skeptic

Test viacerých spôsobov podávania kritiky (najmä) národa, národnej povahy. Radu Jude rozohráva svoju sociálne kritickú výpoveď na pozadí príbehu učiteľky a jej porno škandálu. Tento príbeh jednak slúži ako spolutvorca kontrastu – kontrastuje s morálne závažnejšími prehreškami (anti-semitizmus, krvavá história atď.), pri ktorých pôsobí nepodstatne – a jednak prezentuje tému niečoho pochybného, čo by človek (či národ) najradšej navždy zabudol, vymazal zo svojej histórie (aj keď sa to prakticky nedá). Tento motív (zabudnúť/skresliť) už Radu Jude bližšie rozviedol v predošlom filme „Je mi jedno, že sa zapíšeme do dejín ako barbari“. ___ Príbeh erotického videa, ktoré nešťastne skončilo na internete, je striedavo posúvaný raz do pozadia, raz do popredia. Príznačné je preto aj sledovanie protagonistky, kamerové nájazdy, ktoré sa od nej odpájajú, aby zotrvali na zdanlivo pre príbeh nepodstatných (napr. historických) budovách či iných prvkoch prostredia. Alebo dynamika figúra-pozadie, ktorá sa uplatňuje v lekárni či kaviarni, kde sme „prišli s protagonistkou“, pozornosť však opäť prenechávame hlasom iných ľudí, ktorí majú vlastný náhľad na sociálne a politické dianie či problémy. Rozohrávajú sa tak ďalšie príbehy, príbehy jednotlivcov aj príbehy národné. Protagonistka tak skôr slúži ako lampa, ktorá nám osvecuje cestou zákutia a ľudí, jej príbeh nie je o nič viac podstatnejší než ostatné. Ďalšia kapitola je najexplicitnejšia vo svojej kritike a najviac riskuje stratu diváka. Posledná Kapitola - Učiteľka na „súde“ - a rodičia združený vo forme karikatúr každej jednej väčšiny, menšiny... pôsobí až ako veľmi ľahký terč. Je potom len otázkou, či je rumnuský národ na tom naozaj až tak zle, že je až niečo takéto explicitné nutné, alebo si z nich len Radu stavia slamených panákov lebo tých je jednoduchšie spáliť. 75%

Štylistická paleta Beginning (zahrňujúca napríklad dlhšie zotrvanie na jednej osobe, namiesto klasickejšieho - záber/protizáber - riešenia dialógovych scén; hru s mimozáberovým ruchom; extrémne sporadické prerámovanie panoramatickým pohybom) na mňa pôsobila akosi mechanicky a zopár jumpcutov ku koncu (aj keď rozumne motivovaných) pôsobili trochu out of place, vzhľadom na predošlú nebojácnosť zotrvať v dlhších menej komunikatívnych záberoch. Beginnings hraje silno na artovu strunu, ponecháva voľnú ruku na hľadanie rôznych významov. Čo samozrejme, ako inak, ovplyvní nakoľko budete vnímať rôzne udalosti, scény, ako zapadajúce do vnútornej logiky filmu, alebo len snahu každým smerom nejako vybočiť. Je to skôr minimalistický film, ktorý sa ale môže ukázať ako veľmi bohatý, ak naňho začnete nabaľovať veľa (napríklad) práve v tej významovej rovine. Mňa v tomto nepodnietil, je mi v tomto smere tak trochu ukradnutý. Ale stojí za pozretie. Pre mňa je to aspoň jeden z tých filmov kde "every frame is a painting". 65-70%

Ducharina v novom háve? To je jeden možný náhľad na film, ktorý by ho ale nevystihoval ako celok. Pretože na druhej strane sa tam dajú pozorovať aj výjavy, ktoré pripomínajú akčný thriller o honbe na neviditeľné monštrum a aj niekoľko ďalších koncepcií, ktoré vybočujú zo spomínaného čítania filmu. Hlavne na prvú dlhšiu časť filmu sa dá pozerať ako na aktualizáciu duchárskych hororov. Ducha, v podobe neviditeľného (alebo zriedka viditeľného) nadprirodzeného (povedzme nemateriálneho) stvorenia s často zlými úmyslami (ublížiť, zabiť, vyhnať...) nahrádza človek disponujúci technologicky vyspelým