M.a.t.t.

Najslabší Kingsmani a najslabší Vaughn. I naďalej síce exceluje v akcii a stále dokáže naaranžovať pôsobivú scénu, tentokrát ho však zrádza tonálne rozlietaný príbeh, ktorý až prekvapivo nešikovne osciluje medzi klasickými Kingsmanmi, rodinnou drámou a vojnovým filmom. Poriadne pritom nefunguje ani v jednej z polôh a vo výsledku mu chýba ako tradičná hravosť, tak i spád či zaujímavé postavy. Jedinou istotu zostáva iba nezlyhávajúci Ralph Fiennes, čo mi však príde trochu málo. Srdcová látka britského tvorcu sa tak začína javiť ako slepá ulička a ako jeho fanúšika ma to úprimne mrzí.

Levinson sa miestami utápa v až príliš učesaných dialógoch, ktoré nepôsobia z pohľadu zvolených protagonistov dokonale prirodzeným dojmom a jeho dielo vyložene nedvíha ani úplný záver. Divadelný štýl však nie je vonkoncom na škodu a dôraz na ústredný pár sa vypláca vrchovatou mierou. Ako John David Washington, tak Zendaya totiž predvádzajú takmer dokonalý herecký koncert a je radosť sledovať v takmer každej chvíli - akokoľvek ich filmové postavy prežívajú skôr presný opak. 70%

Nevadí mi, že väčšina hereckých predstaviteľov nepripomína charakterom svoje predobrazy a nemám problém ani s úpravami zápletky pre potreby filmu. Predlohe je to totiž určite vernejšie ako Andersonova sága a známe lokality, či záblesky ikonických momentov vedia aspoň na moment potešiť. Na lepší výsledok to však nestačí ani omylom, keďže mimo toho si Welcome to Raccoon City berie z hier len to najhoršie, vrátane toporných a ľahko parodovateľných dialógov zo starších dielov tejto značky. Skratkovitý dej kombinujúci snáď štyri herné diely súčasne nedáva nikomu priestor na vyniknutie a čo je zďaleka najsmutnejšie, nefunguje to ani ako zábavný výplach. Takto lacno pôsobiaci a nezáživne nakrútený fanservis s veľmi slabou akciou a neexistujúcim napätím môže uspokojiť snáď len toho, u koho je väčšia vernosť predlohe nadradená skutočným filmovým kvalitám.

Scenáru Nica Pizzolatta sa nedá upierať, že šikovne aktualizuje pôvodný scenár o niekoľko nových prvkov, no samo o sebe to akosi nestačí. V princípe pritom nemám vôbec nič proti remakom, v tomto prípade však nevidím mimo výnimočného hereckého výkonu Jaka Gyllenhaala (a ktorý sa tak nejak čakal) žiadnu pridanú hodnotu. Je to skrátka až príliš veľká stávka na istotu, kde by snáď i pomohlo, ak by sa dej vzdialil od hlavného hrdinu a divák si tak mohol prežiť niektoré udalosti na vlastnej koži. Iste, to by zase niektorí vyčítali nepochopenie konceptu, či rovno neúctu k originálu, no posun k tradičnejšiemu thrilleru by ďaleko viac opodstatňoval až tak skorý vznik remaku k mimoriadne komorne vystavanému filmu. A kto vie, možno by sme sa nakoniec ani nemuseli baviť o prehre so cťou, ako v tomto prípade.

Mimoriadne pomalý a vlastne i dosť neoriginálny neo-western, ktorému by sa objektívne dalo vyčítať viac než dosť. V kontexte tvorby Clinta Eastwooda a istej parafrázy na jeho kariéru však funguje omnoho lepšie a to i napriek nie úplne uveriteľnej romantickej podzápletke, kde sa jeho vysoký vek skrátka nezaprie. No zároveň som si vedomý, že nie každý na neho dokáže nahliadať týmto spôsobom a to asi je asi v poriadku.

