JohnFarst

JohnFarst

Slovensko
Like A Rolling Stone

9 bodů

Moje komentáře

od nejnovějšíchpodle abecedypodle hodnocenípodle roku vzniku filmu
<< předchozí 1 2 3 4 5 6
    • 3.4.2011  21:40

    Šerif za mrežami je prostredným z pomyselnej trilógie Plichtových filmov o mladých a ich problémoch. Režisér sám o filme povedal: „Je to komponovaný príbeh, nie čistý dokument, snažím sa ukázať život v ústave, ktorému sa predtým vravelo kriminál a dnes – nápravné zariadenie, život v mieste, kde môžu byť zbavení slobody chlapci od pätnásť do osemnásť rokov.“ Hlavný hrdina Jakub je obyčajným mladým chalanom, ktorého na zlé cestičky kriminálu zviedla jeho vlastná naivita. Po lúpeži Jakuba a jeho partiu chytia a pošlú do nápravno-výchovného ústavu. Jakub, ktorý by bol rád obľúbený medzi rovesníkmi však zoberie celú vinu na seba a neprezradí ostatných. Dostáva trest 2 roky a svoj trest si prichádza odpykávať do spoločnosti podobných delikventov ako je on. Plichta nás týmto uvádza do prostredia plného mladých ľudí s pokrivenými charaktermi a skazenou morálkou. Jakubova falošná nádej, že ak bude „makať“ dostane sa domov skôr, sa postupne začína prekrývať s ďalšími. Už pri prvom stretnutí zistí, že v ústave je vytvorená akási hierarchia, v ktorej vodcom je Viktor, chalan, ktorý si všetkých podmanil, ale nikto sa mu nechce postaviť. Radšej mu robia poskokov a nemusia sa báť šikanovania. Na mladých delikventov po celý čas dohliadajú vychovávatelia na čele s „Frajerom“, dozorcom s veľkým srdcom ale malými očami. Frajer je síce spravodlivý, no pred problémami medzi chlapcami stále zatvára oči a nezasahuje, až kým nie je vážne zle. V podaní Viliama Polónyiho sa z neho stáva výrazná postava, pred ktorou má rešpekt aj sám Viktor, ktorého naivný ideál, že je pánom všetkého, razom mizne. Ústav je totiž miesto, kde každý postupne svoje ideály stráca. Je vôbec možné sa napraviť? Každý s chlapcov sa ocitá v situácii, kedy musí bojovať, ale nie s vychovávateľmi ani s ostatnými chlapcami, ale sami so sebou. Najlepšie sa však prebíja v skupinkách, a preto si mladíci tetujú obrázky ako znaky ich súdržnosti. „Ak niekto „nabonzuje“, dostane!“ vraví Viktor pred kontrolou. Niekto však „nabonzoval“ a podozrenie samozrejme padne na tichého Jakuba, ktorý si naivne myslí, že ak sa bude držať v úzadí, nikto si ho nevšimne. Začína tušiť, že kamarátstvo s chlapcami v ústave by bolo len pretvárkou a nemalo by dlhšiu trvácnosť. Viktorovu pravú tvár môžeme spozorovať v scéne, kedy prichádza ostatným chlapcom návšteva a pošta, no za ním nikto neprišiel ani mu nikto nenapísal. Svoje odlúčenie od rodiny si však vynahrádza siláckymi rečami a šikanou na ostatných chlapcoch. Celý ústavný systém ho tak poznačil, že v závere filmu sa chlapci dozvedia, že práve on bol neznámy udavač. Viktor tým zneužíval ostatných a vytváral medzi nimi roztržky, aby si udržal svoj status najmocnejšieho. Po jeho odchode je všetkým lepšie, no nikto to nechce priznať. Dialógy a situácie v „šerifovi“ sú civilné a presvedčivé. Chlapci sú pod vplyvom Frajera „šľachtení“, no niektorým to pomáha viac, iným menej. Medzi všetkými si Jakub nájde len jednu spriatelenú dušu, Slávka, ktorému sa zverí so svojim plánom. Po prepustení chce ísť za „šerifom“ svojej bandy a vziať si svoj podiel z lupu. Nakoniec však dostáva najväčšiu ranu osudu, keď zistí, že Slávek mal pravdu, keď mu vravel, že „šerif“ naňho nebude čakať a je hlúposť ho ochraňovať. „Čo z toho máš, že ho kryješ?“. Zistí, že kamarát nie je vždy kamarát a jeho ilúzia priateľstva sa rozplynie vo vidine ešte dlhšieho trestu. Jakub je vo filme konfrontovaný s tromi rozdielnymi chápaniami morálky. Jedna je reprezentovaná jeho vlastnou partiou, ktorú sa snaží kryť za cenu vlastného uväznenia. Ukáže sa, že jeho chápanie „partie a držania spolu“ bolo klamlivé a detinské, lebo v podstate takto rozmýšľal iba on sám. Ako správne a dokonalé sa mu zdalo aj správanie po umiestnení do nápravného zariadenia, kde sa odmieta podriadiť morálke svojich spoluväzňov. Táto je typická pre zariadenia tohto typu –jeden alebo dvaja „kápovia“, ktorých ostatní na slovo poslúchajú a podriaďujú sa im. Aj v tomto prípade Jakub vyznieva ako naivný rojko a idealista a napokon na to aj doplatí, musí sa podriadiť tejto hierarchii. Tretia konfrontácia je s morálkou dozorcov a riaditeľa zariadenia. Je zaujímavé sledovať, ako dobre poznajú mentalitu svojich zverencov, ako dopredu predvídajú ich správanie a delikty, ktoré sa uskutočnia a spokojne, bez výčitiek, hrajú s chlapcami svoju vlastnú hru. Nezasahujú, neriešia sami z vlastnej vôle nič.

