classic

Od režiséra prvých troch "bondovských" dobrodružstiev a vskutku nadštandardne excelentného, kriminálneho príbehu, som skrátka očakával asi oveľa viac, než čo mi v skutočnosti ponúkol, keďže sa považujú za jednoznačne tie najlepšie spracovania z tejto inak extrémne dlhočiznej série, datujúcej sa až do roku 1962. Na príčine bude zrejme zmena žánru z akčného thrilleru na dobrodružný western, čo sa mu až tak očividne ne(po)darilo skĺbiť do výsledného zovretia, ktoré mi prišlo strašne uťahané a mimoriadne "roztržité", že vďaka tomu som začal postupne znižovať, už aj tak naštrbené hodnotenie, keď tomu bohužiaľ nepomohlo ani bujné poprsie nádhernej Uršuly Andressovej, ktorým si ma chcela omotať okolo prsta ! Síce nepopieram, že je to jej "tajná zbraň", ale na druhej strane si zase myslím, že hereckého talentu na rozdávanie príliš nemá, ktorého určite skôr majú dvaja protagonisti → Charles Bronson a Toširó Mifune, kedy niekdajší, dvorný herec → režisérskeho velikána Akiru Kurosawu, v podstate stelesňuje opäť to isté, t.j. hrdinského samuraja, len samozrejme zmenil prostredie, a tak teda nič nové pod slnkom, jedine tak kvitujem najmä to, že sa spomínaní, obidvaja hereckí matadori, voľakedy objavili v legendárnych "sedmičkách" na ten istý spôsob, že zainteresovaní diváci už teraz vedia, čo mám tým na mysli... Ansámbel ešte dopĺňa i charizmatický Francúz Alain Delon, ktorý bol v role antagonistu až nadmieru "charizmatickým", čo mimochodom prinášalo so sebou i kopec (ne)predvídateľných situácií, z ktorých sa vysomáriť bol miestami dosť veľký problém. Asi vôbec najväčší "kameň úrazu", vidím doslovne v prekombinovanom scenári, kvôli čomu sa postavy správali nielen zvláštne, ale aj samotná réžia sa tomu väčšinou prispôsobovala, že do toho súčasne zamiešala i ďalšiu problematiku, automaticky sa spájajúcu s novodobými osadníkmi, čiže divák si už pomaly ani nevedel dať rady s tým, na čo sa to vlastne pozerá, keď mal popritom i reálne zdanie, že ten film netrvá "len" 2 hodiny, ale aspoň o dobrú hodinku viacej... ? Nebyť možno ozaj ukážkovej kompozície obrazu pod taktovkou Henriho Alekana a pohodovej hudby môjho obľúbenca → Mauricea Jarreho, tak som presvedčený, že výsledok by bol ešte horší, než je zrovna v tomto prípade, čiže dve hviezdičky nakoniec udeľujem predovšetkým za jednak technickú zložku filmu, doplnenú i o príjemný posluch tohto soundtracku.

GERVAISA Macquartová Coupeauová, je mimochodom presne tou dobrosrdečnou, pracovitou a sympatickou ženou, ktorú by som chcel určite niekedy (po)stretnúť, no bohužiaľ už ma dávnejšie predbehli, najprv Lantier, sukničkár a milenec, s ktorým má dvoch synov (Claudea a Étiennea), a potom zasa snáď budúci veľký opilec Coupeau, s ktorým bude mať čoskoro dcéru Nanu, aby nakoniec možno ešte trochu karty premiešal i dobrácky Goujet, svojou profesiou kováč, ktorý protagonistke poskytol istý finančný obnos, vďaka čomu mohla toto šľachetné gesto pretaviť do otvorenia si svojej vlastnej práčovne, ktorá ju tak strašne »napĺňa«. Zo začiatku som bol svedkom i neopísateľne surovej šarvátky, a to konkrétne medzi ňou a Virgíniou Poissonovou, ktorá je doslova tým „jedom”, ako to symbolizuje aj jej zvučné priezvisko, a ako to už zrejme zachytil i samotný román z roku 1877 s názvom L'Assommoir (Zabijak), od nikoho iného, ako od významného francúzskeho spisovateľa Émila Zolu, že