chlebo

Odpad. Ako celý cvrček a jeho homobrana.

Najhrozivejšie na celom tomto zvratku bolo počúvať ryžožrútov, ako hovoria plynule česky, hneď potom ako im randepomocník pivničný vytiahol z papuliek florbalové loptičky. Zvyšná mäsiarčina bezúčelná a nezáživná a tých pár doslova vtipných momentov výslednú katastrofu nezachráni. Zmysluplnejší program na popoludnie by bolo napr. vziať rodinku na výlet do miestnej kafilérie.

Tu sa dostávam do zriedkavej situácie, keď neexistuje nič medzi päťkou a odpadom. Ono najsmutnejšie na tom je, že keby to s takouto gráciou poňali aj tvorcovia parodovanej šedej, mohla to byť fakt pätorka jak bič, ale tí kokoti to mysleli vážne. A pri sledovaní tohto tu si zas každý súdny divák matne spomína, že už to niekde videl a začnú sa vynárať staré traumy. Na druhej strane keď ste retardovaný kokot na yntelektuálnej úrovni 11 ročného dawna, radi sa pri filmoch oblievate pivom a pri salvách smiechu po tých najprijebanejších ftípkoch z vás vypadáva popkorn, tak sa v tom celkom nájdete aj keď ste videli pôvodných 50 odtieňov. Ja sa ako profesionál tentokrát zdržujem hlasovania

Povedzme to takto, keď dáte počas prvých 60 minút z ultrakrutej 96 minútovej stopáže tak päťkrát zľahka šlofíka, posledných 30 sa dá dosledovať prakticky bez väčšej duševnej ujmy, síce zas porovnávať to so Saw je zas pomerne odvážne, zhrnúť to stručne - mňa stále sa prezliekajúca a nie tak úplne tupá Eliška s jej mastniakom príliš neurazili, ako vravím, k popoludňajšiemu šlofíku to ako podmaz ujde.

Aj keď miestne hororyhodnotiace autority, na čele so samozvaným hororovým králom, velekokotom Psychorom hodili posledný Amityville bez váhania do hajzlu, dovolím si len tak zľahka a ako vždy veľmi slušne a bez zbytočných invenktív oponovať. Ono totiž ďalšie Amityvilské bububu neprináša fakt zhola nič nového, ale to ti po tretej dávke neprinesie ani najkvalitnejší herák, ale ten zážitok sa ti bude páčiť stále, že Psychor? Za seba môžem povedať, že keď s nulovým očakávaním otvoríte lahváč, tak anorektická dcérka, psychotická mama a retardovaný šulin vás na tú hodinku pobavia. Na dôvažok, pre fritzlovsko-priklopilovské typy, nájdete v poslednom Amityville okrem iného aj fakticky roztomilé cca 7 ročné potešenie. Za tie hejty tu si jednu prihodím.

Desivo pomalé ako detský sopel sa vlečúce dedičstvo, by jedného dokonale uspalo, akurát vždy v najlepšej chvíli (už niekde medzi bdením a spánkom) vytiahlo scénu, ktorá spolusediacich v kine uchránila od môjho decentného pochrapkávania. Od sfetovaného buzika, cez ujebaný dekel najnesympatickejšieho decka aké som kedy vo filme videl, až po materské psycho intermezzá dávkované postupne až po koniec, ktorý mi zľahka pripomenul Rosemary ,ma tak Hereditary nenechalo vstať zo sedadla, jebnúť popkorn o zem a odísť s polhodinovým monológom na tému "prečo zase ja" , a to aj napriek tomu, že miestami bolo monotónnejšie ako sledovať šprint korytnačiek na 100 metrov. Aj tak jednoznačne jeden z najlepších hororových počinov poslednej doby.

Po ďalšej dlhej odmlke by som dnes rád oznámil svoj .. ehm.. Comeback. Žiaľbohu, práve pri sledovaní takejto existenciálnej pičoviny. Snažil som sa nebyť tak plytký a hodnotiť v svojich obvyklých merítkach = dobré - zlé - nudné . Vážne som sa zamýšľal , čo nám chcel vlastne pán Remo a jeho dvaja primáti povedať. Že veľká časť priblblých recidivistov skončí späť v base? Ďalej som sa v myslení nedostal, pretože "fakty," ktoré dokument podáva sú naprosto evidentné aj bez zabíjania hodiny a pol sledovaním dvoch kokotov, ktorí nezrozumiteľne drmolia jedno väzenské múdro za druhým. Rozmýšľal som nad jednou hviezdou (niečo ako rana milosti) za tú sympatickú bloncku , ale s odstupom času (pri písaní tejto kostrbatej kritiky) som si povedal, že zbytočne plytvať hviezdičkami nebudem, dosť ich tu nechali iné, slaboduchšie existencie.

