Real Tom Hardy

Osamelé večerné prechádzky nájomného zabijaka z New Yorku po uliciach vianočného Manhattanu, kde počas fušky stretáva starých známych a známe, neustále sprevádzané otravným hlasom jeho svedomia. Veľmi neskorý film-noir, už tri roky po ohraničení konca žánru, s rozporuplným zaradením, kde ho niektorí akademici ešte považujú za noir, mnohí ale už za ten s predponou neo. Počin so zjavne veľkou snahou byť niečo viac a mať filozofický a existenciálny presah, z tohto pohľadu za mňa nesmierne chabý, priam až smiešny. Rovnako ako v prípade Dassinovho kúsku Naked City, aj tu ide skôr viac o kamerovú delikatesu a časovú kapsulu jedného mesta než čokoľvek iné. Na druhej strane, tá silne intenzívna a ponurá atmosféra je naozaj dosť svojská, osobitá a jedinečná, preto sa ani veľmi nečudujem, že bol pre Scorseseho tento film počas štúdia na NYU tak dôležitý. Vidieť ho v 60. rokoch v NYC, tiež asi začnem točiť filmy x) A silne ovplyvnený by som určite taktiež zostal... Komplet galérie: (x / x / x) / Esej a ostatné kktinky: (x / x) (x) (27.11.2021) (29.3.2024) "You don't have to know a man to live with him. But you have to know a man like a brother to kill him."

Z tieňa v podobe extrémne generického, tuctového príbehu, slabých dialógov, úbohého voiceoveru (SK termín jestvuje?) a neskonalo ohyzdných hereckých výstupov vystupuje skutočne bezprecedentná forma produkcie a spôsob natáčania. Hellinger, Dassin a Daniels, posilnení inšpiráciou o 3 roky staršou rovnomennou publikáciou Weegeeho Felliga, kašlali na vtedajšie normy. Zatiaľ čo prakticky všetci filmári natáčali svoje diela pohodlne vo vnútri štúdií (soundstage a backlot) až do neskorých 50. rokov (okrem Oscara Micheauxa) (a s výnimkou tzv. "establishing shots" {SK termín jestvuje?} bolo všetko z NYC dovtedy natáčané na fiktívnych pľacoch v Kalifornii), táto trojica tvorcov sa s tým vyslovene nesrala a už koncom štyridsiatok zobrala kameru a vybrala sa do ulíc New Yorku, aby svoj počin zapísala do vtedajšej histórie za využitie viac ako stovky rozličných exteriérových lokácií. Naked City viac než čokoľvek iné je zachovanie autentického portrétu tejto metropoly na sklonku 40. rokov v stave, aký je už dávno preč. A to vrátane interiérov nie len súkromných apartmánov postáv, ale aj verejných budov, ktoré odzrkadľovali autentickosť, nie umelosť vyrobených štúdiových setov podľa nejakých predstáv filmárov. Toto byť natočené v Technicolor, sledujem to bez žartu 15x ročne, minimálne... Komplet galérie: (x / x / x) (x) / Eseje: (x / x / x) (x) / Ostatné kktinky: (x / x / x / x / x) (x) (x) (x) (27.11.2021) (27.3.2024) (29.3.2024) "There are eight million stories in the Naked City. This has been one of them."

Nie len univerzitný, ale aj nočný pouličný basketbal na kurtoch pod Manhattanským mostom či pod rúškom mrakodrapov, príbeh dospievania s neistou budúcnosťou, ozvučený energickou hip-hopovou hudobnou knižnicou s prízemnými textami, ktoré viac-menej aj korelujú s dialógmi postáv. Boogie je pôsobivý režisérsky debut, i keď v ázijskej komunite nie príliš dobre prijatý, primárne kvôli nespočetným scénam kritizovania (evidentne ikony väčšiny amerických Aziatov) Jeremyho Lina. Mnoho scén, najmä počas interakcií mladíkov, silne dementných, nepomáha ani chaotický strih a choreografia basketbalových zápasov. Tešil som sa tiež na prípadné zobrazenie stretu tradičnej čínskej kultúry v kontraste s tou americkou skrz pohľad tínedžera prisťahovalcov (moje mylné očakávania kvôli mylnej synopse) – toto sa nekonalo a na zistenie, kto má nalievať čaj ako prvý, ti z výšky seriem. Aj napriek tomu sa k počinu rád znova vraciam a aj sa budem. Prečo? Fakt netuším... ♪♫ / ♪♫ / ♪♫ (x / x) (x) (8.3.2024) (23.3.2024) "Personally, I think he's wrapped like a wonton."

