Reklama

Reklama

Nejsledovanější žánry / typy / původy

  • Drama
  • Komedie
  • Akční
  • Krimi
  • Dokumentární

Recenze (727)

plakát

Mudbound (2017) 

Špinavosti dejúce sa na špinavej, bahnitej pôde špinavého, nespravodlivého juhu špinavými, rasistickými, primitívne zmýšľajúcimi južanmi (česť výnimkám). Rasová segregácia, novodobé otrokárstvo, malomeštiactvo, chudoba, nespravodlivosť, obmedzenosť, posratý Ku-Klux-Klan, to sú témy filmovo spracúvavané pomerne často, avšak príjemným prekvapením tentoraz bolo, že tu možno nájsť cennú pridanú hodnotu v podobe akéhosi komplexnejšieho rozboru americkej duše (resp. americkej spoločnosti ako-takej) prostredníctvom životných osudov a konaní jednotlivých postáv. Neprekonateľná trauma z vojny, nemožnosť prispôsobiť a začleniť sa po návrate z nej, takisto nemožnosť akejkoľvek zmeny rokmi ustálených pomerov, útlak, beznádej, to všetko je tu zachytené priam bravúrne, dramatická zložka funguje presne ako má, emocionálne je to veľmi silná paľba (a úprimná, nehrajúca na city len prvoplánovo). Tempo snímky je budované pozvoľna, pomaličky, v úvodnej polovici (najmä teda zo začiatku) sa síce vyskytne hŕstka slabších/hluchších miest, ale čím ďalej sa snímka a príbeh dostáva, tým väčšmi prichádza k postupnej gradácii, zhutňovaniu diania a takisto k nevyhnutnej záverečnej katastrofe (pričom už len vedomosť, že k niečomu zlému príde - čo je prakticky samozrejmé a neodvrátiteľné - ma čoby diváka značne znervózňovala). Záver komentovať nechcem, bol priam vynikajúci (a zároveň otrasný). Veľký podiel na úspechu má dozaista i herecké obsadenie, kde hoc sa možno nevyskytujú tie úplne najväčšie esá (čo je asi aj dobre), i tak každý zo zúčastnených svoj part zvláda s bravúrou (najmä teda trio Mitchell - Hedlund - Clarke), maximálne uveriteľne, klobúk dole. Vyzdvihnúť nutno i zvolený štýl rozprávania pomocou viacerých rozprávačov (kedy sa jednotlivé postavy striedajú a prerozprávavajú dianie zo svojich perspektív). Za mňa rozhodne jeden z vôbec najsilnejších filmových zážitkov tohto roku. Priam oscarová záležitosť, ktorej k plnému počtu chýba len málinko. 85%

plakát

Temná věž (2017) 

Nerozumiem, komu vlastne mal byť tento film cielený, koho mal zaujať. Ako adaptácia Kingovej predlohy to nefunguje ani trochu (absencia temnejšej formy, resp. až moc "detskosti") a v rámci fantasy žánru sa to - v porovnaní s konkurenčnými titulmi - takisto poľahky stratí (kvalitatívne slabé, obsahovo stupídne). Snáď jedinou možnou cieľovkou je detské publikum. Osobne to však považujem za až žalostne premrhaný potenciál dobrej matérie. Elba s McCounagheym sú tu absolútne zbytoční a nechápem, prečo sa na to vlastne dali. Najväčšie filmové sklamanie aktuálnej sezóny. 25%

plakát

Dunkerk (2017) 

Rutinérska réžia bez akýchkoľvek chybičiek, brilantná kamera, hudba, a vlastne vo všetkých smeroch dokonale vypiplaná formálna stránka, ktorá je priam obrovským zážitkom (a verím, že v IMAXE to musela byť riadna nálož) a vďaka nej film poľahky možno zaradiť do kategórie veľkofilmov (aj keď trošku pritvrdiť - krv, jatky atď - by neuškodilo). Čo sa týka obsahu, tam už je to samozrejme komplikovanejšie, nakoľko chýba storytelling (po ktorom niet ani stopy, avšak chápem, že to bol zámer), práca s postavami taktiež nikde, čo divák - hoc mu to ona spomínaná vizuálna stránka filmu vynahrádza - z času na čas pocíti, a to i napriek kvalitnej kompozícii. Z jednotlivých rovín by som rád špeciálne vyzdvihol leteckú (hrdinskú) s Hardym, nuž a mierne výčitky by som mal k tej so záchranou vydeseného vojaka, v ktorej účinkoval Cillian Murphy - jeho herecký prejav je ako vždy vysoko profesionálny a myslím, že jeho postava by si zaslúžila trošku viac dovysvetliť resp. ukázať predchádzajúce dianie (a teda že nebol plne využitý potenciál, ktorý daná postava mala). Ale napriek tomu, ako vravím, veľmi kvalitná a pozoruhodná záležitosť, pri ktorej si sakramentsky vyčítam, že som ju premeškal počas premietania v kinách. 80%

