Anderton

Cutterova cesta sa zmestí do širšej škatuľky, v ktorej sa nachádza viacero variant jedného námetu. Hollywood však dokázal v minulosti aj relatívne neoriginálne námety zaplniť typologicky správne zvolenými hercami. Im tak potom uveríte emócie, vývoj a charakteristiku. Klady filmu a jeho spoločenský rozsah tu sú dostatočne osvetlené, ja by som len doplnil, že záver nie je žánrovo predvídateľný, že sa jedná o film o dospelých pre dospelých a že nahá mužná hruď Jeffa Bridgessa s jeho prelivom je rovnakou esenciou 80. rokov, akoTom Cruise v slnečných okuliaroch na motorke.70%.

Los Angeles je mesto kde má film, sebevraždy a húlenie (drogy všeobecne) tradíciu. Toľko k posolstvu filmu. To ostatné je iba omáčka, variaca sa v hrnci zdanlivo spletito previazaných niekoľkých príbehov, ktoré by mali pripomínať Altmanove Prestrihy, ale ich údernosť a hĺbku alternujú iba melancholickým hudobným doprovodom. Stojíme síce pod nápisom Hollywood, ale pozeráme sa skôr na malý festivalový film, ktorý akosi nevie, čo má presne svojmu divákovi povedať, takže sa spolieha hlavne Spaceyho, ktorý to podľa tvorcov celé svojou "americky krásnou" charizmou akože má utiahnuť a v kombinácii s tou hudbou vyvolať v divákovi falošný pocit, že videl hodnotné umelecké dielo. Postavy sa náhodou len tak na ulici v tomto megapolise stretávajú, púšťajú dôležité scenáre na zem v momentoch, keď za nimi stojí človek, o ktorom sa v nich píše a tak podobne. Ja som videl iba fajn film, ktorý zapadol z celkom objektívnych príčin. Filmov tohoto typu je proste veľa. Ale strata času to pre fanúšika filmu nie je.

Pri tomto postapokalyptickom skvoste som sa nudil aj v roku 1990. Bolo tam málo karate. Pred asi rokom to dávali v noci na komerčnej tv, tak som si to oprášil. Efekt bol ten istý, ale nezaspal som. Postapokalyptickým kráľom bol Mel Gibson. Zato on nevie urobiť rozštep!

Pokiaľ ste videli v Spároch Manily, mohli by ste tušiť, do čoho idete. Samozrejme oba filmy majú svoje odchylky, pre Európana ale asi nie až tak zrejme viditeľné. Anh Hung Tran mal pred sebou látku, na ktorej si mohol vyskúšať všetky formulky gangsteriek a zavŕšiť dej napríklad prestrelkou v uliciach mesta. Lenže film v konvenčnom ponímaní negraduje, ale skôr sa začína postupom času viac ponárať do myslí a pocitov postáv a snaží sa ich vyjadriť najmä obrazom. Atmosféra tohto veľkomesta je prenesená na plátno tak, ako len bolo možné, vrátane záverečnej kamerovej "odbočky" do bohatej štvrte, i keď možno trochu lacnejšej. Spočiatku si myslíte, že príbeh má jedného hlavného hrdinu, potom začnete podrobnejšie vnímať aj chlapcovu sestru a nakoniec budete rovnako premýšľať aj o Básnikovi.

Námet je geniálny. Scenár je nedotiahnutý, ale najhoršie je, že spracovanie je neuspokojivé. Neponúka plnohodnotnú víziu budúcnosti, akosi sa vytráca atmosféra. A to aj napriek rôznym technickým serepetičkám. Natočiť peckové nízkorozpočtové sci-fi nie je nereálne, viď Dark city alebo Gattaca. Tak možno nabudúce, pán Natali.

Jeden z najhnusnejších filmov, aké som kedy videl. Báthoryčka je tu za skutočnú psychopatku a aj keď sa kamera snaží nezobrazovať toho príliš, tak aj to málo stačí, aby ste boli zhnusení na poriadne dlhú dobu. To, že sledujeme vlastne iba jednu verziu udalostí, pretože "históriu píšu víťazi", na veci nič nemení. Je škoda, že film má iba niečo cez 90 minút a tým pádom aj dve ústredné myšlienky sú podané dosť polopate a celý záver príliš skratkovito. Nakoniec vám ale viac utkvejú v mysli obrazy takej trojitej popravy a zohavených mŕtvol mladých panien po týždňoch rozkladu. Všetci sa točia okolo Báthoričky ako keby bola najkrajšia žena na svete, lenže to v tomto stvárnení to Julie Delpy rozhodne nepatrí a i keď po rokoch musím skonštatovať, že je to vážne lepšie ako Jurajova verzia (tam by som dnes išiel určite v hodnotení podstatne nižšie), tak Anna Friel je čo sa týka krásy úplne iný level.

Čajovňa je na jednej strane feel good filmík na zlepšenie nálady po blbom dni, na strane druhej je pomerne zdĺhavá a dnes už pomerne naivne pôsobiaca. Mať to hodinu a pol a o niečo vybrúsenejšie fóriky, mohla byť z toho moja srdcovka. Škoda, že z romantickej linky sa nedokázalo vyťažiť viac a radšej sa neustále riešili spory medzi veliteľom a podriadenými, ochutnávajúcimi príjemnú chuť inakosti a exotiky.

Nemám príliš v obľube vojnové filmy a obdobie druhej svetovej vojny. Na druhej strane mám rád kostýmové drámy so ženami, kúzliacimi množstvo životných múdier. Ďalej mám zafixovanú Cher z filmov Maska a Moonstruck ako veľmi príjemnú herečku, takže jej ďalšia hlavná postava ma veľmi potešila. Pri Čaji s Mussolinim som pred časom strávil príjemné popoludnie pred televíziou, ale pil som pri ňom kávu.

Rusi bohužiaľ príliš nechápali "zložito" podané posolstvá montážnikov a tak na rad muselo prísť lineárne rozprávanie, začalo sa šetriť symbolmi a kinematografia sa začala približovať tomu, čomu hovoríme povedzme že akademizmus. Čapajev je však stále filmom pre divákov, ktorí históriu Sojuzu nepoznajú dosť mätúci a cítia, že film je určený iba domácemu publiku. Dnes už pomerne komicky pôsobiace herectvo, prestrelky, kde po schytaní guľky ihneď padáte k zemi a umierate a jedna veľmi hyperaktívna žena, ktorá to vie poriadne roztočiť s guľometom. Nechcem si predstaviť, čo mal doma jej manžel, ak s niečím nesúhlasil. Čapajev je ale postava podaná vcelku uveriteľne, nevyhýbajúc sa aj viacerým charakterovým vadám. No ale najmä Sovieti ukázali, že vojnové veľkofilmy vedia a že budú vždy v Európe v tomto smere vynikať. Bojov si tu užijete dosť a môžu vám vykompenzovať aj tápanie v deji.

Funkčnejšie určite viac na papieri než na obrazovke. Pokiaľ samozrejme nerátame samotný súd, tam je to zrazu veľká sranda a Josef Somr ako sudca nemá chybu, taktiež si užijete Lubu Skořepovú. Pointu to síce má celkom slušnú, ale najmä si z tejto komédie odnesiete poučenie, aby ste si nekupovali do bytu psa spoločne s papagájom.