Reklama

Reklama

Nejsledovanější žánry / typy / původy

  • Drama
  • Komedie
  • Akční
  • Animovaný
  • Dobrodružný

Recenze (167)

plakát

Šerif za mrežami (1965) 

Šerif za mrežami je prostredným z pomyselnej trilógie Plichtových filmov o mladých a ich problémoch. Režisér sám o filme povedal: „Je to komponovaný príbeh, nie čistý dokument, snažím sa ukázať život v ústave, ktorému sa predtým vravelo kriminál a dnes – nápravné zariadenie, život v mieste, kde môžu byť zbavení slobody chlapci od pätnásť do osemnásť rokov.“ Hlavný hrdina Jakub je obyčajným mladým chalanom, ktorého na zlé cestičky kriminálu zviedla jeho vlastná naivita. Po lúpeži Jakuba a jeho partiu chytia a pošlú do nápravno-výchovného ústavu. Jakub, ktorý by bol rád obľúbený medzi rovesníkmi však zoberie celú vinu na seba a neprezradí ostatných. Dostáva trest 2 roky a svoj trest si prichádza odpykávať do spoločnosti podobných delikventov ako je on. Plichta nás týmto uvádza do prostredia plného mladých ľudí s pokrivenými charaktermi a skazenou morálkou. Jakubova falošná nádej, že ak bude „makať“ dostane sa domov skôr, sa postupne začína prekrývať s ďalšími. Už pri prvom stretnutí zistí, že v ústave je vytvorená akási hierarchia, v ktorej vodcom je Viktor, chalan, ktorý si všetkých podmanil, ale nikto sa mu nechce postaviť. Radšej mu robia poskokov a nemusia sa báť šikanovania. Na mladých delikventov po celý čas dohliadajú vychovávatelia na čele s „Frajerom“, dozorcom s veľkým srdcom ale malými očami. Frajer je síce spravodlivý, no pred problémami medzi chlapcami stále zatvára oči a nezasahuje, až kým nie je vážne zle. V podaní Viliama Polónyiho sa z neho stáva výrazná postava, pred ktorou má rešpekt aj sám Viktor, ktorého naivný ideál, že je pánom všetkého, razom mizne. Ústav je totiž miesto, kde každý postupne svoje ideály stráca. Je vôbec možné sa napraviť? Každý s chlapcov sa ocitá v situácii, kedy musí bojovať, ale nie s vychovávateľmi ani s ostatnými chlapcami, ale sami so sebou. Najlepšie sa však prebíja v skupinkách, a preto si mladíci tetujú obrázky ako znaky ich súdržnosti. „Ak niekto „nabonzuje“, dostane!“ vraví Viktor pred kontrolou. Niekto však „nabonzoval“ a podozrenie samozrejme padne na tichého Jakuba, ktorý si naivne myslí, že ak sa bude držať v úzadí, nikto si ho nevšimne. Začína tušiť, že kamarátstvo s chlapcami v ústave by bolo len pretvárkou a nemalo by dlhšiu trvácnosť. Viktorovu pravú tvár môžeme spozorovať v scéne, kedy prichádza ostatným chlapcom návšteva a pošta, no za ním nikto neprišiel ani mu nikto nenapísal. Svoje odlúčenie od rodiny si však vynahrádza siláckymi rečami a šikanou na ostatných chlapcoch. Celý ústavný systém ho tak poznačil, že v závere filmu sa chlapci dozvedia, že práve on bol neznámy udavač. Viktor tým zneužíval ostatných a vytváral medzi nimi roztržky, aby si udržal svoj status najmocnejšieho. Po jeho odchode je všetkým lepšie, no nikto to nechce priznať. Dialógy a situácie v „šerifovi“ sú civilné a presvedčivé. Chlapci sú pod vplyvom Frajera „šľachtení“, no niektorým to pomáha viac, iným menej. Medzi všetkými si Jakub nájde len jednu spriatelenú dušu, Slávka, ktorému sa zverí so svojim plánom. Po prepustení chce ísť za „šerifom“ svojej bandy a vziať si svoj podiel z lupu. Nakoniec však dostáva najväčšiu ranu osudu, keď zistí, že Slávek mal pravdu, keď mu vravel, že „šerif“ naňho nebude čakať a je hlúposť ho ochraňovať. „Čo z toho máš, že ho kryješ?“. Zistí, že kamarát nie je vždy kamarát a jeho ilúzia priateľstva sa rozplynie vo vidine ešte dlhšieho trestu. Jakub je vo filme konfrontovaný s tromi rozdielnymi chápaniami morálky. Jedna je reprezentovaná jeho vlastnou partiou, ktorú sa snaží kryť za cenu vlastného uväznenia. Ukáže sa, že jeho chápanie „partie a držania spolu“ bolo klamlivé a detinské, lebo v podstate takto rozmýšľal iba on sám. Ako správne a dokonalé sa mu zdalo aj správanie po umiestnení do nápravného zariadenia, kde sa odmieta podriadiť morálke svojich spoluväzňov. Táto je typická pre zariadenia tohto typu –jeden alebo dvaja „kápovia“, ktorých ostatní na slovo poslúchajú a podriaďujú sa im. Aj v tomto prípade Jakub vyznieva ako naivný rojko a idealista a napokon na to aj doplatí, musí sa podriadiť tejto hierarchii. Tretia konfrontácia je s morálkou dozorcov a riaditeľa zariadenia. Je zaujímavé sledovať, ako dobre poznajú mentalitu svojich zverencov, ako dopredu predvídajú ich správanie a delikty, ktoré sa uskutočnia a spokojne, bez výčitiek, hrajú s chlapcami svoju vlastnú hru. Nezasahujú, neriešia sami z vlastnej vôle nič.

