classic

V sobotu 23. júna 2018 o 15:07, následne vkročilo akési thajské, futbalové, chlapčenské družstvo do mimoriadne kĺzavej jaskyne Tham Luang, nachádzajúcej sa v Národnom parku Khun Nam Nang Non, zároveň spadajúceho pod provinciu Čiang Rai, keď vzápätí začalo liať ako z krhly, aka dostavil sa vskutku naprosto dosť silný, monzúnový dážď, kedy niekoľko dní tak intenzívne pršalo, že to normálne neuveriteľne sťažovalo snáď i všetky záchranné operačné práce, ktoré sa postupne vynaložili na záchranu týchto chlapcov, nielenže pochádzajúcich z Ban Čongu v Thajsku, ale súčasne taktiež aj uviaznutých až 2,5 km a v skutočnosti asi ešte aj viac - od základného vstupu do daného, zatopeného 'prirodzeného, podzemného priestoru', čo nakoniec pre potápačské tímy predstavovalo naozaj i nemalú výzvu, spočívajúcu v tom zmysle, ako a či vôbec jestvuje nejaká potenciálna šanca na »vyslobodenie stroskotancov«, nakoľko sa na povrch rovnako vynáralo i ďalšie množstvo problémov, nekompromisne sa vzťahujúcich na neutíchajúcu aktivitu zo strán podieľajúcich sa zložiek, ktoré sa niekoľko dní intenzívne usilovali najmä o to, aby vlastne celá táto medzinárodná «záchranná akcia» dospela do zdarného konca, ale ako sa to napokon celé skončilo, uvidí divák na vlastné oči, akoby sa práve v tomto okamihu nachádzal v samotnom bode epicentra, tak bolo dané spracovanie klaustrofobickým poňatím realistické, že som mával pomerne častejšie i reálny dojem, že takmer pomaly ani nedýcham! • V podstate celý tento »prebiehajúci ošiaľ« postavil svet na nohy s tým dôvetkom, že americký režisér Ron Howard, nazeral na kompletnú vec; až by som dokonca podtrhol, že fascinujúcim, dokumentárnym spôsobom - nielen čo sa celkovo týkalo toho počas záchrany v jaskyni, ako autenticky pristupoval k jednotlivým bodom operácie, „nazvime to, ako súčinnosť v interiéri,” ale popritom sa tiež [po]venoval i exteriérovým scénam, ktoré boli podobne návykovo zaujímavými, čiže obidva články variže vytvárali harmonický konsenzus bez náležitého pocitu pátosu. • Ústredný prim priam dotváralo: thajské obsadenie + thajský, hlavný kameraman Sayombhu Mukdeeprom, a to ani nehovoriac o popredných, hollywoodských predstaviteľoch: V. Mortensenovi, C. Farrellovi a J. Edgertonovi, ako povedzme hlavných aktéroch-potápačoch, a ďalších v tíme, ktorí sa pravdepodobne pohybovali po autentickom prostredí, čo ešte zvyšovalo kredit titulu do najvyšších možných sfér; presne tak, titul Trinásť životov podľa skutočných udalostí; považujem za maximálny možný strop v rámci špičkovej ukážkovej filmárčiny, ktorej sa tvorcovia priblížili až na úplne možné maximum. • Jednoducho povedané: jeden z najlepších titulov, aké som mal možnosť za posledný čas vidieť! Klobúk dole a hlboká poklona pred týmto spracovaním, ktoré neustále disponovalo nadštandardnou superkvalitou, akú mám tak strašne rád, t.j. vo veľkej obľube, a veď predsa ako inak, všakže. PS: VŠETKO NAJLEPŠIE K VÁŠMU OKRÚHLEMU JUBILEU 70 ROKOV, KTORÉ BUDETE MAŤ 01.03.2024.

