classic

Ešte dobre, že som najprv poctivo dokončil celý Dekalóg, a až následne potom som sa pustil do tohto, mimoriadne komorného filmu, čím chcem v podstate zdôrazniť predovšetkým to, že nebyť spomínaného seriálu, tak obsadenie vo filme, by mi bolo najskôr takmer úplne „neznáme”, aj keď na druhej strane rovnako pripúšťam, že si ich nemusím poriadne pamätať z dávnejšie videných filmov Krzysztofa "Kyseľa" Kieślowského, v ktorých si medzitým mohli kľudne zahrať, a veru, že áno. Napríklad taký Aleksander Bardini sa následne objavil trebárs i v Dvojakom živote Veroniky, alebo aj v jednej z farieb, a to konkrétne v Bielej, a to isté sa týka i Artura Barciśa, v podobnom ponímaní. / Vlastne by sa dalo ďalej podtrhnúť i to, že väčšina hereckého obsadenia má našťastie toľko priestoru, koľko mu po scenáristickej stránke prislúcha, i keď prvá je v titulkoch uvedená - pôvabná Grażyna Szapołowska, na ktorej je de-facto postavený celý príbeh, pričom nie je závislý výhradne iba od jej postavy Urszuly Zyrovej, no priamo od nej sa to začína celé prejavovať, ako od vdovy po advokátovi Antekovi Zyrovi, kedy úvodné zábery sú tak extrémne dôrazné a pohlcujúce, čo pociťujem asi aj kvôli zvolenej, melancholickej hudbe Zbigniewa Preisnera, čiže hudobný podkres a kamera Jaceka Petryckého, sú jednozančne tými najspoľahlivejšími "aspektmi", až takto zaujímavého, no zároveň, vskutku pomerne dosť depresívneho počinu! Samozrejme ich dopĺňal i režisér, ktorý ma zamestnával neustálymi scénami, ktoré sú zvyčajne podnetne nakrútené, ako sa na režisérskeho majstra skrátka patrí, ale zase môžu taktiež vzbudzovať i občasné pohoršenia zo strany prizerajúceho sa diváka, ktorý s tým síce nemôže absolútne nič urobiť, a teda sa môže tomu všetkému len prizerať, a premýšľať, prečo protagonista/protagonistka tak koná? \ Nehovorím, že by mal mať niekto dotyčný/dotyčná neustále - kontroverzné správanie, no po nejakom čase, sa tento "pocit" čoraz viac zintenzívňuje, až samotné ukončenie moje dojmy len potvrdzujú, čo som si už zo začiatku sám myslel...? Toto rozhodnutie daného charakteru je možno opodstatnené, ale závisí to od uhla pohľadu. / Čo sa nestihlo dokončiť počas života, v tom sa bude môcť pokračovať neskôr, veď každý z nás je predsa nahraditeľným, však? Film kladie množstvo otázok, ktoré ma prinútili sa nad nimi ešte o to viac zamyslieť, na čo snáď niekedy nájdem (vhodné) odpovede?

Extrémne dlhočizná biografia o slávnom Korzičanovi, ktorá je i napriek tejto skutočnosti, v mnohom priam povznášajúcou, a to najmä z hľadiska technických postupov, skladajúcich sa z inovatívnych pohybov kamery a predovšetkým dynamického strihu, čo je v konečnom dôsledku, vskutku neuveriteľne nadštandardným zážitkom, aký si môže divák dosýta vychutnať! / Azda najoslavovanejšou je záverečná dvadsaťminútová sekvencia, pri ktorej alternujú širokouhlé panoramatické zábery s mnohoobrazovými montážami premietanými naraz na tri plátna - proces nazývaný „polyvízia”, hoci najobľúbenejšou sa stala mimoriadne pompézna „snehová bitka” z Napoleonových školských čias z roku 1783, ktorá nielenže nemá v histórii kinematografie absolútne žiadnej obdoby, čo sa teda týka samotného spracovania, aké som snáď ešte nikdy predtým nevidel, pričom zrovna toto obdobie vo filme - považujem za to najzaujímavejšie, keďže formovalo samotnú osobnosť Bonaparteho. \ V prvom rade sa treba poriadne obrniť čo najväčšou trpezlivosťou, pretože filmová stopáž predstavuje - abnormálnych 5 hodín a 30 minút (režisérsky zostrih), čo nie je vôbec žiadna sranda, a ak ste si už náhodou stihli povedať, že na to (asi) predsa máte náladu, tak nech sa páči... V podstate ani extra netuším, či absolvovanie tohto monumentálneho veľkofilmu na jeden záťah, je práve ten najlepší nápad? Záleží na voľnejšom čase a na podmienkach, ale mať chuť, je hádam to najviac najdôležitejšie, lebo to ostatné príde už samo.