    • 10.10.2010  22:10

    Jedným z prekvapení večera tohtoročného odovzdávania amerických filmových cien sa stal argentínsky film El Secreto de Sus Ojos, ktorý porazil minuloročného výťaza zlatej palmy z Cannes, Hanekeho drámu Biela stuha. Voľným prekladom Tajomstvo ich očí režiséra Juan José Campanellu je adaptáciou novely La Pregunta de Sus Ojos argentínskeho spisovateľa Eduarda Sacheriho. Film rozpráva príbeh starnúceho federálneho agenta Benjamína Esposita, ktorý sa vracia k duchom svojej minulosti prostredníctvom písania knihy. Unudený a nespokojný s tým, ako sa jeho život vyvíja sa rozpamätáva na neuzavretý prípad vraždy mladej ženy, ku ktorej sa vinník nenašiel a nepotrestal. Prípadu sa Esposito venoval ešte ako mladý, živelný karierista bažiaci po spravodlivosti. Flashbackmi sa vraciame do sedemdesiatych rokov, kedy sa Argentína zmietala v ťažkých dobách politickej diktatúry, prenasledovaní a občianskej neslobody. Hoci Campanella temnú dobu argentínskej histórie priamo nezobrazuje, táto perióda zostáva jedným z kľúčov k príbehu, zameriava sa na otázky beztrestnosti a odplaty. Esposito, zápasiaci so svojim románom, neistý, kde začať sa obracia na svoju dlhoročnú spolupracovníčku Irene, s ktorou sa spoznal práve pri tomto prípade. „Začni tam, kde si to najviac pamätáš“ poradí mu, a tak začne s ňou. Dozvedáme sa že Esposito miloval Irene od ich prvého stretnutia no nikdy nemal odvahu prekročiť svoj tieň hrdosti a preukázať svoje city. Irene ho milovala tiež, no čakala na jeho prvý krok. Záhadná vražda ale nie je jedinou skladačkou, ktorú sa snaží Esposito vyriešiť. Snaží sa poskladať aj chýbajúce kusy z vlastného života. Plný na symboliky (otváranie a zatváranie dverí je obzvlášť citeľné) je to príbeh o slovách nevypovedaných, činoch nedokončených a pohľadoch so skrytými významami. Bolo by nerozumné zaškatuľkovať film do kategórie obyčajnej kriminálky, aj keď sa tak na prvý pohľad javí. Tajomstvo ich očí v sebe skrýva multižánrový mix. Na pozadí kriminálneho príbehu nám vybiehajú najmä romantická rovina Esposita a Irene alebo komediálne ladené scény (najmä postava Espositovho parťáka Sandovala). V niektorých temných záberoch sa film nevyhne ani malým odkazom na film noir. V celku však film funguje ako vyvážený celok s vyváženou formou a obsahom. Campanella si dal záležať na autentickosti doby a nevyhýba sa ani takým pomocným barličkám ako je kamerová clona či zatmievačky medzi časovými skokmi. Príbeh má od začiatku do konca presne naplánovanú kompozíciu dejových zvratov a vývoj postáv no nebojí sa experimentovať s pozornosťou diváka, čo vyvrcholí najmä vo vygradovanom závere. Práve tu by sa však dala vytknúť inak výbornému filmu malá námietka. V závere akoby Campanella stratil úctu k divákovi a servíruje mu celý prípad v rýchlom slede znovu aj s novým, prekvapivým koncom. Trochu to pripomína rozprávky o detektívnom psovi Scooby Doo, ktorý malým deťom vždy radšej zopakoval čo a ako sa stalo aby z prípadu nemali „miš-maš“. Oveľa viac pôsobivejšie by bolo nechať na samom divákovi ono samotné rozuzlenie a uvedomenie keďže záver je tak uspokojujúci ako je nepredvídateľný. Tajomstvo ich očí sa môže popýšiť obdivuhodnou ústrednou scénou, v ktorej kamera víri nad, okolo a cez futbalový štadión ako Esposito a Sandoval sledujú svoju korisť uprostred davu – natočenou bez jediného strihu. „Je tu príliš veľa ľudí, to je nemožné.“ kričí Esposito a divák môže len súhlasiť a premýšľať nad tým, ako mohla byť táto scéna zorganizovaná a prevedená v tak plynulej podobe. Nakoniec, plynulosť je celkovým plusom tejto snímky, keďže Campanella svižne manipuluje s viacerými časovými rovinami. Prechody zo súčasnosti do minulosti sú hladké a prehľadné aj napriek tretej dimenzii, ktorou je štylizácia minulosti do románu. Film je dôkazom argentínskej filmovej zručnosti. Utkvejú najmä dobré herecké výkony Ricarda Darína a Soledad Villamil ako dvojice Esposito a Irene, znamenité dobové zobrazenie a tajuplný príbeh. „Človek môže zmeniť hocičo. Tvár, priateľku, dom, náboženstvo... Ale jednu vec zmeniť nemôže – svoju vášeň“.

    • 28.1.2010  17:19
    Boat (2007)
    ***

    Jedine sa to fakt dá vysvetliť ako sen... Nič viac nič menej.. Surrealistické, uspávajúce a zároveň nezmyselné ako len sen a Lynch dokážu byť.

    • 25.1.2010  01:10
    Milkbar (TV film) (2007)
    ****

    Veľmi ma to zaujalo. Celý dokument sa v podstate nepohne z baru až na pár scén, no to mu na "svojskej" pôsobivosti a ľudskosti neubralo. Milé

