Chorí volajú po rovnosti a neboja sa vystaviť svoju tvár na svetle Božom. Khaneh siah ast z roku 1963 a Sayonara CP z roku 1972 sú dva najzásadnejšie empatické dokumenty minulého storočia, kedy divák strávi niekoľko desiatok minút v tesnej blízkosti v bolestivom, pochmúrnom a žalostnom svete našich zdravotne či mentálne postihnutých bratov a sestier. Tieto dva snímky sú určené skutočne len pre silné povahy. Môj obdiv a úcta patrí všetkým rodinám a sociálnym pracovníkom, ktorí sa o týchto ľudí, zväčša v skromnosti, dokážu postarať a nezištne im pomáhať. Modlime sa.
"I když Elia Suleiman přijel jen na pár dní, stal se pro česká média horkým zbožím. Živý rozhovor se s ním kromě nezávislého Rádia 1 neodvážil udělat vůbec nikdo a dramaturgové jednoho slavného diskusního pořadu veřejnoprávní televize se dávali ptát, na jaké pan režisér stojí straně..." - na tej správnej, na tej správnej.
Jeden z tých filmov ticha, ktoré navonok nepovedia nič, zato vnímavému divákovi povedia viac ako tristošesťdesiatpäť rozhovorov s uniformným človekom súčasnosti.
Philippe Grandrieux je pre mňa najprogresívnejší režisér súčasnosti. Je umelcom a vizionárom v jednej osobe, podobne ako Aphex Twin pred desiatimi rokmi určoval trendy na hudobnom fronte, na poli filmovom momentálne vyniká režisér s absolútne nezávislým vnímaním tvorcovskej práce v oblasti filmu. Zaužívané postupy tu nemajú miesto. Zo dňa na deň zmení dohodnutú lokáciu nakrúcania, z minúty na minútu vymení vybratých hercov, na place sa nedrží scenára. Zdá sa vám to nemožné? Šialené? Nie, takto koná pravý umelec. Vyznávač stoicizmu Marca Aurelia či filozofie Friedricha Nietzscheho sa totiž necháva unášať svojimi fantazmagóriami založenými na chaose, na niečom, čo zvonku nejaví žiadnu formu. Lenže ono to formu má. Ale nezvyčajnú. Film je tmavý. Filmové laboratória kontaktujú režiséra, že to má podexponované. Neostré. Producent zúri. Ale vážení, ono to tak má byť. Sneh, mráz, šero, temnota lesa i postáv. Z tohoto filmu budete cítiť chlad. Na tele i na duši.
Citlivo, zato nápadito podexponovaný film točený z ruky, s vizuálne ohromujúcimi experimentálnymi prvkami, rámovaním a rozostrením obrazu a pohybu kamery. Dokonalý zvuk i smutné a bezútešné herecké stvárnenie emocionálneho stavu postáv pomáha dotvárať bezvýchodiskovú náladu snímku. Myslím, že pre mnohých divákov by bolo veľmi jednoduché odmietnuť tento film už len na základe jeho tematického obsahu. Možno preto, že tento metafyzický príbeh o sériovom vrahovi na pozadí Starej dámy je až príliš zákerný. Ťažko ho označiť v jednom konkrétnom žánri. Sombre nesleduje žiadne pravidlá. Neviem. Mne sa páči. Grandrieux má u mňa našliapnuté. By the way, keby som mal natočiť aspoň jeden film v živote, toto by bola tá správna cesta, neortodoxnou formou apelovať na všetky vaše zmysly tak, aby koniec filmu bol vykúpením!
Film je umiestnený na pozadí olympijských hier v Tokiu v roku 1964, čo je kritický medzník pre povojnové Japonsko, ktoré demonštruje, že národ sa nielen zotavil, ale aj kultúrne vyvinul z feudálnej a militaristickej histórie do modernizovanej a demokratickej spoločnosti a silnej ekonomiky. Z päťdesiatich milónov japonských žien stretáva Chris Marker na svojich potulkách Japonskom tú pravú. Krásnu a záhadnú študentku francúzskeho jazyka, ktorú spovedá podľa vopred určenej chronológie otázok na témy lásky, krásy, vzťahov, ale aj sadizmu v miestnej kultúre, no ona mu odpovedá svojsky, na tak mladú ženu až s prazvláštnymi jazykovými dovednosťami, v krásnych metaforách, snových vibráciach ďalekého sveta. S touto zaujímavou dvojicou precestujeme hlavné mesto Tokyo, rušnými ulicami sa dostávame nielen na športoviská, ale aj do obchodných centier a na kultúrne podujatia. Ako vášnivý fanúšik lyrickej Markerovej dokumentaristiky a japonskej kultúry, v tak dokonalej kombinácii, nemôžem hodnotiť inak ako plným počtom.
