Sťa by sa slepý starec rukou svojou, dotknúť sa slnka chcel. Rukou, ktorá sa otvára a zatvára, je reprodukciou tlkotu jeho zhasínajúceho srdca. Posledný mechanický úkon kým sila ducha pretne veci pozemské. 8mm, stopáž 32 min. Adstringentná zvuková linka na úrovni Patrick a Michèle Bokanowski resp. Philippe Grandrieux.
Z čista subjektívne. Mierne nadhodnotené. Krásne svojou dobou, farebnosťou, mäkkosťou filmu. Joseph Bernard sa radí k velikánom ako Stan Brakhage či Hollis Frampton. Filmári, ktorí mali oči otvorené. Ďakujeme.
Jeden z tých zaprášených podpultových filmov, zabalený v starých zažltnutých novinách, ktorý sa požičiava skutočne iba dobrému priateľovi, vďačnému divákovi, majúc niečo na bitevnom poli kinematografie už za sebou. Nerozmnožovať, strážiť. Pssst.
Slávny Stan Brakhage je v tomto krátkom dokumente zachytený kamerou režisérky Mary Beth Reed pri jeho obľúbenej činnosti a to ručnom kolorovaní niektorej zo svojich posledných filmových básní, keďže dva roky na to prehráva svoj boj s rakovinou. Aktuálne je Garden Path možno vidieť na youtube, napriek chabej kópii štátnej talianskej televízie Rai Tre ho všetkým jeho priaznivcom vrele odporúčam.
Mladá angličanka Emily Richardson už vo svojej prvotine Redshift (2001) vystupuje ako sebavedomá filmárka. Jej portréty miest sa vyznačujú pomerne jednoduchou koncepciou. Kamera je umiestnená na statíve, kedy vysoký dôraz kladie na kompozíciu obrazu a časové vlastnosti filmu. Premietaním formou fastmotion docieli vytúžený výsledok, ktorý sa laickému divákovi môže zdať povedzme menej zaujívý, avšak ja vysoko oceňujem práve výber lokácií a desiatky hodín strávených na mieste nakrúcania. Prečo hodnotím film Block piatimi hviezdičkami a predošlé len štyrmi? Odpoveď je jednoduchá. Všimnite si zásadný rozdiel. Zatiaľ čo v doterajšej tvorbe sa stretávame s anorganickým filmom, v tomto prípade sa prekvapivo na scéne nachádza aj človek. Daľším krokom vpred je prestrih so striedavou projekciou slowmotion. Dokonalá interakcia medzi obrazom a zvukom je povýšená na experimentovanie nielen s vizuálom, ale aj so zvukom. Kreatívna Emily Richardson môže byť príkladom všetkým študentom filmových médií, držím jej palce a teším sa čo nám predvedie nabudúce.
Pohľad na migráciu vtákov zcela osobitým spôsobom. Striedanie rýchlych a pomalých sekvencií, v ktorých čajka morská letí časom a priestorom, podľa Rimmera predstavujúca prvý prírodný živel - vzduch. Tak ako kolobeh života ohraničuje smrť, rozkladajúce sa telo na pláži znázorňuje zem. Sopečné erupcie vnímané ako oheň sú prirodzenou protiváhou záberov na vodnú hladinu. Udržiavať ich v rovnováhe a vzájomnej harmónii dokáže dnes už azda iba umelec.
Karl Lemieux citlivo sa pohybujúci na hrane dokumentu a experimentovania s obrazom, kedy vizuálne opojenie presahuje do vďačného dokumentárneho snímku o dvoch ženách trpiacich elektromagnetickou hypersenzitivitou. Kombináciou dvoch žánrov si ma režisér získava. Viac takýchto filmov.