    • 25.12.2009  01:51

    60. roky znamenali pre slovenskú kinematografiu časy najväčšieho rozmachu. Začínali tu pôsobiť noví, neopozeraní a invenční filmári ako Uher, Hanák, Jakubisko alebo Solan. Ich filmy priniesli do našich kín nové témy, pohľady a hlavne úplne iný spôsob filmovej reči. Filmy ako Slnko v sieti alebo Kristove roky patria dnes už medzi zlatý fond slovenskej kinematografie. K nim určite patrí aj snímka Petra Solana Kým sa skončí táto noc. Príbehu, odohrávajúcom sa v nočnom bare tatranského hotela, prívlastok novátorský patrí ako máloktorému inému. Scénar Tibora Vichtu, nadväzujúci na jeho pôvodnú poviedku Prv než sa skončí tento deň, bol v podstate iba príbehom bez konkrétnych dialógov. Situácie boli len načrtnuté a odohrané, vlastne improvizované mali byť samotnými hercami. Tu sa zrodil jeden zo základných pilierov úspechu. Solan do hlavných úloh obsadil čerstvých absolventov VŠMU Dančiaka a Labudu, mladé, neopozerané české herečky Gýrovú a Zelenohorskú, ktorým bravúrne sekundujú herci ako Pántik, Polónyi alebo Ďurdík. Práve herecké improvizácie tandemu Labuda-Dančiak z filmu vytvárajú jedinečný filmový zážitok. Ich prejav je uvoľnený, čo z postáv robí uveriteľných ľudí, ktorých môžeme pri bare stretnúť hocikedy aj my. V ich dialógoch je cítiť mladícka drzosť, koketovanie a hlavne nenútenosť. Vo viacerých scénach si herci dokonca skočia do reči, čo len umocní pocit autenticity a zbližovania deja s divákom. Idea priblížiť sa k divákovi nás vlastne sprevádza celou štruktúrou filmu. Dej v konečnom dôsledku nerieši nič „podstatné“, je len mozaikou viacerých ľudských vzťahov narážajúcich do seba na križovatke, ktorou je v tomto prípade vysokohorský bar. „Nech sa páči, ďalej...“ Týmito slovami otvára film čašník a akoby nás pozýval stať sa jedným zo zákazníkov večerného divadla. Film sa až na tri krátke scény nepohne z baru, čo bola nesmierne ťažká úloha hlavne pre kameramana, aby sa vedel v tak malom prostredí adaptovať, a aby diváka nezačal postupne nudiť opakovanými zábermi. Tomuto sa Vincent Rosinec s veľkou dávkou imaginácie vyhol a jeho kamera je po celý čas veľmi živá. „Nepodliehal uzavretosti priestoru, blúdil medzi aktérmi a v rôznych plánoch akcie objavoval tie málo – alebo veľavravné posunky, nepatrné gestá, prchavé výrazy tváre, ktoré v konečnom dôsledku autentifikujú správanie zúčastnených.“ (Martin Kaňuch, s. 14) Solan týmto filmom však rozohral s divákom určitú hru založenú na pozornosti a odhaľovaní skrytých významov. Na prvý pohľad by sa mohlo zdať, že natočil úsmevný film o náhodnom stretnutí, no pozornejšiemu oku neunikne, že ide priam o ľudskú tragikomédiu „formanovských“ rozmerov. Práve český Solanov súčasník sa neskôr preslávil podobne ladenými filmami, zaoberajúcimi sa ľudskou dušou a jej problémami. Kým sa skončí táto noc si onú dušu zoberie a postupne ju odhaľuje, až kým na konci nezistíme, že sa pozeráme na niekoho úplne iného ako sme si spočiatku mysleli. Je to sonda do mysle človeka bez umeleckých prikrášlení a kompromisov. Naskytne sa nám tu aj primárny paradox – človek, ktorý príde do baru hrať sa na vyššiu spoločnosť a pri tom, potúžený alkoholom, zo seba vydáva aj najskrytejšie tajomstvá. Bar trápenia všetkých postáv nezakryl, len ich priamočiaro umocnil. Spojenie baru a noci by mohlo byť akýmsi symbolom úniku z reálneho denného života. Vo filme sa nám naskytne vskutku pozoruhodná vzorka ľudských charakterov. Okrem mladých inštalatérov Kvetinku a Miloša sú dôležitými postavami najmä české úradníčky Olga a Mira, stavebný majster Baláž, neuznaný vynálezca Kravárik a tragický manželský pár Holubovcov. Film je zaujímavý a iný tým, že z chovania, pohybov a vyjadrovania postáv je cítiť človečina. Tá sa prejavuje v jednoduchej túžbe ľudí po láske, dobrodružstve, utrácaní peňazí, uznaní alebo vysporiadaní sa so svojou minulosťou. Spájacím prvkom všetkých aktérov sú mladí kamaráti-montéri, ktorí si chcú „užiť“ večer v noblesnom bare. Majú hlboko do vrecka a aj napriek tomu sa snažia vyvolávať dojem noblesnosti a exkluzívnosti predovšetkým pred náhodnými neznámymi – dvomi mladými úradníčkami z Prahy. V priebehu noci sa pod vplyvom atmosféry v bare vykryštalizujú ich skutočné charaktery: túžba po náhodnej erotike, pitie drahého alkoholu na dlh... Celé ich konanie vyznieva civilne a pravdivo možno aj vďaka tomu, že jednotlivé repliky mnohokrát vznikali improvizáciou priamo pri natáčaní. Podobný dojem vyvolávajú aj postavy českých úradníčok, ktoré si na luxusnú dovolenku v Tatrách šetrili celý rok. Na prvý pohľad sa snažia pôsobiť svetácky ale v skutočnosti sú akosi stratené vo veľkom svete. Aj z ich prejavov cítime nesmelú a neskúsenú mladosť, ktorú sa snažia zakryť svetáckym vystupovaním. Asi najzáhadnejšou postavou počas celého príbehu je osamelý pijan Baláž, ktorý všetko dianie v bare ironicky komentuje. Jeho chovanie by bolo ospravedlniteľné, keby peniaze, ktoré tak ledabolo prepíja a rozdáva, boli jeho. Tragédia všedného človeka je asi najviac badateľná práve na Pántikovej postave. „Dnes každý bere, tak ber aj ty“ povie v jednej zo svojich replík čím nepriamo dáva najavo dôvod svojho chovania. Či má táto veta aj hlbší, politický význam by mohlo byť predmetom dlhých diskusií. Jeho príbeh je pri tom celkom jednoduchý. Tak ako snáď každý, chcel aspoň jeden večer vedieť, aké to je, mať veľa peňazí. Smutný a tragický je fakt, že pre to musel okradnúť svojich kamarátov - spolupracovníkov. Jeho osamotenosť a bezvýchodiskovosť situácie, v ktorej sa ocitol, podčiarkuje tragická scéna pokusu o hru na trúbku. Ďalším „Jozefom Makom“ v príbehovej mozaike je elektrikár Kravárik. V jednoduchosti a nenápadnosti tejto postavy je vidieť scénaristická brilantnosť Tibora Vichtu. Podarilo sa mu v nej zachytiť „človeka - milión“, ktorému ku šťastiu chýba iba uznanie ostatných. Jednou z najvýpovednejších scén filmu je rozhovor Kravárika s bývalým majorom z Tobruku, Holubom. Každý si melie to svoje, Kravárik o svietiacej zemeguli, ktorú vymyslel a Holub o tom, ako bol cez vojnu uznávaným mužom. Navzájom ich svoje príbehy nezaujímajú až do chvíle, keď Holub požiada Kravárika aby opravil vysávač jeho mame. Z uznávaných ľudí sa razom stávajú smiešne karikatúry, z vážneho sa stalo trápne. Z rešpektovaného majora sa stal zbabelec, ktorý sebe dáva prilievať do džúsu gin a od svojej ženy sa na verejnosti nechá komandovať. Stal sa z neho „magor z Tobruku“. Každý z príbehov je iný, no každý je osobný. Možno aj ten neznámeho muža, ktorý trikrát príde do baru, obzrie si ho a odíde, má svoju hlbšiu myšlienku ako oboznámenie diváka s prostredím pred, počas a po nočných udalostiach. „Kým muzikanti odpracú svoje nástroje, otvoria sa nielen mnohé fľaše ale aj individuálne a spoločenské traumy“(Zuzana Uličianska) Uprostred šesťdesiatych rokov nám Solan ponúkol unikátny pohľad na spoločnosť. Uprednostnil civilnosť pred samoúčelnosťou a vznikol tak ojedinelý filmový experiment, za ktorý by sa nemuseli hanbiť ani dnešní tvorcovia. Ba naopak. Kým sa skončí táto noc je aj po viac ako štyridsiatich štyroch rokoch film, ktorý dokáže oslovovať stále nové generácie divákov práve svojou otvorenosťou a ľudskosťou.

