molies

K tomuto filmu som dlho  hľadal tie správne dojmy, pocity, či prirovnania... Napokon som vypotil toto : Celú noc pijete odporné, kyslé a   teplé pivo s borovičkou v zlej spoločnosti  odkiaľsi z Kanálova  a keď ste ráno na totálku,  nájdete v chladničke  vychladený,  domáci a voňavý  kefír.  ...Panebože, ďakujem... Takto na mňa zapôsobil posledný film od Svěrákovcov.  Je to výživný,  hojivý a láskavý film v zlej dobe. Je cítiť, ako sa réžia snaží, cizeluje každý zmysluplný moment, ale... niečo tomu filmu chýba. Možno bolo chybou marketingu, ktorý oblepil  celú Prahu nadživotnými  fotografiami  takmer nahej Terezou Ramba, (Zuzana Voříšková), ktorá sa naozaj nemusí týmto spôsobom  prezentovať,  lebo je úžasnou herečkou a krásnou ženou. Je pravdepodobné, že časť potenciálnych divákov sa  z  prudérnych dôvodov  jednoducho kinu vyhla. Skupine divákov možno nevyhovuje zvláštna vzájomná interakcia filmových postáv (sú to vlastne poviedkové – knižné  postavy, ktoré ožívajú a súčasne sa prelínajú medzi sebou, ale i spisovateľom). Dlho som nevedel, či je Ondřej  Vetchý automechanik  v reálnom svete, alebo je tiež len postava z knihy. Ani sa ma ďalej nepýtajte, neviem to doteraz. Jitka Čvančarová ... tak to vie len scénarista a režisér k čomu bolo dobré prísť na poslednú desaťminútku, aby mlčala a slovo nevydala. Najzaujímavejší bol  príbeh mladej a krásnej lekárničky (Tereza Ramba) a súčasnej mužskej hviezdy českého filmu Vojtěcha Koteka, ktorý si zahral poviedkovú rolu  fotografa, najmä aktov a aby som bol úplne presný,  tak fotil iba nadmerné  poprsia. Zúrivá láska, zúrivé milovanie  a zúrivé bitky orámcovali ich vzťah, ktorý sa určite bude páčiť najmä diváčkam. Nuž a napokon dve úplne reálne postavy – spisovateľ (Z.Svěrák) a jeho manželka (Daniela Kolářová). Neviem, či to bol dobrý nápad hrať už vo štvrtom, či piatom filme po sebe manželský pár, takže  scény a fóry sú už opočuté  a pôsobia „vyčpěle“ ako to staré pivo. Striktná a autoritatívna Kolářová sa správa výlučne racionálne,  možno by sa jej zišlo aplikovať terapiu  pod názvom Teorie tigra.   Napriek všetkému kde to drhlo, je to nadpriemerný film a možno len pokorne poďakovať obom  Svěrákovcom za krásny filmový zážitok. V Prahe mal slávnostnú premiér 10. marca, v Trnave 16. marca, my sme boli v kine 17.marca a v hľadisku nás bolo max 20 ľudí.

