classic

...Rodičia všetkých detí, na samý úvod vám najprv položím úplne jednoduchú otázku asi v takomto duchu: „Čo by ste (u)robili v tom okamihu, akonáhle by ste trebárs hneď zistili naprosto zásadnú informáciu asi zrovna v tom zmysle, že nemocnica vám pred rovnými šiestimi rokmi, omylom zamenila vašich biologických potomkov?” • V podstate to znamená predovšetkým to, že syna, ktorého ste doteraz vychovávali, ako svojho, v skutočnosti váš vôbec nie je... Áno, je to vskutku strašne nepríjemné zistenie, a to už len z toho prostého hľadiska, že ste o tom doposiaľ nemali ani tú najmenšiu šajnu, i keď zase na strane druhej, predsa nejaké tie indície jestvovali... Vlastne, to je už momentálne teraz celkom jedno, nakoľko je potrebné riešiť aktuálnu situáciu, ktorá snáď automaticky so sebou prináša i množstvo komplikovaných rozhodnutí, o čom by mohli tieto dve rodiny: Nonomiyaovcov & Saikiovcov, vari donekonečna rozprávať, a ešte stále by nemali to konečné východisko? • A asi zhruba takáto je i nálada tejto psychologickej drámy, ktorú zrežíroval multitalentovaný, japonský režisér, scenárista, a k tomu i strihač, Hirokazu Kore-eda, ktorý mimochodom tejto problematike veľmi dobre rozumie, a preto je fascinujúce tieto počiny sledovať. • Možno aj kvôli tomu, že má nad nimi absolútnu kontrolu, čo sa teda týka toho výsledného, scenáristického zovretia a strihovej skladby, v ktorej by som napokon našiel i niekoľko「hluchých miest」, ktoré našťastie nie sú rušivými elementmi. • Film ako celok, ma natoľko pohltil, aby som pomaly prestal vnímať svoj vlastný čas, tak som sa do tohto diania mimoriadne zažral, až som si normálne želal, aby sa to nikdy nestalo...

Niekde medzi Brotherom a Samurajom, uzreli svetlo sveta i melancholické Bábiky, no tentoraz s tým rozdielom, že japonský tvorca Takeši Kitano, sa nezhostil hlavnej úlohy, a ani žiadnej inej, keďže zrovna tie zveril do rúk iným hercom, ale aspoň si tento film postrážil takým spôsobom, aký má skrátka vo zvyku, a to konkrétne v strižni, kedy si pomaly začínam všímať predovšetkým to, že čo sa týka tejto technickej stránky, tak si mimoriadne potrpel na častejšie, strihové flashbacky, ktoré vskutku naprosto vkusne dopĺňali dané príbehy. • V prvom rade sa v tomto prípade jednalo vari o pomerne náročnejšie uchopenie pre konečného diváka, ktorý by mal už predsa trošku dopredu vedieť, čo by mal teda od výslednej snímky najmä očakávať, aby sa v nej náhodou úplne nestratil. • Originálny, poviedkový scenár Takešiho Kitana, sa venoval presne tomu, čo ho totižto priamo vystihovalo : „Jednoducho povedané, že (bez)nádejné prípady vytvárali jednotlivé štúdie, jednotlivých postáv, ktoré si v minulosti prechádzali dosť komplikovanými, medziľudskými vzťahmi, povedzme po rozdielnych, povahových, vlastnostiach človeka, čo sa následne teraz pretavilo i do akéhosi, aktuálneho, nemenného tvaru” . • 3 páry, tri krát rôzny vývoj udalostí, a pritom sa stále jednalo o akúsi, (ne)naplnenú lásku, čo bolo v podstate ústredným leitmotívom tohto「umeleckého počinu」s dvomi ústrednými sprievodcami diania, ktorí počas svojej『road movie』, postupne "naďabili" i na ďalšie kľúčové postavy, vrátane popredného člena yakuzy, či dokonca i na japonskú Miley Cyrus, a to všetko pod taktovkou japonského Clinta Eastwooda, ktorý tento spletitý dej ešte obohatil i tradičným japonským bábkovým divadlom - Bunraku s pestrofarebnými kostýmami, čo je mimochodom možnosť vidieť hneď popri úvodnej sekvencii. • Proste je to iné, filmové umenie, než čo som doposiaľ od tohto tvorcu zatiaľ videl, no to ani zďaleka neznamená, že by som si na tejto bohatej, vizuálnej žranici, vôbec nepochutnal, áno, nepopieram, že je síce pripravená na odlišnejší spôsob, no i napriek tomu jej treba dať určite šancu.

