Anderton

Immaculate je prekvapivo ambiciózny film, ktorý sa implicitne vyjadruje napríklad k otázke nechceného tehotenstva alebo všeobecne úlohy ženy v spoločnosti a záverečný záber dáva celkom jasnú odpoveď, čo chcú tvorcovia povedať. Morálka vedy tiež neostane stranou. Bohužiaľ film pri tak krátkej stopáži nedokáže obrazne povedané poriadne dýchať a osobne by som uvítal pokojne o 20 minút viac. Viacero vecí by tak bolo dovysvetlených a pri veľmi slušnej atmosfére mohlo byť aj finále dlhšie. Samozrejme drvivá väčšina súčasného publika rieši horory podľa počtu a intenzity žánrových propriet a málokto sa zamyslí nad tým, že tento žáner nechce len strašiť, ale aj byť alegóriou na rôzne spoločenské problémy a filozofické otázky. 70%

Kvalitný spaghetti western s klasickým mlčanlivým hrdinom v hlavnej úlohe a s plejádou záporákov. Proti Keomovi stoja hneď dve skupiny, za prvé rodina, alebo skôr "rodina", a za druhé typickí jednorozmerní záporáci. Ide o originálny koncept, avšak v tom množstve postáv chýba charizmatický protivník, napríklad v podaní takého Klausa Kinskiho. Všetko je ešte špinavšie ako obvykle a v záverečných pasážach sa dej stáva relatívne nepredvídateľným. Poteší zaujímavá práca s kamerou, zvukom a hudbou a ich kombináciou. Logiku tu nehľadajte, postavy padajú po streľbe na zem ako hrušky (ak neodletia s guľkou v tele 10 metrov do diaľky) nie preto, žeby hrdinovia mali nejaký plán, ale vďaka šikovnému strihu.

Citlivo nakrútné sci-fi z produkčnej odnože "štúdio tvorby pre deti a mládež". Je chvályhodné, že scenár stavia v podstate celú zápletku na tom, že človek narodený na Marse nie je fyzicky schopný dlhšieho pobytu na Zemi a vzhľadom na tento fakt je aj celý film vypointovaný. Na druhú stranu sa ale potom ukazuje zopár logických nedostatkov. Je chvályhodné, ak teenager sleduje Nebo nad Berlínom, scénu ale neskôr mierne zabíja prílišná doslovnosť. Vo filme nie je nič tak výnimočné, aby sa cieľová skupina k Vesmíru medzi nami vrátila aj v dospelom veku, čo ale nemusí byť stopercentná pravda a výnimky sa môžu nájsť. Každopádne filmov pre deti a mládež, ku ktorým sa moja generácia rada pravidelne vracia je dosť a všetky sú silnejšie ako tento, inak sympatický kúsok.

Zack "Sador" Snyder: vládca vesmíru oznámil, že točí vlastné Star Wars, ale asi nejaký novinár pri tomto preslove zakašľal a nebolo počuť slovo "turecké". Prvá časť má toľko wtf momentov, že je vo svojej tuposti zábavná, v dvojke takéto momenty bohužiaľ absentujú a je proste iba nudná. Ide o zameniteľné sci-fi béčko, ktoré je v pohode pozerateľné, avšak vzhľadom na to, kto to nakrútil a ako bol projekt vopred prezentovaný, ide o ťažké sklamanie. Herci sú v pohode, so Sofiou nemám problém, avšak verím, že klišé s ostrihaním vlastnej hlavy s výsledkom ako od kaderníčky je myslené smrteľne vážne. Strojček na vyholenie bokov som si v kúpeľni nevšimol. Hľadanie princeznej po planétach sľubované v trojke ale môže byť už celkom fajn, zasadenie celej dvojky na jedno miesto je nešťastné rozhodnutie.

Ostlund prvýkrát opúšťa formu sofistikovanej mozaiky a ponúka jeden celistvý príbeh. Snímanie a spôsob odťažitého rozprávania zostáva rovnaký, avšak už tu cítiť, že Švédova tvorba sa posunie trochu inam. Témy si vypožičiava z oboch prvých filmov a posúva ich ďalej, ale môže sa stať, že napríklad V moci davu budete považovať vďaka paralelám medzi príbehmi za sofistikovanejší, čo sa stalo aj mne. Hra je odvážna v tom, že neponúka odpovede, filozofuje za hranicou zobrazeného, načrtváva napríklad otázku krutej ľudskej prirodzenosti (nielen deti, ale aj dospelí sa nechajú "radi uniesť"...) a už tu spomínaná vtipná, ale zároveň trefná metafora s kolískou poukazuje na to, kde môže byť hlavný problém problému šikany. Ako učiteľ na strednej škole sa mi neustále potvrdzuje, že menší záujem rodičov vedie k väčšej nezvládnuteľnosti ich potomkov.