Po abstraktných maľbách a tibetských mandalách sa s Harrym Smithom dostávame na vyššiu úroveň širokouhlej filmovej mágie a to použitím sústavy sklenených platní pred objektívom na rôznych vzdialenostiach tak, aby vytvárali požadované pravidelné a viacnásobné optické javy, do veľkej miery pripomínajúce kaleidoskop. Harry Smith: “You shouldn't be looking at this as a continuity. Film frames are hieroglyphs, even when they look like actuality. You should think of the individual frame, always, as a glyph, and then you'll understand what cinema is about.”
Umenie ťažkého kalibru, na ktoré som žiaľ ešte nedospel. Bol by som veľmi zvedavý na divácke ohlasy v hollywoodskej produkcii, bez účasti skvelého tria Amalric, Cotillard, Gainsbourg. Absurdné tak či onak.
"Všichni, kdo dosáhli opravdové znamenitosti v nějakém umění, mají jednu věc společnou; totiž mysl ochotnou naslouchat přírodě, být s přírodou zajedno po všechna roční období."~Terrence Malick, Správce Sanšo. Ja sa ale pýtam, kde je režisérove empatické cítenie k prírode, o ktorom hovorí? Veď rukopis človeka na jej zdraví a vitalite sa za posledných niekoľko dekád zmenil natoľko, že môže mať pre životaschopnosť našej planéty priam fatálne následky! Za predpokladu, že Malick je naozaj "ochotný naslouchat přírodě", prečo nás teda nevaruje pred dôsledkami ľudského konania, minimálne v takej forme, ako povedzme Ron Fricke v Barake, Odysei Zeme? Práve Frickeho Baraka má vierohodnú a presvedčivú výpovednú hodnotu o stave života na Zemi a od roku 1992 si ju Malick mohol pozrieť snáď tisíc krát. Sám za seba musím povedať, že som skutočne unavený z krásnych filmov a krásnych záberov a to nehovorím o tom, že scenár Voyage of Time: Life's Journey je na úrovni šikovnejšieho gymnazistu. Človek totižto rád klame seba samého a Malick dosiahol, citujem: "opravdové znamenitosti" vo filmovom umení - a to tým, že klame všetkých svojich divákov. Rozhodne medzi nich viac nepatrím.
Pred pár dňami som si na mubi.com prečítal jeden krátky, zato výstižný komentár k filmu The Hart of London. "You have to be very careful." Tu to patí dvojnásobne, preto nakladajte s týmto filmovým materiálom nanajvýš opatrne. Musím sa ohradiť voči námietke užívateľa Vančura. Podľa môjho názoru profesia Stana Brakhagea ako umelca/kameramana nie je v žiadnom konflikte s jeho prítomnosťou na oddelení patológie. Film nemá mať edukatívny charakter. Je užitočné pochopiť, že čočka Stanovej kamery sa totiž opakovane vyskytuje na miestach, kde by ste ju najmenej čakali, ale tento fakt zatiaľ ocenia azda iba tí najvernejší fanúšikovia jeho neortodoxnej tvorby. Podobne, na mieste, by mohla byť vznesená námietka na režisérovu účasť pri natáčaní filmu Window Water Baby Moving, kde bol Stan viac kameramanom ako otcom, v čom práve spočíva jeho výnimočnosť! Kde Window Water Baby Moving začína, The Act of Seeing with One's Own Eyes končí.
Celý mesiac som sa dennodenne venoval filmografii, štúdiu a analýze tvorby jedného z najvýznamnejších umelcov 20.storočia a tento mesiac je vlastne len začiatkom dôkladného výskumu, na ktorý sa plne ohdodlávam. Vďaka géniom filmového plátna ako Stan Brakhage, sú naše životy niečím krajšie, plnšie, obohatené o krásne audiovizuálne zážitky a keď máte pri sebe človeka, s ktorým ich môžete ešte aj zdielať a filozofovať nad skrytým odkazom ukrytým v každom jednom z jeho diel, to je to pravé orechové. R.I.P. dear Stan.