Na úsvite nového tisícročia došlo k celonárodnému kolapsu. Pri 15% nezamestnanosti sa bez práce ocitlo 10 miliónov ľudí. Na 800 000 študentov prestalo chodiť do školy a počet drobných zločinov sa prudko zvýšil. Dospelí stratili v mládež dôveru a začali sa ich báť. To vyústilo do školskej reformy nového tisícročia... tzv. Zákon BR - "Battle Royale" , alebo ďalej už pokračuje iba recenzent: Ako som sa naučil(a) nerobiť si starosti a mať rád/rada vraždenie. • Mimoriadne brutálny, ale vskutku i absolútne nikoho nešetriaci SLASHER z prostredia ostrova, a to konkrétne medzi štyridsiatimi-dvomi študentmi z 9 B!, ktorí boli doslova donútení začať hrať istú「HRU」s nekonečne krvavými orgiami, a k tomu i s potokmi krvi, ktorá mi mimochodom svojim celkovým obsahom naháňala takú strašnú hrôzu, že si snáď ani poriadne nepamätám, kedy by ma naposledy zrovna takýto spôsob hrania tak extrémne priklincoval do sedačky, až som mal z nich naprosto neuveriteľné zimomriavky, čoho sú vlastne schopní, akonáhle nastane ten klasický『pud sebazáchovy』, tak práve vtedy spolužiak pomaly ani ne(s)poznáva spolužiaka. • Skrátka, títo študenti, akými napríklad boli - Shuya Nanahara, Noriko, Mitsuko, a ďalší, vrátane ich nevyspytateľného učiteľa Kitana, tak som presvedčený o tom, že na nich tak dlho(dobo) nezabudnem! • Čo vám pripomínajú predchádzajúce slová a vety? Žeby rozprávková séria dystopických románov s názvom Hunger Games, najviac určených pre mladých dospelých, či dokonca povedzme i aktuálny, seriálový hit z dielne Netflix(u) s titulom: Hra na oliheň, ktorá je zrejme už oveľa bližšie vašim očakávaniam, čo sa teda týka najmä toho, čo si máte pod touto témou konkrétne predstaviť, na čo sa musíte predovšetkým (psychicky) pripraviť, keď začnete pozerať túto šialenú jazdu, ktorá asi ani nemá v histórii kinematografie žiadnej obdoby? • Japonský režisér Kindži Fukasaku, nakrútil šokujúci, surový, násilný, no v prvom rade obzvlášť kontroverzný počin, ktorý podľa môjho uváženia - jednoznačne patrí pod bezpečnostný zámok, ktorý nie je vhodné (za)každým odomykať! • Veľmi silný zážitok. PS : A predstaviteľ Kitana, Takeši Kitano, tak to je kapitola sama o sebe. PS 2 : Hľadajte len ("božskú"), režisérsku verziu o dĺžke 122 minút.