oblekom, ktorého funkciou je neviditeľnosť. The Invisible Man, tak môže prezentovať (skrz aktualizáciu duchárskych hororov) to, ako sú obavy z nadprirodzeného zla efektívne nahradzované obavami z vyspelých technológií (neviditeľný oblek a jeho implikácie sú príkladom zvoleným v tomto filme, často je však v dnešnej dobe zdôrazňovaná napríklad aj hrozba umelej inteligencie, viď napríklad predchádzajúci Whannellov počin - Upgrade). Antagonista, ex-partner hlavnej postavy sa teda podobne ako duchovia v hororoch prejavuje najprv len pocitmi, protagonistka skôr len cíti niečiu prítomnosť, neskôr to začínajú byť otvorené dvere, ktoré si pamätáme nechané zatvorené, či „nočné príhody“, ktoré ešte môžu byť (hlavne ostatnými postavami okolo protagonistky) jednoducho racionalizované (zlými snami, prenasledujúcimi spomienkami, strachmi... atď.). Takisto rámcovanie týchto udalostí ako „všetko sa to začalo diať po smrti jej chorobne posadnutého partnera“ nahráva čítaniu filmu ako vychádzajúceho z duchárskych hororov. ___ Na druhej strane v krušných chvíľach už hudba skôr dopomáha sci-fi poňatiu horora, horora o človeku s neviditeľným oblekom. Typické neľubozvučné sláky nahrádza (aj keď nie sú úplne absentujúce) agresívna electro-industriálna hudba a dark ambient, podobný „noise“ aký bol miestami počuť napríklad v poslednom Blade Runnerovi (ktorý s týmto filmom zdieľa skladateľa, na Blade Runnerovi sa podieľal ale aj Hans Zimmer). ___ Na konci pobytu v psychiatrickom zariadení sa film mení skôr na akčný thriller a revenge dramu. Rôznym ľudom sa asi budú zdať tieto prechody rôzne organické, čo trúfam si povedať, bude mať aj veľký vplyv na ich hodnotenie. Osobne som nebol kompletne rozhodený, ale ani dvakrát očarený. Režisérov posledný projekt (Upgrade) mi určite sadol o niečo viac a pôsobil kompaktnejšie. Na druhej strane ale, film o žene s chorobne protektívnym, posadnutým a násilným partnerom prenasledujúcim ju až takmer „za hrob“, postavený na sci-fi premise, z časti ale rámcovanej finesami poltergeist hororov, tiež nie je na zahodenie. 75%

Spoilery. Bratia Safdieovci si zadali neľahkú úlohu, keď začali budovať sympatie pre typicky nesympatickú postavu – „chamtivého žida klenotníka“. Nedá sa povedať, že by to robili nejako nasilu, skôr len vsádzajú na to, že naňho viažu naráciu (čo samozrejme nie je nič nezvyčajné, keďže to je hlavná postava, ba naopak) a hádžu ho do veľkej kopy „šlamastík“. Jediná vec, v ktorej nám so sympatiami pomáhajú viac, je že neukazujú celé pozadie toho prečo je Howard dlžný určitým „záporným“ postávam a tak ich akcie pôsobia ešte horšie (zjavujú sa „z čista jasna“ a agresívne žiadajú peniaze) a Howard bezbrannejšie a nevinnejšie (ako obeť, nie „skutočný“ dlžník). Do určitej miery sa navodzuje ilúzia že od neho žiadajú niečo nespravodlivo. ___ Uncut Gems veľmi dobre buduje napätie aj tým, že tvorí určitý chaos, nie úplný ale taký zhorka ťažka kontrolovaný Howardom. Čo tým myslím je, že Howardovi sa uťahujú slučky okolo krku z každej strany, rieši problémy tým že si vytvára ďalšie, je nimi zahltený, rieši ich všetky naraz, má množstvo nesplniteľných deadlinov, žije v dialógovom šume, v ktorom sa na rozdiel od diváka, dokáže a musí vedieť orientovať. ___ Občas som mal chuť kritizovať hlúpe „nereálne“ správanie Howarda, napríklad keď nedokázal anticipovať čo spôsobí to, že predstaví svoj vzácny opál hviezde NBA. Človek s toľkými skúsenosťami v biznise by snáď vedel byť opatrnejší. Toto správanie však bolo následne