(Ne)správna hĺbka ostrosti. Rýchly pohyb kamery... a REM - rapid eye movement, rýchly pohyb očí, podobne ako ked človek zaspáva vo svojej prvej fáze, nevie či sníva alebo ešte bdie a postupne prechádza do spánkovej fázy druhej. Obidve hlavné spánkové fázy (REM a non-REM) sú dôležité a ich dlhodobé chýbanie vyvoláva stavy podobné psychóze. Možno sa pýtate čo to má spoločné s týmto krátkometrážnym snímkom, ale Stan Brakhage v týchto dvadsiatich dvoch minútach filmového zvitku Unconscious London Strata dokonale vizuálne analyzuje čo spomínam vyššie. Just keep on dreaming of London.
Šťastie je mozaikou drobných radostí. Tak ako je kvalitný film mozaikou dobrých záberov. Stan Brakhage si je toho vedomý. Film, v ktorom sú deti hercami, bez toho, aby o tom vedeli. Na svete je toľko krásnych príbehov. A kde sú sfilmované tie vaše?
3rd Episode vie existovať ako samostatný film bez ohľadu na to, či poznáte súvislosti z predchádzajúcich udalostí seriálu. Krásny herecký výkon v podaní Laurie Matcalf. Žiadne moralizovanie - takýto scenár napíše len samotný život. Dva dni mi tento príbeh rezonuje v mysli a preto zvyšujem hodnotenie na maximum.
Priblíženie života členov čiernej komunity a ich stratum intermendium očami prisťahovalca Alda Tambelliniho, v našich končinách menej známeho, zato všestranného umelca, ktorý si pre tento film umne a nie náhodou vyberá dve miesta kde sa všetky deti (a nie len tie s tmavou pleťou) cítia šťastne. Týmito miestami s najväčšou koncentráciou detského úsmevu sú pláž s príbojom a zábavný park. Do pozornosti dávam moment, kedy sa obyčajnou projekciou negatívneho obrazu zrazu stáva černoch belochom.
Determinácia dvoch svetov. Životné versus neživotné, kde prevláda to druhé. So zmyslom pre dokonalú kompozíciu sa umelec Robert Todd pomalým tempom venuje štruktúre jednotlivých materiálov. Azda jediným negatívom jeho príjemných filmov je použitie digitálnej kamery, v opačnom prípade by moje hodnotenia išli o jednu hviezdičku vyššie.
Ktorýkoľvek užívateľ čsfd, ktorý sa cíti ako doma (nielen) na bitevnom poli viedenských akcionistov a odhodnotil tento Schockierende Sache aspoň za štyri hviezdičky, mi môže napísať do pošty a získať tak pozvánku do SurrealMoviez.info
Experimentálna delikatesa! Commutazioni con Mutazione vznikol doslova a do písmena pod rukami umelca Paola Gioliho, zlepením troch formátov filmov pomocou priesvitnej lepiacej pásky a to Super eight, 16mm a 35mm zvitkov. Tieto rozdiely vo veľkostiach sa preto javia ako mutácie obrazu a navyše sú premietané v diabolskom rytme. Nápady umelcov na poli avantgardy nepoznajú hraníc.
Filmovú kariéru Matthiasa Müllera by som rozdelil do dvoch kapitol. V tej prvej spolupracuje so skladateľom Dirkom Schaeferom, ktorého je možné poznať aj z filmov Petra Tscherkasského a z tej druhej, kedy nadväzuje kontakt s režisérom Christophom Girardetom. Vo väčšej miere mi imponuje práve tá prvá éra, z ktorej dávam do pozornosti najmä Aus der Ferne - The Memo Book, The Flamethrowers a Pensão Globo. The Flamethrowers je vo svojej dobe unikátny tým, že z poškodeného zvitku filmu koooperáciou niekoľkých tvorcov na rôznych kontinentoch počas troch rokov vzniká podľa mňa jeden z najlepších filmov sekcie found-footage. Ostatná tvorba Matthiasa Müllera je síce dobrá, ale posledným autorským filmom s hlbokým myšlienkovým svetom je Pensão Globo.