plakát

Tajemství jejich očí (2009) 

Jedným z prekvapení večera tohtoročného odovzdávania amerických filmových cien sa stal argentínsky film El Secreto de Sus Ojos, ktorý porazil minuloročného výťaza zlatej palmy z Cannes, Hanekeho drámu Biela stuha. Voľným prekladom Tajomstvo ich očí režiséra Juan José Campanellu je adaptáciou novely La Pregunta de Sus Ojos argentínskeho spisovateľa Eduarda Sacheriho. Film rozpráva príbeh starnúceho federálneho agenta Benjamína Esposita, ktorý sa vracia k duchom svojej minulosti prostredníctvom písania knihy. Unudený a nespokojný s tým, ako sa jeho život vyvíja sa rozpamätáva na neuzavretý prípad vraždy mladej ženy, ku ktorej sa vinník nenašiel a nepotrestal. Prípadu sa Esposito venoval ešte ako mladý, živelný karierista bažiaci po spravodlivosti. Flashbackmi sa vraciame do sedemdesiatych rokov, kedy sa Argentína zmietala v ťažkých dobách politickej diktatúry, prenasledovaní a občianskej neslobody. Hoci Campanella temnú dobu argentínskej histórie priamo nezobrazuje, táto perióda zostáva jedným z kľúčov k príbehu, zameriava sa na otázky beztrestnosti a odplaty. Esposito, zápasiaci so svojim románom, neistý, kde začať sa obracia na svoju dlhoročnú spolupracovníčku Irene, s ktorou sa spoznal práve pri tomto prípade. „Začni tam, kde si to najviac pamätáš“ poradí mu, a tak začne s ňou. Dozvedáme sa že Esposito miloval Irene od ich prvého stretnutia no nikdy nemal odvahu prekročiť svoj tieň hrdosti a preukázať svoje city. Irene ho milovala tiež, no čakala na jeho prvý krok. Záhadná vražda ale nie je jedinou skladačkou, ktorú sa snaží Esposito vyriešiť. Snaží sa poskladať aj chýbajúce kusy z vlastného života. Plný na symboliky (otváranie a zatváranie dverí je obzvlášť citeľné) je to príbeh o slovách nevypovedaných, činoch nedokončených a pohľadoch so skrytými významami. Bolo by nerozumné zaškatuľkovať film do kategórie obyčajnej kriminálky, aj keď sa tak na prvý pohľad javí. Tajomstvo ich očí v sebe skrýva multižánrový mix. Na pozadí kriminálneho príbehu nám vybiehajú najmä romantická rovina Esposita a Irene alebo komediálne ladené scény (najmä postava Espositovho parťáka Sandovala). V niektorých temných záberoch sa film nevyhne ani malým odkazom na film noir. V celku však film funguje ako vyvážený celok s vyváženou formou a obsahom. Campanella si dal záležať na autentickosti doby a nevyhýba sa ani takým pomocným barličkám ako je kamerová clona či zatmievačky medzi časovými skokmi. Príbeh má od začiatku do konca presne naplánovanú kompozíciu dejových zvratov a vývoj postáv no nebojí sa experimentovať s pozornosťou diváka, čo vyvrcholí najmä vo vygradovanom závere. Práve tu by sa však dala vytknúť inak výbornému filmu malá námietka. V závere akoby Campanella stratil úctu k divákovi a servíruje mu celý prípad v rýchlom slede znovu aj s novým, prekvapivým koncom. Trochu to pripomína rozprávky o detektívnom psovi Scooby Doo, ktorý malým deťom vždy radšej zopakoval čo a ako sa stalo aby z prípadu nemali „miš-maš“. Oveľa viac pôsobivejšie by bolo nechať na samom divákovi ono samotné rozuzlenie a uvedomenie keďže záver je tak uspokojujúci ako je nepredvídateľný. Tajomstvo ich očí sa môže popýšiť obdivuhodnou ústrednou scénou, v ktorej kamera víri nad, okolo a cez futbalový štadión ako Esposito a Sandoval sledujú svoju korisť uprostred davu – natočenou bez jediného strihu. „Je tu príliš veľa ľudí, to je nemožné.“ kričí Esposito a divák môže len súhlasiť a premýšľať nad tým, ako mohla byť táto scéna zorganizovaná a prevedená v tak plynulej podobe. Nakoniec, plynulosť je celkovým plusom tejto snímky, keďže Campanella svižne manipuluje s viacerými časovými rovinami. Prechody zo súčasnosti do minulosti sú hladké a prehľadné aj napriek tretej dimenzii, ktorou je štylizácia minulosti do románu. Film je dôkazom argentínskej filmovej zručnosti. Utkvejú najmä dobré herecké výkony Ricarda Darína a Soledad Villamil ako dvojice Esposito a Irene, znamenité dobové zobrazenie a tajuplný príbeh. „Človek môže zmeniť hocičo. Tvár, priateľku, dom, náboženstvo... Ale jednu vec zmeniť nemôže – svoju vášeň“.