kritizované skrz jednu z postáv, čím to Safdie bratia múdro zachránili pred prípadnou kritikou. ___ Neviem či je len náhodou, že sa nápaditým vizuálnym prechodom na začiatku filmu, dostávame od vzácneho opálu do tráviacej sústavy Howarda, kde doktori pátrajú po stopách rakoviny. Toto šikovné symbolické prepojenie (opál-rakovina) by pekne podtrhlo celý film, keďže v určitom zmysle Howard celý čas bojuje s opálom (namiesto rakoviny) a zomiera (aj) kvôli problémom do ktorých ho opál dostal (zatiaľ čo rakovina sa nakoniec u neho nepotvrdila). ___ Retro-futuristické syntetizátory Daniela Lopatina (snáď známejšieho ako Oneohtrix Point Never), odlesky folktronici, saxofón, chorál, pre mňa jednoznačne soundtrack roka, v ktorom vyslovene počuť trblietanie vzácnych kameňov... 85%

Vizuálna štylistika nepochybne zaujímavá. Kogonada si potrpí na zaujímavé kompozície, veľa je tu tých symetrických centrovaných (niekoľko môžete vidieť aj na čsfd v galérií filmu) ale ďalej napríklad aj množstvo „rámov v ráme“ (používanie zrkadiel, dverí). Všetko to zatiaľ spomenuté je úchvatné ale príbehovo je to len indie... meh, priemer. Oceňujem síce, že moderná architektúra nehrá čisto len rolu motívu v zmysle „je to to o čom sa rozprávajú postavy a čo ich určitým spôsobom pojí“ a zužitkuje sa aj v inej rovine napríklad je zásadným prvkom pri Cassandrinom odhalení jej mamy (dokáže „špehovať“ cez budovu lebo je celá presklená – moderný štýl). To je vec, ktorá sa ale dá ľahko prehliadnuť a aj keď ju neprehliadnete, zas toľko veľa vám to k filmovému zážitku nedá. Postavy sú okej, ale uveriteľný vzťah je budovaný len tak-tak, nemá až tak pevné základy a mal som zmiešané pocity, či sa to s každým ďalším dialógom skôr len nezosype, než spevní ale nakoniec to Kogonada nejak udržal pohromade až dokonca. Povedzme, že v tejto príbehovo-vzťahovej rovine splnil minimálne požiadavky, bohužiaľ už veľmi nešiel nad ne. Fajn ale zabudnuteľné. 65 - 70%

Vesmírne epický tak ako aj psychologicky komorný. Zdá sa že James Gray je ďalší tvorca ktorý na platná prináša vesmírne sci-fi dielo. Ad Astra, podobne ako napríklad minuloročný Prvý človek vyžaruje zo seba až „indie“ atmosféru (k čomu pomáhajú subjektivizované a komorné scény, vnútorne monológy, osobný rozmer – vnútorne zápasy hlavnej postavy so sebou samým, so svojou identitou, zmyslom atď.). Ad Astra sa ale nezastavuje len pri tomto. Uvedomelo využíva množstva klišé, čo je motivované tým že realistickosť podraďuje vývojovým vzorcom spojeným s (moderným) príbehom hrdinu. Teda náš (archetypálni) hrdina Roy exceluje ako astronaut na všetkých úrovniach (porovnaj napr. hrdinov z Avengers ktorý taktiež disponujú mimoriadnymi schopnosťami, v ich prípade to však môže byť aj vďaka technologickým vymoženostiam či božskému pôvodu) a dostáva úlohu, nie menšiu, než zachrániť svet. Ako typická postava hrdinu čelí rôznym prekážkam (napr. pirátom na Mesiaci – kde ako „hrdina“ demonštruje svoju nepremožiteľnosť aj proti prevahe protivníkov; vykonáva dôležitý akt v poslednej sekunde – nástup na raketu, variácie toho nájdeme v ďalšej tone (super)hrdinských filmov - James Bond, Mission impossible,...). Nájdeme aj ďalšie styčné body s príbehom hrdinu ako napr. postava mentora, ktorá mu tesne pred symbolickou smrťou (nevieme či reálne zomrie ale v deji sa už nevyskytne „zomiera z príbehu“ povedzme) dáva veľmi dôležitú vec; osobná transformácia hrdinu v závere filmu. Úloha hrdinu zachrániť svet, je v Ad Astra aj osobnou