"Budete ma hľadať a nájdete ma; ak ma budete hľadať celým svojím srdcom. Dám sa vám nájsť." (Jeremiáš 29. kapitola, verš 13) Ojedinelý filmársky počin, navyše bravúrne zvládnutý. Z mojej strany absolútne bez výhrad. Experimentálna kamera s dôrazom na detail, taktiež s citom nahraná zvuková zložka. Nikdy som neveril, že sa môžeme dostať tak blízko do života najprísnejšieho kartuziánskeho kláštora La Grande Chartreuse. Mlčanliví rehoľníci ako nositelia vzdelania, sa tradične venujú najmä prepisovaniu kníh, ale aj zberu liečivých bylín. Je obdivuhodné a fascinujúce s akou pokorou žijú svoje životy. A práve pokora je jednou zo siedmych cností a hlbších princípov vytrácajúcich sa z našich životov. "Keď sa zriekneme všetkého, čo nie je v súlade s vierou, spoznáme hlbinu božstva a žiar svätosti toho, ktorý žije v našich srdciach."
Píšte všetci čiernym perom, iná farba nebude. Píšte všetci rovnako. Rovnaké ká rovnaké ô. Rovnaký gallop rovnaké vzdialenosti. Kúpte si všetci čierny atrament.
Obrazy pulzujúce energiou natočené na 8mm kameru, vytvorené technikami prenesených koláží a maľovania priamo na film. Jedná sa o obdivuhodnú prácu (za čo odo mňa dostáva piatu hviezdičku) pretože Berman, v skutočnosti spisovateľ, bol síce všestranným umelcom, ale toto je prakticky jediný film, ktorý kedy vytvoril. Ba dokonca ho nikdy verejne nepremietal a ani nepomenoval. Názov Aleph mu dal až jeho syn Tosh, podľa prvého písmena hebrejskej abecedy. Používaním hebrejčiny Berman odráža svoju fascináciu kabalou. Po jeho smrti film zachraňuje a pre verejné premietanie zväčšuje na 16mm Stan Brakhage, ktorý sa o ňom s úctou vyjadruje slovami: "This film took a decade to make and is the only true envisionment of the sixties I know." Kiežby niektorí režiséri súčasnosti radšej sústredili svoje desaťročné úsilie do jedného filmu.
Musím sa priznať, že počas sťahovania gigantického, zapakovaného súboru filmov François Mirona som nemal ani páru do čoho idem. Hneď v úvodných sekundnách "4x HORIZONTAL 4x VERTICAL" som s úsmevom na tvári vnímal zašifrovaný odkaz na tvorbu Paula Sharitsa. Do detailu vyskladané objekty a matérie found footage v obraze, posúvané ako v hlavolame architekta Ernő Rubika. Audiovizuálny orgazmus gradujúci záverečnými titulkami. Niečo podobné môžete čakať aj v "chirurgie optique". Poraďte mi, ako dostať takýto kus kvalitného abstraktného umenia medzi divákov našeho československého mikrosveta.
Zmyslom tejto koláže švédskej výtvarníčky Gunvor Nelson bolo odhaliť kontrast medzi realitou (každodennou rutinou) americkej ženy v domácnosti a obrazom, ktorý bol vysielaný v televízii.
Tento web používá k poskytování služeb, personalizaci reklam a analýze návštěvnosti soubory cookie. Používáním tohoto webu s tím souhlasíte.
Další informace
Moje komentáře
Homo sapiens (2016)
Francúzsky antropológ Claude Lévi-Strauss raz povedal: "Svet začal bez človeka a dokončí sa bez neho."
Sayonara CP (1972)
Chorí volajú po rovnosti a neboja sa vystaviť svoju tvár na svetle Božom. Khaneh siah ast z roku 1963 a Sayonara CP z roku 1972 sú dva najzásadnejšie empatické dokumenty minulého storočia, kedy divák strávi niekoľko desiatok minút v tesnej blízkosti v bolestivom, pochmúrnom a žalostnom svete našich zdravotne či mentálne postihnutých bratov a sestier. Tieto dva snímky sú určené skutočne len pre silné povahy. Môj obdiv a úcta patrí všetkým rodinám a sociálnym pracovníkom, ktorí sa o týchto ľudí, zväčša v skromnosti, dokážu postarať a nezištne im pomáhať. Modlime sa.