„Ani s očami dokorán otvorenými vôbec nič nevidím” • Dovolím si tvrdiť, že Takeši "Masér" Kitano, doposiaľ vytvoril nielen svoju vari najambicióznejšiu snímku, ale zároveň vskutku i svoje snáď najlepšie kinematografické dielo, ktoré v žiadnom prípade už nikdy viac ani žiadne nasledujúce viacej neprekoná, keďže to už nie je možné, nakoľko sa takýto mimoriadne oceňovaný a vydarený, jidaigeki, akčný počin, podarí nakrútiť iba raz za život, podobne ako jeho predchádzajúcim nasledovníkom, ktorých「majstrovské diela」, sa zväčša pravidelne vyskytujú v naprosto renomovaných, filmových rebríčkoch, trebárs Wellesov Citizen Kane, ďalej povedzme i také Hitchcockovo Vertigo, či dokonca i Felliniho La Dolce Vita, alebo aj Coppolov The Godfather, pričom tým práve teraz sledujem najmä to, že sa síce Zatōichi, kvalitatívne týmto majstrštykom ani zďaleka nepribližuje, či nevyrovnáva, ale je s takou veľkou vervou a láskou divákom sprístupnený, t.j. nakrútený, že si svoje smelé stanovisko obhájim asi v takom zmysle, že sa v tomto príklade predsa jedná o režisérovo『Opus magnum』, aby sme boli odteraz konečne na tej správnej vlnovej dĺžke, skrátka, aby sme si poriadne rozumeli, čo má tým vlastne recenzent na mysli? • Predstaviteľ tohto slepého šermiara, znovu sedí na dvoch stoličkách a je mu dobre, čo to trepem, až na troch/štyroch, áno, aj v strižni spája tieto jednotlivé políčka dohromady vo fascinujúcej, strihovej skladbe... Nie, ešte sa rovnako osvedčil i po scenáristickej stránke (s niekoľkými esami v rukáve), čo sa konkrétne teda týkalo celkového vývoja udalostí a línie vzťahov medzi postavami, čím azda napokon prechádzam i k samotnému dianiu, v ktorom je možné ponachádzať viacero zaujímavých postáv, nielen v podaní samotného protagonistu, ale aj v podobách vedľajších (anti)hrdinov: hazardného hráča Šinkičiho, osobného strážcu Hattoriho Genosukeho a jeho ďalších, temných prisluhovačov, no najmä prostredníctvom optiky「dvoch gejší」, na ktorých je v podstate priamo postavený základný kameň, jednoducho povedané, od nich sa to celé odvíja, kryštalizuje, až sa to v samom konci komplet vykryštalizuje v tanečnej sekvencii, ako vystrihnutej z Milionára z chatrče, a tak aspoň viem, kým sa Danny inšpiroval? • Proste je vidno, že si na tomto vynikajúcom filme dali všetci zainteresovaní, čiže z hľadiska - hereckého - hneď pred kamerou, no súčasne i z toho režisérskeho, a to rovno za ňou, extra záležať, že bola absolútna radosť sa tomuto snímku s miestami komickými prvkami, počas 2. skvelých hodín, venovať, až som si normálne želal, aby sa tá záverečná sekvencia o malý kúsok ešte trošku natiahla. • Maestro, nakrútili ste zásadný film Vašej kariéry, ktorým ste ma nezvyčajne potešili. Vrelá vďaka Vám za to patrí. PS : Technické zložky, akými sú kamera & zvuk, sú kategóriami samými o sebe, veď potom uvidíte a budete počuť.