Francúzsky, zväčša len komediálne ladený režisér Claude Zidi, zrejme nakoniec namiešal predsa i o čosi málo viac ponúkajúcich sa ingrediencií do daného pokrmu, než bol vskutku schopný stráviť, no i napriek tomu, titulné Zviera väčšinou celkom obstojne [vy]držalo pohromade až po záverečné titulky s predchádzajúcou sekvenciou, podobnou zrovna tej z titulu Jumanji; nakoľko sa hneď ponúkalo príslušné osvieženie v podobe pridanej vsuvky »filmu vo filme«, z čoho sa následne dalo v podstate vyťažiť snáď i neúrekom všelijakých možností, a čuduj sa svete, ono to normálne zafungovalo. • Jednak sa mi postupne najprv prezentoval živočíšny, ústredný protagonista Mike Gaucher, ako vyhľadávaný kaskadér na mimoriadne nebezpečné, filmové situácie, pričom «kaskadérsku dvojicu» vytváral spoločne i s Jane Gardnerovou, do ktorej bol vlastne už od začiatku zamilovaný až po uši, a jednak vďaka istej situácii sa toto puto napokon akosi pretrhlo, aby vari vzápätí robil kaskadérskeho dabléra zženštilému talianskemu hercovi Brunovi Ferrarimu, ktorý prišiel práve do Francúzska nakrúcať nový film, keď »obidve postavy« stelesňuje dobrodružný typ v podaní Jeana-Paula Belmonda v dvoch rôznych variáciách, čo so sebou už automaticky prinášalo i viacero humorných epizód, vrátane i naozajstných kaskadérskych kúskov prostredníctvom Bébela, ak ho avšak aspoň miestami nezastupoval nejaký „artista predvádzajúci kaskády”? • Atraktívnu Jane stelesnil «sexuálny symbol» 60. a 70. rokov XX. storočia, ktorý, myslím, teda okrem daného sexappealu - nemal v rámci hereckého výkonu čo extra ponúknuť, ak aspoňže nepočítam i medzičasom trocha spomínané, vyššie uvedené vlastnosti, ktorých zase nebolo až toľko, koľko by sa mohlo na prvý pohľad zdať. • Na mňa táto "zidiovka" zapôsobila občasne až chaotickým spôsobom, čím si zároveň za to vyslúžila i celkový, kritickejší pohľad v rámci celku; alebo Belmondo mal v sedemdesiatych rokoch aj vydarenejšie tituly s komediálnym charakterom na podobný spôsob »zámeny dvojníkov«, à la Le Magnifique, kde sú síce akési 2 časové roviny, v ktorých sa doširoka rozprestieral Bébelov nadštandardný, herecký prejav, ale akoby tentoraz znovu vykrádal sám seba v inom, no tom istom ponímaní; skrátka, začínal sa máličko prehrávať, toľkoto len na záver.

Pohľad na celkovo mimoriadne zvrátený chod koncentračného, resp. vyhladzovacieho tábora Auschwitz I., a to konkrétne iba z priameho pohľadu veliteľa Rudolfa Hössa, a k tomu vskutku bez akéhokoľvek čoby len akéhosi, predsa len trochu kratšieho, vrátane i bližšieho nadhľadu rovno za »múrmi pekla«, ak avšak aspoňže nepočítam i daný podhľad hneď v tesnej blízkosti vedľa tohto «hororu v priamom prenose» z bezprostrednej blízkosti v rámci všetkých možností ústredného protagonistu, či skôr vhodnejšie označenie pre toto [a mnohé ďalšie monštrá]; by najskôr bolo najmä akési antagonistické monštrum, ktoré sa zabývalo do obydlia, ihneď susediaceho s vysokým, betónovým múrom, za ktorým sa odohrávajú príslušné, šialené scenérie, ktoré divák síce nikdy na vlastné oči neuvidí; za to ich maximálne len tak oveľa častejšie započuje, čiže tým pádom treba mať uši čo najviac nastražené a vyčistené, nakoľko na tejto technickej zložke [zvuku a zvukových ruchoch], bol v podstate postavený celý tento - silne znepokojivý a desivý titul; zároveň sa silno opierajúci o divákovu informovanosť v tom zmysle, že sa trocha vyzná v dobových reáliách. • Skrátka; nielenže som ani na jediný krátky okamih nenazrel do hlavného inferna, z ktorého sa neustále hrozivo dymilo, „až sa z popola nenormálne rozpršalo,” no namiesto toho som sa stále prizeral iba na týchto mimoriadnych cynikov, ktorí si viedli úplne normálny kolobeh života, akoby sa ani príliš ne[za]chumelilo, zatiaľ čo také príchody transportov s odsúdenými na smrť, doslova praskali vo švíkoch, až som len neveriacky krútil očami, čoho je vlastne "človek" všetkého schopný, keď ho ovládne totálna nenávisť... • Hedwiga Hössová, manželka antagonistu, bola rovnako podobne zvrátenou a bez chrbtovej kosti, čo ešte iba vystupňovalo strašidelnú atmosféru do absolútnej krajnosti, ktorá sa šírila naprieč týmito rozparcelovanými pozemkami, a to buď v interiéri a na dvore, alebo aj v exteriéroch, kedy počas oboch štruktúr si dával poľsky kameraman na obrazovej stránke hodne extra záležať i povedzme v dlhších, neprerušovaných kompozíciách. • A ozaj sviatočný, britský režisér J. Glazer, ktorý snáď následne obsadil zväčša len nemeckých predstaviteľov [Christiana Friedela & Sandru Hüllerovú, mne akosi najviac známu hlavne z Toniho Erdmanna], čím dosiahol pozoruhodnú autenticitu daného prostredia, rozhodne vyšperkovanú až do maximálneho extrému z toho hľadiska, ako sa postavy ľahkovážne správali k tomu, čo sa dialo pár desiatok metrov od ich príbytku, a na čo si mimochodom medzičasom plne zvykli, že to kompletne brali na ľahkú váhu, čo je niečo naprosto neuveriteľné! • Najtemnejšia história XX. storočia, ktorá fungovala na plné obrátky, čosi strašné!

