0verseer

Za mňa zatiaľ s prehľadom najlepšia séria.

Ak by mala Margot cit pre výber úloh rovnako vyvinutý ako krásu, už dávno by jej v Hollywoode vstýčili filmoví nerdi sochu a oslavovali ju ako bohyňu. Žiaľ upísala sa projektom WB pod taktovkou ľudí, ktorí pri ich tvorbe zrovna dvakrát neovplyvajú nolanovskými schopnosťami. Birds of blablabla… nepôsobí tak vyložene tragicky ako Suicide Squad, napriek tomu to znova nie je žiadna veľká sláva. Opäť rovnaká chyba s okatým zneužitím zbytočne veľkého počtu nezaujímavých postáv, s cieľom nešikovne zakryť scenáristické prázdno. Našťastie sa už nezachraňuje svet pred žalostnými CGI kreatúrami a film sa aspoň snaží pôsobiť o niečo osobnejšie. Chémia medzi jednotlivými charaktermi stále absentuje, ich spojenie však tentoraz pôsobí aspoň trocha premyslenejšie ako tomu bolo naposledy. Staré filmové múdro, ktoré hovorí, že film je dobrý tak ako jeho zaporák, sa opäť naplnilo. Ewanov “kmotor” Gothamu so zvláštnym fetišom pre rukavičky je všetko, len nie originálny a hlavne uveriteľný záporák. Už spomínaná Margot je šialene krásna aj napriek bielej omietke, ktorú celý čas nosí na svojej utešenej tváričke, no po skoro 2 hodinách sledovania jej prehrávania už Harley nepôsobí tak roztomilo ako v Suicide Squad, kde aspoň nebola celý čas v centre pozornosti. Tu miestami začínala pôsobiť až mierne otravným dojmom. Takže numericky je to na takých slabších 2,5* z 5, so zaokruhlením nadol.

"Ames, if this man shoots me, I want you to kill him... and I want you to go clear my browser history." Učebnicový príklad filmu, v ktorom absolútne nič nefunguje. Suicide Squad je scénaristický bordel so zbytočne veľkým počtom odfláknutých postáv, ktoré sú tragicky napísané a vo väčšine momentov aj rovnako tragicky zahrané. Znesiteľný je v podstate len v momentoch, keď sa neberie vážne a dávkuje lacné vtipy, akonáhle však prechádza do ťažiska príbehu, ktorým je mimochodom ďalšia klišovitá záchrana ľudstva, stáva sa jeho sledovanie utrpením. Trápenie vyvrcholí v tragicky grotesknom finálnom boss fighte, ktorý snáď už stupídnejší a prevídateľnejší ani byť nemohol. Keby šlo o produkt Bollywoodu a nie film za 185 miliónov $, dalo by sa nad tým s úsmevom mávnuť rukou, takto však Suicide Squad tvorí perfektný účebný materiál. Účebný materiál pre tých, ktorí študujú film, aby mali možnosť vidieť, ako sa to nemá robiť...

Tak trocha zbytočný reštart série, aspoň čo sa načasovania týka. Generácia, ktorá vyrastala na Raimiho trilógii má ešte v živej pamäti Petera Parkera v podaní Tobeyho, takže sa s novým predstaviteľom Spider-Mana stotožní len minorita, ktorej Maguire z nejakého dôvodu nesadol. Po technickej stránke nie je o čom, tu film z roku 2002 nemôže so svojím mladším náprotivkom ani zďaleka súperiť. Vo všetkom ostatnom však Amazing Spider-Man vychádza v konfrontácii s Raimiho úvodnou časťou skrátka. Spider-Man 1,2 (sčasti aj 3) boli nápadité a predovšetkým vtipné filmy, či už zámerne alebo neúmyselne (v niektorých scénach). Krátko po dopozeraní tohto reštartu si nevybavím žiaľ ani jeden moment, pri ktorom by som sa schuti zasmial. Pokým v podaní Maguirea (ne)šikovnosti hlavného hrdinu pôsobili nenútene komicky, Garfield je ako Peter Parker nepríjemne neprirodzený cringe. A nestrhne ani antagonista, u ktorého hneď potom, čo získa chýbajúcu ruku, chýba aj elementárny motív jeho ďalšieho konania. K Raimiho trilógii sa dá, už len kvôli srdečnému pobaveniu (ktorému stárnutie viac pomáha ako škodí) vrátiť aj po rokoch. Nateraz ma však nenapadá jediný dôvod, prečo by som sa mal niekedy vrátiť k tomuto počinu, takže viac-menej jednorazová záležitosť, ktorá nenadchne ani neurazí...

Tentokrát sa filmová adaptácia na knihu žiaľ nechytá. Chrobákovo dielo sa nemalou mierou venovalo slovenskej prírode, film sa zameral čisto len na postavy. Ťažko síce čakať od viac ako 50 ročného čiernobielého snímku, že zachytí prírodné scenérie tak krásne ako Iñárritu vo svojom Revenantovi, na druhú stranu podobne starý tuzemský film Martina Hollého mladšieho, Orlie Pierko, vzdal Tatrám omnoho väčší hold ako toto, napriek tomu, že sa to na základe predlohy priam pýtalo. Paradoxne sa Drak v Tatrách vôbec ani nenatáčal. Horšie však je, že ani práca s postavami nebolo odvedená dostatočne presvedčivo, mnohé kľúčové momenty budovania dôvery medzi postavami Šimona a Draka po ceste za záchranou čriedy nepochopiteľne chýbajú, iné udalosti boli zase vykreslené inak ako sú v knihe (napr. to, že Šimon tu na Draka spustil úmyselne pri zostupe z vrchu balvan). Napriek obstojnému výkonu Radoslava Lukavského bol knižný Drak omnoho väčší frajer ako tento filmový. Celkovo priemer, ktorý na rozdiel od knihy dosť nápadne nudil.