plakát

Jamesy Boy (2014) 

Životný príbeh problematického JBho nie je jednak dostatočne zaujímavý, a ani bohvieako kvalitne sfilmovaný - čo sa odzrkadľuje ako v nedostatočne zaujímavej obsahovej stránke, tak v prevedení, ktoré v rámci snímok odohrávajúcich sa (prevažne) za mrežami neprináša nič nové, ba práve naopak, je to až primoc veľké klišé - stereotypne vykreslený náhly prerod a uvedomelosť hlavnej postavy, staršieho spoluväzňa-mentora bez možnosti vyslobodenia dávajúceho múdrosti, typického väzenského záporáka, taktiež slabšieho jedinca nezvládajúceho tamojšie pomery, ktorému sa hlavný protagonista snaží pomôcť, a hlavného bachara so srdcom na správnom mieste (k absolútnej "dokonalosti" tu už chýba azda len druhý zlý, škodiaci a zákerný dozorca, všakže?). Popravde (a bohužiaľ) však táto - prinajlepšom priemerná - pasáž spoza mreží bola tou lepšou časťou, nakoľko druhá rovina snímky, odohrávajúca sa mimo väzenia, bola ešte o poznanie slabšou, vyložene podpriemernou, stupídnou. Čo sa týka hereckého obsadenia, Spencer Lofranco, i keď som mal spočiatku obavy, že bol obsadený iba kvôli peknej tváričke, svoju rolu zvládol v podstate bez problémov, uveriteľne (i keď fakt, že polovicu stopáže má stvárňovať 14 ročného chlapca, to už je druhá vec...), no a z tých vedľajších poteší účasť Rhamesa a Woodsa (no schválne, skúste si tipnúť, ktoré v rámci mnou vyššie spomenutých stereotypných postáv stvárňujú - myslím, že to nie je ťažké uhádnuť:)). Snímku nezachraňuje ani onen fakt, že je životopisnou, ako som napísal v úvode, daná matéria skrátka nie je dostatočne zaujímavá, aby bolo akokoľvek nutné ju sfilmovať, takýchto príbehov nájdeme skrátka tisícky. A takisto možno nájsť hneď neúrekom žánrovo lepšie zvládnutých väzenských filmov o problematických mladíkoch (z tých menej známych ma napadá trebárs Starred Up). Táto v rámci konkurencie jednoducho nemá najmenšiu šancu uspieť, nakoľko ide o tuctovku bez čohokoľvek originálneho. 45%

plakát

Čára (2017) 

Na naše domáce pomery skvelá záležitosť, dovolím si povedať, že v ére samostatnosti jedna z úplne najlepších (tento pomyselný "piedestál" v mojich očiach - doteraz suverénne - prináležil Nedodržanému sľubu, Čiara voči nemu však zaostáva len o kúsok). Kolorit daného prostredia vykreslený skvelo, prevádzačské praktiky taktiež, použitá hudba pasuje priam dokonale, balkánsky "feeling" cítiť na sto honov, atmosféra hutná až ponurá s občasnými odľahčujúcimi prvkami (ktoré prekvapivo nijak nerušia, práve naopak). Vyzdvihnúť treba i dialógy, ktoré sú zvládnuté taktiež vysoko dôstojne a sem-tam sa vyskytnú i perličky (trebárs príhoda so psom), čo je priam protipól k nepeknému tunajšiemu trendu domácich filmov, kedy väčšina dialógov snažiacich sa tváriť dramaticky či drsne (a teda hodnoverne) vo výsledku dopadá vyložene trápne, šuštiac papierom. Tu sa našťastie nič také nedeje, herecky taktiež zvládnuté bez problémov, nuž a ako vravím, výsledný produkt je vysoko ponurá a temná žánrovka zasadená do zaujímavej neokukanej lokality, ktorá - keby bola jej obsahová stránka a psychológia jednotlivých postáv viac rozvité - by pokojne mohla ísť aj do sveta a zanechať obstojný dojem. 75%

plakát

Smrt v labyrintu (2014) 

