Santino7

Čo k tomuto seriálu vlastne napísať... Premýšľal som o tom pomerne dlho, pozreté to mám skrz-naskrz, a stále nič. Je to celkom zvláštne, pretože Sopranovci sú záležitosťou presne podľa môjho gusta. Vždy som bol nadšencom, pokiaľ išlo o snímky z mafiánskeho prostredia, to bez váhania. Lenže seriál? Keď som sa k nemu pred rokmi dostal po prvýkrát, bolo to ešte iba také letmé zoznámenie, zopár striedmo videných častí. Následne som sa k nemu po nejakom čase vrátil, len tak zo zvedavosti, no a neľutujem ani trošku. Tentoraz si ma totižto táto milá italsko-americká rodinka poľahky doslova omotala okolo prsta. Majú možno trošku pomalší rozbeh, prvé časti môžu pripadať ako nemastné-neslané, uznávam, lenže po chvíľke to príde. Ani som nevedel ako, ubehlo pár častí a akonáhle som sa dostatočne zorientoval vo všetkých postavách (a že ich je tam dosť, a stále prichádzajú/odchádzajú - trebárs do "programu na ochranu svedkov"), bol som v tom ponorený až po uši. Tonyho a jeho famíliu si skrátka musíte zamilovať, a to jednú i druhú, prakticky bez výnimiek. Nuž a James Gandolfini svojim stvárnením postavu Tonyho doviedol takmer do dokonalosti, vážne. Pre túto rolu bol ako stvorený, klobúk dole.. Moja najväčšia seriálová srdcovka vôbec. Už teraz je viac než nad slnko jasné, že v pomerne blízkej dobe si to znova strihnem celé odznova, nuž a budem si to dozaista užívať opäť plnými dúškami. Dokonalosť. 100%

Z môjho pohľadu azda najkultovejší seriál vôbec s najikonickejšou hlavnou postavou (Kyle MacLachlan v roli špeciálneho agenta Dalea Coopera) a taktiež soundtrackom všetkých čias. Tak tajomný, tak temný (zábery na Boba s tým jeho nepopísateľným výrazom sa mi vryly do pamäti nastálo), tak neurčitý, tak atmosferický, tak mnohovrstevný. Poľahky tomu možno odpustiť i chvíľkový mierny pokles a akúsi zvláštnosť/absurdnosť niekde uprostred druhej série, nakoľko to bola skrátka priam výnimočná záležitosť. Pre mňa osobne najlepšia "lynchovina" všetkých čias a dozaista jeden z najzásadnejších seriálov v histórii. Who killed Laura Palmer? 100%

V našich končinách neveľmi známa talianska rodinná sága mapujúca - optikou jednotlivých členov rodiny Caratiovcov - najvýznamnejšie udalosti talianskych dejín druhej polovice 20. storočia vrátane prechodu do nového milénia (1966-2003) a vlastne aj tamojšiu spoločnosť ako takú. Musím sa priznať, že hoc som to vzhľadom na enormnú stopáž (dielo sa dá považovať i za akýsi šesťhodinový film, nakoľko v takej podobe bol i uvádzaný na filmových festivaloch) dlhú dobu odkladal, keď už som sa konečne odhodlal, "zhltol" som to v podstate bez prestávky, na jeden ťah. Príbehovo veľmi pútavé, atmosfericky príjemné, emotívne, miestami melancholické a pritom tak obyčajné, bežné, ľudské. Možno práve to je najsilnejšou stránkou tohto projektu (spoločne s už spomínaným zachytením zásadných dejinných bodov). Jednotlivé postavy sú ľudské, sympatické, plné nádejí, ich chovania sú vo všetkých situáciach primerané resp. nikdy nie prehnané, nádeje na lepší život plne oprávnené a teda nejde inak, než im ustavične fandiť a priať. V podstate nemám čo by som vytkol (ak tak jedine, že by som si prial viac prekrásnej Giorgie, ktorá si ma svojimi očami a zložitosťou povahy v prvej štvrtine priam podmanila), z mojej strany to bola vyložene láska na prvý pohľad, ktorú si akiste čoskoro zopakujem a budem sa ju snažiť odporúčať vždy keď to pôjde, nech sa jej dostane zaslúženej pozornosti. Nuž a povzbudený tým, aký dojem vo mne tento projekt zanechal, sa čoskoro konečne odhodlám i na Bertolucciho Novecento, ktoré takisto mám dlhodobo v hľadáčiku a tiež ma vždy odrádzala tá obrovská stopáž. 100%