záležitosťou, Roy sa tak vyrovnáva s časťou svojej identity, s jeho otcom a stopou, ktorú na ňom nechal, síce ho na oko považuje za hrdinu a musí znášať že každý naňho pozerá ako na syna hrdinu, on otca vidí ako človeka, ktorý ich opustil a až definitívne oslobodenie sa od neho (ktoré je spojené so záchranou sveta) mu dovolí žiť „normálny“, rodinný život. Práve kontrast medzi vážnym tónom filmu (povedzme psychologickou dramou) a príbehom o hrdinovi (typickejší pre dobrodružné a akčné žánre) nie je pochuti asi mnohým divákom, ja naopak oceňujem ako tieto dva módy rozprávania príbehu James Gray uvedomelo kombinuje. Vyčítanie množstva klišé a nepatričných akčných scén pramení teda skôr z nepochopenia filmu, než z reálnych prešľapov (či neujasnenej vízie) režiséra a scenáristov. 90%

Podobne ako napríklad vo svojom neskoršom filme „Homár“, Lanthimos buduje bizarný svet, ktorého (sociálne) zákonitosti sa do značnej miery odlišujú od zákonitosti spoločnosti v ktorej žijeme. Na rozdiel od Homára ale tieto nevšedné pravidlá platia len v jednej spoločenskej jednotke – jednej rodine. Vonkajší svet, teda svet mimo „brán“ spomínanej rodiny, je nám relatívne úsporným spôsobom naznačený ako normálny. Čo robí pre mňa tento film zaujímavým, možno až zábavným, je práve odhaľovanie pravidiel organizácie tejto rodiny. Keďže jedná bizarná vec hneď strieda ďalšiu ani pomerná herecká strohosť/robotickosť nepodkopávala môj divácky záujem. Druhá vec ktorá robí film zaujímavým, je odlišnosť postáv úplne izolovaných od „skutočného“ sveta (z rodiny sú to dve dospelé dcéry a dospelý syn) a diváka (napr. deti si myslia že sa mama rozpráva v izbe sama so sebou, zatiaľ čo divákovi je jasné že telefonuje). Nájde sa aj veľa vtipných momentov, ktoré nepôsobia násilne ale úplne prirodzene, keďže sú čisto výsledkom nastavenia onej rodiny. Jednou z takých to vtipných kuriozít je že si deti myslia že lietadlá na oblohe sú malé, pravdepodobne lebo im to rodičia povedali a taktiež kvôli tomu, že nemajú dobrý referenčný rámec podľa ktorého by mohli skutočnú veľkosť lietadiel na oblohe zistiť. Rodičia si tak môžu dovoliť občas hodiť na záhradu malé hračkárske lietadlo a tvrdiť že spadlo z oblohy. Deti sú teda rodičmi dávkované skreslenými a nepravdivými informáciami. Možno to brať ako (satirickú) reflexiu stavu rodín s malými deťmi, kde sú deti do určitého veku bežne sýtené nepravdivými alebo zjednodušenými informáciami (deti nosí bocian; nadávka na ktorej význam sa deti pýtajú neoznačuje pohlavný orgán ale nejakú „neškodnú“ vec a pod.) či už pre ich vlastné dobro, nedostačujúci intelekt alebo iné dôvody. A tak sú (aspoň figuratívne) držané mimo reality, mimo spoločnosti. Osobne si nemyslím, že moja interpretácia je v súlade s tým čo chcel autor filmu vyjadriť (mala by však určitú explanačnú silu v tom prečo sa nahrádzajú len významy niektorých slov a iných nie), skôr mi len slúži ako ukážka toho na koľko je film myšlienkovo podnetný a rôznym interpretáciám otvorený, na čom má zásluhu ďalej aj to, že presný dôvod rodičov pre izoláciu svojich detí pred vonkajším svetom, zostáva nezodpovedaný. 85-90%