Or I Don't Know Where I'm Going. Na pokraji fikcie, dokumentu, či predpovedí? Pretína minulosť súčasnosť, alebo sa pretína s budúcnosťou? Kam smerujeme nám nezodpovie ani filozof, psychológ, či geológ. Kto sme a čím sme boli zistia až naši potomkovia v geologicky blízkej budúcnosti. Snáď sa im ešte podarí pozliepať fragmenty ľudských činností. "A mnohí prví budú poslednými a poslední prvými." (Mat 19,30)
Keby som Je pense à vous videl v čase jeho vzniku, ani zďaleka by som ho nedokázal vnímať rovnakými očami ako dnes. Depresívna rodinná dráma určená pre ľudí v strednom veku, pre ľudí s krízou stredného veku. Nik ho nedokáže pochopiť lepšie ako práve stredná generácia. Koniec koncov, je ľahké vypočítať koľko mali Frères Dardenne rokov, keď ho točili. Pre všetkých, ktorí sú, boli, alebo plánujú žiť vo zväzku manželskom, pre tých, ktorí stratili zamestnanie a čo je najhoršie, pochovali otca. Pre nás, ktorí musíme žiť pre svoje deti, musíme sa naučiť odpúšťať a byť silní aj vo chvíľach kedy to nejde. Srdcervúce scény tohoto krásneho filmu sú mojich slov len dôkazom. Najlepší film režisérskej dvojice.
Bravúrne zrežírovaný a excelentne zahraný В тумане v modrých číslach. Niet sa čomu sa čudovať. Tažko totiž vysvetlovať proamericky ledenému divákovi v čom spočívajú kvality filmu V hmle a to najmä v dnešných časoch kedy mu v mainstreamových médiách zahmlievajú pravdu o vojne v Sýrii, kedy vedenie londýnskeho metra naskočilo na západný trend dekadencie a viac nezaznie tradičný pozdrav "ladies and gentlemen", kedy kanadské úrady umožňujú transgenderovi nezapísať do rodného listu pohlavie svojho novonarodeného dieťaťa. Niet viac miesta pre pojmy akými sú viera, vlastenectvo, mnohí už nachápu kto je to vôbec chlap a akú úlohu pre nás v živote zohráva česť. A práve o tom je tento film.
Geniálne vo všetkých ohľadoch. Jednoznačne najlepší film medzinárodného festivalu experimentálneho filmu v Záhrebe 2017. Nie náhodou získava hlavnú cenu poroty. Všetkým užívateľom, ktorí ma sledujú na čsfd by som doprial tento zážitok na veľkom plátne. Úžasné, naozaj úžasné priatelia. "Almost Nothing: So Continues the Night" má obrovský potenciál zabodovať na ďalších festivaloch. V budúcnosti budeme o Davorovi ešte veľa počuť.
Diachronická interpretácia časopriestoru. Tento bezchybne vyskladaný, presný a vtipný štrukturálny príbeh s výbornou zvukovou zložkou má jednu smolu. Že nedokáže vyniknúť popri toľkých geniálnych päťhviezdičkových dielach, ktoré uvádzam na mubi.com v experimental out of body experience, no na druhej strane nám nič nebráni v tom, aby sme si ho mohli premietať a jedným očkom sledovať popri každodenných činnostiach akými sú povedzme domáce práce či administratíva vo svojej pracovni. Ani sa nenazdáte, ako sa vám opakovaným pozretím dostane práve takýto druh filmu pod kožu.
Chorí volajú po rovnosti a neboja sa vystaviť svoju tvár na svetle Božom. Khaneh siah ast z roku 1963 a Sayonara CP z roku 1972 sú dva najzásadnejšie empatické dokumenty minulého storočia, kedy divák strávi niekoľko desiatok minút v tesnej blízkosti v bolestivom, pochmúrnom a žalostnom svete našich zdravotne či mentálne postihnutých bratov a sestier. Tieto dva snímky sú určené skutočne len pre silné povahy. Môj obdiv a úcta patrí všetkým rodinám a sociálnym pracovníkom, ktorí sa o týchto ľudí, zväčša v skromnosti, dokážu postarať a nezištne im pomáhať. Modlime sa.
"I když Elia Suleiman přijel jen na pár dní, stal se pro česká média horkým zbožím. Živý rozhovor se s ním kromě nezávislého Rádia 1 neodvážil udělat vůbec nikdo a dramaturgové jednoho slavného diskusního pořadu veřejnoprávní televize se dávali ptát, na jaké pan režisér stojí straně..." - na tej správnej, na tej správnej.