zároveň iný režisérsky velikán európskej kinematografie, sa zase postaral o nadštandardne precízne spracovanie, ktoré ma normálne priklincovalo do sedačky, a to ani nehovorím, ako ma extrémne zasiahol záver filmu. Vôbec, autor nielenže napísal zaujímavé životné príbehy s poriadnými dávkami naturalizmu, ale predovšetkým sa im tiež dostalo aj mimoriadne kvalitných prevedení na „strieborné plátna”, námatkovo vyberám La Bête humaine alebo trebárs Human Desire, čiže tým pádom je tento »čarbák« vskutku vďačným námetom pre najrôznejších filmárov, kedy sa zvyčajne nakrúcajú veľmi podnetné kinematografické diela, s poctivými zápismi do dejín filmu, a toto je určite jeden z nich ! Vo filme priam strhujúcim a neodolateľne autentickým spôsobom → pôsobí najmä predstaviteľka Gervaisy, t.j. rakúska herečka Mária Schellová, ináč sa jedná o sestru Maximiliána Schella, ktorý sa napríklad zaskvel v oceňovanom Norimberskom procese, ale ani jej hereckí kolegovia, absolútne v ničom nezaostávajú, no podotýkam, že celá ťarcha filmového deja spočíva výhradne iba na jej pleciach, a preto má možnosť sa plne realizovať, čoho aj patrične využíva ! Ak by som mohol na koniec zo scenára čosi prospešné »prezradiť«, tak maximálne (na)poviem len to: že sa osudy všetkých spomínaných postáv pretnú, čo so sebou prinesie kopec nepredvídateľných udalostí, aké som si dopredu ani netrúfol vonkoncom odhadnúť, kvôli čomu som bol neskoršie v totálnom pomykove, čo sa to na mňa vlastne všetko chystá, i keď niektoré situácie som v predstihu vedel správne vydedukovať...

To, že je tento klasický film až príliš „vlasteneckým”, tak to na ňom bádať je vari možné od samého začiatku až po samý koniec, ale zase na druhej strane, mu určite nemožno uprieť, ba ani absolútne poprieť, že je nadštandardne kvalitne spracovaný, keď som dokonca istý čas rozmýšľal i nad maximálnym hodnotením, keďže z neho srší tá neuveriteľná autenticita, čo môžem zrejme pripísať najmä dobe vzniku (tesne po skončení II. svetovej vojny), pretože tvorcovia mali očividne to známe „hnutie odporu”, ešte snáď v naprosto čerstvej pamäti, že sa na ňom možno i niektorí sami podieľali, teda minimálne o bravúrnom francúzskom kameramanovi Henriovi Alekanovi, by som ani vonkoncom ne(za)pochyboval, že je to reálne a dosť pravdepodobné, lebo priam majstrovsky a šikovne pracuje so svojou famóznou kompozíciou obrazu, ako by priam vystrihnutou z obdobia „la Résistance”, a to konkrétne na strane Slobodného Francúzska, proti ktorému stálo Vichystické Francúzsko → na čele so zradcovským maršalom Pétainom. Totižto, ako som už o pár riadkov vyššie naznačil, Clémentov pozoruhodný snímok, sa predovšetkým sústredí na prácu všelijakých sabotérov, ktorí veľmi často organizujú najrôznejšie sabotážne aktivity naprieč železničnými traťami po tejto krajine, aby kompletne spomalili, a zároveň i ochromili svojho úhlavného nepriateľa, alias nacistické Nemecko, čo sa im väčšinou značne dobre aj darí... V podstate, je to iba o tejto citovanej záležitosti, že je na toto celé dianie i absolútne veľká a  nefalšovaná radosť sa pozerať, pretože sa divák pri tom skrátka nikdy nenudí, keďže je neustále niečím ďalším zamestnávaný, čiže automaticky pohltený nasledujúcimi udalosťami, kedy práve sekvencia s „opancierovaným vlakom”, je tou povestnou čerešničkou na torte, na ktorej si potešené publikum nadmieru pochutí.