„Život je ako rebrík do kurína. Krátky a osratý!” • A mimochodom podotýkam, že vskutku celý ten mimoriadne prehnaný »hype« okolo daného titulu The Holdovers, je naprosto neuveriteľne šialený a neadekvátny, keďže sa ani akosi vôbec nezakladal na reálnej skutočnosti; teda najskôr úplne presne naopak, pretože sa jednalo nielen o akúsi povrchne fraškovitú, sentimentálnu a gýčovitú vec, ale zároveň aj o pomerne dosť afektovanú a nudnú v rámci ponímania ako celku, a to ani nehovoriac o celkovej reklame na alkohol a tabakové výrobky, nakoľko nielenže ústredný protagonista - stredoškolský učiteľ dejepisu, Paul Hunham, „sa pomerne často pozeral dolu na dno pohárika,” ale súčasne povedzme i taká [šéf]kuchárka Mary Lambová, zase zväčša „fajčila ako nejaký, fabrický komín,” vrátane aj takého problémového študenta Angusa Tullyho, ktorý sa zase pre zmenu nevedel príliš „spratať do kože” so styčným bodom v podobe - internátnej [katolíckej?] školy Barton, neďaleko amerického mesta Bostonu, kde sa všetky tri kľúčové postavy na samý úvod najprv stretávajú, aby spoločne v prostredí kampusu strávili akurátne prebiehajúce, vianočné sviatky s tým doplňujúcim dôvetkom v tom zmysle, že našťastie aspoňže miestami opustili i dané priestory, aby som sa s nimi taktiež vydal do exteriérov, kedy to už konečne začínalo byť oveľa viacej zaujímavejšie, alebo snáď nakoniec ani nie? • Skrátka; bola to ďalšia, a znovu veľmi otrasná skúsenosť z pôvodne obzvlášť nevšedne vysokými očakávaniami vo znaku značným spôsobom sa šíriacich chýrov a zvestí z azda každej, svetovej strany, že na diváka tým pádom má automaticky čakať, akási instantná, «vianočná klasika», čo s veľkým poľutovaním musím následne skonštatovať v takom význame, že to je hádam asi to isté, akože na Slovensku v mainstreamových médiách, niekedy nastane i značná rovnováha názorov s nulovou účinnosťou propagandy jediného možného naratívu, čo je momentálne iba naozaj akousi vzdialenou »hudbou budúcnosti« [veľkým science-fiction], a práve preto nanajvýš len odporúčam: [od]bočiť od danej veci vari čo najďalej, a k tomu radšej siahnuť po osvedčených klasikách, typov Raňajkového klubu & Spolku mŕtvych básnikov, ako pozitívnejšou náhradou za daný nepodarok, ktorý ma znova strašne nasral, pardon za predsa trocha viac explicitnejší výraz! PS: A k  tzv. réžii Alexandra Paynea, sa pre istotu ani zvlášť extra nevyjadrujem, nakoľko sa z mojej strany jednalo o "painový" ["bolestivý"] zážitok, toľko filmového utrpenia sa zakaždým len tak nevidí, koľko sa mi v podstate v tomto prípade bohato dožičilo.