Protagonista Aniki Jamamoto, síce kompletne zmenil svoje prostredie, no podstata veci ostala i naďalej zachovaná... • Presne tak, nakoľko už podľa jeho mena a priezviska, je viac než zrejmé, že má japonský pôvod, s pôsobením v tokijskej yakuze, pričom na základe predchádzajúcich, pomerne i dosť vyhrotených udalostí, sa tentoraz snáď už konečne nadobro presídli do slnečnej Kalifornie, kde by si mal údajne na čas「odpočinúť」od svojich naprosto vyčerpávajúcich aktivít, spájajúcich sa so vskutku divokými praktikami, nad ktorými koľkokrát normálne ostáva rozum stáť. • Áno, totižto som sa ani nestačil poriadne čudovať, keď pôsobil v『Krajine vychádzajúceho slnka』, čo ešte nie je nič v porovnaní s tým, čo všetko na neho vlastne čaká na území osadníkov, čiže na západnom pobreží Spojených štátov, konkrétne v「Meste anjelov」, a to s mimoriadne prekvitajúcou korupciou nielen zo strany bezpečnostných zložiek, ale zároveň tu predovšetkým vari úplne najviac dominoval i drogový biznis, na čom práve rozprávkovo zarábajú dodávatelia & dealeri, čo je v podstate hlavnou myšlienkou tejto drzej "kitanovky" , a to ani nehovoriac o tom, keď sa do tohto procesu postupne pridáva i povedzme taká talianska mafia, tak je celkom vymaľované s potenciálnymi konfliktmi na viacerých stranách, ktoré určite vôbec neostanú nepovšimnuté, skôr naopak, treba sa pripraviť na brutálne masakre, čo mi napokon predsa dali trochu zabrať... • Takeši Kitano zobral so sebou japonský štáb a hercov, aby spoločne s americkým obsadením, nakrútil drsný thriller tam, kde to mimochodom spomínam už o pár riadkov vyššie, a to s mierne predvídateľným dianím, za to s nepredvídateľnými postavami, od ktorých môže divák očakávať splna čokoľvek, a vedzte, že je tomu bez akéhokoľvek prikrášlenia stopercentne tak, až som býval občas totálne zaskočeným, či zarazeným zo scén, ktoré mi ponúkol tento herec, strihač a režisér v jednej osobe, ktorá si u mňa napravila pošramotenú reputáciu po predošlom Ohňostroji, keďže toto je absolútne odlišný ohňostroj, ako bolo tomu zrovna predtým. • Až som na záver milo prekvapený, ako dobre mi sadla táto porcia nekonečného násilia, s našťastie nesamoúčelným charakterom, no súčasne s prehnaným zovretím ako v celku, na ktorý sa v súčasnosti nechytajú ani podobné napodobeniny od výmyslu sveta...

Katastrofické (veľko)filmy so zvláštnymi efektmi, síce príliš často nevyhľadávam vo svojom hľadáčiku, ale ak už teda nejaký mám k svojej priamej dispozícii, tak sa ním nechám i veľmi rád unášať, a to konkrétne naprieč mimoriadne ničivým dianím, čoho nie je vôbec žiadnou výnimkou ani zrovna tento predstaviteľ filmového žánru - kaiju s hlavným titulom Gojira, ktorá môže dokonca tiež evokovať i ničivé zemetrasenie Kanto z roku 1923, a to ani nehovoriac o zhodení atómových bômb na Hirošimu a Nagasaki v roku 1945, skrátka, z každého rožku trošku, čo by určite potvrdila nielen taká, obzvlášť nadrozmerná gorila King Kong, ktorou sa mimochodom títo tvorcovia, na čele so vskutku vizionárskym režisérom, Iširóom Hondom, nechali voľne inšpirovať, ale zároveň aj postava zoológa Jamaneho v podaní vari renomovaného herca Takašiho Šimuru, ktorá pomerne dosť často vysielala「varovné signály」, à la symbolika jadrového holokaustu, ktorý je (neu)stále aktuálnym i v aktuálnom 21. storočí... • Toľko podstatných informácií hneď na samý úvod, keď ma k tomu ešte následne zaujal i monštrózny REV tohto extrémne zmutovaného, rádioaktívneho, prehistorického stvorenia, ktoré zo seba súčasne chrlilo i veľmi štipľavé plamene, čo je v spoločnej kombinácii, extrémne nepríjemnou skutočnosťou pre všetkých obyvateľov toho prostredia, ktoré sa znenazdajky ocitlo v neuveriteľných troskách, ako po skazonosných zemetraseniach, či povedzme po ohlušujúcich výbuchoch rakiet, a tak pre toto monštrum azda platí len mocná zbraň v podobe『likvidátoru kyslíku』, ktorý vynašiel istý vedec, a opäť sme v začarovanom kruhu... • Ďakujem pekne, na jednej strane určite kvitujem, že som sa konečne zoznámil s touto nespochybniteľnou klasikou, ktorej som nakoniec udelil iba priaznivé *** , keďže na strane druhej si pre zmenu zas myslím, že je predsa trochu zastaralou, kvôli čomu sa vonkoncom neodvážim byť so svojim výsledným hodnotením, ba o čosi viacej odvážnejším, nakoľko mi to svedomie akosi nedovoľuje, aby som tentoraz mierne prižmúril jedno očko, i keď jednoznačne uznávam, že snímka mala niečo do seba.