V meste Veracruz, ktoré mimochodom leží v Mexiku, sa v roku 1938, schyľuje k akejsi menšej (kontra)revolúcii, no skôr by som to nazval tak, že sa pripravuje očividný „puč” , ktorý je priamo koordinovaný z tých najvyšších sfér, pretože odstránenie bývalého prezidenta republiky, tak jednoznačne pociťujem a vnímam, keďže namiesto obete, má zasadnúť do úradu jeho, povedzme tak trochu naivný vnuk Miguel "Chico" Juarez, že by sa následne mal stať „národným hrdinom”. Samozrejme, že sa „chlapec” na túto akciu nepodujme úplne sám, vlastne je to ešte len taký (ne)obyčajný „zelenáč”, no zároveň by som ho určite nepodceňoval, a ani vonkoncom nezatracoval, o čom sa v podstate neskoršie presvedčí i sám protagonista, čiže profesionálny a chladnokrvný vrah, menom Rital, ktorý sa musí najprv nejako na to konkrétne „miesto činu” aj dopraviť, čo mám možnosť hneď vidieť vo vkusne zostrihanej, úvodnej pasáži, čím som sa rovnako sám presvedčil, že v žiadnom prípade nebude hroziť časté zívanie, či poprípade ešte častejšie sa pozeranie na hodinky, kedy už konečne „dorazia” tie záverečné titulky. Síce sa nasledujúce udalosti sakramentskym spôsobom pohnú dopredu, aj so zopár zvratmi na konte, že ma to vôbec ani neprekvapilo, a to už len z toho prostého hľadiska, keďže nálady niektorých zainteresovaných postáv, ktoré majú zvyčajne „zajačie úmysly”, sú mi okamžite známe, čo si práve uvedomujem, s akými kartami sa väčšinou hrá, čo vie najmä divák, že hlavná postava to tiež extrémne tuší (asi má 6. zmysel ?), a tak takáto kombinácia je pre mňa veľmi mätúcou, lebo už pomaly sám dobre viem, kto za najbližším rohom striehne s kvérom v ruke, čo je ináč veľké mínus ! Film je bezpochyby nadpriemerným vo svojom koncepte, no súčasne aj predvídatelným v celkovom spracovaní, a tak sa opäť uchyľujem k priemernému hodnoteniu, a to i napriek tomu, že som videl absolútne nekompromisného Lina Venturu, ktorého čoraz viac obľubujem, ale svedomie mi to skrátka nedovolí, aby som udelil viac, ako tri hviezdičky, i keď svoje nespochybniteľné kvality snímok jednoznačne má.

René Clément, nakrútil vskutku → mimoriadne zvláštny, až by som normálne povedal, že podivuhodný snímok, za čo zrejme nesie najviac zodpovednosť už samotná predloha, spisovateľa Sébastiena Japrisota, ktorý sa zároveň tiež podpísal i pod práve tento popretkávaný scenár. Totižto, správanie sa dvoch kľúčových postáv → Melanchólie "Love Love" Mauovej a plukovníka Harryho "Orecha" Dobbsa, je už samo o sebe strašne divné, čo konkrétne u mňa, vzbudzovalo značné rozpaky, ktorých som sa bohužiaľ nikdy poriadne nezbavil, pretože ústredné výkony týchto hereckých predstaviteľov → Marlène Jobertovej a Charlesa Bronsona, tomu väčšinou priamo napomáhali, čo je mimochodom pre film ako celok, zreteľné mínus. A síce postupne do seba všetko podstatné, aj nepodstatné, celkom dobre zapadá, ale i napriek tomu, si nie som úplne istý v tom, či mám na základe toho → teraz zvyšovať celkové hodnotenie, ktoré sa momentálne pohybuje na pevne stanovenom priemernom, "zlatom" strede, ktoré by som v žiadnom prípade nerád (z)menil, aj keď by som sa trebárs mohol nechať obmäkčiť v tom, že ma mohli zaujať aspoň dva výrazné články filmu, a to miestami kvalitne prevedené režisérske spracovanie s niekoľkými zaujímavými flashbackmi, doplnené o zaujímavú hudbu, ktorá napríklad oslovila i legendárnu rockovú skupinu → The Doors, čiže frontmana Jima Morrisona, pri skladaní istej piesne z roku 1971... Podľa predchádzajúceho skonštatovania, by som predsa mohol všetkým odporučiť ("maximálne") iba to, že úplne a bohato stačí si len vypočuť "soundtrack" k danému filmu, ktorý trvá okolo 40 minút, než sa povedzme venovať celému filmu, ktorého stopáž je až 120 minút, čo je medziiným 3 krát viac, a tak je teda na zvážení každého diváka, čomu by dal skoršie prednosť, či zrovna takémuto, ako to promtne povedať, "extravagantnému dielku", alebo si proste trochu ušetriť čas tým, že sa mu celkovo vyhnúť, a ďalej a v naprostom relaxe a kľude, sa započúvať do "fascinujúceho albumu" od Francisa Laia, ináč sa jedná o skladateľa, ktorý skomponoval oscarové Love Story, čo sa napokon viacej oplatí... ? Ešte dokonca jestvuje i posledná eventualita, a to skombinovať obidve alternatívy... ?