Hneď trebárs i po vzore »režisérskeho kniežaťa« L. Viscontiho, taktiež naprosto podobným spôsobom rovnako nadväzoval [a uvažoval!] i nemenej talentovaný, taliansky režisér M. Antonioni, keď povedzme, že tiež zrovna obsadil - vychádzajúcu, francúzsku hviezdu úplne najjasnejšej žiarivosti Alaina Delona, ale pokiaľ príde ešte na tohto mládenca rada, tak najprv sa musí vo vskutku plnej paráde predviesť mimoriadne atraktívna Viktória, ako po svojom ženskom citovom ponímaní naloží s náhle vzniknutou situáciou... • Spočívajúcou v tom prozaickom zmysle, že svojmu partnerovi Riccardovi, podarovala «pekné kopačky», a to nie teda iba kvôli tomu, aby si s nimi napríklad ihneď zahral akýsi majstrovský, futbalový zápas, kdesi na zelenastých, talianskych trávnikoch spolu so svojimi športovo nadanými kamarátmi, ale najskôr to vychádzalo len z toho prostého hľadiska, že ho akurátne, bohužiaľ, momentálne posiela rovno k vode; presne tak, rozchádza sa s ním, akoby sa ani príliš ne[za]chumelilo, pričom tomuto chlapcovi hodnú chvíľu potrvá, pokým sa s daným problémom napokon sám vyrovná, a tak práve vtedy už konečne spadá do úvahy i pomaličky prichádzajúci, mužský protagonista Piero, burzový maklér, ktorý by chcel byť istotne vhodnou náhradou za → o pár riadkov vyššie spomínaného nešťastníka Riccarda, ale totiž nič nie je zďaleka ani také vôbec jednoduché, ako by to na prvú dobrú mohlo vyzerať, že danému páru by mali vari plne automaticky zazvoniť svadobné fanfáry. • Záverečnou fázou mi toto titulné Zatmenie, normálne pripomenulo samotnú estetiku nemého filmu, alebo zase predtým bolo dianie naplnené až po samý okraj zvukovými ruchmi, veru, požehnane, a to predovšetkým z burzového prostredia, kedy mi akosi išla hlava strašne explodovať zo všetkých tých hyperaktívnych reakcií z pohľadu dynamicky zapojených postáv, ktoré nenormálne kričali o dušu, keďže sa to tu neustále točilo okolo peňazí, ale aj finančných strát; skrátka, autorovi sa túto pasáž podarilo zachytiť, až by som dokonca povedal, že dokumentárnym štýlom, ktorému určite ne[po]chýbala realistická atmosféra, ktorá by mohla osloviť podobne založených jedincov. • A našťastie niekde v strede sa aspoň konkrétny príbeh mierne ustálil, kedy sa pred mojim zrakom postupne rozprestieral i vášnivý vzťah medzi Viktóriou & Pierom, keď by som teraz maximálne podotkol sotva iba to, že nielen len jedna z prezentovaných strán, zrejme ani poriadne nevedela, ako naložiť s daným materiálom, z ktorého by sa mohlo kľudne niečo interesantné vybrúsiť do takých zaujímavých tvarov, aby boli obidve strany nanajvýš spokojnými. • V rámci celkového upresnenia, doplním, že sa v danej veci nakoniec nejednalo len o ukončenie „existenciálnej trilógie citov” [tituly: I. Dobrodružstvo, II. Noc, III. aktuálne recenzovaný titul], ale doplnenú o „tetralógiu”, nasledujúceho prírastku v podobe Červenej pustatiny s Monikou Vittiovou, ako ústrednou protagonistkou, ktorá v štyroch častiach po sebe [v Noci ale mala oveľa menej hereckého priestoru], po emocionálnej rovine stelesňovala trocha viac komplikované postavy, čo teda zvyčajne udržiavalo i dokonalú rovnováhu naprieč jednotlivými príbehmi, nie jednoduchými. • Opätovne sa vytvoril vysoko hodnotný, umelecký, autorský počin - a navyše najvhodnejším len pre to najnáročnejšie publikum, o akom bude čochvíľa počuť len z dobových archívov, pretože pozvoľna vymiera s náhradou vo vzhľade prichádzajúcich "násťročných", ako adekvátnou alternatívou za pamätníkov?!

