Radko

Vchádzanie zo sna do sna, pripomínajúce svojimi neuveriteľnými dejovými obrátkami nepokojné prehadzovanie sa na posteli. Nejde však o desivú nočnú moru, skôr o príjemne dobrodružný spánok s mnohými snami - takmer všetky situačné zážitky skupinky, ktorá sa túži v kľude najesť, len sa jej to akosi nedarí sú vyvážené parádne uvoľneným humorom. Komické absurdno sa strieda so smutnou melancholickosťou, tak ako častokrát v živote. Nervná chôdza skupinky po veternej ceste kdesi v krajine (táto scéna vchádza do deja opakovane a nečakane). Ostrý výsmech čaká pachtiacich sa nafúkancov, poblúznených revolucinárov, nositeľov jedinej správnej vízie, vyslancov v skutočnosti len osobných záujmov, politikov, aristokratickej povrchnosti, Boha, nezmyslenej armády, divadla života, kde sa nevedomí diváci stávajú hercami odhalenými v trápnych pózach. Snivo denné žitie podané ako na tanieriku. Pritom tak pozerateľné a s toľko možnými výkladmi ako len v Otvorenom filme môže byť.

Excelentný nápad! Raz darmo, autorom predlohy, novely s názvom "Osem hodín ráno", je skvelý spisovateľ Radell Faraday Nelson. Iný skvelý človek: John Carpenter poviedku zrežíroval. A ako! Kombinácia buranského herectva a deja o tom, ako sa prirodzený svet snažia uchvátiť biotechnohumanoidní mimozemšťania z planéty Mamon Cocócia. Ich telesné šťavy a pudy tvoria len neustále sa zväčšujúce ambície, prehnané a nenávistné egá voči konkurencii. Obchod ako základ všetkých vzťahov - aj milostných. Oblbovanie otrokov symbolmi konzumu, reklama na životný štýl, prítomná vo všetkých produktoch. Zlepšovanie a zrýchľovanie výkonnosti práce. Obdiv k mocným a bohatým + presviedčanie váhajúcich o tom, že len takéto zmýšľanie je kľúčom k životu. Chvíľa od prvého nasadenia okuliarov, ktoré ukazujú naozajstnú povahu sveta v ktorom žijeme a čo potom nasleduje, je jednoducho okúzľujúca. Doslova: čierne okuliare snímajú všadeprítomný ružový závoj vecí, nasadený mocnými, politikmi, bankármi a mafiou, čiže vládcom sveta, vládcom zvyšku ľudstva. Zaujímavý je úvod, odohrávajúci sa v robotníckej komunite, obývajúcej perifériu. Funguje síce samosprávne, ale neodpustí si nerušené niekoľkohodinové čumákovanie na stupídne tv reklamy a programy. Dôkazom kvalít filmu je fakt, že v bežnom živote si často naň spomeniem. Zasmejem sa, keď vidím v kostýmoch ohodené pizdy, ale aj alternatívne batikované slečny debatovať v duchu: "Nesmieš sa uspokojiť so sťastím len občas. Musíš tvrdo pracovať na šťastí tak, aby si ho mal(a) stále!", prípadne mužov v lesklých topánkach s odrezanými špicmi, tváriacich sa menežérsky. Pri prestávkovej cige si zanadávajú na nevýkonných podriadených, či neschopné tímy. Pamätajte: svet spasia nasraní nezamestnaní! Utláčaní, diskriminovaní a chorí z fungovania systému. A keď ho nespasia, aspoň vypnú signál. Signál vyživujúci, riadiaci a posilňujúci mamonárskych ambicióznych ideologických zmrdov. Navždy.

