classic

Len naozaj pred malou chvíľou vyšiel z väzenia, a už zase rozmýšľa, čo ďalšieho by znovu vyčudil, avšak nakoľko predchádzajúci, teraz momentálne už ale chorľavý parťák, odmietol prijať mimoriadne lákavý job, práve preto prichádza do úvahy, nová, čerstvá i pomerne dosť drzá krv, ktorá je možno až príliš sebavedomou, kvôli čomu bude zrejme „pánska jazda” v Palm Beach, doslova prechádzka ružovou záhradou, a s naprosto nezabudnuteľnými zážitkami...?! / Konečne si Henri Verneuil napravil svoju „pošramotenú” reputáciu, kedy začínam pomaly zisťovať, že režisérovi oveľa viac svedčí spolupracovať - s Gabinom a Delonom v spoločnom filme, než zrovna s oddeleným Belmondom, odkiaľ sa podľa mňa najviac vydarili iba majstrovské Opice v zime, kde Bébelovi vtedy zručne sekundoval opäť Jean Gabin, čiže tým pádom sa s jeho priamou účasťou, väčšinou jedná o maximálny, filmový zážitok, predovšetkým mám na mysli Sicílsky klan. Čo sa týka aktuálnej Melódie podzemia, tak odporúčam sledovanie: priam výbornej, necenzurovanej, čiernobielej, a vari o niečo dlhšej verzii s českými titulkami, než práve asi trochu slabšej, cenzurovanej, kolorizovanej, a tiež i o čosi kratšej verzii s českým dabingom, čo mi mimochodom poradil kolega Willy Kufalt, za čo sa mu chcem prostredníctvom tohto "komentára" vrelo poďakovať. ĎALEJ: Zopár postrehov k tomuto, vskutku rytmickému, kinematografickému zárezu, ktorý ma strašne prekvapil. Nemôžem si pomôcť, ale táto „jazzová hudba”, skutočne famóznym spôsobom diktovala samotné tempo filmu, ktoré je vďaka tomu kvalitne vyvážené na celú stopáž, čím sa chcem tiež poďakovať i - francúzskemu hudobnému skladateľovi Michelovi Magnemu, i keď je takmer 40 rokov po smrti, no podotýkam, že jeho „partitúra” sa automaticky stáva nesmrteľnou. Pod kameramanským plášťom sa medziiným schovával Louis Page, ktorého považujem za šikovného odborníka za kamerou, na čo sa vždy teším, akonáhle si pozriem, kto má na starosti technickú stránku veci, rovnako ako pri montáži, kde meno Françoise Bonnotovej, značí, že môžem počítať s absolútnou presnosťou a odbornosťou, čo sa teda vzťahuje na prácu so strihom. To je proste nefalšovaná radosť pre každého c-i-n-e-f-i-l-a, naďabiť na samých profesionálov, ktorí ho budú počas sledovania sprevádzať. Áno, bezprostredne si všímam nielen tieto kľúčové vlastnosti tohto filmu, ktorý je nimi doslova obdarený, ale aj sa zároveň kochám i samotným obsadením, kde som presvedčený o tom, že sa DELON vedľa GABINA nadmieru hodí, o čom niet žiadnych pochýb. / PS : A ten záver, to je neuveriteľné, čo sa konkrétnej postave tým podarilo docieliť, na to určite nezabudnem...