Spoilery. Vox Lux, s odvážnym podnázvom „Portrét 21. storočia“, je relatívne nekonvenčný fikčný životopisný film. Ak režisér a scenárista filmu – Brady Corbet – vážne zamýšľal natočiť portrét nášho storočia, potom ho vidí hlavne v dvoch veľkých témach, menovite je to pop-kultúra a terorizmus. Vytvára medzi nimi zaujímavé paralely a dynamické vzťahy, na druhej strane to necháva dostatočne vágne a tak (aspoň pre mňa) je to pôsobivejšie a do určitej miery neuspokojujúce v dobrom slova zmysle. ___ Film už od začiatku využíva voice-over a pracuje aj s dokumentárnym štýlom, vynikajúco natočených niekoľko úvodných minút, nám sprostredkuje hlavnú predstaviteľku hudobno-životopisného filmu, vo svetle thrilleru, ako jednu z obetí „school-shooting“ . Ak ste dopredu o filme nič nevedeli (ako ja), jednalo sa len o ťažko predvídateľné scény, veľmi efektné, poskytujúce zdanie navodenia celkového „tónu“ filmu. V tom je ale Vox Lux podvratný, pretože tento temný atmosférický tón mu nevydrží dlho. Každopádne Corbet ako režisér ukazuje veľký potenciál v tomto žánri, nečudoval by som sa ak by jeho ďalší film išiel práve v thrillerových koľajach. ___ Vox Lux dobre pracuje s postavami aj tým, že sa celkom úspešne vyhýba tým „nepodstatným“ napr. nám pomocou štylistických vodítok - z toho ako je v nemocnici rámovaný väčšinu času otec (na okraji rámu, s tvárou takmer celý čas mimo neho) oproti sestre Eleanor (ktorá dostáva podobný priestor ako samotná Celeste), film šikovne naznačuje že otec po zvyšok filmu asi nebude podstatný a tak sa aj stane. ___ Častý motív cesty vidíme hlavne v prvej polovici filmu – môže to znázorňovať cestu k sláve, cestu k dospelosti, cestu k skazenosti, alebo to nemusí byť cesta v osobnej rovine, môže to byť cesta v kultúrnej resp. spoločenskej rovine, možno osobná „cesta“ Celeste má odrážať cestu spoločenskú, opäť je to podľa mňa dostatočne vágne na to aby sme si tam dopasovali viacero možných alternatív (čo môžete považovať za chybu alebo prednosť filmu). ___ Tematický sa to dá vnímať aj ako (nie veľmi jasná) kritika 21. storočia, poprípade len prostá deskripcia vecí, ktoré podľa tvorcov najviac rezonujú našim storočím. Či už Corbetove nazeranie na veci vnímate ako opodstatnené alebo si myslíte, že si mohol vybrať vhodnejšie objekty svojej kritiky resp. záujmu to je už druhá vec. ___ Celeste za svoju slávu do veľkej miery vďačí tragédiám, teroristickým útokom, najprv je to masová vražda v škole, ktorá jej umožní dostať jej pesničku do verejného povedomia, potom je to pád dvojičiek, ktorý verejné povedomie o jej pesničke ešte mnohonásobne pozdvihne, smutná pesnička s nádychom nádeje poslúži ako niečo o čo sa môžu masy ľudí oprieť. Corbet ale umne podvracia túto vzťahovú dynamiku, keď neskôr využije zaujímavý obrat - už to nie je Celeste ktorá sa zviditeľňuje vďaka teroristom ale sú to teroristi ktorý sa zviditeľňujú vďaka Celeste (minimálne je nám to naznačované ako jedno z vysvetlení prečo teroristi nosili rovnaké masky, ako masky ktoré používala Celeste). O čom to vypovedá? Snáď o tom že v informačnej zahltenosti majú správy o celebritách, pop-kultúre väčšiu váhu pre ľudí než správy o tragédiách? Možno práve to bol tvorcovský zámer. ___ Veľká časť života Celeste je vynechaná, s čím som osobne nemal problém, aj keď vyzerá to že pre niektorých ľudí sa preto jej premena zdá pomerne ťažko uveriteľná, myslím si ale že už v začiatkoch jej kariéry je nám dobre naznačované kam sa jej život resp. osobnosť môže ubrať. Plus spomínaná výpustka niekoľkoročnej časti jej života je aj do určitej miery funkčne odôvodnená - minimálne slúži ako živná pôda pre „intímny“ voice-over, ktorý nám spätne sprostredkúva niektoré významné udalosti jej minulosti, ktoré sme nemali možnosť „vidieť“. ___ O kritike spoločnosti, alebo jej nie ideálnom opise, by mohli svedčiť aj intertextuálne