Jeden z tých filmov ticha, ktoré navonok nepovedia nič, zato vnímavému divákovi povedia viac ako tristošesťdesiatpäť rozhovorov s uniformným človekom súčasnosti.
Philippe Grandrieux je pre mňa najprogresívnejší režisér súčasnosti. Je umelcom a vizionárom v jednej osobe, podobne ako Aphex Twin pred desiatimi rokmi určoval trendy na hudobnom fronte, na poli filmovom momentálne vyniká režisér s absolútne nezávislým vnímaním tvorcovskej práce v oblasti filmu. Zaužívané postupy tu nemajú miesto. Zo dňa na deň zmení dohodnutú lokáciu nakrúcania, z minúty na minútu vymení vybratých hercov, na place sa nedrží scenára. Zdá sa vám to nemožné? Šialené? Nie, takto koná pravý umelec. Vyznávač stoicizmu Marca Aurelia či filozofie Friedricha Nietzscheho sa totiž necháva unášať svojimi fantazmagóriami založenými na chaose, na niečom, čo zvonku nejaví žiadnu formu. Lenže ono to formu má. Ale nezvyčajnú. Film je tmavý. Filmové laboratória kontaktujú režiséra, že to má podexponované. Neostré. Producent zúri. Ale vážení, ono to tak má byť. Sneh, mráz, šero, temnota lesa i postáv. Z tohoto filmu budete cítiť chlad. Na tele i na duši.
Citlivo, zato nápadito podexponovaný film točený z ruky, s vizuálne ohromujúcimi experimentálnymi prvkami, rámovaním a rozostrením obrazu a pohybu kamery. Dokonalý zvuk i smutné a bezútešné herecké stvárnenie emocionálneho stavu postáv pomáha dotvárať bezvýchodiskovú náladu snímku. Myslím, že pre mnohých divákov by bolo veľmi jednoduché odmietnuť tento film už len na základe jeho tematického obsahu. Možno preto, že tento metafyzický príbeh o sériovom vrahovi na pozadí Starej dámy je až príliš zákerný. Ťažko ho označiť v jednom konkrétnom žánri. Sombre nesleduje žiadne pravidlá. Neviem. Mne sa páči. Grandrieux má u mňa našliapnuté. By the way, keby som mal natočiť aspoň jeden film v živote, toto by bola tá správna cesta, neortodoxnou formou apelovať na všetky vaše zmysly tak, aby koniec filmu bol vykúpením!
Film je umiestnený na pozadí olympijských hier v Tokiu v roku 1964, čo je kritický medzník pre povojnové Japonsko, ktoré demonštruje, že národ sa nielen zotavil, ale aj kultúrne vyvinul z feudálnej a militaristickej histórie do modernizovanej a demokratickej spoločnosti a silnej ekonomiky. Z päťdesiatich milónov japonských žien stretáva Chris Marker na svojich potulkách Japonskom tú pravú. Krásnu a záhadnú študentku francúzskeho jazyka, ktorú spovedá podľa vopred určenej chronológie otázok na témy lásky, krásy, vzťahov, ale aj sadizmu v miestnej kultúre, no ona mu odpovedá svojsky, na tak mladú ženu až s prazvláštnymi jazykovými dovednosťami, v krásnych metaforách, snových vibráciach ďalekého sveta. S touto zaujímavou dvojicou precestujeme hlavné mesto Tokyo, rušnými ulicami sa dostávame nielen na športoviská, ale aj do obchodných centier a na kultúrne podujatia. Ako vášnivý fanúšik lyrickej Markerovej dokumentaristiky a japonskej kultúry, v tak dokonalej kombinácii, nemôžem hodnotiť inak ako plným počtom.