Komorne ladený thriller pôsobiaci akýmsi starodávnym retro dojmom pripomínajúcim staré kriminálky (nie kvôli dobovosti, tá je tu vyložene nepodstatná, ale kvôli štýlu, akým je to natočené) obohatený krásnymi scenériami slnečných Atén, Kréty a Istanbulu. Je dosť možné, že práve najmä ono zasadenie do takto filmársky neokukaného prostredia robí snímku tak atraktívnou a neobyčajnou, vizuálne sa mi to totižto páčilo vskutku veľmi, avšak takisto obsahová stránka je veľmi fajn. Tri postavy, z ktorých ani jednu nie je ľahké prečítať, ich ďalší vývoj a konanie sú zakaždým neurčité a nepredvídateľné. V úvodnej zhruba hodinke tu máme postupné pripravovanie pôdy, poľahky stúpajúce napätie, koketovanie, nuž a záverečná thrillerová časť, kedy matéria čo sa týka tempa naberá na obrátkach. Snáď jediné čo mi prekážalo, bol záverečný monológ, ktorý mi prišiel trošičku nepatričný a mierne zhadzoval celkovú navodenú atmosféru, ale tak rešpektujem rozhodnutie tvorcov, že to ukončili práve takto. Za mňa veľmi príjemné prekvapenie, ktoré mi príde značne podhodnotené. 75%

plakát

Kilo Dva Bravo (2014) 

S najvyššou pravdepodobnosťou vôbec najabsurdnejšia vojenská operácia, aká kedy v dejinách bola prevedená na filmové plátno. Nestačím sa čudovať a ozaj klobúk dole pred Angličanmi, že do tohto sfilmovania vôbec šli... Čo sa týka filmu ako takého, spočiatku - v úvodnej zhruba dvadsaťminútovke - som bol prevažne skeptický, v tej spleti postáv som sa absolútne nedokázal zorientovať, všetci mi prišli na jedno kopyto a čo je zvláštne, rušil ma tu i ten typický anglický prízvuk (ktorý inak priam zbožňujem). Akonáhle však prišlo k tomu hlavnému a dej sa presunul na stiesnený priestor onoho hojne "posiateho" poľa, všetko sa rázom zmenilo k lepšiemu (aspoň teda filmársky, nie zo strany zúčastnených) - panika, napätie, strach, skvelo vystavaná atmosféra, bezmocnosť, to všetko je tu skĺbené priam skvelo (plus si k tomu pripočítajte veľmi realisticky pôsobiace zranenia, ktoré vyzerajú naozaj otrasne, v dobrom slova zmysle), nuž a jadro snímky je teda vskutku podarené. Nesúc sa na tejto vlne po dobu celej stopáže, idem s výslednými percentami ešte o poznanie vyššie, avšak v závere to už postupne kvalitatívne strácalo, posledných 15-20 minút sa naturalistické zobrazenie premenilo z môjho pohľadu v až prílišné hrdinské respektíve dojemné smerovanie, nuž a dialógy postáv už mi prišli byť niekedy až zbytočne naťahované a kontraproduktívne (ale nemožno nič vyčítať, nedokážem si ani len predstaviť, čo zúčastnení museli v danej situácii prežívať). Tak či onak, snímka je to nepochybne podarená, originálna, absurdná a v podstate možno skonštatovať, že predčila moje očakávania. V pamäti mi síce pravdepodobne na obzvlášť dlhú dobu neutkvie, no i tak na mňa dojem spravila - vzhľadom na navodenú atmosféru bez použitia jedinej scény ozbrojeného stretu, či zobrazenia akéhokoľvek reálneho nepriateľa - vskutku slušný. 70%

plakát

Byla to divoká noc (2015) 