    • 24.11.2009  23:42

    Tak ako v Cabaret Sauvage aj tu Noel dokazuje, že je jeden z najlepších skladateľov (a mimochodom aj spevákov) súčastnosti. Čo pesnička to hit, čo tón to pohladenie po duši... no comment

    • 14.10.2009  14:35

    Servaisove dalsie surrealistické a krásne kolorované dielo. Dá sa na to pozerať istým spôsobom ako na básničku pre dospelých. Nádhera

    • 14.10.2009  14:30
    Harpya (1979)
    ****

    V deviatich minútach plných výrazne osobitnej Servaisovej animačnej techniky sa nám predostiera jednoduchá ale za to dokonalá zápletka muža a večne hladnej harpye. Snímke sa nedá uprieť hlave atmosféra čistého hororu čo je jej hlavnou devízou. Výborná demonštrácie belgickej animačnej sily.

    • 13.8.2009  20:18
    Guns N' Roses: Welcome to the Videos (hudební videoklip) (1998)
    ***

    Klipy GNR mi nikdy osobne nesedeli a preto nemam dôvod dávať viac... Niesú to proste moje šálky piva. Pesničky ešte celkom ujdú ale videá sú len hlúpo poskladané klipy a obrázky. Jediné čo môžem pochváliť je psycho klip ku Garden of Eden XD

    • 4.8.2009  22:25

    American Eulogy XIII.

    • 25.7.2009  18:57

    Najlepší Leeho film... žiaden Tiger a Drak ale Ice Storm. Dokonalejší zážitok ako podobne ladená Americká krása, ktorá aj cez všetky svoje plusy nedosahuje realistického dojmu ako tento film. Napísal by som viac ale nemám čas... vynikajúce a bravúrne predstavenie.

    • 21.6.2009  13:04
    Návrat (2003)
    ****

    Príbeh Návratu sa zdá byť jednoduchý ale Zvjagincev ho svojím spracovaním povýšil na plnohodnotný klubový film. Už od prvej scény je značné tušiť pochmúrnosť deja a dáva nám vedieť, že nepôjde o ľahkú komédiu. Tento úmysel dáva najavo aj tým, že film rozdelil na sedem častí čiže sedem dní, počas ktorých sa príbeh odihráva. Akoby nám naznačiť svojské dramatické stupňovanie deja. Diváci tušia, že deň sa bude otcov teror zhoršovať až kým nepríde akási ´katastrofa´, ku ktorej film celý čas speje. Režisérovi nejde o lacné zahmlievanie deja, stručne a jasne nám dáva každou scénou najavo, že tento príbeh sa dobre neskončí. Ponurú atmosféru plnú tichého teroru a strachu umocňuje naviac kamera, ktorá využíva veľa statíckých záberov a počas celého filmu má nasadený nepríjemný sivý alebo jemno modrý filter. Absencia hudby vo väčšine scén je už potom len akousi pomyselnou čerešničkou v neprajnej realistickej atmosfére filmu. Režisér chce aby sme sa cítili priamo účastní deju, aby sme si nemohli povedať, že je to len film. Zvjagincevovi sa podarilo nastaviť kontrast ľudských charakterov na malom Ivanovi a otcovi. Zatiaľ čo Ivan je úprimný a nebojácny, okolo otca rozprestrel hrubú plachtu tajomna. Divák sa nedozvie kde bol, odkiaľ prišiel, čo robí ba ani dokonca ani ako sa volá. Je tichý a badať na ňom, že sa o niečo bojí. Možno práve o tú záhadnú skrinku, ktorú vyhrabal na ostrove. Každý nech si spravý vlastnú mienku. Návrat je komorný, ponurý a veľmi realistický film, ktorý však má čo ponúknuť a je dôkazom toho, že aj ruská kinematografia má čo ponúknuť.

    • 31.5.2009  10:48
    Star Trek (2009)
    ****

    Žeby Abrams vytrel Lucasovi riť?? To sa mi osobne zdalo po prvej polhodine tohoto medziplanetárneho spektáklu ale bohužial (našťastie) sa tak nestalo. Po tom ako film naberie svoje tempo, ktoré si potom udrží celých 126 minút ma už máločím mohol Star Trek prekvapiť. Postavy schématické a predvídaťeľné, efekty nabúchané ale ničím inovatívne. Quinto, Pine, Bana a Yelchin si svoje party zahrali bravúrne a s chuťou a bola radosť sa na nich pozerať. Som rád, že sa nezaľakli aj vtipných momentov, ktoré predsa len urobili svoje - odľahčili a hlavne odviedli pozornosť od vcelku plytkého a jednotvárneho plotu scénara. Star Trek splňuje všetky predpoklady letného blockbusteru... efektný, dlhý, lesklý a klipovými scénami preplnený obal však nemôže zabrániť prekuknutiu šikovne skrytého 100X videného príbehu. Suma sumárum ST je len ďalší letný oddychovák, ktorý trekkies musí privádzať k orgazmom a ostatných nemá čím uraziť a príjemne pobavý vizuálom ako aj zápletkou. Ale veď aj organista čo sedí na chóruse tiež nehrá v jednom kuse.

    • 28.3.2009  00:21

    Niet o čom.

    • 15.11.2008  14:00
    Madonna: What It Feels Like For a Girl (hudební videoklip) (2001)
    ***

    Práve som to videl na VH1 a zdalo sa mi to celkom zujímavé. Aspoň to nieje taká sračka ako 4 mins to save the world. Ten klip je krásny v Guyovom rukopise. Odmislieť si nechutnú hudbu a pozeráme sa na koláž pekných neonoirových záberov na LA s Madonnou v jej najlepšej roli. Posledný záber je fakt dobrý.