Po abstraktných maľbách a tibetských mandalách sa s Harrym Smithom dostávame na vyššiu úroveň širokouhlej filmovej mágie a to použitím sústavy sklenených platní pred objektívom na rôznych vzdialenostiach tak, aby vytvárali požadované pravidelné a viacnásobné optické javy, do veľkej miery pripomínajúce kaleidoskop. Harry Smith: “You shouldn't be looking at this as a continuity. Film frames are hieroglyphs, even when they look like actuality. You should think of the individual frame, always, as a glyph, and then you'll understand what cinema is about.”
Umenie ťažkého kalibru, na ktoré som žiaľ ešte nedospel. Bol by som veľmi zvedavý na divácke ohlasy v hollywoodskej produkcii, bez účasti skvelého tria Amalric, Cotillard, Gainsbourg. Absurdné tak či onak.
"Všichni, kdo dosáhli opravdové znamenitosti v nějakém umění, mají jednu věc společnou; totiž mysl ochotnou naslouchat přírodě, být s přírodou zajedno po všechna roční období."~Terrence Malick, Správce Sanšo. Ja sa ale pýtam, kde je režisérove empatické cítenie k prírode, o ktorom hovorí? Veď rukopis človeka na jej zdraví a vitalite sa za posledných niekoľko dekád zmenil natoľko, že môže mať pre životaschopnosť našej planéty priam fatálne následky! Za predpokladu, že Malick je naozaj "ochotný naslouchat přírodě", prečo nás teda nevaruje pred dôsledkami ľudského konania, minimálne v takej forme, ako povedzme Ron Fricke v Barake, Odysei Zeme? Práve Frickeho Baraka má vierohodnú a presvedčivú výpovednú hodnotu o stave života na Zemi a od roku 1992 si ju Malick mohol pozrieť snáď tisíc krát. Sám za seba musím povedať, že som skutočne unavený z krásnych filmov a krásnych záberov a to nehovorím o tom, že scenár Voyage of Time: Life's Journey je na úrovni šikovnejšieho gymnazistu. Človek totižto rád klame seba samého a Malick dosiahol, citujem: "opravdové znamenitosti" vo filmovom umení - a to tým, že klame všetkých svojich divákov. Rozhodne medzi nich viac nepatrím.
Pred pár dňami som si na mubi.com prečítal jeden krátky, zato výstižný komentár k filmu The Hart of London. "You have to be very careful." Tu to patí dvojnásobne, preto nakladajte s týmto filmovým materiálom nanajvýš opatrne. Musím sa ohradiť voči námietke užívateľa Vančura. Podľa môjho názoru profesia Stana Brakhagea ako umelca/kameramana nie je v žiadnom konflikte s jeho prítomnosťou na oddelení patológie. Film nemá mať edukatívny charakter. Je užitočné pochopiť, že čočka Stanovej kamery sa totiž opakovane vyskytuje na miestach, kde by ste ju najmenej čakali, ale tento fakt zatiaľ ocenia azda iba tí najvernejší fanúšikovia jeho neortodoxnej tvorby. Podobne, na mieste, by mohla byť vznesená námietka na režisérovu účasť pri natáčaní filmu Window Water Baby Moving, kde bol Stan viac kameramanom ako otcom, v čom práve spočíva jeho výnimočnosť! Kde Window Water Baby Moving začína, The Act of Seeing with One's Own Eyes končí.
Moje komentáře
Mainsqueeze (2015)
Chabý pokus o punk.
Plamen (2018)
Kiitos paljon!
Bleu (1994)
Sťa by sa slepý starec rukou svojou, dotknúť sa slnka chcel. Rukou, ktorá sa otvára a zatvára, je reprodukciou tlkotu jeho zhasínajúceho srdca. Posledný mechanický úkon kým sila ducha pretne veci pozemské. 8mm, stopáž 32 min. Adstringentná zvuková linka na úrovni Patrick a Michèle Bokanowski resp. Philippe Grandrieux.
Intrigues (I) (1981)
Z čista subjektívne. Mierne nadhodnotené. Krásne svojou dobou, farebnosťou, mäkkosťou filmu. Joseph Bernard sa radí k velikánom ako Stan Brakhage či Hollis Frampton. Filmári, ktorí mali oči otvorené. Ďakujeme.