Z interiéru naprosto nóbl francúzskej reštaurácie pána Septima, následne vskutku zrazu raz uniesli istú hlavu štátu pred okoštovaním zákuska; inými slovami preložené: ústrednému francúzskemu protagonistovi Septimovi v podaní zvyčajne špičkového komedianta Louisa de Funèsa, no ale v tomto absolútne odstrašujúcom prípade to zrejme príliš ani neplatilo; sa takpovediac dosť skomplikovala jeho doposiaľ úplne bezstarostná existencia, a to už predovšetkým snáď predsa iba kvôli tomu, že sa to zrovna stalo na tomto vychýrenom mieste, kde sa trebárs schádzala všelijaká, »francúzska smotánka«, a tak či chce, alebo nechce, musí sa vydať až kdesi do vzdialenejších exteriérov, aby v podstate prišiel tomu priamo na kĺb, vrátane i zachovania si svojej doterajšej pozitívnej reputácie, ako sa všetky veci totižto majú, pričom divák počas toho zbesilého «scenáristického vyčíňania» akosi i neuveriteľne strašne pocitovo trpel, až tomu takmer skoro vôbec ani správne ne[po]rozumel, čo mal tým básnik vlastne všetko na mysli? • Zo začiatku mi aspoňže ešte naservíroval i samotný chod tejto reštaurácie, ako to tu skutočne chodí, a to konkrétne aj navrch s hlavným šéfom v podaní Septima, ktorý by najradšej iba všetkých navôkol seba stále komandoval, čo vari už automaticky so sebou prinášalo i niekoľko úsmevných situácií; skrátka, ak som sa neustále nachádzal len vo vnútorných priestoroch tohto pohostinského zariadenia, tak ako sa zvykne hovorievať: „O zábavu bolo dopredu postarané,” ale povedzme zase akonáhle sa tento mimoriadne výbušný, »malý mužíček«, odpútal od daného priestoru do vonkajších, nepreskúmaných reálií, tak vtedy sa už začínali pomaličky vrstviť i samé nánosy podivuhodných reakcií z okruhu ďalších, pribúdajúcich postáv, kedy to na mňa začalo už pôsobiť, ako nejako absurdnejším spôsobom naservírované mešuge, čo sa každou ďalšou pridanou scénou iba čoraz viac umocňovalo, čo namiesto komediálnej roviny napokon skĺzlo až do akejsi oveľa trápnejšej roviny, čo asi nebol pôvodný zámer tvorcov, všakže?! • Celý titul totálne pohnojil najmä režisér a scenárista v jednej a tej istej osobe: Jacques Besnard, a pritom musím podotknúť, že rovnako jedným zo spolupáchateľov bol i hore uvedený "Fufu", čiže tým pádom si kľudne mohli medzi sebou navzájom pekne pogratulovať, ako príšerne dopadla ich prvá [a z môjho uhla pohľadu ako celkovo katastrofálna], a zároveň i posledná spolupráca, asi toľko na margo k danému predmetu v podobe nepríliš presvedčivého výkonu.

Mimoriadne morbídne-obézne-bucľatý, americký protagonista Charlie; ako sa zvykne miestami hovorievať, „by ani muche skoro vôbec neublížil, za to by vás ale pre zmenu jednoznačne svojou objemnou hmotnosťou maximálne pripučil” o jeho obzvlášť presedenú pohovku, nakoľko jeho hmotnosť predstavovala až okolo astronomických 300 kg, a to vskutku ani nehovoriac o vysokom krvnom tlaku, alias tichom zabijaku! • Americký, a teda zvyčajne k tomu i pomerne dosť »extrémne pesimistický«, až by som dokonca ešte podotkol, že i úprimne «deštruktívny režisér» Darren Aronofsky, následne vytvoril niečo, čo sa konkrétne vzťahovalo k pravému opozitu k fraške menom Norbit; skrátka nenakrútil ďalšiu paródiu s Eddie Murphym, ako stvoreným špecialistom na podobne dementné, bucľaté postavy; najskôr celkom naopak, totižto obsadil niekdajšieho, uhladeného predstaviteľa z dobrodružného titulu Múmia, kedy povedzme, že terajšia postava Charlieho mala od predchádzajúceho Ricka" O'Connella - svetelné roky ďaleko, a čo by som zrejme napokon prirovnal na posúdenie rozdielu medzi bielou a čiernou farbou, alebo poprípade predsa trocha viac vhodnejšie zvolené prirovnanie k „mravcovi a slonovi,” čím sa už v podstate konečne približujem i k hlavnej charakteristike ústrednej postavy, ktorá rozhodne mala oveľa bližšie k neustálemu prejedaniu sa, ako v klasicky poňatej Veľkej žranici, keďže iba stále žrala a zase iba znovu žrala, až sa tým pádom možno prežrala až niekde na druhý svet. • Prežila istú, stresovú situáciu, vďaka ktorej sa systematickým spôsobom začala poriadne zväčšovať a rozširovať až takmer na šírku zárubne; inými slovami povedané - ostala snáď navždy trčať len v bytovom dome, no i napriek tomu ju chodili domov postupne navštevovať i ďalšie, a nemenej kľúčové postavy, čiže sa vyrysovalo akési divadelné prostredie/divadelná atmosféra, ktorá čoraz väčšmi naberala na gradáciách, a tak sa ani netreba príliš dopredu [a zbytočne] obávať akejsi javiskovej statickosti, i