    • 2.11.2008  10:38
    Control (2007)
    ***

    Po hudobnej a výtvarnej stránke vynikajúci film s prepracovanou dobovou atmosférou špinavej robotníckej triedy v anglicku, no po tej dejovej nudná, predvídateľná rozprávka so zlým koncom. Videoklipár Corbijn by sa zdal ako skutočne dobrá voľba na natočenie biografickej snímky o rockovej kapele, veď skúseností s hudbou má dosť ale jeho lineárny a neinvenčný prístup k rozprávaniu príbehu hádže filmu polená pod nohy. Pre vyznávačov Joy Division, Buzzcocks alebo Sex Pistols môže Control byť aj napriek svojim chybám dobrý film ale pre ostatných nejde o nič viac než o jeden príbeh jednej kapely. Rozhodnutie Corbijna upraviť film do BW podoby malo možno zásadný podiel na akej takej pútavosti, pretože dobovosť a kamera sú na Control tie najpútavejšie prvky. Kameraman sa krásne vyhráva s kotrastmi dňa a noci, svetla a tmy ale aj radosti a depresie. Niektoré zábery doknale imitujú nádherné obrazy alebo fotografie. K príbehu, ktorý sám o sebe nie je bohvieako zaujímavý, by som si vedel predstaviť trochu inak komponovanú štruktúru rozprávania s viacerými flashbackmi na ´šťastné´ Curtisove obdobie. Takto je to len encyklopedicky vyrozprávaná story o chlapcovi a jeho sne a živote, ktorý sa mu začína rúcať a my už pol hodinu pred koncom vieme ako sa jeho trápenie skončí. Control je v mnohých ohľadoch zaujímavý film s kopou sugestívnej, punk rockovej muziky ale viac poslúži fanúšikom než širšiemu publiku. Možno to bol zámer, možno nie. Každopádne stojí za pozretie. P.S. JCC a jeho Fuck Show je bezkonkurenčne najlepšia a najzábavnejšia scéna filmu, ten chlap je génius.

    • 18.10.2008  13:46
    Štyri (2007)
    ***

    Dostal som sa k tomu náhodou ako predfilm ku Slepým láskam a bol som milo prekvapený, že aj na Slovensku sa niekto venuje takejto animovanej tvorbe. Šebestovej Štyri síce nie je bohvieako originálny kraťas ale je z neho cítiť úprimnosť a zápal ku svojej práci. Jednoduchá animácia je pestrofarebná a príjemná na pohľad čo je myslím základ všetkého. Akési kŕčovité prepojenie štyroch príbehov štyroch žien po štyroch minútach nemá hlbšiu myšlienku na zamyslenie, skôr pripomína študentskú prácu. Osobne ma bavil jednoduchý a účelový dabing. Ako predfilm môže byť, inak by som o to asi nezakopol.

    • 16.10.2008  23:16

    Caligari je skutočne jedinečný zážitok pre mňa ako filmového nadšenca hororov a hrôzy. Jeden z prvých hororov vôbec sa v žiadnom prípade nemusí hanbiť za rok svojej výroby.. Kabinet doktora Caligariho JE prelomové dielo. Nielen po estetickej ale aj strihovej stránke. Expresionistické papierové kulisy Holstenwallu dávajú dnes filmu akýsi divadelný nádych, ktorým ešte umocňuje na dnešnú dobu možno trochu podceňovanú krásne desivú atmosféru. Viem si predstaviť ako by som sa tváril v dvadsiatom roku, bŕŕ. Taktiež novátorské weineho kamerové filtre sú tu krásne používané na oddelenie tmy a svetla. Príbeh je plný podobných kontrastov ako láska-nenávisť alebo doktor-šialenec. Kraussovo podanie Caligariho je na svoju dobu bezchybné, možno až trochu teatrálne ale skvelo mu sekunduje démonický Veidt ako poskok Ceasar. Jediná chybička je, že film neobsahuje ani postnahratú hudbu, hoc niektoré scény (vražda, chytanie vraha) si ju priam žiadajú. Ale na druhú stranu bol to zážitok pozerať hodinu čisto len na takúto ´doslova´ nemú klasiku. Príbeh končí prekvapujúcim koncom, z ktorého v podstate nie je jasné, čo je pravda. Tú si musí každý nájsť sám.

    • 10.10.2008  00:05

    Na Slovensku je to mimoriadnou udalosťou. Juraj Lehotský natočil krásny a hlboko emotívny slovenský film. Ďakujeme. Treba to brať tako ako to je teda akosi polodokumentárne a potom sa vám dostane pocitu, ktorý ste možno ešte nepocítili. Lehotský nám dáva krátko nazrieť do osudov štyroch "hrdinov" dnešného Slovenska, ktorí aj napriek svojho hendikepu riešia ľudské a každodenné problémy. Riešia ich však inak ako my ostatní, ich ´pohľad´ na svet je celkom iný, taký, aký ho my nikdy nemôžeme pochopiť. Režisér sa nám však snaží priblížiť slepých ľudí na dosah ruky a ukázať, že v podstate sme všetci takí istí. A darí sa mu to neskutočne krásnym spôsobom. Jediné čo trocha zamrzí, je čiastočná ( ale účelová ) nedotiahnutosť príbehov. Práve keď by sme chceli vedieť čo najviac príbeh skončí a necháva pracovať našu predstavivosť. Inak sa ale tomuto filmíku nedá čo vytknúť. Krásne, výstižné a pri niektorých scénach až dojímavé príbehy štyroch slepých ľudí v dnešnom svete. Najviac mi k srdcu prirástli poviedky o Elene a jej dieťatku a posledná o Zuzke, ktorá ide na svoje prvé a možno aj posledné rande. Ojedinelý zjav v slovenskom filme, Juraj, len tak ďalej. Aspoň niekto...