Úvodné, asi 4-minútové titulky, ponúkajú tiež možnosť sa plne zoznámiť s celým obsadením, ktoré bude diváka sprevádzať počas tohto sledovania, kde ma hneď zaujalo, koľko „Jeanov” vlastne účinkuje v tomto snímku, pričom okrem ústredného Gabina a vedľajšieho Desaillyho, alebo ak chcete, „otca so synom”, t.j. Noëla a Françoisa Schoudlerovcov, sú k dispozícii aj ďalší "štyria", a to ešte nie je úplne všetko, čo chce tým básnik povedať... / Na margo filmu ako celku, sa Burziánom a ďalším ich napodobeninám, momentálne vyhýbam širokým oblúkom, keďže práve týmito náruživými »ziskuchtivcami« maximálne pohŕdam, preto som si nevybudoval žiadny vzťah ku konkrétnym postavám. Minimálne by som pochválil aspoň to, že je film zručne nakrútený, rovnako má po ruke i skvostného protagonistu, či trebárs aj réžia, imidž a montáž, určite neostanú bez akejkoľvek odozvy. Tieto špecifické vlastnosti sú jednoznačne nespochybniteľnými prednosťami, ale i napriek tomu už ďalej nemám vôbec žiadnu potrebu sa hocijakým iným spôsobom vyjadrovať k recenzovanému filmu, ktorého zhliadnutie považujem za akúsi určitú „povinnosť”, ktorú veľmi rád absolvujem, pretože skrátka chcem Jeana Gabina (s)poznávať v najrôznejších hereckých polohách, v akých sa v priebehu svojej plodnej filmografie ocitol.

Pre francúzskeho legendárneho herca Jeana Gabina bola úloha v Nesiahajte na prachy, doslova (u)šitou na mieru, ba dokonca ešte lepšou a povedzme trebárs i vhodnejšou, než všetky tie obleky, ktoré protagonista Max, nosí vo filme, ktoré mu mimochodom tiež sedia ako uliate, pričom, popri týchto súbežných okolnostiach, taktiež zaznamenávam i vskutku celkom pozoruhodný, filmový debut Lina Ventury, možno i samotného „nasledovníka” tohto velikána, keď si viem zároveň predstaviť aj to, že dozaista nie je úplne sám, totižto je aj málo ďalších, ktorí sú na tom podobne, ale zosadiť ho z trónu, je celkovo mimoriadne náročné, až absolútne nemožné...? Tešil som sa aj na moju veľkú obľúbenkyňu Jeanne Moreauovú, no bohužiaľ musím skonštatovať, že jej režisér Jacques Becker, nedal príliš veľa priestoru sa plne predviesť, i keď má niekoľko šteklivých scén, za to mi to vykompenzoval s hlavnou postavou, ktorá doslova nezlezie z plátna, čím je fascinujúce sledovať každý jeden záber, v ktorom sa zakaždým objaví. Nakoľko sa strihačka Marguerite Renoirová, rozhodla, že k 94. minútam stopáže, už ďalej vôbec nič nepridá, čo by som si naozaj veľmi prial, pretože film by sa rozhodne „uživil” i s nasledujúcimi 20-30 minútami, len to by sa chcelo asi trochu viacej pohrať so scenárom, ktorý je v tomto momentálnom rozpoložení, nastavený presne tak, ako je mu zrovna určené, preto mám zrejme prehnané očakávania, ktoré sa v tomto prípade síce nikdy nenaplnia, ale i napriek tomu prevláda celková spokojnosť, až by som miestami povedal, že nadšenosť, kde som opäť poctený tým, ako mi Gabin neustále „dokazuje”, akým je ojedinelým, hereckým druhom, ktorý sa už viac nenarodí, o to si ho treba viac vážiť...

