čo ďalej. 1.séria 80%

I just got a hand job in an igloo. Prvá séria krásne predstavuje postavy a ich charaktery. Bizarný svet detí s autizmom snažiacich sa zapadnúť do spoločnosti a nájsť si miesto v živote má určite veľa úskalí. A seriál sa snaží vtipnou formou niektoré z nich prezentovať. Zároveň ale nechce byť komédiou a skôr sa v tom tragickom snaží nájsť to úsmevné. Pritom sa ale nebojí byť skutočný a tým pádom v niektorých miestach nepríjemný. Ale ústrednú rodinku spoznávame cez rôzne pohľady a na konci série ( v prípade, že sa nám dostala pod kožu) sme zvedaví kam sa ich vzťahy budú ďalej vyvíjať. Veľmi zvláštny počin, ktorý mi ale prirástol k srdcu. Všetci sú nacastovaný perfektne, hoci najviac ma potešil Michael Rapaport. Jeho otec snažiaci sa prísť na to, ako byť správnym otcom bol podaný veľmi ľudsky a uveriteľne. Za mňa spokojnosť. Uvidíme čo ďalej. 1.séria 80%

V tomto prípade mi nevadí ísť proti väčšine. G.I.Joe ako sériu moc nemusím. Hoci Sommersov rozbeh ma ako chalana dosť bavil. Po mnohých rokoch prichádza nejaká snaha o reštart série a je mi dosť sympatické ako sa to drží pri zemi. Poteší absencia pátosu a japonské prostredie. Postavy spolu fungujú v dobre rozohratých partiách a hoci koniec sa nesie v trošku úsmevnom duchu ( ale ktorý americký film takejto produkcie nie?) nevadilo mi to až tak veľmi, ako som sa obával. Hlavný hrdina sympaťák. Jeho motivácie fungovali počas celého filmu. A do toho pohoďák Iko Uwais a krásna Samara Weaving. Viem, že sa toho asi nedočkám ale v tejto zostave by som uvítal pokračovanie. Fakt ma to bavilo. Objektívne 3*. V rámci série najlepšia časť.

A aby som trpel poriadne, pozrel som si DC verziu. Ono najväčšou chybou filmu je ( a myslím, že to tu písala už väčšina), že sa berie príliš vážne. Aj čo sa týka emócií aj zápletky. Sommers síce bol prostoduchý, ale očividne si to užíval a tým z prvej časti spravil Eye Candy zábavu. Tu sa odrazu zmenila väčšina postáv, ale emócie a vzťahy medzi nimi by ste hľadali len ťažko. A potom už ide len pátos a trápna hláška a ďalší pátos a ďalšia trápna hláška. Poteší scéna na skalách a Adrianne Palicki. Preto 2*. Inak film na jedno pozretie. A prvý z mnoha ktorý prezentoval Dwayne Johnsona ako.....no... Dwayna Johnsona.