Takmer post apokalyptický obraz krajiny zmasakrovanej industriálnymi zásahmi, mravne a morálne zdevastovanej, to je sever Čiech na hraniciach s Poľskom. Na takomto pozadí sa odohráva príbeh 14 ročného dievčaťa, ktorá je najskôr nezvestná, neskôr zavraždená a sexuálne zneužitá, nájdená v studni. V jednotlivých dieloch sa vyskytuje široká plejáda postáv, postavičiek a figúrok, ktoré boli nejakým spôsobom v priamej či nepriamej interakcii so zavraždenou. Jej matka ako starostka bojuje s nadnárodnou banskou spoločnosťou proti rozširovaniu ťažby, psychicky chorý otec + latentný sexuálny násilník síce býva oddelene od rodiny v lesnej chatke, ale permanentne sa dostáva do konfliktných situácií, napr. s pasákmi, s miestnymi obyvateľmi i s vlastnou rodinou... V neďalekom zámočku je výchovný ústav pre chlapcov do 18 rokov, ktorý je priam nabitý testosterónom, fyzickým násilím a tvrdými drogami, ktoré dokážu „dílovať“ nielen medzi sebou.. Práca nie je široko-ďaleko, všetko je zúfalo zanedbané a beznádejné, ťažobu a dusivú atmosféru možno krájať. Hoci by sa z predchádzajúceho textu zdalo, že ide o detektívny seriál, nie je to tak, skôr to vnímam ako širokospektrálnu sociálnu drámu a dokument o stave spoločnosti. Hrané seriály nepozerám, voľakedy dávno som sledoval iba Bratstvo neohrozených (tiež HBO) a zopár dielov „starých“ Susedov a Hornej Dolnej, ale rýchlo ma tie slovenské prešli. Lacný humor, povrchné, triviálne, bezduché, predvídateľné. Nič z iných slovenských seriálov som nevidel, ani nechcem vidieť. Som si však istý, že sú ťažko sračkoidné a teda škodlivé pre estetické vnímanie a mentálnu úroveň. Mám stiahnuté asi 3-4 údajne výborné slovenské filmy z uplynulého roka, ktoré sa bojím pozrieť (Čiara a i.), aby som sa opäť nesklamal. Pustina je absolútne iný level. Vynikajúca, takmer dokonalá kamera, hudba, scénar. Keď k tomu pridáme špičkové výkony hercov –J.Dušek (18. apríla idem na jeho 4 Dohody), Z.Stivínová, L.Noha, tak je to zážitok na veľmi dlho. Priznám sa, že celý seriál (8 takmer hodinových dielov) som odpozeral na dvakrát a keby som sa nehanbil, tak by som to dal na jednu šupu.

Hoci od môjho štúdia histórie na VŠ uplynuli desaťročia, myslím, že dejiny ZSSR ovládam celkom obstojne a možno i preto, že historiografia je mojim obľúbeným čítaním. Najmä z tohto dôvodu som chcel film vidieť. Pred pozretím filmu som sa vyhýbal všetkým komentárom a recenziám, nechcel som byť nikým a ničím ovplyvnený, lebo ma zaujímalo, prečo Rusko zakázalo distribúciu filmu. Ak by ste chceli film vidieť preto, aby ste získali nejaké poznatky a poučili sa, tak to je zlý nápad, zabudnite na to a do kina kvôli tomu nechoďte. Vo filme sú totiž takmer všetky fakty, deje a reálie dopletené, vymyslené, alebo rôzne zdeformované. Súvisí to so žánrovým zaradením filmu: čierna komédia? – tragikomédia? – komédia? – kde si to mohli autori filmu dovoliť. Sedí jediný fakt, a to je 5. marec 1953, kedy Stalin zomrel. Našťastie zomrel na začiatku filmu, inak by bolo utrpením pozerať sa na zbabranú prácu maskérov na Stalinovi. Celý film vás bude sprevádzať hŕstka retardov, debilkov, idiotov a súčasne patologických zákerákov, z ktorých sa vykľujú členovia Politbyra ÚV KSSZ, t.j. najbližší spolupracovníci Jozefa Vissarionoviča. V skutočnosti to boli kurevsky nebezpeční zabijaci, každý z nich mal ruky krvavé až po lakte. Dokázali však urobiť z polofeudálneho Ruska za krátkych 30 rokov priemyslovú a jadrovú veľmoc, ale za cenu obrovských obetí. Filmu dominujú dve postavy – Chruščov – šéf moskovských komunistov (výborne ho zahral môj obľúbenec Steve Buscemi) a Berija - šéf tajnej služby (vynikajúci Simon Russell Beale) Ide o to, kto skôr zabije toho druhého. Hoci vo filme sa po Stalinovej smrti divoko strieľa a vraždí, v skutočnosti tomu tak nebolo, prestali popravy a dokonca sa z gulagov postupne začali vracať trestanci. Spočiatku som mal problém akceptovať čudesné narábanie s faktami (napr. vo filme zabili Beriju po pohrebe Stalina (tesne po 9.3.1953), v skutočnosti ho najprv zatkli v júni 1953, v decembri 1953 prebehol „súdny proces“ a 23.12.1953 bol vykonaný rozsudok smrti zastrelením. Rozhodnutiu ruskej verchušky nepovoliť premietanie filmu trocha rozumiem, autori vôbec neoddelili ťažko skúšaný a terorizovaný národ od svojich vodcov, vyliali na všetkých vedrá sarkazmu, irónie a cynizmu, a to bez akejkoľvek piety a úcty k miliónom zavraždených a trpiacich.