keď zase na druhej strane rovnako tiež pripúšťam, že to ani nebolo nijako extra zvlášť príjemné sledovanie → sledovať tento stratený prípad a hlboký pohľad na zamyslenie sa; bolo to sakramentsky autentické, po scenáristickej stránke aj hodne vulgárne s nevídaným presahom v rámci celku, ale najmä s jedným nadštandardným, hereckým prejavom zo strany dole uvedeného, hereckého reprezentanta, ktorý si dal výnimočne osobitne záležať na tom, aby nielenže stelesnil »ťažkú váhu«, ale zároveň taktiež aj na tom, aby sme ho hneď neodcudzovali za jeho temnú minulosť so všetkým, čo k tomu už azda automaticky prislúchalo; bolo to niečo medzi totálnym odporom a značnou ľútosťou, čo naostatok zašlo až do akéhosi, katarzného finále, po ktorom som normálne mal problém vykoktať sa, tak ma daný autor veľmi uzemnil, čo sa mi nestáva až tak často, aby ma takto zasiahla filmová novinka, nie tak dávno uvedená. • Klobúk dole pred tým, na čo si vlastne Brendan Fraser trúfol, a čomu som miestami ani nechápal, čo sa v ňom vlastne všetko skrýva; je to [ne]pravý opak ku kultovému titulu Mechanik s tým rozdielom, že vtedy Christian Bale strašne veľa schudol na váhe [- 28 kg na konečnú váhu v podobe 54 kg!], zatiaľ čo teraz ho maskéri zamaskovali tak autenticky, že divák nemal akékoľvek pochybnosti ohľadom príslušnej vízie tvorcov! • Publikum sa pravdepodobne rozdelí na dva tábory: A). ocení sa snaha, čo je môj prípad. B). hundroši budú namietať, že sa jedná iba o akúsi zvrátenú ohavnosť, čo našťastie nie je môj prípad! • Vráskavec obrovský, uväznený v ľudskej podobe.

Antoniova artová kamera sa akosi teda i príliš extra »zamilovala« do sprvoti hodne introvertnej protagonistky Lídie Pontanovej v podaní naprosto šarmantnej, francúzskej predstaviteľky Jeanne Moreauovej, ktorú v priam nádherných a pomalých kompozíciách, pomaličky sledovala nielen ako sa zvykne úplne sama túlať po milánskych uliciach, ale zároveň aj zrovna vtedy, keď sa zase povedzme objavovala i po boku svojho extrovertného manžela, resp. úspešného spisovateľa Giovanniho Pontanoa v podaní Marcella Ma[e]stroianniho, a to konkrétne na takých miestach, kde sa najmä schádzala akási «milánska smotánka», až to vskutku na tom danom mieste normálne zaváňalo akýmsi puchom, à la W. R. Hearst na taliansky spôsob; aspoň nejako takto som to v podstate i vydedukoval, že niektoré postavy v úlohe štatistov, vlastne ani poriadne nevedeli, ako vlastne naložiť so svojim životom, čo môže na druhej strane kľudne pripomínať i Marcellov, predchádzajúci, kinematografický zárez v podobe Sladkého života, ktorý mal s danou Nocou i niekoľko spoločných povahových vlastností, ale zasa nie až toľko, aby som si mohol povedať, že daný Autor iba kopíroval, ako snáď na moju dušu zmyslov nadobro zbavený. • Predovšetkým sa asi najviac zameral len na to, aby prostredníctvom naozaj brilantnej kompozície obrazu, následne zachytil presne až 24-hodinový, dejový cyklus, ktorý postupne rozvrstvil v rámci ústredných postáv, a to so samým začiatkom v »dopoludňajšej rovine«, kedy sa zrejme ešte iba jednalo o akýsi krycí manéver zo strany momentálne po citovej stránke silno rozpoloženej a vyššie pomenovanej hlavnej, ženskej postavy, nakoľko to najskôr vyzeralo iba tak, že čosi v danom, manželskom zväzku - niečo začína nejako obzvlášť chradnúť; skrátka ďalšia, manželská kríza, znovu uzrela svetlo sveta, čo asi nie je vôbec nič nové, a čo by sa totižto mohlo vysvetliť až v nasledujúcej, «popoludňajšej rovine», u „talianskeho Hearsta”, kde na scénu konečne prichádza i nová postava čiernovlasej Valentíny v podaní Monicy Vittiovej, ktorá nakoniec podaruje akýsi »darček« - hore uvedenému protagonistovi, ako vhodnú alternatívu na sv. Valentína?; jednoducho načrtnuté; buď sa s jej novým príchodom manželstvo dokonca aj stmelí, alebo naopak - kompletne viac naštrbí, až by sa dalo iba napokon s veľkou ľútosťou poznamenať, že sa rozoberie na najmenšie súčiastky? • Taliansky režisér Michelangelo Antonioni vytvoril pozoruhodný, melancholický titul s mimoriadne melancholickou atmosférou, opradenou o značné množstvo melancholických dialógov, až je možno súčasne i značnou škodou, že sa predsa trocha viacej nerozoberal i akurátne vydaný, knižný román zo strany intelektuálneho protagonistu s názvom „La stagione” z knižného vydavateľstva Bompiani, čo koniec koncov divákovi napovedalo oveľa väčšmi v celkovom ponímaní, akoby spočiatku ani nepomyslel, a čo by hneď vysvetľovalo jestvujúcu situáciu.