    • 4.10.2008  13:46

    Darjeeling mi ponúkol iný pohľad na americkú nezávislú školu. Myslím, že Anderson sa viac približuje ku komerčnosti ako taký Jarmusch alebo Cassavetes ale to nie je práve na zahodenie. Divákovi je tak film bližší a nemá pre mnohých nezáživné, dlhé nezávislému filmu blízke scény. Obsadenie dopadlo super ale jediný, kto zo svojej postavy ťaží maximum je Brody, ktorého melancholický kukuč stále vidím pred sebou. Schwarzman a Wilson mu pekne sekundujú a je radosť na nich pozerať ale v niektorých chvíľach som mal pocit, že sa pozerám na streštenú komédiu, čo zámer určite nebol. Už Hotel Chevalier načrtol čo nás asi čaká a hlavný film sa od neho moc nelíši. Pekné zábery striedajú premyslené dialógy, ktoré ale nemajú hlbšiu myšlienku a tak nám film v podstate nič nedá. Jednoduché zamaskovanie zápletky za rodinnú tragédiu nefunguje. Mal som zmiešané pocity, niečo sa mi na tom filme neskutočne páčilo, akési čaro tej snímky vyvolať v človeku dobrý pocit ale po hodnotnej stránke nič viac ako pár vážne podarených scénok, zaklincovaných Billom Murrayom. Dopadlo to podobne ako jeho predošlé Rushmore. Je to taká jednorazovka. Na filme ma najviac zaujala hudba, ktorá bola vybraná fakt kvalitne a pekne podfarbuje akúsi flegmatickú myšlienku filmu.

    • 26.9.2008  22:59

    Tento predfilmík ma akosi vôbec nezaujal. Najhoršie je to, že ani neposúva dej Darjeelingu vpred ani nám o Schwartzmanovej postave nič nepriblíži, je len akousi ukážkou a navnadením nás na "nezvyčajný" americký nezávislák. Scénke samozrejme vévodí Jason Schwarzman so svojou skvelou mimikou. Natalie Portman nič nehraje, je tam pravdaže len kvôli tomu telu... Príjemne zabitých 13 minút života. Ten iPodovský fórik je výborný a v Darjeelingu je dotiahnutý k dokonalosti.

    • 18.9.2008  22:40

    Ako ich verného fanúšika mi mohlo zážitok zo znovuzrodenia legendy pokaziť len málo čo.. Lenže práve to málo sa stalo a nebudem sa k tomu viac vyjadrovať, pretože všetko podstatné už napísal havLord a totálne s ním súhlasím. Čo by sa stalo keby tie rozhovory dali do bonusov?! Takto dorasovať inak úžasný koncert si zaslúži potlesk. Zo Sweet Leafu nezostal ani ´ohorok´ a akonáhle sa Iommi chystá vypáliť jedno zo svojich úžasných sól, seknú ho na neho sediaceho a rozprávajúceho niečo z histórie čo už som dávno vedel. A tí čo to nevedeli sú určite tak isto nasraní ako ja pretože prišli o vynikajúci koniec pesničky (počul som Reunion CDčko takže aspoň čiastočná kompenzácia). Alebo čo ten nosný riff k Into the Void?!?! Inak je ale radosť pozerať, že chlapcom to ide docela jak za mlada a Ozzy ešte vytiahne výšky ako sa patrí. Jednotlivé rozhovory sú samy o sebe zaujímavé ale nešťastne zaradené priamo do filmu. Človek sa dozvie aj pár pekne zábavných momentov z ich huličských časov (viď podpálená Wardova brada) alebo ako Iommi prišiel o končeky prstov. Ak chcete mať poriadny zážitok z tohto koncertu, pustite si radšej CD kde nájdete všetky songy, ktoré vtedy odzneli a nie len slabý výcuc ako na DVD.

    • 18.9.2008  22:14

    Surrealistická a nápaditá hudba Pink Floyd zakotvila v starobilom amfiteátri v Pompeiách a priniesla nám ojedinelý hudobný zážitok v rockovej histórii. Atmosféra, ktorá vlaje z hudby Pink Floydu v early 70´s je v tomto prostredí ešte umocnená atmosférou prastarého prázdneho amfíku so štyrmi geniálnymi hudobníkmi uprostred. Tá hudba akoby bola zrazu napísaná odjakživa, ožíva spolu so špeciálnymi efektmi a zábermi na staré skulptury a budovy. Tu nestačí zavrieť oči a nechať sa unášať niekedy až šialenými, totálne psychedelickými pasážami, tu sa treba aj POZERAŤ. Kúsky ako Echoes, Careful with that axe, Eugene, Saucerfull of Secrets alebo krásne bluesové Mademoiselle Nobs tu možno vidieť v jedinečnom podaní. Fanúšikov určite potešia aj Dark Side of the Moon sessions čiže zábery z nahrávania ich najlepšieho albumu DSOTM. Niet čo dodať, pre fanúšikov klenot pre neznalcov rannej hudby Floyd totálna strata času. Týmto ešte dodatočne vzdávam hold nedávno zosnulému Richardovi Wrightovi, bez ktorého by Pink Floyd nebol tým čím je... R.I.P. Richard.

    • 18.9.2008  21:48
    Hrdinové (TV seriál) (2006)
    ****

    Ďalší z vynikajúcich nových amerických seriálov, ktorý si dokáže diváka svojským a neskutočne zaujímavým spôsobom rozprávania totálne podmaniť už od prvej epizódy. Keď k tomu pridáme aj pre dnešnú komiksovú a superhrdinskú dobu výstižný, atmosférický a poriadne premyslený príbeh, vznikne nám jeden z najpútavejších televíznych seriálov posledných rokov. Tim Kring je asi poriadny ´maník´ ked niečo takéhoto vymyslel. Zápletka je v podstate veľmi jednoduchá, nejedná sa v podstate o nič viac ako starý dobrý súboj dobra so zlom a takmer všetky postavy sú čiernobielo zaškatuľkované takže by na prvý pohľad seriál nema čím zaujať. Lenže opak je pravdou. To, čím si Hrdinovia získavajú milióny fanúšikov po celom svete je ich až cinematický spôsob rozprávania príbehu a s každou ďalšou epizódou zahusťovanie krásne komiksovej, tajomnej a hrdinskej atmosféry. Znovu som zažíval bezmocný pocit pri koncoch epizód keď som si obkusoval nehty ako to celé dopadne. Každučká epizóda (až na tú poslednú) je nadmieru zaujmavá a pri niektorých je treba dávať maximálny pozor, pretože aj sebemenšia maličkosť môže neskôr zapríčiniť, že neviete o čom sa točí. Posledná epizóda sa tak trochu vymiká zo zabehnutého tempa a príde mi zpichnutá ešte horúcou ihlou ale zaujímavé na nej je trochu riskantné, ale teraz, keď vieme že v Amerike pobeží už tretia séria, aj zaujímavé prepojenie s druhou sériou :-) Kasting seriálu bol zvládnutý výborne a každá postava má svoje tajné esá takže pre každého môže byť tým hlavným hrdinom niekto iný. Mne osobne najviac učarovali veselý Masi Oka v úlohe odvážneho Hira, Milo Ventimiglia ako Peter s nechutným EMO účesom a Zachary Quinto, ktorý zo slizkého Sylara urobil takmer kultového antihrdinu. Ale ako hovorím každá postava má niečo do seba a všetci, či už dobrí alebo zlí, tvoria vynikajúce zoskupenie vo vynikajúcom seriáli. Save the Cheerleader. Save the World.