Tento starší film zdieľal na fb môj priateľ. Vedel som, že sa bude jednať o niečo výnimočné. Film je jednoduchý, priamočiary, jasný. Primárne nesie silný a významný odkaz v dvoch rovnocenných rovinách. 1. Nesmierne krásne a pôsobivé zábery z kanadského Yukonu (Yukon Territory), ktoré by mohli súťažiť s najlepšími dokumentmi National Geographic. 2. Do tohto prostredia vložená dvojica – Norman a jeho indiánska žena Nebraska, ktorí žijú “prírodným” spôsobom života. Sú pevne spätí s krajinou a s prírodou, so zvieratmi, inak žiť nedokážu. Milujú všetko okolo seba, hoci často im ide o samotné prežitie. Zdalo by sa, že film je neplnohodnotný – postavy sú dané a nevyvíjajú sa, prevláda ich minimalistický prejav, nie sú takmer v žiadnej interakcii s ďalšími okrajovými postavami. Každý ich krok, či počin však má vždy opodstatnenie, vždy a všade im ide o splynutie s prírodou, milujú ju, vážia si ju a absolútne rešpektujú. Môžeme im len ticho závidieť.

Keď je lano príliš dlho a silne napnuté, začne sa trhať a keď sa nepovolí, roztrhne sa celkom. Presne toto sa stalo v tomto filme. Škoda tých posledných piatich minút, keď sa Halle Berry ako zúfalá matka nepochopiteľne odzbrojila, odložila brokovnicu i nôž, aby sa jej následne podarilo hoými rukami zabiť dvoch únoscov jej chlapčeka a ich zlého psa. Na chváľu tohto filmu treba uviesť, že napätie v ňom bolo nepretržité, hmatateľné, takmer hororové. Halle bola proste nezdolateľná a hoci utŕžila množstvo rán, nevzdala to a zúrivo bojovala za svojho synčeka. Ešte raz, škoda nevydareného konca filmu, keď sa už po všetkom vrútili na scénu policajti na troch autách aj s vrtuľníkom, hoci počas celej hodinovej naháňačky ich nebolo nikde vidieť. Myslím, že film si zaslúžil červené políčko (70% a viac )

Priznám sa, že Winnie-The-Pooh, čiže Macko Pú ma v detstve úplne obišiel, knihu o ňom a “plyšáky” som nikdy nemal. Pritom sa jedná o najznámejšiu detskú knihu i hračku v dejinách, ktorá doposiaľ zarába 5 miliárd dolárov ročne!!! Šokovalo ma to. Dosť dôkladne som si všetko “vygúglil a wikipédioval” a bolo to ohromné čítanie a zisťovanie, ktoré by vydalo na strašne dlhý príspevok. Film rozpráva o tom, ako sa Macko Pú v roku 1926 zrodil z pera neurotického a psychicky narušeného spisovateľa A.A.Milne, (otec malého Christopera-Krištofka), ktorý sa inšpiroval hraním jeho syna s plyšovými zvieratkami, a to za neustáleho arogantného kotkodákania jeho patologicky egoistickej matky. Nemal to jednoduché ten chlapček. Macko Pú mu totiž zničil život. Ako 6 ročný sa stal svetovou celebritou, ikonou a legendou. Krištofko (vo filme Billy Moon) to bytostne nenávidel, nechcel slávu, obdiv, potreboval len otcovu lásku, ktorú nepociťoval. Nikdy si ani v dospelosti nezobral z obrovského bohatstva ani jeden cent. V niektorých scénach z filmu som mal trochu pocit, akoby som pozeral US film Podivuhodný prípad Benjamina Buttona, ale to je už iný príbeh.