Severák bol extravagantne sfarbený do akéhosi hamletovského odtieňa, nakoľko ústredný protagonista sa nazýval ako Amleth - vikinský bojovník, ktorého životným krédom bolo pomstiť smrť svojho otca. • Amerického filmára Roberta Eggersa považujem za jedného z najtalentovanejších tvorcov súčasnosti, ak nie náhodou vôbec toho najtalentovanejšieho; totižto jeho asi najsilnejšou stránkou v rámci tvorby, je nastolenie povedzme čo najautentickejšej atmosféry, aká sa totiž ponúka, pričom do nej následne umiestni zaujímavé, a k tomu i kvalitnejším spôsobom podané postavy, ktoré divácku obec určite nenechajú na pochybách! • Teda, aby som bol predsa trocha viacej zrozumiteľnejším, tak tentoraz nazrel až do naprosto ďalekej histórie, t.j. sprvoti do roku 895 n.l. + si k tomu pridajte aj zopár rokov extra navyše, pretože medzitým hlavný aktér vyrástol do dospelosti, hnaný neuveriteľnou, »hnacou silou« neustále dopredu, aby sa pozrel priamo do očí človeku, ktorý má na rukách krv jeho otca - Kráľa Aurvandilla. • Nielenže bol daný, dobový titul maximálne nabitým akousi mystickou, vrátane i mytologickej stránky; skrátka z daného titulu priam dvojako sršali mysticizmus v priamej spojitosti na mytológiu, až by som dokonca podotkol, že svojou štruktúrnou výstavbou mi pomerne dosť často pripomínal i zrovna tento počin o naplnení pomsty: Gladiátor, ale za to zase ani akosi príliš nechcem radšej zachádzať do akýchkoľvek detailov, a veď si nakoniec divák vo svojej mysli sám utvorí obraz, ohľadom toho, čo by mal približne očakávať, ak mu trebárs ponúkam i niekoľko stručnejších indícií, ale zároveň bol  až tak extrémne naturalistickým a surovým, že úplne hravo «schoval do vrecka» i všetky brutálne tituly, na aké si v podstate práve teraz rýchlo spomeniete [Braveheart, ktorý bol oproti tomuto len slabou náplasťou, ak si to avšak môžem dovoliť povedať?] • Oslovilo ma islandské, resp. írske prostredie, kam bola vlastne situovaná dobová výprava, na ktorej si dali tvorcovia rozhodne extra záležať, a to ani nehovoriac o kvalitnej, hudobnej partitúre, normálne ako vystrihnutej z oveľa dávnejších časov, aké si pomaly ani sami vskutku nedokážeme predstaviť. • Naprostá jasnačka v tom zmysle, že toto dianie miestami skĺzava i do zbytočnejšej, melodramatickej roviny s pravdepodobne, ako tradične zvyknem hovorievať, „nedopečeným scenárom”, ktorý je nastaveným podľa klasicky poňatej šablóny, čo niekedy na mňa pôsobilo až celkom nevierohodne, no i napriek tomu si príslušné kinematografické dielo - nielen z mojej strany určite zaslúži značnú pozornosť, keďže sa nasmerovalo do katarzného účinku. • Ešte pár viet k vydarenému obsadeniu: Švédsky, "skarsgårdovsky klan", sa už medzitým asi pekne rozrástol aj o Alexandra, ktorý síce ani nemá toľko kvalitných úloh, ako jeho slávnejší otec Stellan, ale som presvedčeným o tom, že čo sa konkrétne týkalo danej hlavnej postavy - podal solídny, ucelený, fyzický a ťažký výkon, na ktorý by si len tak hocikto isto netrúfol, a to isté platí aj o hereckej stálici - Nicole Kidmanovej, ktorá ma veľmi prekvapila svojou nadštandardnou chladnosťou. Rovnako sa obsadili i ďalší, zahraniční herci, medzi ktorými asi najviac vyčnievali najmä - dánsky predstaviteľ Claes Bang a znova Švéd v podaní Gustava Lindha, ktorý bol až nechutne-nesympatickým, podobne aj ako tento Dán. • Akúsi sympatickosť v daných, vikinských reáliách - pre istotu ani nijako zvlášť nehľadajte, lebo by ste inak zrejme mohli prísť k úrazu; bol som až strašne nedočkavým, čo všetko mi "Bob" postupne naservíruje rovno na filmový tanier, že som si v duchu opakoval: „Akoby sa tu niekto vrátil o zhruba tisíc rokov do minulosti pomocou stroja času, a kdesi v kúte tíško skrytou kamerou len pozoroval jednotlivé, brutálne udalosti, a potom o nich vzápätí poinformoval aj režiséra, ktorý mal s čím pracovať, a čo sa pretavilo do tejto podoby, ktorá ma znervózňovala.”

