kaliakra

Cabiriine noci pre 20. roky 21. storočia. Chvíľami otravné, chvíľami dojímavé, v podstate milé nazretie do sveta afrických ultralowcostových prostitútok z rímskych predmestí.

Raz si to skúsim prehrať obrátene odzadu dopredu. Možno to potom bude dávať zmysel...

Zúfalá snaha získať divákov viedla distributéra k tomu, aby tento film naprosto klamlivo označil nálepkou "Thriller / Krimi". Krátkozraké rozhodnutie vedie ku sklamaniu a nedôvere voči Film Europe, čo je škoda, lebo distributérov, ktorí privážajú kvalitné európske filmy, nie je u nás veľa. Dokonalý pacient je slušná psychologická dráma s prvkami drámy novinárskej, nemá kriminálnu zápletku ani žánrové znaky thrilleru.

Pôvodne som dal tri hviezdy, ale keď som si prečítal tuto nižšie tú verbálnu diarrheu, musím zvýšiť na päť!

Rain Man na panvici!

Škoda, že celý film nie je v (neo)realistickom duchu prvej polovice, ale láme sa do tézovitého prvoplánového podobenstva. Ako keby ho nakrútili dvaja ľudia, dvaja úplne odlišní režiséri.

Milá stredoškolská komédia na nezávislý spôsob. Nie je v nej veľa nového, ale určite je o kus lepšia, ako zavádzajúci slovenský názov, za ktorý by si distributér zaslúžil nakopať!

Podľa excelentnej knihy Stephena Kinga vznikla nenápaditá a pre mňa dosť odpudivá plytká komerčná zábava pre najnenáročnejšie a najmenej kultivované publikum. Ale, koniec koncov, načo sypať perly ošípaným?

Tam, kde Přibáň dokáže aj z ničoho vyrobiť zábavnú show, zostávajú jeho slovenskí epigoni nenápadití a nudní. Adrenalín na nule, extrémne výkony minimálne, príbeh žiadny, takže sa nekoná ani pointa či rázny záver. A cestopis to ani nemal byť. Ako video pre kamarátov, známych a členov klubu milovníkov ruských automobilov dobré. Ale v kine to nemá čo hľadať!

Nápad o ceste troch školákov do hlbín Štefánikovej duše ... vlastne pamäti ... je dobrý. Realizácia je strašná. Ťarbavý scenár, bezradná réžia, popisnosť, zdĺhavosť, školometstvo, drevené výkony detí ale i Landla v role učiteľa robia zo sledovania Mohyly utrpenie. Hoci z každého záberu kričí nedostatok peňazí, tvorcovia z toho neurobili zámer, a tak Tahiti v rusoveckom lužnom lese a Sahara na bratislavskom Sandbergu pôsobia hlúpo a smiešne, rovnako ako aj množstvo rekvizít či interiérových scén. Toto si Milan Rastislav v roku 100. výročia smrti naozaj nezasúžil.