Ondrish

To obrovské množstvo symbolov o dnešnej modernej dobe, ktoré sa tvorcom podarilo vtesnať do 99 minút ma vždy nadchne. Celá hlavná línia sa točí okolo myšlienky, že človeka nie je možné trvale ovládať lžami, udržiavať ho v strachu a riadiť jeho život podľa scenára. Navyše keď v tom systéme okolo neho z času na čas dochádza k nejakým prúserom, ako napríklad pád reflektora z oblohy alebo štáb filmárov za dverami výťahu. Človek v túžbe po slobode prekoná všetky svoje strachy a vštepené traumy. Skutočný človek – TRUE MAN (ďalší pekný symbol) má proste na háku nejaké reklamy na škrabku na zemiaky alebo instantnú kávu. Skutočný človek má potrebu objavovať …a ísť sa pozrieť napríklad na Fiji.

Tento film je dokonalý ako čarovný úsmev Audrey Hepburn. 100%

Mne skrátka tieto filmy E. Molinara nejako pasujú do gusta. Prachy v prachu bola malá legenda 80-tych rokov, a to nielen preto, že tam bolo zopár pekných holých ceckov a dokonca súlož tak hlasná, že to kedysi dávno za socíku zobudilo môjho otca spiaceho pri TV a aj s bratom nás vyhnal do detskej izby s poznámkou, že na také prasačiny máme ešte čas... Tento film bol legenda aj preto, že to bola originálna komédia s vynikajúcim hercami, ktorí boli síce v tej dobe vo Francúzsku 2. liga, ale zahrali to všetko s maximálnym prehľadom. No a ten koniec to už iba spočítal a podčiarkol. Prachy v prachu je taký malý čierny kôň medzi francúzskymi komédiami, ktorý vyhráva dostihy.

Po neodolateľnej úvodnej pesničke, ktorá bola mimochodom na francúzsky film nezvykle naspievaná po anglicky, som sa naladil na plný počet bodov, s tým že budem postupne uberať. Počas celého filmu som na to nenašiel dôvod. Nalevo od výtahu je klasická konverzačka typu everything-goes-wrong, aby sa to v závere všetko pekne poskladalo. Film je prepletený sympatickými postavami (s výnimkou psychopata Borisa) v sympatických interiéroch a Florance Arnoldová (Fanny Cottencon) má neskutočné krásny úsmev, kvôli ktorému by som skočil aj medzi krokodílov. Tento film vo mne zanechal veľmi príjemnú a pestrofarebnú pamäťovú stopu – ako zložená Rubikova kocka. Vrelo odporúčam.

Dych berúca corporate-drama, brutálne odhaľujúca praktiky v mediálnom svete v polovici 70-tych rokoch, pri ktorej ma chvíľami mrazilo, že ak to bolo takto pred 30 rokmi, aké je to dnes? Hoci to bolo dotiahnuté do absurdity, celé to vyznievalo veľmi súčasne a alarmujúco – bohužiaľ tie alarmy asi neboli vyslyšané. Práve naopak. So spadnutou sánkou som zistil, že scény, keď pomäťený Howard Beale prednáša svoje nabité kázne sú zaradené v undergroundovom Zeitgeist-e. Network je úder kladivom na oceľovú nákovu, ktorá nemilosrdne rezonuje... už viac ako 30 rokov...

Belmondo, Lautner a Morricone - traja profíci a tak to aj dopadlo. Jossa Beaumonta, agenta francúzskej tajnej služby chytia v Afrike, kde mal odstrániť diktátora Njalu. Vo Franúzsku sa totiž zmenila vláda a nový minister vnútra je s ním zrazu kamarát - výmenou za postavenie jadrovej elektrárne, Njala francúzom sprivatizuje diamantové bane. Joss ale zdrhne a vráti sa do Paríža, aby parchantom, ktorí ho podrazili nakopal prdel...

Inscenácia, ktorá zostane v pamäti 20 rokov, tak to je sila. Ako Ďuro Konôpka o fujaru prišiel je ako vydarená jednoduchá pesnička, ktorá sa stala hitom a zľudovela. A je úplne jedno či bol Ďuro "stotník" alebo Konôpka.

Vojenský pochod a melancholický šansón. Masaker pred bankou v alžírskom El Ksúre a žolďáci, ktorí sypú z mundúrov jeden fór za druhým. Francúzsky legionár Pierre Augagneur (Belmondo) a nemecký dôstojník Karl spolu v jednom tanku s ukradnutým zlatom za 6 miliárd na ceste za najroztomilejším gaunerom, ktorého zem nosila, a ktorý im má to zlato premeniť na tie zelené papieriky... to všetko a ešte oveľa oveľa viac vo filme, ktorý patrí medzi moje najväčšie prekvapenia roku 2008.... A len tak na okraj, tí zasraní frickovia si mali sakra rozmyslieť keď po okupácii Paríža premenovali biograf Roxy Palace v ulici Anatola France na Soldatenkino...!

Dvaja vydarení bankoví lupiči, jedna prelietavá bitch a vypasený odťahovák Lasky. A keď sa táto cháska stretne v letnom Montreale a do cesty sa im pripletie hyper sebavedomý šéf polície, tak je o kanadskú zábavu postarané. Film je prelomený na dva polovice. Jedna je "Senzi finta" = vykradnutie banky v preoblečení za klauna a vynesenie peňazí v brušku falošnej budúcej mamičky. Druhá polovica je "Hold-up" = zatracenej lidskej faktor, ktorý skomplikuje návrat s lupom späť do Francúzska. Niektorým sa páči len prvá polovica - mne sa páčia obidve.

Vždy keď vidím výpravné filmy, moje srdce zaplesá. A keď to urobí Phillippe de Broca tak je v tom ešte aj niečo navyše. Sú tam skutočné ľudské emócie - voňavé ako čerstvo upečená bageta. Je viacero filmov, ktoré sú podobné ako Afričan - Bohovia musia byť šialený, Honba za diamantom...atď, ale tam to funguje akosi ináč. Francúzska optika proste dokáže zachytiť príbeh komplexnejšie a nejakým záhadným spôsobom hlbšie zaangažovať dušu diváka na osudoch hlavných hrdinov... neviem ako to robia, ale robia to dobre. Ten povznášajúci pocit, ktorý film vo mne vyvolal, len tak ľahko nevyprchal a ja som si na hodnú chvíľu uvedomil, aký je svet krásny a žiť sa oplatí....