plakát

Boat (2007) 

Jedine sa to fakt dá vysvetliť ako sen... Nič viac nič menej.. Surrealistické, uspávajúce a zároveň nezmyselné ako len sen a Lynch dokážu byť.

plakát

Milkbar (2007) (TV film) 

Veľmi ma to zaujalo. Celý dokument sa v podstate nepohne z baru až na pár scén, no to mu na "svojskej" pôsobivosti a ľudskosti neubralo. Milé

plakát

Kým sa skončí táto noc (1965) 

60. roky znamenali pre slovenskú kinematografiu časy najväčšieho rozmachu. Začínali tu pôsobiť noví, neopozeraní a invenční filmári ako Uher, Hanák, Jakubisko alebo Solan. Ich filmy priniesli do našich kín nové témy, pohľady a hlavne úplne iný spôsob filmovej reči. Filmy ako Slnko v sieti alebo Kristove roky patria dnes už medzi zlatý fond slovenskej kinematografie. K nim určite patrí aj snímka Petra Solana Kým sa skončí táto noc. Príbehu, odohrávajúcom sa v nočnom bare tatranského hotela, prívlastok novátorský patrí ako máloktorému inému. Scénar Tibora Vichtu, nadväzujúci na jeho pôvodnú poviedku Prv než sa skončí tento deň, bol v podstate iba príbehom bez konkrétnych dialógov. Situácie boli len načrtnuté a odohrané, vlastne improvizované mali byť samotnými hercami. Tu sa zrodil jeden zo základných pilierov úspechu. Solan do hlavných úloh obsadil čerstvých absolventov VŠMU Dančiaka a Labudu, mladé, neopozerané české herečky Gýrovú a Zelenohorskú, ktorým bravúrne sekundujú herci ako Pántik, Polónyi alebo Ďurdík. Práve herecké improvizácie tandemu Labuda-Dančiak z filmu vytvárajú jedinečný filmový zážitok. Ich prejav je uvoľnený, čo z postáv robí uveriteľných ľudí, ktorých môžeme pri bare stretnúť hocikedy aj my. V ich dialógoch je cítiť mladícka drzosť, koketovanie a hlavne nenútenosť. Vo viacerých scénach si herci dokonca skočia do reči, čo len umocní pocit autenticity a zbližovania deja s divákom. Idea priblížiť sa k divákovi nás vlastne sprevádza celou štruktúrou filmu. Dej v konečnom dôsledku nerieši nič „podstatné“, je len mozaikou viacerých ľudských vzťahov narážajúcich do seba na križovatke, ktorou je v tomto prípade vysokohorský bar. „Nech sa páči, ďalej...“ Týmito slovami otvára film čašník a akoby nás pozýval stať sa jedným zo zákazníkov večerného divadla. Film sa až na tri krátke scény nepohne z baru, čo bola nesmierne ťažká úloha hlavne pre kameramana, aby sa vedel v tak malom prostredí adaptovať, a aby diváka nezačal postupne nudiť opakovanými zábermi. Tomuto sa Vincent Rosinec s veľkou dávkou imaginácie vyhol a jeho kamera je po celý čas veľmi živá. „Nepodliehal uzavretosti priestoru, blúdil medzi aktérmi a v rôznych plánoch akcie objavoval tie málo – alebo veľavravné posunky, nepatrné gestá, prchavé výrazy tváre, ktoré v konečnom dôsledku autentifikujú správanie zúčastnených.“ (Martin Kaňuch, s. 14) Solan týmto filmom však rozohral s divákom určitú hru založenú na pozornosti a odhaľovaní skrytých významov. Na prvý pohľad by sa mohlo zdať, že natočil úsmevný film o náhodnom stretnutí, no pozornejšiemu oku neunikne, že ide priam o ľudskú tragikomédiu „formanovských“ rozmerov. Práve český Solanov súčasník sa neskôr preslávil podobne ladenými filmami, zaoberajúcimi sa ľudskou dušou a jej problémami. Kým sa skončí táto noc si onú dušu zoberie a postupne ju odhaľuje, až kým na konci nezistíme, že sa pozeráme na niekoho úplne iného ako sme si spočiatku mysleli. Je to sonda do mysle človeka bez umeleckých prikrášlení a kompromisov. Naskytne sa nám tu aj primárny paradox – človek, ktorý príde do baru hrať sa na vyššiu spoločnosť a pri tom, potúžený alkoholom, zo seba vydáva aj najskrytejšie tajomstvá. Bar trápenia všetkých postáv nezakryl, len ich priamočiaro umocnil. Spojenie baru a noci by mohlo byť akýmsi symbolom úniku z reálneho denného života. Vo filme sa nám naskytne vskutku pozoruhodná