DEKALÓG považujem za majstrovský a výnimočne vycibrený seriál, aký nemá snáď v dejinách televízie žiadnej obdoby, a to hovorím absolútne vážne a naprosto úprimne, že všetky tie nadhodnotené Hry o tróny a podobné série, Kyseľovi jednoznačne nesiahajú ani po päty, a to je zaraz nasledujúca úprimnosť, smerovaná priamo od srdca, ktorému bude určite príliš smutno za niečím mimoriadnym. / Z desiatich epizód som až 7 x udelil maximálne hodnotenie, čo už určite hovorí samo za seba, pričom som sa v každej jednej epizóde, okrem dvoch (v týchto prípadoch sa jednalo o skrátené verzie Krátkych filmov, ktorým som sa obsiahlejšie venoval už predtým, no i napriek tomu som si neodpustil niekoľko poznámok), snažil zachytiť svoje aktuálne nálady a pocity, vzťahujúce sa na jednotlivé príbehy s množstvom jedinečných postáv. \ Áno, a taktiež i samotné obsadenie je mimoriadne kvalitnou záležitosťou, pretože ma malo vždy čímsi zaujímavým osloviť, skrátka dali si nielen na ňom extrémne záležať, ako aj na ostatných, povedzme technických aspektoch, od réžie a kamery, cez hudbu a strih, až vari po samotnú výpravu a scenár, ktorý je v podstate hlavným ťažiskom celého projektu, kvôli čomu mám napokon tak nadšené dojmy. / Takáto nadčasovosť vznikne iba raz a zdôrazňujem, že naposledy!

„Nebudeš túžiť po majetku svojho blížneho” / Počas koncertu skupiny „City Death”, sa jej frontman Artur Janicki, ozaj dozvedá veľmi smutnú novinu, spočívajúcu v tom, že sa bude čochvíľa konať pohreb ich otca, áno, totižto sú dvaja, keďže nebyť práve Jureka, tak by sa zrovna ten mladší z dvojice súrodencov, pravdepodobne ani hneď nedozvedel, aká melancholická nálada sa šíri okolím. A síce sa to môže zdať hodne zvláštne, ale bratia nebudú mať vôbec žiadny dôvod na držanie smútku, pretože akurát zisťujú, že ich tatko zbieral mimoriadne vzácne známky, v nadštandardne astronomických hodnotách, a tak sa chcú i kvôli tomu, týmto štandardným zvykom úplne vyhnúť, pričom si zároveň myslím aj to, že vzájomné vzťahy všetkých troch boli natoľko rozvrátené, že aj bez tohto „dedičstva”, by ostalo všetko po starom, t.j. sotva by niekto z nich vyronil jedinú slzu. \ Podľa predchádzajúcich indícií je už natoľko zrejmé, aká línia udalostí na rad o malú chvíľu prichádza, samozrejme, že majú vo veľkom pláne túto „zbierku” ponúknuť potenciálnym kupcom, keď samotné špekuľovanie a analyzovanie zachádza do tak krajných extrémov, že tým chcem v podstate ďalej naznačiť najmä to, že každou ďalšou scénou, je to čoraz zaujímavejšie. A čo na to ešte povie sám Lokis, som vskutku obzvlášť zvedavý? / A to najlepšie vari prišlo až na koniec, lebo nám ľuďom sa tak perfektne nastavilo zrkadlo, v ktorom sa následne sami (u)vidíme, že by sme sa vidieť najradšej ani nechceli, alebo kto má odvahu sa na seba pozrieť?