    • 16.9.2008  15:43
    Jericho (TV seriál) (2006)
    ****

    Myslím, že ohodnotiť tak dlhú a namáhavú prácu na seriáli a obsahovo náročne dlhú minutáž je na pár riadkov dosť pokrytecké ale využijem túto možnosť upozorniť vás na tento výnimočne dobrý seriál. Jericho má hlavnú výhodu v tom, že jeho zápletka je viac ako aktuálna a celkové zobrazenie americkej mentality po neznámych útokoch je podané myslím s veľkou striedmosťou a pozornosťou. Dúfajme, že nič podobné sa nestane ale keby raz hej, takto by to mohlo dopadnúť. Totálny rozpad spoločnosti, rabovanie, rivalita dávnych priateľov a všetko uvedené do nepredstaviteľného chaosu. Turteltaub si týmto seriálom spravil dobré meno o čom svedčia nespočetné petície za natočenie tretej série. Každá časť je nepostrádateľný kúsok veľkej mozaiky osudov a každá má, čo sa týka pútavosti príbehu, divákovi čo ponúknuť a zaujať ho. To, že niektoré epizódy (hlavne 8-13) sú možno trochu slabšie a v pokračovaní hlavnej zápletky nijak nenapredujú kompenzuje fakt, že sa v nich líčia všemožné, na prvý pohľad nepodstatné postavy a udalosti, ktoré však v posledných desiatich epizódach krásne vygradujú divákove nervy. Posledných päť epizód je nakrútených priam majstrovsky mrazivo, napínavo a vzrušujúco zároveň. Po skončení jednej časti sa nebudete vedieť dočkať, kým si pustíte ďalšiu a ak sa toto deje, seriál sa dá považovať za kvalitný. Herci sa svojich úloh zhostili bravúrne a najlepšie si svoje party vychutnali Skeet Ulrich ako znovunavrátilý syn a hrdina všetkých Jake, neodolateľný Lennie James ako tajomný Rob Hawkins a Gerald McRaney v úlohe múdreho starostu, ktorý ide všetkým príkladom. Naopak sú tu aj postavy, ktoré by mi v deji vôbec nechýbali ako napríklad Gail Greenová v podaní tragickej Pamely Reed alebo priam nechutný Erik Knudsen v úlohe naivného hrdinu Dalea. Kde tu je cítiť istý americký patriotizmus ale v dnešných ´ťažkých časoch Ameriky´ je istá naivita dialógov pochopiteľná. Kto by čakel klasický vysvetľovací koniec nech si radšej pozrie Dallas pretože prvá séria Jericha sa skončí totálne atypicky čo ešte viac pridáva seriálu na pútavosti. Neviem sa dočkať druhej série aby som sa konečne dozvedel "Kto to urobil ?"

    • 14.9.2008  17:13
    Směr Země (1980)
    **

    Zo začiatku ten film vyzeral celkom sľubne a zábavne. Príbeh ma zaujal na svoju dobu celkom zaujímavou a nadčasovou zápletkou a tradične peknou japonskou animáciou. Lenže asi v polovičke filmu prestali tvorcovia dbať na zaužívaný lineárny postup rozprávania a začali dej podávať navýsosť mätúcim a totálne chaotickým spôsobom. Bolo to akoby som sa zrazu ocitol uprostred šialenej jazdy na roller coasteri a nevedel sa z toho hodnú chvíľu spamätať. Až asi pol hodinu pred koncom sa mi myšlienky utriasly a zistil som kto je dobrý, kto zlý, či vlastne Vojak a Tony dosiahli svojho vytúženého plánu alebo sa Zem navždy stratila... Ďalšou hrubou chybou je dľžka filmu. Pri takomto filozofickom a ťažko stráviteľnom príbehu by som uvítal niečo kratšieho. Záverečné bitvy mi akosi okato pripomínali Star Wars takže tiež nič inovatívne skôr totálne podkopanie sľubne začatého príbehu o utopickej spoločnosti budúcnosti.

    • 10.9.2008  23:19
    Babylon A.D. (2008)
    *

    Babylon A.D. je pre mňa jeden z ďalších filmov, ktoré sú úplne zbytočné. Kassovitz si svoju dobrú reputáciu z Purpurových riek naštrbil už nie celkom vydarenou Ghotikou ale teraz sa môže zahrabať pod režisérsku a scénaristickú zem. Ten film postráda akékoľvek posolstvo a je v podstate len trápnou báchorkou odohrávajúcou sa z väčšej časti v postapokaliptickom Rusku. Vin Diesel na herectvo ani len nepomyslel a jediné čo dokáže spraviť je našpúliť pery, kde tam zahláškovať a odbrebtávať slabučký scénar plný tých najpatetickejších replík. Ďalej tu ´znovu´ máme Michelle Yeoh a musím podotknúť, že tá herečka ma už vôbec nebaví. Stále hraje také isté postavy, s tým istým výrazom. Vôbec mi tam jej postava nesedela. Mladá herečka čo hrala ústrednú postavu okolo ktorej sa všetko točilo (priznám sa, že si nepamätám jej meno) taktiež nemá čo hrať, takže na mňa nenechala vôbec žiadny dojem a pamätám si len jej sladký ksichtík. Jediný kto si vychutnal svoju úlohu bol velikán Depardieu, v malej úlohe mafiánskeho bossa. Babylon nemá čím zaujať ani fanúšikov akčných filmov pretože akčných scén je tu žalostne málo a aj z tých pár scénok čo tu sú si horko ťažko zapametáte aspoň niečo, pretože znova tvorcom akosi chýbala originalita a všetko je odbyté za pár chvíľ. Je to medzi 1 a 2 hviezdičkami ale nakoniec osobne dávm chabú jednu. Škoda času.