Oscarové okienko: Sú len tri tituly, ktoré konkrétne obdržali až 3 rovné ceny Akadémie zo štyroch hereckých kategórií : [1). najlepšia herečka, 2). najlepší herec, 3). najlepšia herečka vo vedľajšej úlohe a 4). najlepší herec vo vedľajšej úlohe] → Električka zvaná Túžba (hlavná herečka Vivien Leighová, vedľajšia herečka Kim Hunterová a vedľajší herec Karl Malden); → Televízna spoločnosť (hlavná herečka Faye Dunawayová, hlavný herec ["posmrtný Oscar"] Peter Finch a vedľajšia herečka Beatrice Straightová]; pričom akýsi najnovší prírastok v podobe Všetko, všade, naraz, postretlo úplne to isté, resp. radovať sa mohlo i niekdajšie, Bondovo dievča, a to v samej nadväznosti na Shortyho Rounda z Indiana Jonesa, a to vskutku ani nehovoriac o Laurie Strodeovej z klasického thrilleru Halloween; čiže malajzijská herečka: Michelle Yeohová, ďalej sympatický, vietnamský herec: Ke Huy Quan, a konečne končiac i u americkej herečky: Jamie Lee Curtisovej, ktorej rodičmi boli Janet Leighová [iba menovkyňa vyššie uvedenej Vivien] a Tony Curtis; k čomu by som chcel týmto »oscarovým laureátom« zo srdca dodatočne poďakovať za ich naprosto nadštandardné, herecké prejavy... • Presne tak; dalo by sa podotknúť, že postavy boli «ústrednou kostrou» daného príbehu, obaleného do akejsi mimoriadne divokej, sci-fi rozprávky s množstvom paralelných vesmírov, z čoho som si ihneď spomenul i na Doktora Strangea, alebo poprípade i na »matrixovskú atmosféru« s častejšími, surrealistickými vsuvkami, à la Salvador Dalí. • V podstate mi to asi najviac pripomínalo najmä súčasnú tvorbu v podaní "marveloviek", nakoľko medzi producentmi sa zrovnaže nachádzali i bratia Russovci, zodpovední za snáď ten najväčší, digitálny bordel súčasnosti, na čo našťastie akési režisérske duo Danielovcov, zareagovalo celkom opačne - rozumným spôsobom upgradeovali predchádzajúcu formu týchto nonšalantne-nonsensových titulov - na tentoraz oveľa striedmejšiu úroveň, znesiteľnejšiu aj pre takých divákov, ktorí inakšie k daným veciam neprechovávajú skoro žiadnu úctu [vôbec k nim neinklinujú], ak avšak aspoň ešte nepočítam i danú epochu pred hlavným roztrhnutím vreca s "marvelovkami." • A všetky tieto frenetické obrázky spojiť dohromady dalo podľa mňa i sakramentský kus roboty: dynamická montáž, ktorá je popri obsadení vari tým najväčším možným lákadlom v rámci celku, čo sa pred divákom postupne náramne doširoka rozprestieralo, a na čo by ani nemusel byť hneď pripraveným. • Vhodná alternatíva najmä pre to odrastené publikum, ktoré je už unavené z hore pomenovaných faktorov, ale zároveň i napriek tomu znova túži na malú chvíľu nazrieť do tohto prostredia, ktoré, si právom myslelo, že viacej nemá už čo ponúknuť, no zdanie môže občasne kľudne i podvedome [za]klamať, čo je akurátne aj tento špecifický prípad, pri ktorom som sa cítil akosi zvláštne-príjemne, i keď zase povedzme, že sa mi miestami poriadne roztočila hlava zo šialených sekvencií, tu neustále prezentujúcich sa, že nemať k tomu po ruke i šikovných predstaviteľov, tak táto snaha by sa azda automaticky mohla stať márnou.