Toto nie je americký film typu : “Milujem ťa mamička”…”A ja ťa milujem, dcérenka.” Toto je film o odvrátenej strane Ameriky, zúfalej, beznádejnej, rezignovanej, Odohráva sa v tzv. Hoteli pre sociálne prípady, kde žije, či skôr prežíva zmeska ľudí, ktorí sa nenarodili pod šťastnou hviezdou. Vizuálne pôsobí snímok ako dokument, tento pocit umocňuje práca s kamerou “ z ruky”. Film je mimoriadny dokonalou prácou s deťmi, ktoré nehrajú, ale úplne prirodzeným spôsobom žijú svojimi postavami. Celý film vás budú sprevádzať kerky, cigarety, rozostlané postele, ukričaná Tv, nadávky, hukot policajného vrtulníka. Ale i krádeže, žobranie, pouličný predaj, prostitúcia. Trpký a smutný príbeh. Ak by sa dávali deťom Oscary, hneď by som jeden šupol malej Moonee za najlepšiu ženskú rolu. Výborne zahral I Willem Dafoe v nevďačnej úlohe správcu “hotela”.

VAROVANIE !! Tento mimoriadne silný príbeh nie je pre slabé žalúdky. Vo filme sú viaceré kruté scény na hrane znesiteľnosti a niektorí z vás si určite počas filmu v duchu povedia, nech to utrpenie mladej ženy a jej dcérky už preboha skončí. Zlou správou je to, že tieto desivé scény nie sú do filmu samoúčelne vložené režisérom, ale len zobrazujú aký bol kedysi život na divokom Západe, ( a na mnohých miestach na Zemi ešte stále je). Priznám sa, že po filme som bol dosť otrasený, ani nepamätám, že by ma nejaký film tak dostal (možno „Prelomiť vlny“ od Lars von Triera) Celý film je filmársky skvost, od výberu hlavných postáv, cez hudbu až po atmosféru. Získal viacero ocenení, ale v USA mal dosť nepriaznivých ohlasov v súvislosti s brutalitou. Brimston je v preklade Síra, ale lepšie by mu pristalo Fire & Brimstone.

Takmer dokonale sfilmované zúfalé činy matky, ktorej neznámy páchateľ zavraždil dcéru, pričom jej zúfalstvo má mnoho podôb, z ktorých najviac vyniká zúrivosť, nenávisť a surovosť. Matka žije s vedomím, že i s jej nepriamym pričinením dcéru zavraždili a zoči-voči tejto realite sa nedokáže s týmto stavom vyrovnať a i z tohto dôvodu slovne zaútočí na miestnu Políciu prostredníctvom troch billboardov. V tomto filme nie je jediná, ktorá je zúfalá a zúrivá, v ničom za ňou nezaostáva policajt z miestneho oddelenia, ktorý je rasista, surovec a násilník. Túto prudko výbušnú zmes dokáže ako-tak neutralizovať jeho nadriadený, avšak po jeho smrti sa javí, že aréna je pripravená na boj na život a na smrť.

Po úvodnej štvrťhodine nám bolo s manželkou jasné, že niečo nie je v poriadku. Po prvej polhodine bolo jasné i to, že nešlo len o nevydarený začiatok, ale s najväčšou pravdepodobnosťou sa v tomto filme nedočkáme tých pocitov, ktoré sme prežívali pri „jednotke“, t.j. radosti, pozitívnej energie, originality, vtipu a pod. Postavy sa v ničom neposunuli dopredu, ale celé to uviazlo v ošúchaných kvázivtipoch, sileného smiechu a pobehovaní po (krásnych) uličkách. Vyšumelo všetko to dobré, čo bolo korením „jedničky“ a zostal len slovný balast, bez povestnej chémie. Je až neuveriteľné, že film sa dostal do červeného políčka.