Boží zásah (2002)
"I když Elia Suleiman přijel jen na pár dní, stal se pro česká média horkým zbožím. Živý rozhovor se s ním kromě nezávislého Rádia 1 neodvážil udělat vůbec nikdo a dramaturgové jednoho slavného diskusního pořadu veřejnoprávní televize se dávali ptát, na jaké pan režisér stojí straně..." - na tej správnej, na tej správnej.
Čtyřikrát (2010)
Jeden z tých filmov ticha, ktoré navonok nepovedia nič, zato vnímavému divákovi povedia viac ako tristošesťdesiatpäť rozhovorov s uniformným človekom súčasnosti.
Jezero (2008)
Philippe Grandrieux je pre mňa najprogresívnejší režisér súčasnosti. Je umelcom a vizionárom v jednej osobe, podobne ako Aphex Twin pred desiatimi rokmi určoval trendy na hudobnom fronte, na poli filmovom momentálne vyniká režisér s absolútne nezávislým vnímaním tvorcovskej práce v oblasti filmu. Zaužívané postupy tu nemajú miesto. Zo dňa na deň zmení dohodnutú lokáciu nakrúcania, z minúty na minútu vymení vybratých hercov, na place sa nedrží scenára. Zdá sa vám to nemožné? Šialené? Nie, takto koná pravý umelec. Vyznávač stoicizmu Marca Aurelia či filozofie Friedricha Nietzscheho sa totiž necháva unášať svojimi fantazmagóriami založenými na chaose, na niečom, čo zvonku nejaví žiadnu formu. Lenže ono to formu má. Ale nezvyčajnú. Film je tmavý. Filmové laboratória kontaktujú režiséra, že to má podexponované. Neostré. Producent zúri. Ale vážení, ono to tak má byť. Sneh, mráz, šero, temnota lesa i postáv. Z tohoto filmu budete cítiť chlad. Na tele i na duši.
Temnota (1998)
Citlivo, zato nápadito podexponovaný film točený z ruky, s vizuálne ohromujúcimi experimentálnymi prvkami, rámovaním a rozostrením obrazu a pohybu kamery. Dokonalý zvuk i smutné a bezútešné herecké stvárnenie emocionálneho stavu postáv pomáha dotvárať bezvýchodiskovú náladu snímku. Myslím, že pre mnohých divákov by bolo veľmi jednoduché odmietnuť tento film už len na základe jeho tematického obsahu. Možno preto, že tento metafyzický príbeh o sériovom vrahovi na pozadí Starej dámy je až príliš zákerný. Ťažko ho označiť v jednom konkrétnom žánri. Sombre nesleduje žiadne pravidlá. Neviem. Mne sa páči. Grandrieux má u mňa našliapnuté. By the way, keby som mal natočiť aspoň jeden film v živote, toto by bola tá správna cesta, neortodoxnou formou apelovať na všetky vaše zmysly tak, aby koniec filmu bol vykúpením!
Le mystère Koumiko (1967)
Film je umiestnený na pozadí olympijských hier v Tokiu v roku 1964, čo je kritický medzník pre povojnové Japonsko, ktoré demonštruje, že národ sa nielen zotavil, ale aj kultúrne vyvinul z feudálnej a militaristickej histórie do modernizovanej a demokratickej spoločnosti a silnej ekonomiky. Z päťdesiatich milónov japonských žien stretáva Chris Marker na svojich potulkách Japonskom tú pravú. Krásnu a záhadnú študentku francúzskeho jazyka, ktorú spovedá podľa vopred určenej chronológie otázok na témy lásky, krásy, vzťahov, ale aj sadizmu v miestnej kultúre, no ona mu odpovedá svojsky, na tak mladú ženu až s prazvláštnymi jazykovými dovednosťami, v krásnych metaforách, snových vibráciach ďalekého sveta. S touto zaujímavou dvojicou precestujeme hlavné mesto Tokyo, rušnými ulicami sa dostávame nielen na športoviská, ale aj do obchodných centier a na kultúrne podujatia. Ako vášnivý fanúšik lyrickej Markerovej dokumentaristiky a japonskej kultúry, v tak dokonalej kombinácii, nemôžem hodnotiť inak ako plným počtom.