„Nebudeš žiadostivo túžiť po manželke svojho blížneho” / Manželia Nyczovci sa určite nemôžu ksichtiť len tak, že sa vôbec nič zásadného medzi nimi dvomi nedeje, skôr práve naopak - zrovna sa nachádzajú v mimoriadne hlbokej, manželskej kríze, ktorá sa doslova otriasa v samých základoch! A síce hneď neprezradím, kvôli čomu je práve na vzostupe, ale nakoľko si Hanka (už zrejme dávnejšie) našla milenca, tak to nie je ťažké uhádnuť...? Áno, Roman sa vskutku ocitá v naprosto nezávideniahodnej situácii, že mu možno pomôže sa priamo odreagovať v podobe pravidelných jázd na bicykli, keď by si nielenže poriadne prevetral hlavu, ale zároveň by tiež prišiel i na iné myšlienky, čiže hormóny šťastia by sa snáď automaticky mali dostaviť? Mne osobne to jednoznačne pomáha, no podotýkam, že nie som na tom úplne rovnako, ako Romčo, ktorého najviac trápi obzvlášť „jedna vec”, ktorá je divákovi od samého začiatku absolútne jasná, a ktorá ho extrémne znevýhodňuje \ „Kyseľ” a Piotr (Machalica) pred kamerou, a ďalší Piotr (Sobociński) za kamerou, a Ewa Błaszczyková, a ešte jeden „vedľajší herec”, sa spoločným úsilím postarali o to, že vytvorili priam strhujúcu, deviatu epizódu, kedy som sa mimochodom o protagonistu a protagonistku, strachoval až do samého konca, keďže to naozaj vyzeralo všelijako, predovšetkým o Romana...

„Nebudeš krivo svedčiť proti svojmu blížnemu” / Tentoraz nebudem bližšie konkretizovať to, o čom vlastne pojednáva táto ôsma epizóda, keď sa ale na druhej strane, musím rozhodne zmieniť o tom, že je z môjho uhla pohľadu práve tou, ktorú doposiaľ vnímam, ako vôbec tú úplne „najslabšiu”, ak to tak môžem nazvať? Áno, aj podľa len "priemerného" hodnotenia to najskôr vyzerá tak, že predsa kúsok pravdy na tom bude. \ Totižto, asi najviac mi tentokrát prekážala prílišná „ukecanosť” medzi dvomi ženskými postavami, ktoré si očividne mali čo zaujímavé povedať, v podstate nič nové pod slnkom, keď sa stretnú dve ženy. / Jedna druhej a druhá prvej, neustále rozpráva, čo sa stalo pred mnohými rokmi, čoho mohli byť teoreticky obidve priamou súčasťou? Aj to môže určite spadať do úvahy. Ďalej by tiež nebolo absolútne od veci, sa rovnako vrátiť v čase, čo by vďaka „retrospektíve”, bolo následne možné si túto príhodu aj vizuálne lepšie predstaviť, než zrovna v tomto prípade, kedy si musí divák proste vystačiť len so svojou vnútornou predstavivosťou, čo nie vždy celkom postačí. \ Moje doterajšie dojmy sú stále mimoriadne vysoké, čo by ostávajúce dve epizódy mali len potvrdiť.

„Nepokradneš” / 6-ročná Aňa má mimoriadne zvláštny vzťah so svojou mamou Majkou, ale to ešte nie je nič v porovnaní s tým, ako na ňu vplýva samotná babka Ewa, a práve preto je teraz hádam najvyšší čas si vyraziť na spoločný výlet kamsi na vidiek, kde by sa predsa mohlo všetko uviesť na správnu mieru, skrátka ujasniť si niektoré veci, ktoré sa predtým zrejme len odsúvali na vedľajšiu koľaj, keď dokonca v nedeľu možno dorazí i samotný vlak, keďže by sa ním výletníci mohli z Jozefowa vrátiť (na)späť do Waršawy, ale čo na to povie neskoršie sám Wojtek? \ Ak som si trochu naivne myslel, že predchádzajúce epizódy sú v niektorých prípadoch kvalitou už viac neprekonateľné, t.j. minimálne "päťka" a "šestka", no ale aj "jednotka" stihla našťastie nastaviť úroveň hodne vysokým spôsobom, tak som sa jednoznačne veľmi škaredo (po)mýlil, pretože "sedmička" sa im kvalitatívne nielen celkovo vyrovnáva, ale zároveň sa emocionálna úroveň vyšplhala až do samých astronomických výšin, čo môže byť pre istú kategóriu divákov, obzvlášť zaťažkávajúcou skúškou, ak sa dajme tomu dokážu plne stotožniť s tým, v akom citovom rozpoložení, sa momentálne nachádza niekoľko zásadných postáv, medzi ktorými je ešte i jedna ďalšia, ktorú som doposiaľ nespomínal. / Zbigniew Preisner ma síce zakaždým príjemne prekvapí svojou najrôznejšou paletou tónov, no ako som už napísal na úvod, to „ešte nie je nič v porovnaní” so samotným hereckým obsadením, ktoré ma priam z epizódy na epizódu dokáže vždy prekvapiť, tentoraz najmä Boguslaw Linda a Anna Polonyová, čo je v konečnom dôsledku oveľa príjemnejším prekvapením, než zrovna vyššie recenzovaná zápletka. \ A na záver sa nad sebou intenzívnejšie zamyslím, že mám ponaučenie do budúcna, že nebudem "kričať hop, kým aspoň poriadne nepreskočím".