Tři billboardy kousek za Ebbingem (2017)
Druhá polovica filmu je pomerne slabá. Dvojnásobná stopáž v podaní dua Coen bros. a sme na piatich hviezdičkách.
Watercolor Night Montage No. 7 (2006)
Ad boogieman: Aj Sepultura prišla v roku 1993 (Chaos A.D.) so skladbou Kaiowas a nik také niečo nečakal!
Balifilm (1997)
Ulica. Tanec. Divadlo. Tam, kde sa aj sochy zdajú byť živé. Transcendentálny zážitok. Peter Mettler je niekde inde.
Cafajestes, Os (1962)
Jeden z tých zaprášených podpultových filmov, zabalený v starých zažltnutých novinách, ktorý sa požičiava skutočne iba dobrému priateľovi, vďačnému divákovi, majúc niečo na bitevnom poli kinematografie už za sebou. Nerozmnožovať, strážiť. Pssst.
Garden Path (2001)
Slávny Stan Brakhage je v tomto krátkom dokumente zachytený kamerou režisérky Mary Beth Reed pri jeho obľúbenej činnosti a to ručnom kolorovaní niektorej zo svojich posledných filmových básní, keďže dva roky na to prehráva svoj boj s rakovinou. Aktuálne je Garden Path možno vidieť na youtube, napriek chabej kópii štátnej talianskej televízie Rai Tre ho všetkým jeho priaznivcom vrele odporúčam.
Mrtvý bod (1970)
Peňazí nie je nikdy dosť.
Block (2005)
Mladá angličanka Emily Richardson už vo svojej prvotine Redshift (2001) vystupuje ako sebavedomá filmárka. Jej portréty miest sa vyznačujú pomerne jednoduchou koncepciou. Kamera je umiestnená na statíve, kedy vysoký dôraz kladie na kompozíciu obrazu a časové vlastnosti filmu. Premietaním formou fastmotion docieli vytúžený výsledok, ktorý sa laickému divákovi môže zdať povedzme menej zaujívý, avšak ja vysoko oceňujem práve výber lokácií a desiatky hodín strávených na mieste nakrúcania. Prečo hodnotím film Block piatimi hviezdičkami a predošlé len štyrmi? Odpoveď je jednoduchá. Všimnite si zásadný rozdiel. Zatiaľ čo v doterajšej tvorbe sa stretávame s anorganickým filmom, v tomto prípade sa prekvapivo na scéne nachádza aj človek. Daľším krokom vpred je prestrih so striedavou projekciou slowmotion. Dokonalá interakcia medzi obrazom a zvukom je povýšená na experimentovanie nielen s vizuálom, ale aj so zvukom. Kreatívna Emily Richardson môže byť príkladom všetkým študentom filmových médií, držím jej palce a teším sa čo nám predvedie nabudúce.
Real Italian Pizza (1971)
Real Genius Loci.
Migration (1969)
Pohľad na migráciu vtákov zcela osobitým spôsobom. Striedanie rýchlych a pomalých sekvencií, v ktorých čajka morská letí časom a priestorom, podľa Rimmera predstavujúca prvý prírodný živel - vzduch. Tak ako kolobeh života ohraničuje smrť, rozkladajúce sa telo na pláži znázorňuje zem. Sopečné erupcie vnímané ako oheň sú prirodzenou protiváhou záberov na vodnú hladinu. Udržiavať ich v rovnováhe a vzájomnej harmónii dokáže dnes už azda iba umelec.
Ondes et silence (2015)
Karl Lemieux citlivo sa pohybujúci na hrane dokumentu a experimentovania s obrazom, kedy vizuálne opojenie presahuje do vďačného dokumentárneho snímku o dvoch ženách trpiacich elektromagnetickou hypersenzitivitou. Kombináciou dvoch žánrov si ma režisér získava. Viac takýchto filmov.