Takto ladené strelené komédie (nesúce sa na vlne rýdzo rogenovského štýlu humoru) nijak cielene nevyhľadávam, avšak považujem ich v rámci mnou sledovaných filmov z času na čas za akési spestrenie, ktoré sem-tam i vcelku dobre dopadne - viď trebárs This Is the End alebo The Interview. Tentoraz som si myslel, že vzhľadom na podarený nápad a celkom slušnú početnosť cameí to môže byť presne ten prípad ale žiaľ, zázrak sa nekonal. Že ústredný príbeh nebude nič extra, s tým sa dalo počítať, no výsledok bol taký, že ono to skrátka nefungovalo ani čo sa týka tempa/celistvosti resp. konzistentnosti. Pokiaľ ústredné trio bolo pokope, tak to ešte celkom ušlo, avšak akonáhle sa rozdelili, jediným skutočne vtipným zostala Rogenova postava, ktorej podarené humorné scénky to značne zachraňovali (scéna v kostole, predpoveď budúcnosti, video pre staršiu verziu Isaaca, krv v nápoji atď.). Takisto vtipnými mi prišli vedľajšie postavy stvárnené Shannonom a Rogenovým večným parťákom Francom, inak však celkom slabota, čakal som viac. Čiže zabaviť sa tu dá (na klasicky stupídnom humore týkajúcom sa prevažne alkoholu, drog, náboženstiev a celkovo nekorektnosti), ale o poznanie menej, než by som od tejto partičky čakal. 45%

plakát

La meglio gioventù (2003) (seriál) 

V našich končinách neveľmi známa talianska rodinná sága mapujúca - optikou jednotlivých členov rodiny Caratiovcov - najvýznamnejšie udalosti talianskych dejín druhej polovice 20. storočia vrátane prechodu do nového milénia (1966-2003) a vlastne aj tamojšiu spoločnosť ako takú. Musím sa priznať, že hoc som to vzhľadom na enormnú stopáž (dielo sa dá považovať i za akýsi šesťhodinový film, nakoľko v takej podobe bol i uvádzaný na filmových festivaloch) dlhú dobu odkladal, keď už som sa konečne odhodlal, "zhltol" som to v podstate bez prestávky, na jeden ťah. Príbehovo veľmi pútavé, atmosfericky príjemné, emotívne, miestami melancholické a pritom tak obyčajné, bežné, ľudské. Možno práve to je najsilnejšou stránkou tohto projektu (spoločne s už spomínaným zachytením zásadných dejinných bodov). Jednotlivé postavy sú ľudské, sympatické, plné nádejí, ich chovania sú vo všetkých situáciach primerané resp. nikdy nie prehnané, nádeje na lepší život plne oprávnené a teda nejde inak, než im ustavične fandiť a priať. V podstate nemám čo by som vytkol (ak tak jedine, že by som si prial viac prekrásnej Giorgie, ktorá si ma svojimi očami a zložitosťou povahy v prvej štvrtine priam podmanila), z mojej strany to bola vyložene láska na prvý pohľad, ktorú si akiste čoskoro zopakujem a budem sa ju snažiť odporúčať vždy keď to pôjde, nech sa jej dostane zaslúženej pozornosti. Nuž a povzbudený tým, aký dojem vo mne tento projekt zanechal, sa čoskoro konečne odhodlám i na Bertolucciho Novecento, ktoré takisto mám dlhodobo v hľadáčiku a tiež ma vždy odrádzala tá obrovská stopáž. 100%

plakát

V údolí Elah (2007) 

Pátranie po zatúlanom vojakovi s nepekným koncom, akých by sme v trochu odlišnom podobenstve našli desiatky či ba dokonca stovky v rámci seriálového NCIS. Pridanou hodnotou tu je akiste ťaživejšia a pochmúrnejšia atmosféra, väčšia dramatizácia a celkovo smutnosť príbehu, myšlienkové strety ohľadom služby v armáde a v neposlednom rade i protivojnové posolstvo - bola tu vcelku pekne vykreslená obrovská trauma z vojny a jej dosah na psychiku jednotlivcov. Inak to však nevybočuje z rady/neoslňuje prakticky v ničom, hoc herecké obsadenie vyzerá papierovo vskutku luxusne. Veľmi silná trojka, ktorej by som za inej konštelácie pokojne mohol udeliť i slabú štvorku. 65%