Oz: The Tin Woodman's Dream (1967)
Po abstraktných maľbách a tibetských mandalách sa s Harrym Smithom dostávame na vyššiu úroveň širokouhlej filmovej mágie a to použitím sústavy sklenených platní pred objektívom na rôznych vzdialenostiach tak, aby vytvárali požadované pravidelné a viacnásobné optické javy, do veľkej miery pripomínajúce kaleidoskop. Harry Smith: “You shouldn't be looking at this as a continuity. Film frames are hieroglyphs, even when they look like actuality. You should think of the individual frame, always, as a glyph, and then you'll understand what cinema is about.”
Les fantômes d'Ismaël (2017)
Umenie ťažkého kalibru, na ktoré som žiaľ ešte nedospel. Bol by som veľmi zvedavý na divácke ohlasy v hollywoodskej produkcii, bez účasti skvelého tria Amalric, Cotillard, Gainsbourg. Absurdné tak či onak.
Cesta času (2016)
"Všichni, kdo dosáhli opravdové znamenitosti v nějakém umění, mají jednu věc společnou; totiž mysl ochotnou naslouchat přírodě, být s přírodou zajedno po všechna roční období."~Terrence Malick, Správce Sanšo. Ja sa ale pýtam, kde je režisérove empatické cítenie k prírode, o ktorom hovorí? Veď rukopis človeka na jej zdraví a vitalite sa za posledných niekoľko dekád zmenil natoľko, že môže mať pre životaschopnosť našej planéty priam fatálne následky! Za predpokladu, že Malick je naozaj "ochotný naslouchat přírodě", prečo nás teda nevaruje pred dôsledkami ľudského konania, minimálne v takej forme, ako povedzme Ron Fricke v Barake, Odysei Zeme? Práve Frickeho Baraka má vierohodnú a presvedčivú výpovednú hodnotu o stave života na Zemi a od roku 1992 si ju Malick mohol pozrieť snáď tisíc krát. Sám za seba musím povedať, že som skutočne unavený z krásnych filmov a krásnych záberov a to nehovorím o tom, že scenár Voyage of Time: Life's Journey je na úrovni šikovnejšieho gymnazistu. Človek totižto rád klame seba samého a Malick dosiahol, citujem: "opravdové znamenitosti" vo filmovom umení - a to tým, že klame všetkých svojich divákov. Rozhodne medzi nich viac nepatrím.
Act of Seeing with One's Own Eyes, The (1971)
Pred pár dňami som si na mubi.com prečítal jeden krátky, zato výstižný komentár k filmu The Hart of London. "You have to be very careful." Tu to patí dvojnásobne, preto nakladajte s týmto filmovým materiálom nanajvýš opatrne. Musím sa ohradiť voči námietke užívateľa Vančura. Podľa môjho názoru profesia Stana Brakhagea ako umelca/kameramana nie je v žiadnom konflikte s jeho prítomnosťou na oddelení patológie. Film nemá mať edukatívny charakter. Je užitočné pochopiť, že čočka Stanovej kamery sa totiž opakovane vyskytuje na miestach, kde by ste ju najmenej čakali, ale tento fakt zatiaľ ocenia azda iba tí najvernejší fanúšikovia jeho neortodoxnej tvorby. Podobne, na mieste, by mohla byť vznesená námietka na režisérovu účasť pri natáčaní filmu Window Water Baby Moving, kde bol Stan viac kameramanom ako otcom, v čom práve spočíva jeho výnimočnosť! Kde Window Water Baby Moving začína, The Act of Seeing with One's Own Eyes končí.
Chinese Series (2003)
Celý mesiac som sa dennodenne venoval filmografii, štúdiu a analýze tvorby jedného z najvýznamnejších umelcov 20.storočia a tento mesiac je vlastne len začiatkom dôkladného výskumu, na ktorý sa plne ohdodlávam. Vďaka géniom filmového plátna ako Stan Brakhage, sú naše životy niečím krajšie, plnšie, obohatené o krásne audiovizuálne zážitky a keď máte pri sebe človeka, s ktorým ich môžete ešte aj zdielať a filozofovať nad skrytým odkazom ukrytým v každom jednom z jeho diel, to je to pravé orechové. R.I.P. dear Stan.