Vím, kam mířím (2009)
Or I Don't Know Where I'm Going. Na pokraji fikcie, dokumentu, či predpovedí? Pretína minulosť súčasnosť, alebo sa pretína s budúcnosťou? Kam smerujeme nám nezodpovie ani filozof, psychológ, či geológ. Kto sme a čím sme boli zistia až naši potomkovia v geologicky blízkej budúcnosti. Snáď sa im ešte podarí pozliepať fragmenty ľudských činností. "A mnohí prví budú poslednými a poslední prvými." (Mat 19,30)
Myslím na vás (1992)
Keby som Je pense à vous videl v čase jeho vzniku, ani zďaleka by som ho nedokázal vnímať rovnakými očami ako dnes. Depresívna rodinná dráma určená pre ľudí v strednom veku, pre ľudí s krízou stredného veku. Nik ho nedokáže pochopiť lepšie ako práve stredná generácia. Koniec koncov, je ľahké vypočítať koľko mali Frères Dardenne rokov, keď ho točili. Pre všetkých, ktorí sú, boli, alebo plánujú žiť vo zväzku manželskom, pre tých, ktorí stratili zamestnanie a čo je najhoršie, pochovali otca. Pre nás, ktorí musíme žiť pre svoje deti, musíme sa naučiť odpúšťať a byť silní aj vo chvíľach kedy to nejde. Srdcervúce scény tohoto krásneho filmu sú mojich slov len dôkazom. Najlepší film režisérskej dvojice.
V mlze (2012)
Bravúrne zrežírovaný a excelentne zahraný В тумане v modrých číslach. Niet sa čomu sa čudovať. Tažko totiž vysvetlovať proamericky ledenému divákovi v čom spočívajú kvality filmu V hmle a to najmä v dnešných časoch kedy mu v mainstreamových médiách zahmlievajú pravdu o vojne v Sýrii, kedy vedenie londýnskeho metra naskočilo na západný trend dekadencie a viac nezaznie tradičný pozdrav "ladies and gentlemen", kedy kanadské úrady umožňujú transgenderovi nezapísať do rodného listu pohlavie svojho novonarodeného dieťaťa. Niet viac miesta pre pojmy akými sú viera, vlastenectvo, mnohí už nachápu kto je to vôbec chlap a akú úlohu pre nás v živote zohráva česť. A práve o tom je tento film.
Skoro ništa: I dalje noć (2017)
Geniálne vo všetkých ohľadoch. Jednoznačne najlepší film medzinárodného festivalu experimentálneho filmu v Záhrebe 2017. Nie náhodou získava hlavnú cenu poroty. Všetkým užívateľom, ktorí ma sledujú na čsfd by som doprial tento zážitok na veľkom plátne. Úžasné, naozaj úžasné priatelia. "Almost Nothing: So Continues the Night" má obrovský potenciál zabodovať na ďalších festivaloch. V budúcnosti budeme o Davorovi ešte veľa počuť.
Analogies: Studies in the Movement of Time (1977)
Diachronická interpretácia časopriestoru. Tento bezchybne vyskladaný, presný a vtipný štrukturálny príbeh s výbornou zvukovou zložkou má jednu smolu. Že nedokáže vyniknúť popri toľkých geniálnych päťhviezdičkových dielach, ktoré uvádzam na mubi.com v experimental out of body experience, no na druhej strane nám nič nebráni v tom, aby sme si ho mohli premietať a jedným očkom sledovať popri každodenných činnostiach akými sú povedzme domáce práce či administratíva vo svojej pracovni. Ani sa nenazdáte, ako sa vám opakovaným pozretím dostane práve takýto druh filmu pod kožu.
Homo sapiens (2016)
Francúzsky antropológ Claude Lévi-Strauss raz povedal: "Svet začal bez človeka a dokončí sa bez neho."
Sayonara CP (1972)
Chorí volajú po rovnosti a neboja sa vystaviť svoju tvár na svetle Božom. Khaneh siah ast z roku 1963 a Sayonara CP z roku 1972 sú dva najzásadnejšie empatické dokumenty minulého storočia, kedy divák strávi niekoľko desiatok minút v tesnej blízkosti v bolestivom, pochmúrnom a žalostnom svete našich zdravotne či mentálne postihnutých bratov a sestier. Tieto dva snímky sú určené skutočne len pre silné povahy. Môj obdiv a úcta patrí všetkým rodinám a sociálnym pracovníkom, ktorí sa o týchto ľudí, zväčša v skromnosti, dokážu postarať a nezištne im pomáhať. Modlime sa.