Bezprostredná angažovanosť. Revolúcia ako báseň. Revolúcia je báseň!!! (Prvé pocity). Rozpory súčasného sveta vystihnuté v ohnivo-útočnej dokumentaristickej poéme, prostredníctvom 15 kapitol presne popisujúcich zbedačovanie jednej juhoamerickej krajiny. "Štedrá pomoc" svetových bankových a korporatívnych združení v tesnom spojení s médiami, kultúrnou frontou a miestnymi veľkopodnikateľmi (je to v podstate rovnaké na celom svete). Všetko zaštítené vojenským režimom a cenzúrou, ktorá demokratom západu vôbec nevadila a podporované národom byrokratov , ktorí netúžia po žiadnej zmene. Vraždy, násilie, smrť hladom tisícov chudákov bez práce. Skompilovanie desiatok dokumentárnych záberov (žiadny z nich nepresahuje dĺžku 20 sekúnd s výnimkou záverečného 3 minútového pohľadu na mŕtvu tvár Che Guevaru) s tmavým plátnom, na ktorom bielo svieti, či varovne bliká ďalší z revolučných titulkov (citáty Mao ce tunga a pod.) a to všetko za zvukov úderno uhrančivej hudby. Film bol reakciou na polofašistický vojenský režim v Agentíne, na absolútnu cenzúru, proti ktorej sa autori rozhodli bojovať priamou rečou bez snahy o metaforu. Napriek ospravedlneniam režiséra o dobovosti dokumentu a o ťažkých prípravách jeho vzniku ide o výnimočné dielo, podnecujúce k diskusii, prehovárajúce pôsobivým jazykom faktov zručne namiešaných do podoby výpovede, ktorá zaujíma jednoznačné stanovisko. Nepovrchný pohľad ukazujúci cynikom opakujúcim (z veľkej časti pravdivé) výhrady o jednotvárnosti ľavičiarskych fráz, že dá sa ísť pod povrch a cez štruktúru spoločnosti odkryť mechanizmy jej mocenského ovládania. Myslím, že má čo povedať aj dnešnému divákovi. Pozn. Hodnotenie sa vzťahuje k prvej časti trojdielneho dokumentu, ktorá je určená mimoargentínskemu divákovi a trvá cca 90 minút. Dielo je po prvej a druhej časti prerušené a nasleduje diskusia s divákmi - čo bol autorský zámer režiséra. Sledovať v kuse 4 hodiny politického dokumentu by totiž zrejme zložilo aj Kropotkina. Druhú a tretiu časť tvorí dokument o posledných dňoch Perónovej vlády, nastupujúcej dikatúry a o utajenom perónistickom odboji, sile odborového hnutia a o násilí vojenskej junty. Tieto dve časti boli určené argentískemu obyvateľstvu, majú odlišný charakter, približujúci sa historickému dokumentu. Vzdialenosť a detailnosť problematiky primárne určená argentínskemu obyvateľstvu, či záujemcom o históriu Latinskej Ameriky spôsobila, že tieto dve časti z celkového hodnotenia vynechávam.

Minimum slov (myšlienkové pochody, úsečné rozhovory) v nadväzujúcich nádherných obrazoch plných posmutnelej nálady, sprevádza mrazivo pôsobivé Mozartovho Requiem a Moriconneho nadžezlá hudobná linka. Pasolini vytvoril podobenstvo o konfrontácii prijatia nových ideí s nenaplnenosťou dovtedajšieho žitia prostredníctvom príbehu zámožnej rodiny veľkopriemyselníka. Zdanlivý pohodový kľud naruší telegram o príchode cudzinca. Príťažlivý vzhľad neznámeho uhrančivo zapôsobí na obyvateľov domu. "Spasiteľovi" sa s prosbou o odpustenie postupne telesne odovzdajú jeden po druhom, a následne zotrvávajú v sexuálno-mystickom opojení. Všetkými smermi pôsobiaca pohoda intenzívnej lásky-milosti sa končí náhlym odchodom cudzinca. Pri rozlúčke sa jednotliví členovia domácnosti cudzincovi zverujú z prázdnoty dovtedajšieho života. Vyrovnať sa s duchovným posolstvom odídeného je pre každého iné, ale ich životy už nikdy nebudú ako predtým. Rôznorodosť skutkov vykonaných prijatím viery na príbehoch osudov jednotlivých postáv (od mystiky cez vyburcovanie k nikamnevedúcej tvorivosti k pôžitkárstvu, šialenstvu a jurodivom putovaní) ukazuje tŕnisté cesty duchovnej obrody (zmeny) a necháva interpretáciu na diváka. Film obsahuje množstvo literárnych (Tolstoj, Rimbaud) a výtvarných odkazov. Ústredná myšlienka o nahradení citovo, emočne a hodnotovo nenaplnených životov úprimne prežívanou láskou/vierou/nádejou, prelínajú metafory odľudšteného sveta - zábery továrenských hál ale najmä vyprahnutej sopečnej krajiny (tiahnuce sa celým filmom ako horúčkovitý zlý sen), naznačujúce potrebu prekonania pustatiny na ceste do iných sfér.

Dokumentaristicky a pritom neskutočne zábavne a nadčasovo podané pubertiacke roky, konflikty generačné, medzigeneračné, prvé lásky, rodičovské výsluchy a "rady do života". Akoby skrytou kamerou, nezúčastnene pozorujúcou svet okolo, podávaný starostlivo vyvážený príbeh. Nezabúda na nič, čo patrí k dospievaniu mladých ľudí. Prostredníctvom zachytení rôznych prostredí a nálad príbeh prestupuje atmosféra mestečka šesťdesiatych rokov, čo len umocňujú geniálne dobové songy Jiřího Šlitra. Príbehy učňa v samoobsluhe môžem sledovať znova a znova a vždy nájdem niečo nové. Čaro prirodzenosti, humor, atmosféra a obraz spolu s nevypovedaným presahom a vyznením len prostredníctvom zachytenia drobných epizód a banálnych, či rozumbradových dialógov radí tento film ku klenotom českej kinematografie. Pre mňa osobne patrí spolu s Láskami jednej plavovlásky a Taking off k najlepším Formanom.