vzorka ľudských charakterov. Okrem mladých inštalatérov Kvetinku a Miloša sú dôležitými postavami najmä české úradníčky Olga a Mira, stavebný majster Baláž, neuznaný vynálezca Kravárik a tragický manželský pár Holubovcov. Film je zaujímavý a iný tým, že z chovania, pohybov a vyjadrovania postáv je cítiť človečina. Tá sa prejavuje v jednoduchej túžbe ľudí po láske, dobrodružstve, utrácaní peňazí, uznaní alebo vysporiadaní sa so svojou minulosťou. Spájacím prvkom všetkých aktérov sú mladí kamaráti-montéri, ktorí si chcú „užiť“ večer v noblesnom bare. Majú hlboko do vrecka a aj napriek tomu sa snažia vyvolávať dojem noblesnosti a exkluzívnosti predovšetkým pred náhodnými neznámymi – dvomi mladými úradníčkami z Prahy. V priebehu noci sa pod vplyvom atmosféry v bare vykryštalizujú ich skutočné charaktery: túžba po náhodnej erotike, pitie drahého alkoholu na dlh... Celé ich konanie vyznieva civilne a pravdivo možno aj vďaka tomu, že jednotlivé repliky mnohokrát vznikali improvizáciou priamo pri natáčaní. Podobný dojem vyvolávajú aj postavy českých úradníčok, ktoré si na luxusnú dovolenku v Tatrách šetrili celý rok. Na prvý pohľad sa snažia pôsobiť svetácky ale v skutočnosti sú akosi stratené vo veľkom svete. Aj z ich prejavov cítime nesmelú a neskúsenú mladosť, ktorú sa snažia zakryť svetáckym vystupovaním. Asi najzáhadnejšou postavou počas celého príbehu je osamelý pijan Baláž, ktorý všetko dianie v bare ironicky komentuje. Jeho chovanie by bolo ospravedlniteľné, keby peniaze, ktoré tak ledabolo prepíja a rozdáva, boli jeho. Tragédia všedného človeka je asi najviac badateľná práve na Pántikovej postave. „Dnes každý bere, tak ber aj ty“ povie v jednej zo svojich replík čím nepriamo dáva najavo dôvod svojho chovania. Či má táto veta aj hlbší, politický význam by mohlo byť predmetom dlhých diskusií. Jeho príbeh je pri tom celkom jednoduchý. Tak ako snáď každý, chcel aspoň jeden večer vedieť, aké to je, mať veľa peňazí. Smutný a tragický je fakt, že pre to musel okradnúť svojich kamarátov - spolupracovníkov. Jeho osamotenosť a bezvýchodiskovosť situácie, v ktorej sa ocitol, podčiarkuje tragická scéna pokusu o hru na trúbku. Ďalším „Jozefom Makom“ v príbehovej mozaike je elektrikár Kravárik. V jednoduchosti a nenápadnosti tejto postavy je vidieť scénaristická brilantnosť Tibora Vichtu. Podarilo sa mu v nej zachytiť „človeka - milión“, ktorému ku šťastiu chýba iba uznanie ostatných. Jednou z najvýpovednejších scén filmu je rozhovor Kravárika s bývalým majorom z Tobruku, Holubom. Každý si melie to svoje, Kravárik o svietiacej zemeguli, ktorú vymyslel a Holub o tom, ako bol cez vojnu uznávaným mužom. Navzájom ich svoje príbehy nezaujímajú až do chvíle, keď Holub požiada Kravárika aby opravil vysávač jeho mame. Z uznávaných ľudí sa razom stávajú smiešne karikatúry, z vážneho sa stalo trápne. Z rešpektovaného majora sa stal zbabelec, ktorý sebe dáva prilievať do džúsu gin a od svojej ženy sa na verejnosti nechá komandovať. Stal sa z neho „magor z Tobruku“. Každý z príbehov je iný, no každý je osobný. Možno aj ten neznámeho muža, ktorý trikrát príde do baru, obzrie si ho a odíde, má svoju hlbšiu myšlienku ako oboznámenie diváka s prostredím pred, počas a po nočných udalostiach. „Kým muzikanti odpracú svoje nástroje, otvoria sa nielen mnohé fľaše ale aj individuálne a spoločenské traumy“(Zuzana Uličianska) Uprostred šesťdesiatych rokov nám Solan ponúkol unikátny pohľad na spoločnosť. Uprednostnil civilnosť pred samoúčelnosťou a vznikol tak ojedinelý filmový experiment, za ktorý by sa nemuseli hanbiť ani dnešní tvorcovia. Ba naopak. Kým sa skončí táto noc je aj po viac ako štyridsiatich štyroch rokoch film, ktorý dokáže oslovovať stále nové generácie divákov práve svojou otvorenosťou a ľudskosťou.

