Ether

Neviem, či patrím k “masám” ako blahosklonne označujú väčšinu “bežných” divákov “skutoční” fanúšikovia artového filmu, ale Blonde sa mi nepáčil. Tvorcovia sa snažili urobiť zo životopisného filmu čosi viac, ale ani najrôznejšie formálne experimenty mu nedodali hlbší zmysel. Cielené povýšenie zostalo zaseknuté na slabom scenári. Zdôrazňovanie dvoch tráum, ktorými sú podľa tvorcov absentujúci otec a stratené dieťa, sa vyskytuje v prvoplánovom melodramatickom podaní. Miestami mi pripomína nepodarenú telenovelu, kde všetok smútok a trápenie postavy máme pochopiť vďaka nešťastnej tvári a večnému náreku hlavnej postavy. A to je ďalší problém, lebo ani Ana de Armas ma svojím výkonom nenadchla. Jej herecké zručnosti sú tu zúžené na dva prehnane zahrané výrazy - trpiteľsky smutný a nevinne úzkostný, a to bez akýchkoľvek odchyliek či vývoja postavy. Norma Jeane je na základe tohto filmu zjednodušená na infantilnú trpiteľku a večnú obeť mužského sveta bez ďalších častí osobnosti. Až na jej stále usmiatu personu - Marilyn Monroe. Táto dualita a priepastný roziel sú ostentatívne zdôrazňované, aby diváci pochopili odlišnosť medzi leskom filmovej ikony a “skutočným” trápením bezbranného dievčaťa.

Pre mňa to ani tak nie je gangsterka, ako skôr príbeh o priateľstve a predovšetkým o ceste životom jedného muža, ktorý sa rozhodne prehodnotiť priority, aj keď to nie je vždy jednoduchá záležitosť. Mark Ruffalo je veľký sympaťák a navyše aj dobrý herec. Potvrdil mi to neraz, nevynímajúc tento film.

Leo hrá o sto šesť, tlačí na pílu až sa z toho ide posr*ť. Napriek tomu som sa presne v polovici pozrela na hodinky, že koľko ešte zostáva do konca a tento pocit sa ani v ďalších nekonečných deväťdesiatich minútach nezmenil. Žiadne moralizovanie sa však nekoná, jednoducho ma to nudilo. Zo začiatku som sa bavila na „fičúrskych“ ťahoch nášho výmyselníka, časom bolo už však tých rovnakým štýlom pointovaných vtipov priveľa. Jeden ako druhý, len vymenili kulisy. Tak ospevovaná „vtipná scéna“ s plaziacim sa Leom je už pri úvodnom komentári otravná a akási silená. Najlepšie by bolo, keby skutočne upadol do kómy, tomu by som hovorila dejový zvrat. Pretože paradoxom je, že pri tej všetkej uponáhľanosti filmu chýba skutočná dynamika. Pomedzi také a onaké tabletky sa tam strieda jedna štetka za druhou do omrzenia. Prázdne poháre cinkajú o seba a sklo sa leskne na svetle. Tvar je dokonalý a precízny. Ale čo ma po tom, keď sa nemám čoho napiť.