Francúzska obec Zuydcoote je vzdialená od francúzskeho mesta Dunkerque okolo 10 km, čo je takmer na jeden poriadny hod kameňom, samozrejme v úvodzovkách, pričom slávne-neslávna „operácia Dynamo”, sa tým pádom teraz dostáva do širšieho (po)vedomia, keďže sa nielenže priamo dotýka najmä toho druhého miesta, ale predovšetkým sa na opačnom mieste nachádza i konkrétny protagonista Julien Maillat, ktorý je mimochodom uviaznutý v piesočných dunách, čakajúci na spasenie, bažiaci po záchrane, neustále sa krčiaci pred nemeckým bombardovaním, či zo začiatku snažiacim sa nalodiť na loď do Anglicka, alebo na druhej strane sa jedná len o večne sa motajúceho a flirtujúceho mladíka, ktorý ani v podstate sám nevie, čo vlastne na tomto mieste robí, rovnako ako aj mnohí ďalší jeho rovesníci, čo si na túto situáciu už medzitým tak trochu zvykli... ?  Z každého rožku trošku, ako sa tradične hovorí, keď ma nenapadá pokračovať zrovna ničím iným, než práve tým, že Belmondo znovu spolupracuje s Verneuilom, no tentokrát mám opäť zmiešané pocity, čo ma vôbec neteší, a tak som momentálne priam presvedčený o tom, že najlepšou ich vzájomnou spoluprácou, boli jednoznačne iba bravúrne Opice v zime, čo už snáď absolútne nič viac neprekoná... ?  Ešte by som určite nehádzal flintu rovno do žita, lebo mám minimálne jedného zdatného kandidáta, ktorý by mohol vylepšiť celkové dojmy. Je mi to naozaj úprimne ľúto, že mi nesadol nasledujúci film z tandemu Jean-Paul Belmondo/Henri Verneuil, teda aby som nebol príliš kritický, áno, pozerať sa to síce dalo, no asi budem mimoriadne náročným divákom, ktorý si len tak hocičo/hocikoho nepripustí k telu (v tomto prípade k svojmu zraku), i keď patria k mojim obľúbencom, len už som to predtým tiež spomínal, že nie každý film sa im automaticky vydarí.

Muž z Ria je pôsobivým dobrodružným filmom, s komickými prvkami a s nádychom exotiky, keďže sa spolu s postavami ocitám v ďalekej Brazílii, kde sa konkrétne schyľuje i k naprosto zásadnému, scenáristickému zvratu, ktorý som úprimne, ani tak neočakával, o to viac som celkovo spokojnejším divákom, že na mňa zvyčajne nedýchala akási daná „predvídateľnosť”, i keď podotýkam, že filmu určite nechýbala určitá „naivita”, s ktorou i napriek tomu dokáže režisér Philippe de Broca, s ktorým sa mimochodom stretávam po prvýkrát, obstojne pracovať, čím ma hneď nadmieru oslovil, teda zrovna tým, ako pozoruhodne a priam šikovne, väčšinou koordinuje hercov, t.j. predovšetkým Jeana-Paula Belmonda (vrátane jeho počiatočných kaskadérskych výstupov, ktoré postupne naberú na obrátkach), kedy sa našťastie ani vôbec nemám čas pozerať na hodinky, koľko je vlastne hodín, koľko ešte chýba do konca... ? A na druhej strane zase uznávam, že samotné finále ma akosi príliš nenadchlo, kvôli čomu napokon musím strhnúť jednu hviezdičku, ale ináč nemám veľa kritických poznámok, prečo by som mal ísť s hodnotením ešte nižšie. Zároveň si však myslím, že je film i kvalitne nakrútený, má nadštandardne zvládnutú technickú stránku, a to najmä výbornú kameru Edmonda Séchana, ktorá doslova lahodí oku, rovnako ako takmer i bezchybná, strihová skladba, a taktiež i autentická výprava, ktorú som tak trochu predsa zmieňoval už o pár riadkov vyššie. Do svojej zbierky si následne môžem tiež poznačiť, že som videl aj ďalší snímok, v ktorom účinkovala pôvabná Françoise Dorléacová, ktorá by to zrejme dotiahla o dosť ďalej, nebyť osudného dňa 26. júna 1967, čo je proste osud, keď ja som toho názoru, že čo sa má stať, sa jednoducho stane, a tak smrť si príčinu vždy nájde. / ZHRNUTIE : Zhliadol som neuveriteľne nestarnúci a výborno-svieži film, od ktorého som to nečakal, a preto musím pochváliť nielen ústredného protagonistu, ale aj režiséra, ktorý sa postaral o vytvorenie nehynúcej klasiky, ktorú si obľúbilo mnoho generácií, a ktorú ešte objavia i tie nasledujúce...? Dúfam, že všetci kultivovaní diváci nevymreli/nevymrú. 