"Oh. Look at little Goblin Junior. Gonna cry?" Rozporuplné zakončenie trilógie. Na jednej strane opäť veľmi dobre fungujúca linka hlavného hrdinu, ktorý stále nedokáže nájsť správny balans medzi životom Peter Parkera a Spider-mana (Bully Maguire neskutočne baví, napriek tomu, že miestami nápadne prehráva). Na strane druhej nedotiahnutí záporáci, ktorých je až príliš mnoho a žiaden z nich nedokáže výraznejšie zaujať, narozdiel od predchádzajúcich častí. Raimi chcel zjavne až moc bombastické zavŕšenie, do ktorého sa sám zamotal a z tejto pavučiny chaosu už nebolo úniku. Charaktery postáv sa menia o stoosemdesiat stupňov behom niekoľkých sekúnd, behom jednej vety je zo záporáka hrdina a z hrdinu záporák. Scenár potom miestami pôsobí amatérskym dojmom a záverečná bitka, ktorá zomelie všetkých akoby bolo robená takpovediac na kolene. Nájdu sa určite aj niektoré svetlé momenty, napokon však tretí Spider-man zanechá najmä pocit premrhaného potenciálu.

„Nehnevajte sa na mňa, ale najlepší vinohrad má naozaj Urban Habdža. Lenže on má viac ako vinohrad. Má v hlave rozum a má aj Kristínu.“ „Tá je ako jeho vinohrad. Tak je statočne obrobená, že ledva kráča od úrody.“ Hečkov román som (zatiaľ) nečítal, takže nemôžem úplne objektívne porovnávať s predlohou, napriek tomu sa mi Lettrichova trojdialna miniséria javí ako prinajmenšom obstojné spracovanie. Napriek tomu, že je príbeh situovaný do vinárskej oblasti, rozhodne nemožno čakať pohodovú selánku. Väčšina času je teda o sledovaní sily tela a ducha prostého človeka, ktorý pokorne a vytrvalo bojuje s nástrahami prírody a spoločnosti. Okrem ústrednej dvojice by som chcel vydzvihnúť predovšetkým herecké výkony v tých vedľaších, menovite excelovali páni Čierny a Vašek, ktorí dokázali svojim postavám vtlačiť priam odpudivú auru. Možno toho na tri časti po hodinke bolo predsalen trošku málo, napriek tomu ide bezosporu o pútavé svedectvo vtedajšej doby...

"Live each day like it could be your last. Drink it in. Be adventurous, be bold, but savour it. It goes fast." Naivné, no podmanivé spracovanie do extrémov vyhroteného súboja jednej nekonvenčnej rodiny s nástrahami konzumnej spoločnosti. Viggo akoby si po Pánovi prsteňov držal odstup od veľkých blockbusterových projektov a miesto toho si vyberal skôr nápaditejšie úlohy v menších filmoch, kde môže naplno prezentovať svoj nesporný herecký talent. Captain Fantastic je ďalším príkladom roly akoby ušitej priamo preňho. Väčšinu času (absurdne) vtipné s občasnými dramatickejšími momentmi, každopádne sa na tento (len druhý) Rossov režisérsky počin, napriek niekoľkým hluchým miestam, veľmi príjemne pozerá...

"Remember, with great power comes great responsibility." Ak by sa hodnotila nostalgia, prvý Spider-Man Sama Raimiho by si odniesol plný počet. Ako deti sme totiž Petra Parkera doslova žrali, za našich čias to bol bezosporu najznámejší a najobľúbenejší komixový hrdina, na čom mal práve Raimi leví podiel. Žiaľ stárne všetko a pre ikonického červeno-modrého hrdinu mojich detských čias to platí dvojnásobne. Maguire a Dafoe aj po rokoch stále skvelí, žiaľ triky a efekty, ktoré sme kedysi pozerali s otvorenými ústami už dnes vyvolávajú skôr úsmev na tvári a  pri porovnaní napr. s Nolanovou trilógiou pôsobia vyložene béčkovým dojmom. Vďaka meme si však film podobne ako SW I-III ďalej úspešne žije svoj život, takže do zabudnutia to má ešte ďaleko. Silne nostalgické 4/5.

Belmondo v (na svoje pomery) trochu netradične komornej úlohe, ktorá by zo svojej podstaty pasovala skôr pre Delona. Napriek tomu ako spontánny Bart Cordell, ktorému do vienka okrem rozprávkového dedičstva padli aj všetky nástrahy spojené s vysokou politikou a nadnárodnými spolkami, nesklamal. Menšie sklamanie však z réžie Philippe Labro-a, ktorý nedokázal v podstate ničím prekvapiť, a to je pri filme, ktorý stojí a padá na napätí, dosť veľkým faux pas. Všetko dokáže divák z nalinajkovanej šablóny tiahnúcej sa celým filmom žiaľ vytušiť ešte predtým, ako to o pár okamihov uvidí. Takže mi z toho vychádza len taký slušný priemer z kategórie filmov na jedno pozretie.