Degradovaného inšpektora Marcela Léonettiho následne presunú do oveľa kľudnejšieho okrsku, kde sa už momentálne venuje takým náležitostiam, aké si v podstate ani vonkoncom nezaslúži, keďže pátranie po ukradnutých holuboch, či povedzme aj chytanie všelijakých nadržaných úchylákoch v kinosálach, nie je predsa nič v porovnaní s tým, čo snáď „hlavný kontrolór” vykonával predtým, keď to mám mimochodom možnosť vidieť hneď v samom úvode, a to konkrétne v dobre vyzerajúcich, dynamických záberoch s pomaleným obrazom, kedy jeho špecifické vyšetrovacie metódy, trochu hraničia s policajnou brutalitou, ale zároveň k tomu ešte i podotýkam predovšetkým to, že určite nie sú samoúčelnými, ako sa na prvý pohľad môže celkom zdať. Na základe istého „INCIDENTU” sa presunie do menšieho obvodu, kde sa k nemu o chvíľu pripojí i dobre vyzerajúca, ryšavá asistentka Jana Dumasová , že sú čoskoro vyslaní do »veľkého mraveniska« , ktoré sa apropo nazýva Parížom, aby sa pokúsili vypátrať záhadného svedka, ktorý sa ukrýva na neznámom mieste, a tak sa púšťajú do ozaj mravenčej práce... Do pohybu sa onedlho začnú dávať i ďalšie súvislosti s tým vari automaticky spojené, čo znamená v laickom jazyku asi tak to, že našim ústredným postavám, budú postupne stúpať na päty aj nejaké, nové, antagonistické postavy, keď najmä jedna z nich, tá so zvláštnym uchom, vskutku naháňa nefalšovanú hrôzu, ako sa to s ňou vlastne ďalej vyvinie, pričom, máme sa teda na čo tešiť, čo všetko si prichystala pre nás potenciálnych divákov. / Nielenže ma zaujalo naprosto vynikajúce a presvedčivé stvárnenie daného filmového charakteru ➡️ Linom Venturom, ktorého som miestami poriadne ani nespoznával, zrejme nemám až tak dostatočné skúsenosti s protagonistovými filmovými rolami, ktorých očividne má dosť na rozdávanie, ale súčasne ma takmer maximálne okúzlila i jeho krásne pehavá, francúzska kolegyňa ➡️ Marlène Jobertová, ktorej dcéra "Eva Zelená", je rovnako zaujímavou herečkou, aspoň konečne viem, po kom zdedila svoj nespochybniteľný šarm a pôvab, ó áno, a jablko opäť nespadlo ďaleko od stromu ! Progresívny tvorca ➡️ "Jozef Ján", znovu trafil klinček po hlavičke, no ani tentokrát neudelím → úplne plný počet hviezdičiek, pretože mám zdania, že k plnému počtu, proste ešte niečo 'podstatné' chýba, no i napriek tomuto "handicapu", panuje všeobecne veľká spokojnosť, až by som takmer povedal, že určitá nadšenosť. Pochválim tiež i ľubozvučnú hudbu ➡️ od skladateľa Françoisa de Roubaixa.