odkazy, Eleanor nosí v druhej časti filmu tričko s disonantnou black/death metalovou skupinou Imperial Triumphant, táto New Yorská (príznačne film bol natáčaný práve v New Yorku) skupina je tematický opak toho čo presadzuje vo svojej pop hudbe Celeste – nechce aby ľudia rozmýšľali len aby sa cítili dobre. Hudba Imperial Triumphant, snáď ju vystihne názov jej posledného albumu „Vile luxury“ (čo by sa dalo preložiť ako „ohavný prepych“) je o dekadencii, sociálnych nerovnostiach, nerovnej distribúcii moci a pod., čo vytvára zaujímavý kontrast s hudbou Celeste, a navodzuje ešte väčší satirický podtón. ___ Vo výsledku, ak sa vám nepáčil záverečný koncert, bol to pravdepodobne zámer, podlé lyricky stále rovnaké popové hymny, ktoré slúžia ako oblbováky pre mnohých, vytvárajú ilúziu ideálneho života s ružovými okuliarmi v excese, ktorú ani samotná pop star neprežíva, alebo to aspoň vždy nesie zo sebou nejaké problémy silného kalibru. Treba však podotknúť ak režisér narážal práve nato, tak je to trochu naivné lebo to zďaleka nezhŕňa len 21. storočie. Veľmi spokojný som tak či tak. 90%

Na akú divácku skupinu bol tento dokument mierený? Ateisti si len môžu odškrtávať čo všetko bolo povedané poprípade doplniť čo by ešte mohlo byť povedané. Pre (inteligentnejších) teistov to bude urážka, keďže nemali v dokumente dostatočné zastúpenie a viac menej tam boli všetci veriaci hádzaný do jedného vreca. Zbytočne hlúpy a provokatívny názov (ktorý sa nepáčil ani Dawkinsovi) tiež len odradí... Áno veľa adekvátneho kriticizmu tam je, ale chýba tomu istý odstup a vízia - čo tým chceme naozaj dosiahnuť, koho tým osloviť... Ak budete dookola omielať slová - veda, veda, dôkazy, dôkazy - tak ich treba aspoň trochu objasniť, tu sa tomu venuje minimum času, čo tak aspoň vysvetliť náhodné mutácie a prirodzený výber? Trochu škoda. 65%

Bavil som sa. Trochu. Niekoľko absurdných scén (väčšinou tie ktoré zahrňujú aj protagonistov výraz "oh come on, you can't be serious") boli vtipné a opakovane zamerali moju prekmitávajúcu pozornosť späť na film. Na druhej strane celé to kvázi pátranie s "poznáte toto dievča?" a "hľadáme tajné správy" bolo pre mňa skôr nezáživné. To že pozliepate pár gagov, neočakávane zabijete pár ľudí, postmoderne odkazujete na všetko možné (od Cobaina až po Psycho), použijete mysterióznu noir hudbu tam kde sa to vyslovene bije s obrazom z vás ešte nerobí druhého Lyncha. Skôr si myslím, že tento film zapadne prachom, než že sa o ňom budú viesť nekonečné diskusie, nebodaj sa stane ďalšou klasikou. Nemyslím si že to veľmi dobre drží pohromade, tá rozpoltenosť medzi infantilnou paródiou a vážnejším filmom, robí filmu len to, že nie je ani paródiou ani serióznym filmom, nie je ničím, postráda nejakú údernosť. Bol to zámer? Ak áno - Hurá, radujme sa. Dávam 100%. Žartujem. Nepochybujem že zámerom je aj obrovská otvorenosť filmu a nesúdržnosť (to že protagonista brutálne zabil človeka sa nejak nerieši; slečna so sovou hlavou/maskou tiež zrazu ostane len nejakou vedľajšou záležitosťou ku ktorej sa už na konci filmu nevrátime; aj prvým a jedným z posledných záberov nám dáva Mitchell jasne najavo, že v mnohom sa film nikde neposunul - nápis "Beware the dog killer" ostáva napísaný na skle... Všetko sú to len falošné vodítka a zavádzajúce motívy). Ale jedno sa nedá uprieť. Má to atmosféru. Miestami. Ešte si určite nájdem nejaký článok alebo video, ktoré mi povie čo všetko som nepochopil medzi riadkami. Môjmu hodnoteniu to asi aj tak nepomôže. 60%