Boží zásah (2002)
"I když Elia Suleiman přijel jen na pár dní, stal se pro česká média horkým zbožím. Živý rozhovor se s ním kromě nezávislého Rádia 1 neodvážil udělat vůbec nikdo a dramaturgové jednoho slavného diskusního pořadu veřejnoprávní televize se dávali ptát, na jaké pan režisér stojí straně..." - na tej správnej, na tej správnej.
Čtyřikrát (2010)
Jeden z tých filmov ticha, ktoré navonok nepovedia nič, zato vnímavému divákovi povedia viac ako tristošesťdesiatpäť rozhovorov s uniformným človekom súčasnosti.
Jezero (2008)
Philippe Grandrieux je pre mňa najprogresívnejší režisér súčasnosti. Je umelcom a vizionárom v jednej osobe, podobne ako Aphex Twin pred desiatimi rokmi určoval trendy na hudobnom fronte, na poli filmovom momentálne vyniká režisér s absolútne nezávislým vnímaním tvorcovskej práce v oblasti filmu. Zaužívané postupy tu nemajú miesto. Zo dňa na deň zmení dohodnutú lokáciu nakrúcania, z minúty na minútu vymení vybratých hercov, na place sa nedrží scenára. Zdá sa vám to nemožné? Šialené? Nie, takto koná pravý umelec. Vyznávač stoicizmu Marca Aurelia či filozofie Friedricha Nietzscheho sa totiž necháva unášať svojimi fantazmagóriami založenými na chaose, na niečom, čo zvonku nejaví žiadnu formu. Lenže ono to formu má. Ale nezvyčajnú. Film je tmavý. Filmové laboratória kontaktujú režiséra, že to má podexponované. Neostré. Producent zúri. Ale vážení, ono to tak má byť. Sneh, mráz, šero, temnota lesa i postáv. Z tohoto filmu budete cítiť chlad. Na tele i na duši.
Temnota (1998)
Citlivo, zato nápadito podexponovaný film točený z ruky, s vizuálne ohromujúcimi experimentálnymi prvkami, rámovaním a rozostrením obrazu a pohybu kamery. Dokonalý zvuk i smutné a bezútešné herecké stvárnenie emocionálneho stavu postáv pomáha dotvárať bezvýchodiskovú náladu snímku. Myslím, že pre mnohých divákov by bolo veľmi jednoduché odmietnuť tento film už len na základe jeho tematického obsahu. Možno preto, že tento metafyzický príbeh o sériovom vrahovi na pozadí Starej dámy je až príliš zákerný. Ťažko ho označiť v jednom konkrétnom žánri. Sombre nesleduje žiadne pravidlá. Neviem. Mne sa páči. Grandrieux má u mňa našliapnuté. By the way, keby som mal natočiť aspoň jeden film v živote, toto by bola tá správna cesta, neortodoxnou formou apelovať na všetky vaše zmysly tak, aby koniec filmu bol vykúpením!
Le mystère Koumiko (1967)
Film je umiestnený na pozadí olympijských hier v Tokiu v roku 1964, čo je kritický medzník pre povojnové Japonsko, ktoré demonštruje, že národ sa nielen zotavil, ale aj kultúrne vyvinul z feudálnej a militaristickej histórie do modernizovanej a demokratickej spoločnosti a silnej ekonomiky. Z päťdesiatich milónov japonských žien stretáva Chris Marker na svojich potulkách Japonskom tú pravú. Krásnu a záhadnú študentku francúzskeho jazyka, ktorú spovedá podľa vopred určenej chronológie otázok na témy lásky, krásy, vzťahov, ale aj sadizmu v miestnej kultúre, no ona mu odpovedá svojsky, na tak mladú ženu až s prazvláštnymi jazykovými dovednosťami, v krásnych metaforách, snových vibráciach ďalekého sveta. S touto zaujímavou dvojicou precestujeme hlavné mesto Tokyo, rušnými ulicami sa dostávame nielen na športoviská, ale aj do obchodných centier a na kultúrne podujatia. Ako vášnivý fanúšik lyrickej Markerovej dokumentaristiky a japonskej kultúry, v tak dokonalej kombinácii, nemôžem hodnotiť inak ako plným počtom.