Improvizovano-intelektuálny experiment s nulovým obsahom deja, za to s množstvom hlbokých myšlienok, dialógov i monológov, až začali byť pomaly strašne neznesiteľnými, a to ani nehovoriac o mimoriadne častom opakovaní mena Petríček/Ferdinand, čo vskutku ešte viac podtrhlo celkové pohŕdanie týmto filmom, kde si taktiež zahrala i režisérova manželka Anna Karinová, o ktorej si mimochodom myslím, že vôbec nie je dobrou herečkou, minimálne aspoň v tomto ponímaní som mal konkrétne taký pocit, keď si zároveň už etablovaný herec Belmondo, bohužiaľ, opäť pripísal ďalšiu filmovú zbytočnosť na svoje konto, ktorých celkovo nadobudne o niečo viacej, čo budem pravdepodobne a postupne pozorovať počas toho, ako sa budem následne venovať ďalšej, hercovej filmografii, kedy pevne verím tomu, že sa neskoršie postretám i s „pravými opakmi”, než to bolo zrovna v prípade Bláznivého Petríčka, ktorý mi neuveriteľne vysal vnútornú energiu, až som si musel urobiť silnejšiu kávu, ktorá ma doslova naštartovala k tomu, aby som si „zgustol” na tomto neblahom kinematografickom počine, no podotýkam, že oprávnene. Nie každý film, v ktorom si zvyčajne zahrá Bébel, automaticky stojí za väčšiu pozornosť, čo je holý fakt, s ktorým sa musím už priamo teraz, či chcem alebo nechcem, zmieriť, no ešte mám určite stále čo doháňať, a tak pozitívne očakávania stále prevládajú nad tými negatívnymi, ktorým budem veľmi rád čeliť. Jednoducho sa jedná o veľké výzvy, pred ktorými sa divák nesmie zľaknúť, ba práve naopak, a o tom je nielen kinematografia, popri ktorej síce uvidíme množstvo vynikajúcich filmov, ale aj ich (a)typické „opozitá”, ale súčasne o tom je i život, ktorý nám ponúka nie vždy to dobré... PS: Godardovi asi nikdy neprídem na chuť tak, ako jeho kolegovi Truffautovi, ktorého mám umiestneného medzi najobľúbenejšími režisérmi.

Charizmatický francúzsky herec s veľkým H, Jean-Paul Belmondo, totiž nie je len takým obyčajným hercom, on je predovšetkým i „kaskadérom”, a to celým telom a dušou, čo priam najlepšie pozorovať pri strhujúcej sekvencii s metrom, kde sa môže snáď úplne naplno realizovať, až tým doslova riskuje svoj vlastný krk (lepšie povedané svoju hlavu), rovnako ako i jeho postava komisára Jeana Letelliera, pričom tu sa akurát spája realita s fikciou, čo vnímam, ako rušivý element, ktorý mi následne trochu prekáža... Na jednej strane som určite nadšený z toho, aký je mimoriadne flexibilný, trebárs v predchádzajúcej pasáži, pre zmenu zase behá a skáče po strechách galérie Lafayette, hádam pomaly lepšie, ako taký akčný hrdina Jason Bourne, no zároveň sa tým pádom zrejme príliš tlačí na pílu, čím by som chcel ďalej naznačiť najmä to, že sa týmito „cirkusovými kreáciami” rozhodne nešetrí, až sa možno naštrbujú výsledné dojmy z pozerania filmu, ktorý si inak celkom obstojne udržiava svoj stanovený rytmus a štandard, pretože je rozdelený na dve etapy. Hneď vysvetlím, čo mám tým vlastne na mysli: „Totižto by som rád pochválil scenáristický nápad, nie však scenár ako taký, spočívajúci