    • 10.9.2008  16:17
    Solaris (1972)
    ****

    Solaris je veľmi zvláštny film. Už len to spojenie poľského vizonárskeho spisovateľa Lema s ruským taktiež vizionárskym a inovátorským režisérom Tarkovskijm je samo o sebe veľmi zaujímavé. Toto ťažké filozofické téma o možnostiach vesmíru a cudzích formách života by snáď nikto iný nedokázal natočiť tak úprimne a dychberúco ako ruský režisér v sedemdesiatych rokoch. Tarkovskijho hlavná výhoda je, že sa obklopil skvelými charakterovými hercami ako Bondarchuk alebo Solonicyn a tí robia aj z tak ťažko pochopiteľnej látky niečo viac, niečo, na čo sa dá so záujmom pozerať. Bez ich minimalistického herectva hlavne v prvej polovici filmu by to nebolo nič viac ako ruská fraška, ktorou si nahovárajú svoje prvenstvo v kozmonautike v čase studenej vojny. Takto je to však výborný sci fi film, ktorý nabúrava zavedené fakty a navodzuje až príliž nových otázok ohľadne života ako takého. Psychická premena hlavných hrdinov je strašidelná už sama o sebe ale Tarkovskij k tomu dokázal vytvoriť neuveriteľne silnú a mrazivú atmosféru prázdneho kozmického plavidla milióny svetelných rokov od Zeme, kde sa v mysli človeka dejú neznáme veci, ktoré si ani sám psychológ nevie vysvetliť. Vážne ho ovláda tajomný oceán Solarisu alebo sa jeho myseľ zbláznila z toľkej samoty? Podobné otázky nám film navodzuje stále ale nikdy na ne jednoznačne neodpovie, všetko je na chápavosti diváka. Nám to ešte pustili z 36 ročnej jedinej kópie na Slovensku takže obraz aj zvuk bol pri niektorých scénach zlý ale na atmosfére to len pridalo. Šokujúci záver nie je ničím iným ako dôkazom geniálnosti Stanislawa Lema ako majstra svojho žánru a celý film otočí hore nohami až z toho idú zimomriavky po chrbte. Nebyť tej smrtiacej stopáže ( 170 minút ruského filozofovania je vážne dosť) dal by som plné hodnotenie. Takto dávam štyri keďže v tretej štvrtine filmu som z toho všetkého začánal mať miš-maš. Klasické sci fi dielo východného bloku s mimoriadnou atmosférou.

    • 29.8.2008  21:45

    Ďalšia komédia z dielne Juda Apatowa na ktorej scenári sa podieľal samotný Ferrell je dokonalým samplom všetkých ferreloviek. Streštený humor, ktorý nechápu všetci, pár skvelých momentov, ktoré nám zostanú dlho ležať v pamäti a nemastné neslané herecké výkony všetkých naokolo. Zápletka filmu je tupučká ako život sám ale pri tom minime vyťažili Ferrel a Reilly dosť na to aby pokrili tých zhruba 100 minút docela zábavným rozprávaním o tom ako sa dvaja štyridsiatnici nechtiac vnesení do bratského vzťahu musia s týmto faktom vysporiadať. Prvá polovica filmu je dosť hysterická a v podstate lietame zo skeču do skeču z jedného gagu na druhý. Niektoré sú dobré iné trápne a zbytočné. V druhej polovici prichádza k slovu známe moralizovanie a všetko speje k totálne ferrelovskému záveru kde Ferrel imituje Bochelliho. Spojenie Ferrela a Reillyho bol skutočne dobrý krok pretože týto týpci sú v spoločných scénach doslova na zožranie. Ich večné hádky a nadávanie sú skvelo natočené a má to poriadny šmrnc. Inak nič nové pod slnkom. Povedal by som, že kvalitná ferrelovka, ktorá v ťažkej chvíli určite pobaví.

    • 29.8.2008  20:47
    VALL-I (2008)
    ****

    Tak Pixar sa predsa odhodlal odpútať sa od tej svojej prekrásnej farebnosti a takpovediac naivnosti a do Wall-Eho vniesli aj trochu toho temna. Aj keď nie je temno ako temno. Tá pravá pochmúrnosť vo Wall-Em trvá len dovtedy kým na opustenú zem nepríde Eva. Postapokaliptická budúcnosť podľa Pixaru je až mrazivo reálna a strašidelná, pretože my k tomu vážne spejeme.. Samotný Wall-E je sympatická postavička až zarážajúco sa podobajúca na No. 5, ktorá má hlavne za úlohu svojimi neohrabanými pohybmi a nemou pantomímou a lá Chaplin pobaviť tých najmenších. Pretože skutočná pointa filmu deťom temer naisto unikne. Poukázanie, že počítače raz vážne môžu prevziať kontrolu nad ľuďmi je tu veľmi chabo naznačené a deti si len zapamätajú, že vo filme bolo to ´zlé kormidlo´. Po technickej stránke Pixaru znova niet čo vytknúť ale treba povedať, že pri takom vlaňajšom Rattatouilovi mali oveľa viac práce čo sa týka detailov. Tu je všetko hladké, samé roboty žiedne chlpy, ľudia sú v podstate na jedno kopito. Na jednej strane výborné na druhej fádne. Príbeh je trochu mdlý a dá sa dosť rýchlo rozlúsknuť. Najlepšie a zároveň najdojemnejšie pasáže sú vtedy keď sa nesmelý Wall-E snaží dvoriť chladnej Eve a postupne si získava jej pozornosť. Zistili sme, že može existovať aj pixarovka bez zbytočných slov, ktorá si vystačí len so zvukmi a všetky emócie nám sprostredkúva len pípaním. A niekedy je to aj lepšie zrozumiteľné ako slová. Wall-E ma nesklamal ale na svojich najslávnajších predkov ako sú Nemo, Flik alebo Woody s Buzzom nemá. Dlhé pasáže bez slov vypľňa krásna hudba, ktorá vždy navodí ten správny pocit. P.S. Aj tradičný kraťas je tradične výborný aj keď aj tu je to v akčnej časti keď králik ´bojuje´ proti kúzelníkovi až prehnane hektické a aj pre dospelého diváka príliš rýchle, že si to človek musí rýchlo v pamäti usporiadať lebo nestihne ďalší a ďalší a ďalší králikov únik. Ach kam sa podeli neprekonateľné skeče ako Cherryho hra alebo to benátske námestie s dvoma multiinštrumentalistami...

<< předchozí 1 2 3 4 5 6