Prefíkaný Tomáš Ripley, dostáva naozaj jednoduchú „domácu úlohu”, spočívajúcu skrátka v tom, aby priviedol domov do San Francisca márnotratného syna Filipa  Zelenéholista, ktorý sa akurát zdržiava na talianskej Riviére, za čo by mal následne zinkasovať tučnú odmenu vo výške 5000 dolárov... Na tom by ani nebolo vskutku absolútne nič zaujímavé, snáď okrem toho, že sa ani jednému z nich nechce odísť do „Zlatého štátu”, nebyť zlomového momentu, akejsi dlhoočakávanej situácie, odkedy nastane nielen výmena stráží, ale zároveň aj privlastnenie si cudzej identity, a všetko čo s ňou potom súvisí, vrátane toho, že zlomyselný protagonista začne používať naraz obidva „občianske preukazy” , čo so sebou automaticky prináša kopec pozoruhodných konštelácií, ktoré ma až do samotného záveru nenechávali na pochybách, ako sa vlastne celý tento príbeh vykryštalizuje... ? Ozaj, ešte sa skúsim opýtať: „Nepripomínajú vám náhodou tieto predchádzajúce vety → film Talentovaný pán Ripley, ktorý si odbil svoju premiéru v roku 1999, pod režisérskou taktovkou Anthonyho Minghellu ?” Pretože Tony sa práveže inšpiroval týmto Originálom, ktorý bol naprosto kľúčovým pre nasledujúci vývoj kariéry → charizmatického Francúza Alaina Delona. Teraz ani nemienim kvalitatívne porovnávať oba zmieňované tituly, keďže určite každý jeden z nich, má svoje nespochybniteľné kvality, a predsa doplním, že na frekventovaných „Zhnitých paradajkách”, jasne svieti vyššie hodnotenie pre zrovna komentovanú pôvodinu, čo ma ale neoprávňuje nikoho odhovárať od sledovania kópie, lebo v obidvoch prípadoch si môže prísť divák na svoje, záleží len od jeho vkusu !

Už vôbec úvodný záber na mimoriadne skormúteného Jeana Gabina, nielenže priamo nadvädzuje na úplne ten posledný, v podstate, že začiatok je vlastne koncom, čo si mimochodom divák (i)hneď neuvedomí, ale zároveň, akonáhle som sa dostal TAKMER na spomínaný záver, či povedzme aj skoro na samý koniec, tak ten so mnou tak hlboko otriasol, normálne ma šokoval, že takmer ani nenachádzam vhodných slov k tomu, aby som napísal niekoľko užitočných riadkov k tomuto, vskutku obzvlášť pozoruhodnému filmu, aký sa určite každý deň len tak nevidí... A v tejto dobe ani nehovorím, aká je to strašná bieda ! Konečne sa Delon zaskvel tak, ako sa na neho sluší a patrí, i keď som si musel chvíľu zvykať na nový, dabingový prejav, ktorý mu bol na 90 minút prepožičaný, čo mi našťastie neskazilo celkový filmový zážitok, keďže si skôr poviem, že tentokrát radšej „horší dabing”, než by to bolo trebárs opačne, čo sa mi stalo minule s Dobrodruhmi, kde ho práve (na)daboval osvedčený český dabér, pán Pavel Trávniček, no celková spokojnosť sa i napriek tomu akosi nedostavila... Asi toľko ku všelijakým hlasom, ktoré tu momentálne komentujem, keď by sa už patrilo čosi naznačiť i o samotnom filme, ale zase na druhej strane tak, aby som zbytočne neprezradil dej, ktorý je zásadne kľúčovým. Maximálne napoviem iba to: že niekdajší recidivista sa konečne po desiatich rokoch dostáva von na slobodu, kde to nebude mať vonkoncom easy, a ktorého stelesnil, to už si snáď teraz každý domyslí... „Dopredu sa ani neoplatí napráskať sa, len sa nechať pekne vyhľadovať, proste pociťovať totálny hľad, a na všetko dostane potenciálny labužník bohaté MENU, len podotýkam, že ako som už vyššie spomínal, bude zrejme potrebovať čas na usporiadanie si svojich chuťových pohárikov čo mu to ten prešibaný šéfkuchár José Giovanni naservíroval na tanier, z ktorého sa napapkať dosýta, nie je zrejme úplne príjemné, totižto sa tým pádom môže pokaziť žalúdok na veľmi dlhé obdobie, a to už len z toho prostého hľadiska, že všetky tieto ingrediencie, ktoré sa zvyčajne podávajú, nemusia byť skrátka mnohým stravníkom po chuti...” Máte ešte stále chuť na Dvoch mužov v meste ?