ICH LIEBE DICH ! vyšíva zasnívaná Ellen na obrus a ja neviem, či myslela jej poplašeného a hrôznymi udalosťami v Karpatoch dezorientovaného milého Huttera alebo telepaticky napojeného zmyselníka desu z rádu najvyšších - šedého nemŕtveho, pohľadom a celkovým výjavom uhrančivo desivého grófa Orloka. Alebo oboch. Dielo fascinujúce a zároveň zachovávajúce tajomstvo nemŕtvych vyskytujúcich sa v každom z nás. Všeobecne známu predlohu Murnau šťastne upravil a posunul tak zase trochu inam - ale vždy len tam, kde víťazstvo dobra nad zlom neznamená automaticky prevahu jednej strany ale maximálne remízu. Prekvapujúce neobvyklými spôsobmi nasnímania, tieňohrou, skvelými hereckými výkonmi a potešujúce v celkovej kráse jednotlivých scén. Záberov, ktoré ma uchvátili v ranom detstve pri prezeraní slovenského vydania románu Drakula z r. 1968, kde bol text sprevádzaný detailnými zábermi práve tohto filmu. P.S. Skalnatý štít, ktorý sa vo filme v jednom zábere objaví je Ostrý Roháč v Západných Tatrách.

In: Pier Paolo Pasolini, Rainer Werner Fassbinder, William Castle, Sam Fuller, Kenneth Anger, Herschell Gordon Lewis, Andy Warhol, David Lynch, Otto Preminger, Pedro Almodóvar, Spike Lee, Sam Peckinpah, . Out: Robert Zemeckis, David Lean, Tom Shadyac. Zaujímavý komentár: Wallas.

Toto ma odrovnalo. Podobné pocity zrejme zažíva väčšina zamestnancov dokonale premazaného súkolia firiem šľapajúcich na plné a ešte plnšie obrátky. Pohoda, dobrý zárobok, rastový profil ako účel a zmysel, podnikové večierky (vo filme trefne označené ako hromadné predčasné pohreby), interpersonálne intímne vzťahy (najlepšie len v rámci Firmy) a anarchistické uvoľnenie pri agresívnej hudbe. Sprievodné texty tejto muziky evokujú v poslucháčoch veľkohubé cynické poznanie: sme dokonale "in" a "free". Pritom toto poznanie všetci berú tak hrozne vážne, že čosi nefunguje. Čosi škrípe. Čosi nepomenovateľné, čoho pomenovaniu sa režisér dosť priblížil. Hoci barličku v podobe historickej paralely pritlačil možno až príliš na pílu, až sa zdalo že z tej píly odletia zuby a ostane len tuhá drevnatá pachuť, jej detailným rozvinutím ukázal to, k čomu by podľa mňa dobrý film mal smerovať. K ukázaniu a zamysleniu sa nad tým, čo to tu a teraz vlastne žijeme. Apendix (27. júla 2012): Len dodávam, že režisér v prípade historickej paralely s dnešným svetom firemnej kultúry absolútne netlačil na pílu. To, čo sa dnes v drvivej väčšine súkromných aj štátnych firemných štruktúr odohráva je čistý holokaust. Nič iné, len nacizmus v najčistejšej podobe a niečo, čo sa dá smelo porovnať so židovskou, rómskou a komunistickou genocídou za II. svetovej vojny. S tým rozdielom, že sa odohráva prevažne na mentálnej úrovni, ale tá napokon ovláda aj voľnočasové aktivity. A ak si myslíte, že jalovo kecám, láskavo si preštudujte pracovné a organizačné poriadky a pravidlá firiem a inštitúcii dneška a porovnajte si ich s pravidlami koncentračných táborov a s legislatívou Nemeckej ríše 1936-1945, prípadne ríši oddaných satelitov.

Srdečná záležitosť. Dá sa pozerať stokrát, vždy nájdem niečo nové, alebo potešiteľné, alebo proste len tak. Road movie starnúceho vdovca, inak takto majiteľa kravskej farmy, ktorý na poľnohospodárskom veľtrhu súťaží každoročne o cenu za najkravovitejšiu kravu, či býka. Má starosť o syna, jeho budúcnosť, ženu a tak. Road movie jeho syna, alkoholika, ktorému sa práca na statku zajedá, radšej by pestoval vinič, no ešte radšej by stále pil víno. A asi najradšej s nejakou ženou, ktorú sa mu nedarí získať. No a Road movie taxikára z Paríža, ktorý otca so synom vozí po francúzskom vidieku a považuje ich spočiatku za totálnych buranov (ktorými do značnej miery aj sú). Hravé, vtipné, na nič sa nehrajúce posolstvo o tom, ako si tu žijeme. Čo predstierame, a po čom v skutočnosti túžime. P. S. Scénka popisujúca 10 fáz alkoholického večierka a jeho dozvukov spoľahlivo odrovnala.