classic

Mišo Audiard, prezývaný „cyklista”, zrejme patril k vôbec tým najvyťaženejším, francúzskym cyklistom / scenáristom na plný úväzok, akí ma momentálne napadajú uviesť na správnu mieru, ktorý napísal hádam tie najlepšie repliky pre tých najzvučnejších, francúzskych hercov, akými bezpochyby sú: v prvom rade Jean Gabin, s ktorým mimochodom počas obdobia siedmich rokov - formou písania dialógov - spolupracoval až na neuveriteľných 17 TITULOV, čo je vskutku naprosto nevídaná záležitosť, z ktorých som osobne doposiaľ zhliadol najmä tieto, ktoré si z nich asi najviac vážim, a to predovšetkým: Un singe en hiver, ďalej Le Cave se rebiffe či povedzme aj skvelú kriminálku Mélodie en sous-sol. • No, neostal nič dlžným ani nasledovným hereckým kumpánom v podobe: Jeana-Paula Belmonda, Lina Venturu, alebo i pre takého Bernarda Bliera, pričom všetci títo zmieňovaní páni, sa napokon tak trochu medzi sebou navzájom dobre poznali...

Tento mimoriadne významný taliansky scenárista Tonino Guerra, bol nielen „čistokrvným rovesníkom”, naprosto legendárneho talianskeho režiséra FEDERICA FELLINIHO (*1920), ale zároveň sa obidvaja narodili i neďaleko od seba, čím medzi nimi dochádza ku akejsi zvláštnej paralele, pozostávajúcej z možných, budúcich, filmových spoluprác, ku ktorým dôjde až na základe Amarcordu, čo je v podstate už po najvýznamnejšom, tvorivom období tohto režiséra...

Zväčša spolupracoval so svojimi krajanmi, medzi ktorých by som trebárs zaradil: Michelangela Antonioniho, vrátane i bratského dua v podobe Pauloa a Vittorioa Tavianiovcov, alebo ešte napríklad Francesco Rosi, á la Ctihodné mŕtvoly. Dokonca vôbec nepohrdol ani takým ruským autorom - Andrejom Tarkovským, kedy si spoločne zaspomínali na nostalgické časy.

Podľa mňa sa jedná o vôbec najlepšiu scenáristku všetkých čias, a pritom som si mimochodom doposiaľ myslel, že ide iba o akéhosi významnejšieho scenáristu, asi zrovna toľko na začiatok, ospravedlňujem sa...

Totižto, ona spolupracovala s toľkými významnými, talianskymi režisérmi, že to skoro nedokážem ani poriadne spočítať, veď skúste odteraz počítať rovno so mnou: Vittorio De Sica, Luchino Visconti, Michelangelo Antonioni, Francesco Rosi, Mario Monicelli, Franco Zeffirelli, a to som navyše ešte vzápätí ani nespomenul ďalšie, režisérske kapacity hneď zo začiatku jej, mimoriadne plodnej, „scenáristickej kariéry”, a síce mojou osobou ide v tejto veci o neznáme pojmy („Moja vina, moja vina, moja preveľká vina”), no i napriek tomu ich teraz tak trochu predsa predstavím: Castellani, Zampa, Lattuada, Comencini, Blasetti, a presne takýmto, naprosto vycibreným spôsobom, by som mohol pokračovať snáď až donekonečna, alebo sa napokon nechám nimi neskoršie inšpirovať, aby som skrátka dohnal zameškané...?

Nakoľko sa tomuto rakúskemu "psychológovi" neušlo miesto medzi obzvlášť renomovanými a obdivovanými režisérmi, pričom i on sám je/bol mimoriadne rešpektovaným režisérom, a tak sa mu aspoň ušla práve takáto „cena útechy” , spočívajúca jednoducho v tom, že sa umiestnil hneď vedľa týchto špičkových scenáristov, pretože si svoje filmy nielenže zručne zrežíroval, ale zároveň si tiež k nim (na)písal aj vlastné scenáre, pojednávajúce o pokrivených ľudských charakteroch, áno, ak si zrovna myslíte, že si proste nemyslel o človeku nič extra pozitívne, tak ste presne na milimeter → trafili klinček po hlavičke !

Písal aj pre Hitchocka, ale neostal iba pri ňom, ako väčšinou Riskin u Capru,

trebárs, vtedy megalomanský prepadák Cleopatra, pochádza priamo z jeho

písacého stroja, teda presnejšie povedané, bol jedným zo scenáristov.

Bol všestranne talentovaný, rozumel temnejšej Zjazvenej tvári, zasmial sa

spolu s Lubitschom, v drsnej gangsterke Angels with Dirty Faces, rozprávali

repliky Bogart s Cagneyom, či aj totálna romanca Wuthering Heights, nezaspala

na vavrínoch...

Považujem ho asi za vôbec najlepšieho scenáristu-všetkých scenáristov.