Osudom zväčša skúšaní, ťažko pracujúci ľudia, žijúci na malom, opustenom a「nemom ostrove」, tak vážení a milí, to je presne tento Ostrov pod taktovkou Kanetoa Šindóa. • V podstate v tomto mimoriadne meditatívnom, čiernobielom snímku, ktorý z môjho osobného hľadiska, predovšetkým považujem, či dokonca vnímam, ako istý,『náučný dokument』, v ktorom mimochodom hrajú hlavný prím len štyri kľúčové postavy v zložení 4-člennej rodin(k)y, pozostávajúcej zo sympatickej matky, prísneho otca a dvoch maloletých detí, je z viacerých kritérií naprosto prelomovým, kinematografickým dielom, ktoré snáď ani nemá vo svojom o(d)bore žiadnu konkurenciu, no zároveň je i mierne uspávajúcim, alebo povedzme ubíjajúcim, pričom z tohto zovretia ma vari vytrhla až záverečná tretina, ktorou režisér trochu ozvláštnil toto「mlčanlivé dianie」. • Ak by som mal byť práve teraz ešte viacej špecifickejším, než som bol doposiaľ, tak divákom predsa niečo dôležité naznačím, že takmer vôbec nepotrebujete čítať žiadne titulky, maximálne sa iba čo najviac ponoriť do dennodennej, pracovnej rutiny zo strany týchto postáv, ktoré si (ú)plne pri takýchto činnostiach, vystačia bez akejkoľvek verbálnej komunikácie, skôr budete s miestami zatajeným dychom, pozorovať, ako sa neustále zamestnávajú svojou tvrdou prácou, až som mal niekedy zdania, že som ich skoro ani nevidel výraznejším spôsobom relaxovať, no našťastie to nebolo len o robote, i keď musím rovnako podotknúť, že boli nielen odrezaní od civilizácie, ale aj okrem nich tam už nikto s nimi ďalej nespolunažíval, z čoho sa dajú vyvodiť i patričné dôvody, prečo sa správajú tak, ako sa správajú. • Skrátka, obrňte sa čo najväčšou trpezlivosťou, v opačnom prípade vás ich neuveriteľná disciplína spojená s obdivuhodnou aktivitou, čochvíľa buď nadobro otupí, alebo trebárs poriadne unaví, nakoľko sa v tejto záležitosti stále jedná o večne opakovaný cyklus, ktorý sa možno trošku (z)mení s príchodom ročných období, pritom aj taký hudobný motív, je ako obohratou platňou, na ktorú sa ale dá celkom dobre zvyknúť, no povedal by som tiež, že nehrala zásadnú úlohu. • Jestvujú len dve potenciálne možnosti, čo sa teda týka tohto『filmového dokumentu』, ktorý by som nakoniec skrátil o dve tretiny do podoby - 30 minútového programu, určeného na niektorú zo vzdelávacích staníc, kde by si isto našiel svoje publikum. Čiže: a). Dajme tomu to celé absolvovať vo svojej celej kráse i s určitým vypätím svojich síl... b). Vzdať to hneď na začiatok, pretože 90 minút môžete kľudne pociťovať, ako raz toľko, čo je už vskutku veľmi čudný pocit. • Summa summarum: Síce som rád, že som bol účastníkom všetkých udalostí okolo tohto ostrova, vrátane i jeho domácej pevniny, ale zopakovať si to znovu už vonkoncom netúžim, keďže mám z filmu, ako z celku, tak akoby som to následne slušne naznačil a vzápätí ihneď ukončil? Proste, ak by sa použili strihačské nožničky o nejakých cca 15-20 minút, a najmä niektoré scény kompletne vynechať, iné viac zdramatizovať, tak výsledok by bol oveľa zaujímavejším, než je zrovna z môjho uhla pohľadu tak zľahka nedopečeným.