Oproti debutu už ide o vyzretejšie dielo, zároveň ale nemá ten anarchistický amatérsky drajv Mongoloida s gitarou. Osobne mi V moci davu ale sadol viac, Ostlund vhodne volí štylistické prostriedky a filmovú reč na vyjadrenie názoru, ktorý je daný už názvom filmu. Mne myšlienka akcie ovplyvnenej okolím pripadá originálna, najmä ak ju sledujeme prostredníctvom takto odťažitej mozaiky. Neostaneme však iba pri jednej téme. Takmer každý príbeh sa začne časom pomerne nečakane vyvíjať, niektoré však zaujmú viac, ďalšie možno menej. Napriek tomu celý film pôsobí veľmi celistvo. Rozhodne ide o dielo, ktoré si zamilujú hejteri dialógového snímania záber - protizáber.

Bratia Dardenneovci alebo Ken Loach by na vec išli inak a nakrútili by sociálnu drámu kritizujúcu neschopnosť úradov pri snahe o adopciu, alebo niečo podobné, a bezpochyby by to urobili kvalitne. Umberto Pasolini je ale trochu odlišný režisér a scenárista a snaží sa od sociálnych tém spätých so systémom upriamiť pozornosť viac na vzťahy, ktoré by sa vzhľadom na situáciu vyvíjali v podstate všade a kedykoľvek rovnako. Michael je jeden z najroztomilejších synčekov filmového plátna a o Johnovi to isté platí v úlohe otca. Je podobný a zároveň odlišný od hrdinu Zátišia a aj porovnávanie s týmto výborným Pasoliniho filmom ponúka potešenie zo síce smutného, ale inak melancholického feel good diela.

Keby som si film pozrel v roku 2004, tak by som si povedal, že ide o "béčkovejšiu" verziu Piesní z druhého poschodia. Lenže z Ostlunda sa medzičasom stala medzinárodná superstar nakrúcajúca s vyššími rozpočtami a Andersson nakrútil niekoľko ďalších filmov. A tak si v roku 2024 hovorím, že... Mongoloid s gytarou pôsobí ako "béčkovejšia" verzia Piesní z druhého poschodia. Čo ale vôbec nie je kritika, povedal by som, že skoro až pochvala. Ako všetci dobre vieme, najlepšie sa smeje na nešťastí druhých a tak scény s bicyklom na lampe a samojazdiacim autom sú nesmierne zábavné. Neprekvapí, že najnormálnejšou postavou sa zdá byť onen mongoloid a občas som si spomenul aj na Ulricha Seidla.

Manželský pár počas dovolenky na ostrove zisťuje, že tu život prebieha podľa iných pravidiel na aké sú zvyknutí aj z iných dovolenkových destinácií (okrem Rituálu si spomeniete aj na Lost). Krátko po začiatku sa začne pliesť realita s halucináciami, ale možno je ešte všetko inak. Ako inak to je, to trojica scenáristov ani Bousman nedokážu naservírovať zrozumiteľne a ak by sme sa držali istej informácie oznámenej hlavnej postave niekde v polovici, úplne by to stačilo a nemuselo sa ďalej všetko ešte viac zašmodrchávať. Maggie Q je stále vo forme je to prvé, čo vás pri sledovaní napadne ako prvé. Bousman bohužiaľ nedokáže byť konzistentný pri budovaní atmosféry a napätia, občas tu máme krásne aj desivé zábery, ale v závere, kedy všetko graduje v očakávateľných scénach, domáci strach vyvolať nedokážu.

Westernov s podobnou tematikou už bolo zopár nakrútených, a samozrejme nielen westernov. Až mám dojem, že všetky podobné novšie filmy sú viac menej remakeom predlôh, ku ktorým sa ale oficiálne nehlásia. Gries napísal nakrútil trochu historický film, trochu klasický western, ale zopár prestreliek nás predsa len čaká, aby bolo v žánrovom zaradení jasno. Áno, všetko pôsobí realistickejšie než obvykle, avšak ak majú takmer všetci krásne biele hollywoodske zuby, tak to už autenticky nepôsobí. Ale aspoň jedna postava má tých zubov pomenej. Príliš sa tu toho nestane, čo nie je priamo kritika, avšak osobne som sa nestotožnil so záverom, ktorý chce byť čo najmenej patetický, ale mne prišiel skôr ako klišé. 70%