Som priam presvedčený o tom, že práve títo skreslení Dobrodruhovia sú → nielen príliš sentimentálni, ale zároveň aj prehnane gýčovití, kedy už priamo narážam na sekvencie z „Pevnosti Boyard” , a to konkrétne vo svojej druhej, pokročilej polovici, ktoré ma svojim záverečným zovretím → privádzali do neuveriteľného zúfalstva tak isto, ako i väčšinou celé, predchádzajúce, také, vskutku, nemastné-neslané dianie, ktoré si ma bohužiaľ nikdy nezískalo, pretože sa v ňom s veľkou vervou skákalo o stošesť, že skoro ani jeden skok, nie je poriadny. A pritom zloženie obsadenia/postáv z akrobatického pilota, ďalej húževnatého automechanika, a nakoniec i precitlivenej, plechovej umelkyne, síce na samý úvod znie veľmi lákavo, keďže väčšiu časť z neho tvoria →naprosto renomovaní, francúzski herci - Alain Delon a Lino Ventura, no očividne aj zrovna takíto "Velikáni kinematografie", mávajú miestami trochu slabšie chvíľky, keď si zrovna nevyberajú ten najideálnejší scenár, či povedzme i toho najvhodnejšieho kormidelníka. Aspoň som pevne veril a dúfal, že sa to s príchodom Sergea Reggianiho mierne zlepší, ale opäť som sa škaredo (z)mýlil, a tak mi teda neostávalo nič iné, než to nejako dopozerať, pričom výsledné hodnotenie dvoch hviezdičiek, sa pohybuje na mimoriadne tenkom ľade, ktorý túto ťarchu udržal len kvôli tomu, že som napokon prižmúril jedno oko, vďaka čomu som nešiel s hodnotením ešte o málo nižšie, ktoré by už bolo predsa príliš prísne, čo by si Manu Borelli s Rolandom Darbantom, zrejme vôbec nezaslúžili... ?! Budiž, tentokrát sa jedná o naozaj nevydarený film, ktorému znižovať už tak naštrbený kredit, sa vonkoncom neoplatí, lebo v tom nehrá žiadnu rolu, a tak 40 % alebo 20 %, je v tomto prípade úplne jedno !

Bratia Parondiovci sú až piati, konkrétne najmladší a neplnoletý Luca, či zase povedzme, najstarší a rodinne založený Vincenzo, pričom medzi nimi sú ešte aj títo v zložení „dvoch boxerov”, a to úplne doslova, čiže Rocco a Simone, a nakoniec je aj poctivý Ciro, alias „pracovník automobilky” . Aby som náhodou nezabudol, tak tento »pentagon« , dopĺňa tiež i temperamentná matka a vdova zároveň, Rosaria, ktorá na samom začiatku prichádza spoločne so synmi do Milána → hľadať lepší spôsob života, ako zrovna tam dole na juhu, kde ich očividne už vôbec nič nedrží a nespája, keďže sa už raz a navždy pominula „hlava rodiny” , práve preto teraz skúšajú nájsť šťastie u prvorodeného, ktorého táto milá návšteva síce na úvod celkom milo poteší, no ostatných prítomných už vonkoncom teda nie...! A od tohto zlomového momentu, nastáva akési určité skonštatovanie, že niečo zlé je predsa na niečo dobré, pretože im daná situácia ihneď ozrejmí, v akom sú vlastne postavení, a tak sa  aspoň môžem odteraz začať poriadne sústrediť na nasledujúci vývoj udalostí a vzťahov, ktoré sa postupne komplikovane premiešajú, až to pomaly začne byť (ne)príjemné, čo mi mimochodom miestami trochu pripomínalo akúsi vyhrotenú, mexickú telenovelu, lebo tieto herecké výkony, sa na to aj patrične podobali, len s tým nepatrným rozdielom, že boli spracované v áčkovom prevedení, ale niekedy to bolo už aj na všelijakými drámami ostrielaného diváka príliš veľa, skrátka nad rámec, vďaka čomu sa nakoniec uchýlil k tomu, že si musel proste toto celé dianie držať ďalej od svojho tela, v inakšom prípade by si ich očividne nadmieru pripustil k telu, čo by nebolo vhodné ani pre jednu zúčastnenú stranu, a to ani nehovoriac s príchodom atraktívnej fešandy Nadii, aké to bude v podstate strašne (ne)zaujímavé... A vskutku, tie tri hodiny, boli na mňa trochu moc. Nabudúce by som si presne takúto "exkurziu" pravdepodobne vážne rozmyslel. PS: Škoda, že "božská" CC nemala viacej hereckého priestoru.