Oz: The Tin Woodman's Dream (1967)
Po abstraktných maľbách a tibetských mandalách sa s Harrym Smithom dostávame na vyššiu úroveň širokouhlej filmovej mágie a to použitím sústavy sklenených platní pred objektívom na rôznych vzdialenostiach tak, aby vytvárali požadované pravidelné a viacnásobné optické javy, do veľkej miery pripomínajúce kaleidoskop. Harry Smith: “You shouldn't be looking at this as a continuity. Film frames are hieroglyphs, even when they look like actuality. You should think of the individual frame, always, as a glyph, and then you'll understand what cinema is about.”
Ismaelovy přízraky (2017)
Umenie ťažkého kalibru, na ktoré som žiaľ ešte nedospel. Bol by som veľmi zvedavý na divácke ohlasy v hollywoodskej produkcii, bez účasti skvelého tria Amalric, Cotillard, Gainsbourg. Absurdné tak či onak.
Cesta času (2016)
"Všichni, kdo dosáhli opravdové znamenitosti v nějakém umění, mají jednu věc společnou; totiž mysl ochotnou naslouchat přírodě, být s přírodou zajedno po všechna roční období."~Terrence Malick, Správce Sanšo. Ja sa ale pýtam, kde je režisérove empatické cítenie k prírode, o ktorom hovorí? Veď rukopis človeka na jej zdraví a vitalite sa za posledných niekoľko dekád zmenil natoľko, že môže mať pre životaschopnosť našej planéty priam fatálne následky! Za predpokladu, že Malick je naozaj "ochotný naslouchat přírodě", prečo nás teda nevaruje pred dôsledkami ľudského konania, minimálne v takej forme, ako povedzme Ron Fricke v Barake, Odysei Zeme? Práve Frickeho Baraka má vierohodnú a presvedčivú výpovednú hodnotu o stave života na Zemi a od roku 1992 si ju Malick mohol pozrieť snáď tisíc krát. Sám za seba musím povedať, že som skutočne unavený z krásnych filmov a krásnych záberov a to nehovorím o tom, že scenár Voyage of Time: Life's Journey je na úrovni šikovnejšieho gymnazistu. Človek totižto rád klame seba samého a Malick dosiahol, citujem: "opravdové znamenitosti" vo filmovom umení - a to tým, že klame všetkých svojich divákov. Rozhodne medzi nich viac nepatrím.
Act of Seeing with One's Own Eyes, The (1971)
Pred pár dňami som si na mubi.com prečítal jeden krátky, zato výstižný komentár k filmu The Hart of London. "You have to be very careful." Tu to patí dvojnásobne, preto nakladajte s týmto filmovým materiálom nanajvýš opatrne. Musím sa ohradiť voči námietke užívateľa Vančura. Podľa môjho názoru profesia Stana Brakhagea ako umelca/kameramana nie je v žiadnom konflikte s jeho prítomnosťou na oddelení patológie. Film nemá mať edukatívny charakter. Je užitočné pochopiť, že čočka Stanovej kamery sa totiž opakovane vyskytuje na miestach, kde by ste ju najmenej čakali, ale tento fakt zatiaľ ocenia azda iba tí najvernejší fanúšikovia jeho neortodoxnej tvorby. Podobne, na mieste, by mohla byť vznesená námietka na režisérovu účasť pri natáčaní filmu Window Water Baby Moving, kde bol Stan viac kameramanom ako otcom, v čom práve spočíva jeho výnimočnosť! Kde Window Water Baby Moving začína, The Act of Seeing with One's Own Eyes končí.