Po niekoľkých sériách postupne a pomaly odďaľujúcich sa od pôvodnej "vízie" filmu z '96 (aj tej prvej / a aj napriek nesporne vysokej latke kvality pokračujúcich sérií) je táto piata nekompromisný návrat ku koreňom, berúc si nielen inšpiráciu, ale takmer väčšinu prvkov filmu bratov Coenových (pričom jeho pozretie počas sledovania S5 viac než vrelo odporúčam). Najnovší prírastok do Fargo antológie je štýlová explózia, vizuálne premakaná a pohlcujúca, od pôsobivej pilotnej epizódy cez halloweensku Predvianočnú nočnú moru s Jackom Skellingtonom až po "Toxic" scénu, ktorú mám už niekoľkýkrát na opakovačke. Obrazovo nádherná séria, ktorá ale hlavne nezaostáva ani obsahom, ktorý ti do pamäti vryje výkon Juno Temple (ale aj Hamm & Leigh). Za mňa zatiaľ vrchol seriálu... ♪♫

V rámci štandardných doku raritný náhľad do života trojice mladých ľudí žijúcich na juhu Ruska s negatívnym dôrazom naň, priam až s dystopickým presahom, čo asi nie je úplne fér. Slava, Misha a Lera tu hľadajú svoje miesto, súčasne lamentujúc nad ich budúcnosťou. Ich denný rituál zahŕňa po práci a štúdiu neustále nočné driftovanie na Žigulíkoch ulicami Togliatti, socializačné stokovanie a rodinné diskusie o tom, či je lepšie z mesta odísť, alebo zostať a akceptovať realitu. Dielo síce prináša aj iný pohľad na vec, nepodáva ho však komplexne a celkovo nie je ani rázny a úderný ako by mohol. Aj napriek tomu je pre mňa vždy zážitkom a takou dokumentárnou paralelou ku skvelej snímke Kombinat Naděžda (jeden z mojich najobľúbenejších počinov vôbec, možno preto sa ku Tolyatti Adrift neustále vraciam), len bez tragického vyznenia. Togliatti – z niekdajšej socialistickej pýchy Sovietskeho zväzu sa stal ruský Detroit – mesto bez nádeje a budúcnosti. Toto je portrét (aspoň čiastočný) života mládeže v ňom... ♪♫ (15.4.2023) (6.5.2023) (20.11.2023) (18.3.2024)

Cez ten odklon od "predlohy" (rozumej prvého filmu) sa nedokážem preniesť ani po rokoch. Na podnose bol k dispozícii dokonalý recept a návod na to, ako natočiť priam generačne fenomenálny akčný počin, ktorý sa z nejakých nevysvetliteľných dôvodov pretavil na generickú (ne)chuťovku bez akýchkoľvek silnejších osobnostných čŕt. Je to celé na pováženie, nakoľko z filmu na každú stranu sršia "hodnoty" predchádzajúceho počinu – z príkladov najmä dôležitosť hudobnej zložky, ktorej sa asi ako jedinej podarilo ísť úplne verne, dôstojne a schopne v šľapajach Jóhanna Jóhannssona, práca s prostredím (hoci tu mierne nezvládnutá), zmysel pre drsnú akciu s pulzujúcou energiou, operatívny chaos za vlastnými líniami, či tajomnosť postavy Alejandra vytratená. Všetky pravidlá hry, na ktoré nás svojsky geniálnym spôsobom navádzal scenár Taylora Sheridana, tu boli zmetené zo stola, vrátane vlastností postáv, ktoré sa opäť vrátili pred kameru. Preniesol sa aj spôsob vykreslenia danej problematiky skrz viacero dejových liniek z viacerých pohľadov, no oproti jednotke tieto vyznievajú prinajmenšom smiešne a prinajhoršom absolútne stupídne, počnúc prvou a končiac poslednou (prakticky takmer každou). Nakoľko predtým sme príbeh dostávali skrz jednu veľkú hlavnú a ostatné postranné miniatúrne slúžili na doplnenie, tu všetky dostávajú rovnaký priestor, čo okrem vyššie spomínaného stupídneho vyznenia takisto spôsobuje, že žiadna z nich nie je výrazná. Z vyše hodinových zimomriavok a emočných stavov dávkovaných prvým filmom tu dostávam sťaby len pár sekúnd v priebehu "westernovej" "Adios" scény z Mexico City a počas použitia Jóhannssonovho soundtracku cez úvodné štúdiové logá a záverečné titulky. Ako sa z pokračovania jedného z najlepších akčných trilerov všetkých čias vykľulo to najviac generické hovno je pre mňa ťažký zásah. Vysvetlenie sa dá nájsť len v prečítaní pôvodnej verzie Sheridanovho scenára a zistení, ako veľmi sa producenti a Sollima snažili tento zmeniť na to ich bezradné, trápne a úbohé hovno. Mojich päť hviezd si nevšímaj, prosím. Nemám rozdvojenú osobnosť. Dúfam... (x) (22.2.2019) (23.4.2019) (12.1.2023) (13.1.2023) (14.7.2023) (11.11.2023, plátno) (12.11.2023) (25.2.2024, sk dab) (10.3.2024) "It's a nice day for a drive, huh? Ah, beautiful day. Blue skies, large-caliber weapons... I love getting out of the office."