Fincherov majsterštyk. To, ako ma svojho času (a následne aj pri viacerých opakovaných pozretiach) dokázal nadchnúť jeho špecificky poňatý Zodiac, tu bolo snáď ešte niekoľkonásobne prekonané a vypiplané do dokonalosti (i keď pochopiteľne, porovnávať film o stopáži necelých troch hodín s plnohodnotným desaťdielnym seriálom na inakšiu tématiku tak úplne nemožno, týka sa to len použitia podobného štýlu). Oddelenie behaviorálnej vedy, začiatky profilácie vrahov, psychologické analyzovanie zločinov z hľadiska ich motívov a vývinových štádií páchateľov, procedurálna fáza vyšetrovania, zavedenie pojmu sériový vrah, odbočka na akademickú pôdu, zasadenie do skutočných reálií so zakomponovaním množstva skutočných páchateľov zločinov (zbožňujem, keď mi film/seriál poskytne podnety na mne zaujímavú tému, a teda ma takpovediac nakopne k ďalšiemu zhromažďovaniu a študovaniu informácií na danú tématiku), slovné konfrontácie s nimi, žiadne scenáristické "barličky" na upútanie/zľahčenie matérie (brutálne vsuvky, zakomponovanie tajomna, mystična, nadprirodzena, nepomenovateľného zla - to je niečo, čo sa v danom žánri často vyskytuje a pomáha dotvárať celkovú atmosféru, niekedy lepšie, inokedy horšie, no čo je dôležité, tu sa nič také nekoná, nakoľko to vôbec netreba). Dialógy, dialógy, dialógy - to je v podstate to hlavné, čo robí tento seriál tak výnimočným, a potom samozrejme ešte aj bravúrne vykreslenie a stvárnenie jednotlivých postáv. Jednak špeciálnych agentov Holdena Forda a Billa Tencha, ich spolupracovníkov a ostatných blízkych osôb, no najmä (!!!) tých z opačnej strany bariéry, respektíve mreží - menovite Ed Kemper, Monte Rissell, Jerry Brudos, Richard Speck, Darrel Gene Devier, dvojica Benji Barnwright a Frank Janderman, či v neposlednom rade ešte len kryštalizujúci sa (možný) vrah z úvodov jednotlivých epizód (ktorý je taktiež inšpirovaný skutočnosťou, ostatne rovnako ako takmer všetko v seriáli). Všetci títo "zlí" sú stvárnení vyložene s bravúrou, dialógy s nimi sú doslova pôžitkom, jednoznačným vrcholom celého seriálu, no a každý z nich má tie svoje maličkosti/špecifickosti prejavu, ktoré sú podané vyložene fascinujúco, poľahky dokážu znepokojiť a zarývajú sa hlboko pod kožu (v prípade záujmu odporúčam tento článok). K samotnému spracovaniu na záver snáď už len toľko, že nakoľko je to po celý čas nasiaknuté do morku kostí onou fincherovskou charakteristickou "sterilnosťou", chladnosťou a odosobnenosťou, tak zmeny na režisérskej stoličke sú prakticky nepostrehnuteľné (Fincher mal pod palcom prvé dve a posledné dve časti, no a zvyšné si rovným dielom podelili Kapadia, Douglas a Lindholm - klobúk dole pred všetkými). Za mňa rozhodne seriálová udalosť (nielen tohto) roka, ktorú bez váhania okamžite radím do mojej osobnej seriálovej TOP5, a takisto bez váhania si to idem strihnúť celé odznova, hneď teraz. Na záver snáď už len prianie, že sérií (okrem potvrdenej druhej, ktorá by sa údajne mala podrobnejšie sústrediť na pátranie po jednom konkrétnom sériovom vrahovi z Atlanty) pribudne ešte viacero, a udržia si vysoko nastavenú laťku. Veď ak by sa to malo naďalej držať skutočných reálií, tak podľa protagonistov inšpirujúcich postavy agentov Forda s Tenchom by sme sa mali neskôr dočkať aj stretnutí s notoricky známymi menami ako Bundy, Manson, Berkowitz, Gacy, atď. Pokiaľ k tomu skutočne príde, tak sa máme rozhodne na čo tešiť. 100%

Pár dôvodov, prečo tento seriál tak strašne zbožňujem - (skoro) vždy pokojný, pozitívny a ženami zbožňovaný sympaťák Vinnie; večne racionálne zmýšľajúci romantik (a írsky trpaslík) Eric; svojský, príliš starý, menej talentovo/geneticky obdarený, no o to vtipnejší Johnny Drama; bezstarostný, život si užívajúci a (väčšinu času) lenivý Turtle (veľké plus za Meadow Soprano!!); nezastaviteľná hláškujúca mašina, najlepší agent v meste a z času na čas i cholerik Ari Gold. No a samozrejme v neposlednom rade asistent Lloyd, moja platonická láska Sloan, Bob Saget, či, dajme tomu, neortodoxný režisér Billy Walsh. Všetko sú to postavy, ktoré mi skutočne prirástli k srdcu (a to ešte nepočítam kvantá vydarených cameí), a pri záverečnej časti som mal zmiešané pocity (želal som si ešte aspoň dvakrát toľko sérií a epizód). Jasné, nie vždy to po kvalitatívnej stránke bola úplná idylka, vyskytli sa i horšie epizódy (či celkový mierny pokles u posledných dvoch až troch sérií), no celkovo musím uznať, že som si to užil viac než dosť. Z tých horších dejových zápletok, ktoré by som si vedel predstaviť aj inak, resp. mi trošku prekážali, spomeniem keď tak - z môjho pohľadu - dosť stupídnu Vincentovu dejovú líniu s herečkou Mandy Moore (ktorá našťastie ale nebola až tak dlhá), zbytočne preťahované "motanie" sa okolo príprav filmu Medellin, či taktiež nazvime to (aby som zbytočne veľa neprezrádzal) rapídne pády v rámci Vincovej kariéry a s tým spojený v daných obdobiach menej pozitívny a viac dramatický podtón. Aby som to trochu ozrejmil, chápem že i takéto chvíľkové pády a zauzľovania sú v dlhotrvajúcich seriáloch potrebné, nech sa nezapadne do stereotypu, lenže dá sa povedať, že Entourage som si obľúbil čiastočne i práve preto - lebo divák približne vie, čo od toho môže čakať, vždy sa príjemne pobaví, a o to tu predsa snáď ide. Osobne si myslím, že to nie je potreba príliš dramatizovať, na to tu máme iné žánre, kde to pôsobí lepšie a v kvalitnejšom prevedení. Entourage je skrátka pohodička - taká, ktorú nie každý znesie, no niektorí si ju bezpochyby zamilujú. 100%