jedna_vrana

Poruším pravidlo, ktoré som si sama vymyslela, že nebudem spätne hodnotiť diela, ktoré som videla dosť dávno na to, aby zostal po nich len pocit, ale ich obsah vyšumel. Musia počkať, kým si ich pozriem znova, dokonca pravdepodobne zmením aj intuitívne hodnotenie, často ovplyvnené len veľkou dávkou nostalgie. Prečo teda výnimka? Lebo p. Jiří Grygar ovplyvnil moje detstvo, objasnil mi správanie vesmíru tak, že sa na večernú oblohu odvtedy pozerám inými očami. Navyše dokázal rozprávať pútavou formou a ja som ani netušila, že študujem fyzikálne zákony, ktorým som na bežných hodinách fyziky buď nerozumela alebo ma vlastne nezaujímali. Zároveň ma oslovil ako človek, svojimi životnými postojmi a názormi a neskôr som začala sledovať Sisyfos - Český klub skeptikov a ich udeľovanie anticien za šírenie hoaxov našej doby s názvom „Bludný balvan“.

Odkedy som navštívila Sagradu, tvrdím, že nielen hudba dokáže spôsobiť človeku zimomriavky a poopravila som si názor –dokáže to aj výtvarné umenie a architektúra. Pripadala som si, ako Alenka v krajine zázrakov. Prestala som vnímať ľudí okolo seba a s očami väčšinou upretými hore – k stropu, som sa kochala. Odvtedy (a po návšteve ďalších Gaudího diel) si myslím, že nebol génius, ale šialenec. Z jeho diel dýcha obrovská miera zanietenia, ale aj skromnosti a posun samého seba, ako človeka, do úzadia. Bála som sa, že tento dokument už mi nič nové povedať nemôže, ale opak je pravdou, dozvedela som sa, ako prebieha výstavba po Gaudího smrti a ako sa súčasní architekti pokúšajú vcítiť do myslenia autora, lebo – veru – na všetky prvky nie sú k dispozícii detailné plány.

Niekedy sa môže stať, že notoricky známe a divákmi vysoko hodnotené dielo vás akosi minulo. Ako mňa – prípad „Top Gear“. Poznala som naozaj len názov a tušila som, že to bude nejaké „pánske – nie panské huncútstvo“. Nič pre nás nežné žienky. Takže toto je jediný diel, ktorý som videla. Náhodou. A zaplavil ma šťastný pocit – bavili ma traja páni, rozosmieval ich humor a keďže mám rada prírodopisné dokumenty, bolo to príjemné pozrieť sa do častí Afriky, o ktorých existencii len tuším z atlasu. Jeremy Clarkson, ako som zistila, natočil vlastnú reality show o farmárčení a hneď som sa do nej zahryzla.

Obrazy starého sveta ako ho poznám z rozprávania mojich starých rodičov, hlavne môjho starého otca. Jeho rodičia žili v takýchto pomeroch – na lazoch. Bolo to, ako by som otvárala cudzie rodinné albumy. Vychádzali z nich bezzubí starkí, ktorí strávili svoj život v úplnej chudobe a jednoduchosti, až nám to dnes môže pripadať romantické. Môžeme však povedať, že napriek všetkému nemali šťastný život? Z ich očí na mňa pôsobila statočnosť, nesťažovali sa na krutosť osudu a bol krásny moment, keď sa pokúšali nájsť odpoveď na otázku, čo je šťastie... Vďaka za takéto perly – aspoň takto sa môžeme pozrieť do doby, ktorá sa nevráti a už si nedokážeme predstaviť život s jednou lyžicou a jedným hrncom v domácnosti. Pri troche šťastia bola kozička... Nie je to ani sto rokov, čo naši predkovia takto žili.

Profesor češtiny Vandas odmietajúc podpísať sa pod ospravedlňujúci list nemeckým úradom: "Jsem starý muž a neposkvrním závěr svého života ..." Film viackrát videný, konečne aj ohodnotený. Vždy vo mne vyvolával pocit smútku – ako bojovať proti zotročeniu, nespravodlivosti a dokonca teroru? Nie je len o jednotlivcoch – tí chlapci predstavujú budúcnosť národa – energia, inteligencia i radosť zo života vyplýva z ich veku, už len krôčik – maturita a začne ozajstný život. Tu však ide o celú spoločnosť – mozaika charakterov sa ukazuje práve v  temných časoch. Film, ktorý diváka zasiahne aj po mnohých rokoch a poukazuje na nebezpečenstvo totalít, aktuálne aj v dnešnej dobe. Navyše výborné herecké obsadenie a temná hudba.