skrátka v tom, že snímok obsahuje ("až") dvoch antagonistov”, kvôli čomu býva divák nielen veľmi často zamestnávaným, ale súčasne si k tomu ani nemá poriadny čas kedy oddýchnuť, no na druhej strane sa miestami zas čuduje, ako tento príbeh zvláštne funguje... Obsadenie talianskeho herca Adalberta Mariu Merliho, vnímam celkovo pozitívne, keďže podáva zaujímavý herecký výkon, ktorý ma absolútne nenechal na pochybách, že by jeho angažovanie nebolo dobrou/vhodnou voľbou. To je vôbec asi najväčšie plus, čo ma na tomto thrilleri najviac zaujalo. A na záver : Mal som proste väčšie očakávania ohľadom ďalšej "verneuilovky", ktorá ma síce až tak nestrhla, ako som si zo začiatku naivne myslel, že by ma mohla počas sledovania strhnúť, a to i napriek tomu, že je doslovne „nasiaknutá” samými, krkolomnými situáciami, pri ktorých by sa očividne červenal i taký »klasický akrobat Buster Keaton«, no podotýkam, že niekedy menej znamená viac, t.j. Bébel sa mal viacej držať na uzde, čo by asi  z jeho strany nebolo možné, a tak preto bol i "recenzent" neoblomným pozorovateľom...

Po predchádzajúcom nadšení v podobe priam fenomenálnych Opíc v zime, prichádza tentokrát rozpačité sklamanie s Korisťou, čo bohužiaľ nezachránilo ani veľké množstvo kaskadérskych kúskov, a to konkrétne pod taktovkou - renomovaného Jeana-Paula Belmonda, a to ďalej netreba zabúdať ani na tú, vskutku "kultovú" automobilovú naháňačku z prostredia Hadriánovho oblúka, ktorou chceli režisér Henri Verneuil za asistencie Bébela, zrejme vzdať hold protagonistovi Frankovi Bullittovi z rovnomenného filmu Bullitt, keď mi to zároveň príde, ako mierne „samoúčelné”, keďže je síce nakrútená za absolútne plnej premávky, no i napriek tomuto faktu, ma akosi extra neoslovila, lebo tomu skrátka niečo "podstatné" chýbalo, čo práve mal len Originál, spomínaný o pár riadkov vyššie, to sa predsa nemôže podariť zrovna tejto „kópii”, i keď by mi na to Gene Hackman určite niečo zaujímavé povedal... Totižto, ani nie som tak zaujatý voči tejto, celkom dynamickej sekvencii, ktorá môže v podstate niekoho ohúriť oveľa viacej, než akurátne mňa, keď som si istý v tom, že si nájde svojich skalných priaznivcov, ktorí si ju mimoriadne obľúbia, ale čo mi jednoducho úplne najviac prekážalo, bolo samotné obsadenie Omara Sharifa, ktorý bol zo scény na scénu, čoraz intenzívnejšie naivnejším a celkovo bol neznesiteľným, až sa z jeho postavy postupne vytvorila akási smiešna karikatúra, čo je z môjho pohľadu značné mínus, kvôli čomu som zaokrúhľoval ešte smerom nadol. I možno tak kvalitné obsadenie, je totálne bezmocné, ak mu scenár neponúkne dostatok príležitostí plne sa rozvíjať, čo pri takom Robertovi Hosseinovi o to viac zamrzí, keďže mi pripadal rovnako bezbranným, ako jeho kolega Sharif. Občas to už proste zachádzalo do extrému. S touto korisťou už nechcem mať vôbec nič spoločné, teda si budem držať od nej maximálny odstup, čo ale v žiadnom prípade neplatí pre režiséra s hercom v hlavnej úlohe, ktorým ponúknem ešte veľmi veľa šancí... 