Tomorrow War je nakoniec až prekvapivo znesiteľná záležitosť s vcelku nosným nápadom a výborným dizajnom monštier. Funguje tu ako akcia, tak i komornejšie momenty, ktorým dominuje na blockbusterové pomery vcelku pekne vykreslený vzťah otca a jeho dcéry. O to viac ma preto mrzí úplný záver, kde už logika dostáva na frak až príliš a akokoľvek má film aj v týchto pasážach relatívne svižné tempo, nad dianím v nich je lepšie sa veľmi nezamýšľať 70%

V zajatí démonov 3 je, bohužiaľ, najslabším dielom série, no nedá sa povedať, že by sa to nečakalo. V jadre ide pritom i naďalej o relatívne funkčnú hororovú záležitosť, dobre vymyslenú a občas správne atmosferickú, no zásadný rozdiel je v osobe režiséra. Michael Chaves skrátka nie je druhý James Wan a hoci je tretie dobrodružstvo manželov Warrenovcov slušným hororovým remeslom, v priamom porovnaní s predošlými časťami citeľne stráca, či už z pohľadu napätia, alebo rovno samotného strašenia. Nie natoľko, aby som sa nebavil, no s takto rozostavenými figúrkami na šachovnici som chcel predsa len trochu viac. 70%

V jadre je to vymyslené dobre a disponuje i niekoľkými zaujímavými momentami, no nie je ich až toľko, aby to opodstatnilo celovečerný formát. Viem si pritom predstaviť, že vo forme krátkej sci-fi poviedky, a podporenej patričnými literárnymi kvalitami, by sa mohol dostaviť adekvátny účinok. Vo filmovej podobe je však sto minút priveľa a hoci dokážem akceptovať, že scenár narába s časom, ako sa mu práve hodí, predvídateľnosť diania nejde dokopy s až príliš odosobnenou réžiou, kde je problém dostať sa hrdinke pod kožu. Keď podobná látka ani na chvíľu nenapne, niečo je skrátka zle a viac než čokoľvek ma Kyslík utvrdil v tom, že Aja by mal radšej venovať žánrom, ktorým rozumie lepšie. 50%

Hardcore Henry bol síce údernejším zážitkom ako Nobody, ale Ilja Najšuller znovu potvrdzuje, že v ňom drieme nesporný talent. I z toho nie ​veľmi objavného scenára Dereka Kostaltda totiž dokáže svižnou réžiu vykresať zábavnú variáciu na Johna Wicka a Pravdivé Lži a to sa jednoznačne počíta. Najväčším prekvapením je však nesmierne charizmatický a uveriteľný akčný hrdina, čo je fráza, ktorá by ma pri obsadení Boba Odenkirka do hlavnej úlohy rozhodne nenapadla.

Mortal Kombat bez Mortal Kombatu? Nový film sa to síce snaží logicky zdôvodniť, tak ako aj nadprirodzené schopnosti jednotlivých bojovníkov, ale k čomu sú vlastne akési arkány, keď s pravidlami sveta si tvorcovia zjavne nelámu hlavu? Pôvodná verzia z roku 1995 už síce poriadne zostarla, a to ako po stránke trikov, či choreografie súbojov, lenže z priameho porovnania i tak vychádza ako víťaz. Má totiž lepšie spracovanú mytológiu, zábavnejšie postavy, ako celok údernejšiu hudbu a celé to príjemne vyvažuje i patričná dávka nadhľadu. Nový Mortal Kombat síce poväčšine funguje po stránke obsadenia (až na pár prešlapov typu Reika), lenže herci často nemajú čo hrať a hlavný hrdina je miestami vyložene do počtu. Akčné scény sú zase rutinne zrežírované - až na tú úvodnú - a zachraňuje ich výhradne aranžmán, občasná nápaditosť, či nekompromisné fatality. Lenže aj tých je vlastne vcelku málo, na to ako sa o nich hovorilo. Vyložená prehra sa síce, našťastie, nedostavila, ale od Flawless Victory má tento priemerný a rýchlo zabudnuteľný pokus poriadne ďaleko.