plakát

Noel Gallagher: Sitting Here in Silence (2006) (TV film) 

Tak ako v Cabaret Sauvage aj tu Noel dokazuje, že je jeden z najlepších skladateľov (a mimochodom aj spevákov) súčastnosti. Čo pesnička to hit, čo tón to pohladenie po duši... no comment

plakát

Papillons de nuit (1997) 

Servaisove dalsie surrealistické a krásne kolorované dielo. Dá sa na to pozerať istým spôsobom ako na básničku pre dospelých. Nádhera

plakát

Harpya (1979) 

V deviatich minútach plných výrazne osobitnej Servaisovej animačnej techniky sa nám predostiera jednoduchá ale za to dokonalá zápletka muža a večne hladnej harpye. Snímke sa nedá uprieť hlave atmosféra čistého hororu čo je jej hlavnou devízou. Výborná demonštrácie belgickej animačnej sily.

plakát

Guns N' Roses: Welcome to the Videos (1998) (hudební videoklip) 

Klipy GNR mi nikdy osobne nesedeli a preto nemam dôvod dávať viac... Niesú to proste moje šálky piva. Pesničky ešte celkom ujdú ale videá sú len hlúpo poskladané klipy a obrázky. Jediné čo môžem pochváliť je psycho klip ku Garden of Eden XD

Ovládací panel
9 bodů