Japonského režiséra Imamuru, začínam mať čoraz vo väčšej obľube, i keď zväčša zobrazuje ničím a nikým neprikrášlené prostredia, z ktorých mi mimochodom nenormálne zviera žalúdok, podobne ako zrovna i práve teraz, keď som akurát dosledoval toto mimoriadne špinavé & skazené dianie, a to hneď okolo mladého gangstra Kintu a ďalších členov jeho podsvetia, ktorí si vôbec nerobia ťažkú hlavu zo všetkých prebiehajúcich udalostí, z ktorých bude mať minimálne divák veľmi zvláštny, až by som normálne povedal, že miestami čudesný pocit, nakoľko si tento režisér, znovu nekladol servítku pred ústa, čím je v podstate naprosto povestný, že sa pozerá na svet reálnou optikou, v tomto prípade - vskutku, drsnou, čiernobielou, kompozíciou obrazu, ktorou ma doslova vtiahol rovno do「bodu epicentra」, skrátka to vyzeralo, ako priam vystrihnuté z dobových dokumentárnych denníkoch, vďaka čomu snímok dosahuje čo najvernejšieho rozmeru, ktorý podtrhuje i záverečná sekvencia, ako vystrihnutá z nejakej, japonskej verzie so Jumanji & Francúzskej novej vlny, čo je spoločnou kombináciou tohto kinematografického dielka z roku 1961. • Obsadenie bolo skutočne vydarené, keďže Džicuko Jošimurová, ktorá najprv stelesnila komplikovanú postavu menom Haruko v Buta to gunkan, tak čochvíľa kompletne vyhodí vyhýbku smerom na prelomovú Onibabu, ktorá je snáď ešte oveľa komplikovanejšou, než bolo tomu predtým, pričom si je vari možné následne všimnúť i to, že tam mala predsa namierené už na konci tohto príbehu, počas ktorého sa udiali najrôznejšie veci... Dalo by sa tiež podotknúť, že dokonca tak trochu zatienila i svojho priateľa - protagonistu Kintu, ktorý rovnako začal intenzívne uvažovať nad tým, že by mohol zmeniť svoj život, pokým je na to osudom ukotvený čas, čiže, konečne zavesiť túto pochybnú kariéru na klinec? • Tieto postavy sa väčšinou vzájomne dopĺňali, ak to tak môžem nazvať, pritom sa postupne pridávali i mnohé ďalšie, medzi inými napríklad i taký gangster Tetsuji, ktorý má zrejme všetky svoje dni dávno spočítané..., alebo si to len namýšľa? • Pozrite sa na týchto nešťastníkov v nešťastnom prostredí, a potom nakoniec sami uvidíte, či pre nich jestvuje kúsok nádeje. Pre niektorých určite áno, ak si avšak dajú povedať...