Ťažko Kompromat skompromitovať bez predstavenia/prezradenia zápletky, na ktorej všetko stojí a padá a ktorá za kritiku určite stojí, pretože ku zvyšku výhrady rozhodne nejestvujú. Takže nasleduje teda asi SPOILER – v ďalekom Irkutsku na juhu Sibíri šéfuje Francúzskej aliancii (t.j. medz. organizácii, ktorá v zahraničí propaguje fr. jazyk a kultúru) náš protagonista Mathieu Roussel, na ktorého je spustený tzv. kompromat kvôli jeho nie príliš bystrím rozhodnutiam. Rozhodne sa usporiadať divadelné predstavenie, pred ktorého začiatkom na pódiu poďakuje prítomnému sponzorovi, miestnemu oligarchovi s napojeniami na FSB. Z predstavenia sa napokon vykľuje pomerne stupídny tanečný akt, samozrejme, ako inak, homosexuálny (debilný by bol aj v hetero formáte). A Mathieu je normálne celý prekvapený, keď ľudia začínajú postupne odchádzať a finančník zdúchne pred afterparty. A aby toho nebolo málo, v ten istý večer stihne aj obletovať manželku syna hlavy FSB. Chalan, no ty si vybavený... Nasleduje prehliadka sibírskej trestaneckej kolónie a následný útek, kedy sa radovému bežnému úradníkovi darí unikať naprieč celým zamrznutým Ruskom. Najväčší gól prichádza ale až neskôr, kedy na nepolapiteľného úradníka vyšlú Spetsnaz. Ani oni (s vysoko-postaveným veteránom na čele) si nedokázali s tzv. "pencil-pusherom" poradiť. Pred posledným útekom ku hraniciam s Estónskom, s džípom po zuby ozbrojenej elitnej jednotky v pätách, ešte predtým, ako prežije noc v hlbokom lese so svorkou vlkov, stihne náš Mathúš v aute jednu vášnivú súlož a romantické rozlúčenie sa. A potom... a potom, moji drahí priatelia, toho hl. Spetsnaz veterána v 1v1 súboji bez väčších problémov porazí a zabije. Znova opakovane podotýkam, že kancelárska krysa... KONIEC SPOILERU. Po takomto predstavení dejových skutočností je veľmi zradné a ťažké film pozitívne hodnotiť. Zvyšok je však naozaj na vysokej úrovni – kamera, hudba, dialógy aj výkony (Lellouche prenáša energiu zo Severní Marseilles aj tu), tvorba napätia (mimo dementných scén), no najmä vizuál celého počinu a jeho vyznenie. Nemá síce ten úderný depresívny ráz ruských režisérov typu Bykov či Zvjagincev, tú ponurosť a depku z ulíc zatuchlých chruščoviek však cítiš, tvrdosť basy taktiež. K dielu sa ale rád vraciam aj opakovane, vždy, keď príde dráždivá chuť na východoeurópske panely; je totiž o dosť prístupnejší na bežné sledovanie než napríklad v tomto smere magnum opus Nelyubov, ktorý dávať si pravidelne nie je rozumná vec... (18.2.2023) (16.01.2024) (5.3.2024)