Ako veľký preveľký Pištov fanúšik privriem, respektíve si vypichnem obe oči a hodím jedny z tých slabších troch. Rozvláčne ako detský sopel a plytšie než Balaton (no, kráľ prirovnaní zo mňa nebude, ale hádam ma drahí priatelia chápete). Ako psychologický thriller tiež nie, napriek perfektnému hereckému obsadeniu. Pre mňa netypicky vážnym spôsobom by som to zhodnotil ako film pre 'nikoho' - Pištových fanúšikov so sklonmi hltať jeho knihy jednoznačne fraška, pre artových ufónov nič zaujímavé, lebo ani ufilozofovať k smrti sa nad tým v takomto podaní nedá, ako rozprávka pre deti - (viď moju poznámku o sopli) a ako telenovela pre vyžraté mačkofilky asi tiež len do miery malomestských nie príliš rozpitvaných vzťahov. No napriek tomu, že Needful Things (do češtiny tak spektakulárne preložený Obchodník s hrůzou) zakopáva kde sa dá, tak úplne na hubu nejebne a z dvojhodinovej stopáže som hodil ledva solídneho dvasdsať minútového šlofíka.

Opäť mi raz nezostáva nič iné, než s červenými líčkami a hanblivým, mne tak typickým úsmevom, priznať, že ma Dajanka a jej priatelia pobavili viac, než by som si bol ochotný pripustiť. A to diela, kde sa každú chvíľu zjaví bubupičovina a príbeh majú podobne nepredvídateľný hádžem s potešením do odpadu, ale ako som už spomenul, tento otravný infantilný a hlavne dlho mŕtvy (ne)tvor si moju krehkú ľahko ovplyvniteľnú dušičku ľahko získal a bol mi takmer rovnako sympatický jak Palmerových Terezka, ktorej chcem touto cestou ulepenou pravačkou zamávať a poslať vzdušný božtek. Stručne to zhrnúť - niekto tu napísal, že Lights out pobaví, ale po zhliadnutí vyšumí z hlavy, nuž súhlasím v celom rozsahu, nejde totiž o žiadne vrcholné dielo neoklasicizmu , ktorého cieľovou skupinou by mali byť artoví filozofovia. Jedná sa o (bohužiaľ trochu prikrátku) jebovinku , plnú klišé, natočenú tak zručne, že aj vysokoobjektívneho a mimoriadne zbehlého kritika ako som ja, miestami donútila poriadne zmagnúť vajcia a inými miestami zas troška retardovane a pobavene zakrochkať smiechom (prípadne skríknuť po starej nech si kurva večer cestou na hajzel nesvieti s tým mobilom, že áno)

Tak priatelia, po dlhšej odmlke som zhodnotil, že je čas na môj grandiózny návrat do tunajších vôd a mierne zahanbený musím uznať, že toto bububu od krpatého ťamana , využívajúc opäť všetko megaklišé (stále však o niečo menej ako ešte atmosférickejšia jednička) mi pripravilo pôdu pre dôstojný návrat pri chlapskej zábave. Skrátka, presun z totálnej prdele kdesi v Novej Anglii , do o niečo menšej prdele na perférii Londýna tudíž (stále sa mi to slovo páči) do Enfieldu mi nezabránil vystriekať solídne štyri hviezdy. V skratke, malo to všetko - starý bývák rozdrbaný jak luník IX , detí v ňom skoro rovnako ako na spomínanom Luníku, jedno senzitívne jak zákon káže, mŕtveho dedka, popiči jeptišku a artefuckt, ktorý sa s ňou spája. Teda zapísané, sčítané, podčiarknuté, tieto bežné hororové ingrediencie na dobrú zábavu dokonale stačia, keď z nich kuchtí taký majsterko, akým je ten malý šikmooký zmrd. A pre tých, ktorí sa nevedia psychicky vyrovnať s tým, že to pripomína jedničku - aj také moje obľúbené pivo chutí stále rovnako, ale nedonúti ma to prestať ho piť. Dal by som päť , už len za tú chutňunkú Farmigu, ale jedna nekompromisne dole za tie pasáže, kde mi to pripomínalo ten prijebaný Insidious.