Yggdrasill: Whose Roots Are Stars in the Human Mind (1997)
Hviezda filmového neba. "Budete ma hľadať a nájdete ma; ak ma budete hľadať celým svojím srdcom. Dám sa vám nájsť." (Jeremiáš 29. kapitola, verš 13)
Mammals of Victoria, The (1994)
Stan Brakhage pohliada na svet úplne inými očami ako zvyšok planéty.
Unconscious London Strata (1981)
(Ne)správna hĺbka ostrosti. Rýchly pohyb kamery... a REM - rapid eye movement, rýchly pohyb očí, podobne ako ked človek zaspáva vo svojej prvej fáze, nevie či sníva alebo ešte bdie a postupne prechádza do spánkovej fázy druhej. Obidve hlavné spánkové fázy (REM a non-REM) sú dôležité a ich dlhodobé chýbanie vyvoláva stavy podobné psychóze. Možno sa pýtate čo to má spoločné s týmto krátkometrážnym snímkom, ale Stan Brakhage v týchto dvadsiatich dvoch minútach filmového zvitku Unconscious London Strata dokonale vizuálne analyzuje čo spomínam vyššie. Just keep on dreaming of London.
Star Garden (1974)
Šťastie je mozaikou drobných radostí. Tak ako je kvalitný film mozaikou dobrých záberov. Stan Brakhage si je toho vedomý. Film, v ktorom sú deti hercami, bez toho, aby o tom vedeli. Na svete je toľko krásnych príbehov. A kde sú sfilmované tie vaše?
Horace and Pete - Epizoda 3 (E03) (epizoda) (2016)
3rd Episode vie existovať ako samostatný film bez ohľadu na to, či poznáte súvislosti z predchádzajúcich udalostí seriálu. Krásny herecký výkon v podaní Laurie Matcalf. Žiadne moralizovanie - takýto scenár napíše len samotný život. Dva dni mi tento príbeh rezonuje v mysli a preto zvyšujem hodnotenie na maximum.
Black Plus X (1966)
Priblíženie života členov čiernej komunity a ich stratum intermendium očami prisťahovalca Alda Tambelliniho, v našich končinách menej známeho, zato všestranného umelca, ktorý si pre tento film umne a nie náhodou vyberá dve miesta kde sa všetky deti (a nie len tie s tmavou pleťou) cítia šťastne. Týmito miestami s najväčšou koncentráciou detského úsmevu sú pláž s príbojom a zábavný park. Do pozornosti dávam moment, kedy sa obyčajnou projekciou negatívneho obrazu zrazu stáva černoch belochom.
Trembling Palace (2012)
Determinácia dvoch svetov. Životné versus neživotné, kde prevláda to druhé. So zmyslom pre dokonalú kompozíciu sa umelec Robert Todd pomalým tempom venuje štruktúre jednotlivých materiálov. Azda jediným negatívom jeho príjemných filmov je použitie digitálnej kamery, v opačnom prípade by moje hodnotenia išli o jednu hviezdičku vyššie.
Otmar Bauer Zeigt (1970)
Ktorýkoľvek užívateľ čsfd, ktorý sa cíti ako doma (nielen) na bitevnom poli viedenských akcionistov a odhodnotil tento Schockierende Sache aspoň za štyri hviezdičky, mi môže napísať do pošty a získať tak pozvánku do SurrealMoviez.info
Commutazioni con mutazione (1969)
Experimentálna delikatesa! Commutazioni con Mutazione vznikol doslova a do písmena pod rukami umelca Paola Gioliho, zlepením troch formátov filmov pomocou priesvitnej lepiacej pásky a to Super eight, 16mm a 35mm zvitkov. Tieto rozdiely vo veľkostiach sa preto javia ako mutácie obrazu a navyše sú premietané v diabolskom rytme. Nápady umelcov na poli avantgardy nepoznajú hraníc.