Z GGN išla odjakživa zvláštna energia, ktorej efekt nedokážem artikulovať slovami. Niečo o reflexii hudobnej a filmovej popkultúry a životného štýlu (prevažne) mesta Los Angeles pár rokov pred a po prelome milénia spolu s v tom čase kontemporárnym pohľadom, čiže počiatočných 2010s. S tým ide ruka v ruke výber pozvaných, ktorý (nielen tematicky, ale aj zžitím) koreluje s moderátorom, ktorý, nech sa dnes môže javiť akokoľvek komerčne a vypláchnuto, je proste súčasťou deväťdesiatkového pomníka hip-hopu s presahmi aj do dneška, čiže mnohým pozvaným je vzorom/inšpiráciou (ale aj reverzne – George Clinton), alebo ešte lepšie – rovným, čo prakticky znamená úplne inú konverzáciu ako býva zvykom – neumelú, autentickú, s rešpektom a na témy ich vzájomne spájajúce a prepájajúce. Dobrým príkladom je epizóda s J. Foxxom a obe s M. Rapaportom, ktoré ma tešia už roky. A z úvodných sérií videné takmer všetko <3 "I'm slipping on my khaki suit, the blue one, gun by my side as I mob to the beach, on a mission and I'm fishing for my DJ Warren G."

Ťažko bádam, kedy naposledy (a či vôbec) som videl počin s takou vysokou mierou opatere o technickú & formálnu stránku a s tak intenzívnou starostlivosťou a pozornosťou smerovanou na celkovú štylizáciu diela, od otváracej scény až po záverečné titulky. Minúta po minúte vymaznaná, vycibrená a vyšperkovaná. Od kamery a príhodných farebných filtrov cez strih, veľmi dynamickú réžiu a dôkladnú selekciu scén a zvolených udalostí až po hereckú exhibíciu dvojice Depp–Whitaker a absolútne podmaňujúcu a krk-lámajúcu použitú hudobnú knižnicu (pre film vytvorené remixy známych skladieb, ale aj novo-vytvorené, sú skutočne "inde") a spletitý scenár, ktorý sa pokúša divákovi načrtnúť doslova, ako už aj pracovný názov napovedá, labyrint korupcie a sprisahaní v Los Angeles na konci 90. rokov, frekventovane spracovaných v dokumentárnych dielach, no tu spracovaných svojsky a unikátne. Prepletené odkazmi na rôzne súvisiace udalosti, kde mnohé z nich sú divákovi dávkované značne nenápadne (niekedy len jednou vetou, inokedy len jedným záberom). Scénografia a celkový "detailing" predmetnej doby v rámci daného tematického zasadenia je iná galaxia. City of Lies je strhujúca odysea o obsesii hľadania pravdy naprieč kultúrou korupcie a gangov Mesta anjelov, o chápadlách moci a magnete ulice. Pre záujemcov témy (Death Row Records, Rampart, Tupac & Biggie) povinnosť. Za mňa totálna extáza... "I was the only idiot thinking otherwise." (x / x / x) (x / x) (x) (15.6.2019) (1.5.2022) (2x15.1.2024)

Divák je vrhnutý do už naplno rozbehnutého kolotoča udalostí a od neho v podobnom duchu v závere aj odchádza – abruptne, nečakane, z ničoho nič. Dej nie je (aspoň pre mňa) v podaní podaného úplne zrozumiteľný a jasný, ani tým, ako plynie, ani tým, čo sa na obrazovke odohráva. Bez prečítania anotácie by si ešte v polovici (a možno aj po nej) len ťažko tipoval, čo sa bude diať a o čom dielo vlastne je. Snow Angels viac ako nejaký jednoliaty, štruktúrovaný príbehový počin (o niečom, ktovie o čom?) vnímam skôr ako taký "a day in the life" formát, akoby si mal možnosť skrytou kamerou sledovať každodenný mdlý život niekoľkých postavičiek svojho malomesta. Lebo presne o to tu aj ide – okrem pár momentov dve hodiny sleduješ nemastné-neslané, každodenné, mdlé situácie bežného života, a hoci naozaj všetky príbehové linky do Seba zapadajú, zaujímavo sa prepletajú a miešajú a rozpoloženie aj zmýšľanie postáv dosť pravdepodobne odzrkadľuje to, ako by sa dané postavy v danom čase reálne chovali a konali, okrem záveru vyrážajúceho dych, celkovej ťaživej & dusnej atmosféry a strhujúco-brilantných hereckých výkonov štvrtý celovečerný režijný zárez kráľa južanského filmu Davida Gordona Greena neponúka nič iné, čo je po jeho predchádzajúcich troch veľké prekvapenie... (15.12.2019) (4.12.2023)