Ak ste sa dostali do fázy, že od DJC dokážete citovať „hlášky“, každé ich predstavenie ste si pozreli niekoľkokrát a ich inteligentný humor vašej duši prináša potešenie, tento dokument vás poteší. Páni pomaly odchádzajú do Cimrmanovho neba a hoci je smutné, že mnohých z nich už neuvidíme, potešilo ma, že sa našli mladší nadšenci tejto myšlienky a vďaka nim prežíva divadlo ďalej. Tieto zábery vo mne vyvolávali horko – sladký pocit, že dielo Majstra trvá, lebo ho má kto šíriť ďalej. Ďakujeme.

Pierre-Auguste Renoir: „Sme to my... starí ľudia, chorí, ktorých by mali poslať na front, do bahna a zákopov.“ Filmy o umelcoch, najmä výtvarných, si nenechám ujsť. Takže ma prirodzene nadchýna dozvedieť sa čokoľvek nové o ich tvorbe a impulzoch, ktoré ich k nej viedli. Navyše Renoir je film zo života umelca, keď mu už veľa radosti nezostávalo – pripútaný na invalidný vozík a trpiaci ťažkou artritídou, už ledva udržal štetec v rukách. Dvaja synovia bojujú vo vojne. Obdivujem ako filmári toto dielo poňali – krásne Azúrové pobrežie, mladé kúpajúce sa dievčatá, ktoré Renoira obklopovali do posledných chvíľ. Michel Bouquet ako Renoir, výborné. Prekvapilo ma, že herec držal v ruke štetec tak, akoby vedel maľovať, dokonca pri záberoch zblízka robil aj uveriteľné ťahy na plátne. Neskôr som sa dočítala, že štetec drží v ruke niekto iný – falšovateľ Guy Ribes. Veľmi rozumný a obdivuhodný nápad. Christa Théret ako Andréé pôsobí tak živelne, akoby ju práve vystrihli z Tizianových obrazov. Nakoniec za zmienku stoja obaja synovia – mladý Coco a Jean, dobre dotvárali atmosféru a posolstvo filmu.

De Schinkel: „Prečo kastrovať divoké zviera, ktoré chce byť len slobodné?“ Ludvig Kahlen: „Boh umiestnil človeka na zem, aby vytvoril civilizáciu.“ De Schinkel: „Boh je chaos. Život je chaos.“ Ludvig Kahlen: „Nie, vojna je chaos. Ale víťazstvo získa ten, komu sa ho podarí ovládnuť.“ The Promised Land“ na prvý pohľad nevyzerá ako zasľúbená krajina – ale atmosféra rozľahlých vresovísk, neútešného podnebia a výborne doplnená hudbou, dodáva príbehu hĺbku. Mikkelsen, ako ho poznáme – dialógy nie sú prioritou, často stačí jeho pohľad, mimika tváre na to, aby sme sa vcítili do jeho prežívania. Treba doplniť, že film nie je postavený len na protiklade dvoch hlavných mužských hrdinov, ale súčasne dve ženské postavy sú kľúčovými  figúrami na šachovnici. Anna Barbara vo mne vzbudzovala pocit istoty, ženskosti a rovnocennej partnerky vo vzťahu, ktorý sa nám pre očami rodí. Anmai Mus vnáša dynamiku do vzťahu v rodine, ktorá nevznikla prirodzene, ale vďaka okolnostiam – a tento trojuholník postupne prijímajú všetky tri postavy. Aká drsná je príroda, taký drsný je aj ich jednoduchý život, vo chvíli, keď sa začnú vzájomne akceptovať, prichádzajú aj dojemné chvíle filmu.

Michael Schumacher. Dokument o ňom – od detstva až po najväčšie úspechy v F1, niekoľko osobnejších spovedí. Utvoríte si pekný obraz o tom, ako dieťa z nemajetnej rodiny môže vo svete motošportu dospieť k obrovskému úspechu. Niekoľko momentov bolo mimoriadne dojímavých – napr. keď Michael trávil čas spolu s mechanikmi, aby dokázali vylepšiť monopost Ferrari a nakoniec sa to podarilo aj vďaka jeho prístupu. Chránil svoje súkromie a nepripúšťal si médiá k telu, naopak, vyhýbal sa im. Slová, ktoré vyslovil po tragickej nehode Ayrtona Sennu... Nielen dojímavé, ale zároveň akoby rozprával o sebe, netušiac, že o pár rokov po nešťastnej nehode skončí v kóme on sám. A záver? Corinna: Michael celý svoj aktívny život chránil rodinu pred nechcenou pozornosťou médií, teraz je čas robiť to isté pre neho.

Čo napísať k dvojici Lasica a Satinský? Až kým ich nerozlúčila Julova smrť, vyvárali humorné dialógy a zabávali národ inteligentným humorom so štipkou „podrypovania“ do režimu. K tomu patrili skvelé pesničky Jara Filipa. Ak mali zaujímavého hosťa, o to lepšiu porciu zábavy sme dostali. Musím povedať, že keď som bola mladá, ich humor ma až tak nebavil, lepšie som ho pochopila, až keď som dozrela a páni jeden po druhom začali odchádzať.