Škoda, že moja prvá oficiálna návšteva u Takešiho Kitana, čo sa konkrétne týkalo po režisérskej stránke, dopadla tak strašne katastrofálne, až pomaly tomu nemôžem ani sám uveriť, že by ma mohol nejaký japonský snímok až takto veľmi sklamať, skôr by som to ale charakterizoval, ako proste počas sledovania tohto filmu, si prechádzať「neuveriteľnou nudou」, ktorú som dopozeral iba s obrovským vypätím všetkých svojich síl, až som momentálne teraz z toho mimoriadne vyčerpaný, keď si vzápätí môžem pogratulovať asi v tom zmysle, že to mám aspoň konečne za sebou, pričom, na druhej strane, zase pevne verím tomu, že snáď nabudúce to dopadne už úplne ináč...?! • Skrátka, aby som bol predsa trochu viacej konkrétnejší, tak som zrovna v tomto prípade - v podstate ani poriadne netušil, čoho chcel vlastne tento univerzálny tvorca dosiahnuť viac? Či sa túžil predovšetkým zamerať na typickú yakuzu, odkiaľ najviac pramenili tie najbrutálnejšie scény, alebo povedzme sa venovať i protagonistovej, smrteľne, chorej žene, či dokonca kolegovi, ktorý je kvôli nemu akurát upútaným na invalidnom vozíku a podobne. • Áno, tentoraz ste presne trafili klinček po hlavičke, pretože pokiaľ sa dobre pamätám, stelesnil nielen hlavnú postavu v podaní výbušného (niekdajšieho) detektíva Nišiho, ktorého si taktiež napísal priamo na telo, ale súčasne si k tomu tento dosť『popretkávaný príbeh』, zostrihal i podľa svojho vlastného gusta, čím v mojom osobnom ponímaní vôbec nedosahuje požadovaného efektu, najskôr len určitého defektu, spojeného s daným rozčarovaním zo strany zainteresovaného diváka, ktorý sa pomaličky ani nestačil čudovať, čo mu to ten režisér neustále servíroval rovno na filmový tanier... • Totižto, ani jedno menované prostredie, mi neprirástlo k srdcu tak, ako som si možno trošku naivne predstavoval, že by práve mohlo, zväčša na mňa pôsobilo len chaotickejším spôsobom, nakoľko sa väčšinou vykryštalizovalo z čista jasna, ako trebárs, z nejakého, podivuhodného sna. • Bohužiaľ, musím následne skonštatovať, že Hana-bi, nie je tým filmom, na ktorý budem ešte v dobrom spomínať...

Čierna mačka v buši bola síce hodne divokou, no zároveň ani poriadne nevedela, či sa v podstate chcela najviac pohybovať iba v čisto horrorovej rovine tak, ako tomu bolo presne na samom, desivom začiatku, alebo dokonca i v tej vskutku naprosto melodramatickej, pomaly ako zo sentimentálnych drám Douglasa Sirka, či povedzme ešte niečo na spôsob i samotného mysteriózneho žánru, ako z vari kultových Krajných medzí, a tak by sa dalo celkom podotknúť, že skrátka skákala z každého rožku trošku, čo je nakoniec v mojom osobnom ponímaní, predsa trochu「rušivým elementom」, prečo som napokon nezašiel až za Rajōmonovu bránu s maximálnym hodnotením, takto som ostal trčať len ozaj malý kúsok pred ňou, a s mierne rozporuplnými pocitmi, ale súčasne aj so spokojnými dojmami, ak to avšak vnímam, ako celistvý film pod záštitou japonského režiséra Kaneta Šindóa. • Ak si dobre spomínam, tak podobne som to mal taktiež i s jeho predchádzajúcou Onibabou, čiže s rovnako niekoľkými spoločnými prvkami hneď na úvod, vzápätí s absolútnym nadšením, hraničiacim s vysokým očakávaním, no postupne, ako sa dianie posúvalo smerom dopredu, tak i s menším『rozčarovaním』, no obidve skončili jednak so spoločným ohodnotením... • Áno, a k tomu i dynamická a úderná hudba v podaní Hikarua Hajašiho, tvorila dosť podstatné jadro tohto snímku, bez ktorého by sa sotva jednalo o tak výborný audiovizuálny zážitok, keď mi miestami svojim pozoruhodným zovretím, trošku pripomínala zrovna i tú, a to konkrétne od hudobného skladateľa Jerryho Goldsmitha, à la Planéta opíc z roku 1968, tak teda, ktorý z nich sa vlastne práve teraz inšpiroval kým..., a či sa jedná len o obyčajnú zhodu okolností...?