„Nescudzoložíš” / Už druhýkrát po sebe sa nebudem zbytočne rozpisovať, keďže opäť ide o kratšiu verziu Krátkeho filmu o láske, pričom mám také zdanie, že práve tieto dve epizódy s poradovými číslami päť a šesť, sú jednoznačne tými najlepšími z celej série, v zložení desiatich, takmer hodinových filmíkov. Minimálne, čo sa teda týka diváckej prístupnosti, je oveľa atraktívnejšou, než zrovna predchádzajúci prípad, ktorý je mimoriadne ťažkým na celkové strávenie. V podstate obidva prípady dokumentujú predovšetkým to, že mali oveľa viac zľahčené podmienky, než ostatní, lebo už pred vznikom Desatora, „Kyseľ” nakrútil dva „krátke filmy”, ktoré následne zostrihal tak, aby pasovali do televízneho formátu, kde im to rovnako svedčí. PS: Epizóda má oproti filmu iný koniec.

„Nezabiješ” / V podstate sa jedná o skrátenú verziu Krátkeho filmu o zabíjaní, tým pádom nemám žiadnu potrebu sa ďalej vyjadrovať k tej istej veci, ku ktorej som sa mimochodom vyjadril už v januári, roku 2017, kedy som sa snažil (p)opísať, o čom je vlastne tento príbeh, z ktorého mi opätovne behal mráz po chrbte.

„Cti otca svojho i matku svoju” / Annu, 20-ročnú študentku - tretieho ročníka PWST (hereckej školy), momentálne trápi viacero vecí súčasne, medzi ktorými sa napríklad nachádza i jej očividná "krátkozrakosť", keďže len včera sledovala lietadlo, ktoré z diaľky videla rozmazane, a preto sa následne rozhodla, že si pôjde dať poriadne vyšetriť svoj zrak, čím možno dokonca poteší i svojho otca Michała, ktorý práve odlietal z tohto aeroplánu! Teda, akonáhle sa vráti z cesty, tak ju zrejme ani nespoznáva, či lepšie povedané, bude i šokovaný, čo mu to tá Anka vlastne do očí rozpráva...? Ďalej už radšej prejdem rovno k veci. Totiž, jestvuje jedna, konkrétna obálka, na ktorej je napísané, „Otvoriť (až) po mojej smrti”, pričom vo vnútri je zároveň i „dopis”, ktorého priamy obsah by mohol byť pre potenciálneho adresáta - mimoriadne bolestivým skonštatovaním danej situácie, ktorý by v podstate mohol otriasť samotnými základmi vzťahu otca a dcéry. Ale nakoľko je „zakázané ovocie” len tak lajdácky položené v zásuvke, akoby ho niekto takto, priam úmyselne nechal vystaviť na svetlo sveta, tak pokušenie je o to oveľa väčšie, čo dievčina pociťuje čoraz väčšmi, a tak sa chystá si z neho odhryznúť, čo by ju mohlo celkom mrzieť, však? Tak, prečítať si, alebo si neprečítať tento list, to je otázka. No, ani zďaleka to nie je všetko, čo sa týka samých prekvapení. To je iba začiatok. / Tentoraz predsa udelím maximálne hodnotenie, pretože režisér a scenárista v jednej osobe, Krzysztof Kieślowski, skúša na diváka veľmi zaujímavú hru, ktorej kľúčovú pointu odhalí až na úplnom konci, tým ma takpovediac po celý čas úspešne vodil za nos, čo jednoznačne kvitujem. A. Biedrzyńska sa vo svojej postave očividne cítila, ako ryba vo vode, čo podtrhovala svojim bravúrnym, hereckým výkonom, na ktorom bolo vidieť, že jej náramne sadol. Filmový tatko nebol na tom o nič horšie, rovnako sa snažil upútať divákovu pozornosť, čo sa mu tiež podarilo. Skrátka, vzájomne sa väčšinou dopĺňali, miestami až príliš. Kameraman, Krištof Pakulski, odviedol (nad)štandardnú prácu, lebo jeho interiérové zábery sú vskutku ozaj pozoruhodnými, že si ani koľkokrát neuvedomujem, ako ten čas rýchlo letí. Pri sledovaní sa nenudím. Baví ma. Vidno, že si dali na tom všetci extrémne záležať.