Jednoznačne mi sadla pôvabná a naprosto oslnivá kráska Françoise Dorléacová, a zase mi akosi nesadol Jean Desailly, keď si popritom všetkom myslím, že sa François Truffaut, tentokrát akosi i mierne prepočítal, pretože na jednej strane celkom obstojne vytvára vzťahovú drámu, a do toho súčasne primiešava i „dvojitý život” protagonistu, ktorý sa vskutku zahráva s ohňom, a ani si to bohvieako neuvedomuje, no zasa to brzdí „dosť” okatým príbehom, ktorý sa ukončí takým nemastným-neslaným spôsobom, po ktorom má divák zmiešané, až by som normálne povedal, že podivuhodné pocity, či sa na to nemohlo ísť trochu inak...? Skrátka, režisér je väčšinou „zahľadený” len do postavy letušky Nicole, až pomaly zabúda na všetko ostatné, že manželia Lachenayovci, predovšetkým Pierre, sú v jej neustálom tieni, čo sa mimochodom ani vonkoncom nečudujem, keďže každý jeden záber je priam dokonalou pastvou pre oči, v tomto prípade kameraman Raoul Coutard, si na svojej kompozícii obrazu dáva opäť mimoriadne záležať, ale keď sa nad tým hlbšie zamyslím, tak je to dobré i zlé zároveň, a to z takého prostého hľadiska, že sa síce môžem snáď "donekonečna" kochať nespútanou krásou tejto herečky, no scenár jej bohužiaľ nedáva príliš veľký priestor na to, aby mohla viac vyniknúť v celkovom vývoji svojej postavy, a preto to považujem za ozaj premárnenú príležitosť, vďaka ktorej som sa nakoniec uchýlil len k priemernému, možno málo nadpriemernému hodnoteniu, kde film spočiatku vyzeral na to, že má oveľa vyššie ambície...

Po trochu dlhšom čase, keď som medzitým videl fakt niekoľko zaujímavých a podnetných filmov, aj keď zrovna nie v takom počte, ako som možno býval v minulosti viac zvyknutý, sa práve dnes odohrala jedna nevídaná vec... Áno, milí užívatelia, ako ste si už určite stihli všimnúť, že síce filmy pozerám, ale zase nie až tak často (čo by som chcel zmeniť), ale už keď si aj nejaký teda pozriem, tak si zvyčajne po jeho konci skrátka len poviem, že „stál za pozornosť a ďalej to už viacej neriešim”, no v tomto prípade nastala veľká zmena, pretože sa jednalo o neuveriteľnú radosť z celého pozerania Opíc v zime, keďže som bol priamym účastníkom nielen hereckého koncertu dvoch Jánov, t.j. GABINA a BELMONDA, ktorí patria vôbec k tomu najlepšiemu, čo z francúzskej kinematografie vzišlo, ale zároveň som bol mimoriadne spokojný i s technickou stránkou veci, čiže naozaj perfektnou, čiernobielou kamerou Louisea Pagea (prisámvačku sa jedná o naprosto famóznu kompozíciu obrazu), a to ani nehovoriac o pozoruhodnej réžii Henriho Verneuila (mám v pláne vidieť aj jeho ďalšie kúsky), ktorého považujem za veľmi šikovného režiséra (a to i napriek tomu, že som od neho doteraz videl len dva počiny), jednoducho to cítim v kostiach, že ešte mi má čo ukázať... Proste, tentokrát som konečne ohodnotil na úplné MAXIMUM, lebo si proste myslím, že si to tento výnimočný snímok jednoznačne zaslúži, keď ho súčasne odporúčam i ďalším divákom, ktorí by si mohli prísť na svoje, rovnako ako i ja. PS: V úvodnej pasáži dominujú priam dynamické sekvencie z okupovanej oblasti (neprezradím aké), že si hovorím, čo vlastne bude nasledovať potom, keď už bude po okupácii, no čuduj sa svete, našťastie sa tvorcovia hneď nevyčerpali, ba práve naopak, čím minúta za minútou naďalej plynula, tým to bolo stále lepšie, až to najlepšie nakoniec príde v samom závere, keď som bol už strašne dojatý, čo som to vskutku zhliadol, lebo viem, že sa to už opakovať nemusí...