Hide (2006)
Filmovú kariéru Matthiasa Müllera by som rozdelil do dvoch kapitol. V tej prvej spolupracuje so skladateľom Dirkom Schaeferom, ktorého je možné poznať aj z filmov Petra Tscherkasského a z tej druhej, kedy nadväzuje kontakt s režisérom Christophom Girardetom. Vo väčšej miere mi imponuje práve tá prvá éra, z ktorej dávam do pozornosti najmä Aus der Ferne - The Memo Book, The Flamethrowers a Pensão Globo. The Flamethrowers je vo svojej dobe unikátny tým, že z poškodeného zvitku filmu koooperáciou niekoľkých tvorcov na rôznych kontinentoch počas troch rokov vzniká podľa mňa jeden z najlepších filmov sekcie found-footage. Ostatná tvorba Matthiasa Müllera je síce dobrá, ale posledným autorským filmom s hlbokým myšlienkovým svetom je Pensão Globo.
Velké ticho (2005)
"Budete ma hľadať a nájdete ma; ak ma budete hľadať celým svojím srdcom. Dám sa vám nájsť." (Jeremiáš 29. kapitola, verš 13) Ojedinelý filmársky počin, navyše bravúrne zvládnutý. Z mojej strany absolútne bez výhrad. Experimentálna kamera s dôrazom na detail, taktiež s citom nahraná zvuková zložka. Nikdy som neveril, že sa môžeme dostať tak blízko do života najprísnejšieho kartuziánskeho kláštora La Grande Chartreuse. Mlčanliví rehoľníci ako nositelia vzdelania, sa tradične venujú najmä prepisovaniu kníh, ale aj zberu liečivých bylín. Je obdivuhodné a fascinujúce s akou pokorou žijú svoje životy. A práve pokora je jednou zo siedmych cností a hlbších princípov vytrácajúcich sa z našich životov. "Keď sa zriekneme všetkého, čo nie je v súlade s vierou, spoznáme hlbinu božstva a žiar svätosti toho, ktorý žije v našich srdciach."
Cowboys: The Conformist (1991)
Píšte všetci čiernym perom, iná farba nebude. Píšte všetci rovnako. Rovnaké ká rovnaké ô. Rovnaký gallop rovnaké vzdialenosti. Kúpte si všetci čierny atrament.
Aleph (1966)
Obrazy pulzujúce energiou natočené na 8mm kameru, vytvorené technikami prenesených koláží a maľovania priamo na film. Jedná sa o obdivuhodnú prácu (za čo odo mňa dostáva piatu hviezdičku) pretože Berman, v skutočnosti spisovateľ, bol síce všestranným umelcom, ale toto je prakticky jediný film, ktorý kedy vytvoril. Ba dokonca ho nikdy verejne nepremietal a ani nepomenoval. Názov Aleph mu dal až jeho syn Tosh, podľa prvého písmena hebrejskej abecedy. Používaním hebrejčiny Berman odráža svoju fascináciu kabalou. Po jeho smrti film zachraňuje a pre verejné premietanie zväčšuje na 16mm Stan Brakhage, ktorý sa o ňom s úctou vyjadruje slovami: "This film took a decade to make and is the only true envisionment of the sixties I know." Kiežby niektorí režiséri súčasnosti radšej sústredili svoje desaťročné úsilie do jedného filmu.
T.Z. (1979)
Vladimír Kompánek kráčajúci cez Tappan Zee Bridge.
Square Root of Negative Three, The (1991)
Chlapec s hojdačkou bol vrcholom filmu.
4x Horizontal, 4x Vertical (1986)
Musím sa priznať, že počas sťahovania gigantického, zapakovaného súboru filmov François Mirona som nemal ani páru do čoho idem. Hneď v úvodných sekundnách "4x HORIZONTAL 4x VERTICAL" som s úsmevom na tvári vnímal zašifrovaný odkaz na tvorbu Paula Sharitsa. Do detailu vyskladané objekty a matérie found footage v obraze, posúvané ako v hlavolame architekta Ernő Rubika. Audiovizuálny orgazmus gradujúci záverečnými titulkami. Niečo podobné môžete čakať aj v "chirurgie optique". Poraďte mi, ako dostať takýto kus kvalitného abstraktného umenia medzi divákov našeho československého mikrosveta.
Japonsko (2002)
Častokrát sa v myšlienkach vraciam k tomuto dielu keď rozjímam o Bohu. Nadfilm.
Schmeerguntz (1965)
Zmyslom tejto koláže švédskej výtvarníčky Gunvor Nelson bolo odhaliť kontrast medzi realitou (každodennou rutinou) americkej ženy v domácnosti a obrazom, ktorý bol vysielaný v televízii.