Anderton

Finále prinesie zopár zvratov a prekvapení, ktoré sme síce už niekde a niekedy a nielen raz videli, čo ale v tomto prípade vôbec nevadí, keďže River sa zameriava viac na psychológiu postáv a ich motivácie, než na opakovanie žánrových klišé. Zároveň ale ponúka argumenty voči námietkam, žeby snáď bolo vyšetrovanie na druhej koľaji, pretože sa všetko vysvetlí a všetko zapadne do seba. Ak ale vyriešenie vraždy a identita vraha niekomu nesadne do vkusu, nemám voči takému názoru žiadne výhrady.

Nápoveda z predchádzajúcej časti sa krátko po začiatku ako-tak vysvetlí a tak je jasné, že treba pátrať ďalej. No a netrvá dlho a dozvedáme sa, v čom Riverova kolegyňa "plávala". Do toho River naďalej rieši svoje problémy a tentokrát nie je pre okolie na smiech, keď ho napríklad vidia ostatní sa biť so vzduchom, ale na psychoterapii to poriadne naloží ostatným zúčastneným. Sympatie si za to u vás nezíska, ale tento seriál o kladných a záporných postavách nie je.

Vzorec sa opakuje, na konci minulej epizódy sa objavil nový podozrivý, jeho hľadanie následne pokračuje a končí prekvapivým výsledkom. Aspoň teda pre vyšetrovateľov, pre diváka nič nové pod slnkom/londýnskou hmlou. No a následne sme svedkami nového prekvapivého momentu. Vzhľadom na psychický stav hlavnej postavy je ale táto bezvýchodnosť a točenie sa v kruhu opodstatnená. I keď niektoré momenty mi v tejto epizóde prišli trochu nadbytočné.

Ako River ďalej vyšetruje, tým pribúda aj dôvodov priblížiť sa k absolútnemu psychickému zrúteniu. Objavuje sa nečakaný podozrivý a vypytovať sa na jeho alibi je kráčaním po tom najtenšom možnom ľade. Ako to už ale chodí, objavia sa ešte ďalšie skutočnosti a tak tie najdôležitejšie odhalenia prinesú, opäť ako to už chodí, kamerové záznamy. Hádanie pinu do mobilu treba brať s rezervou, máloktoré číslo zodpovedá niečomu racionálnemu z našich životov.

River sa dostáva do konfrontácie s priateľkou obete z úvodnej scény seriálu a pokiaľ od nej najskôr dostal do držky, tak neskôr sú obaja nútení spolupracovať. Na svetlo vychádzajú nové súvislosti, vďaka ktorým by River mohol cítiť menšie výčitky svedomia (nikoho v skutočnosti nepripravil o otca), ale z jeho uhla pohľadu je dokonca vinný ešte viac (šoféroval niekto iný, čo sa dalo predpokladať). Ak by psychoterapeutku nespomínali aj jeho kolegovia, tak by som si tipol, že ide tiež iba o prelud. Možno ním bude dokonca nový kolega... :)

Stellan vidí mŕtvych ľudí (obrazne povedané) a je na tom tak zle, že by mu nezávideli ani jeho škandinávski kolegovia. On je vlastne jedným z nich, len namiesto v Štokholme býva z nejakého dôvodu v Londýne. A Londýn tomuto seriálu zatiaľ sluší. Pokiaľ ste zvyknutí na piloty s tajomnou vraždou a prvými podozrivými na obzore, tak tu vraždu radšej hneď preskočíme a tvorcovia nechávajú všetko na divákovej predstavivosti. Dokonca v úvodnej scéne chytáme zločinca, o ktorého zločine sa dozvedáme až spätne. Takže áno, River dokáže na začiatku zmiasť a možno mu šancu ďalej nedáte, avšak ja mu aj vďaka Stellanovi verím.

Každá séria má svoju ojedinelú tvár, pričom má ale celý seriál ako celok taktiež svoj vlastný charakter, vďaka ktorému sa oddeľuje od bohatej a kvalitnej severskej konkurencie. Skôr sme zvyknutí na ženskú predstaviteľku v hlavnej úlohe vyšetrovateľky, čo osobne preferujem, avšak Ólafur Darri je tak skvelý, že by bola škoda ho využiť "iba" ako prihrávača kolegyni. Prvá séria je plná snehu a vetra, až sa musíte zababušiť do perín aj v horúcom lete, neskôr sa síce trochu oteplí, avšak chlad zostáva, pretože sme už raz na Islande. Kritizovaná záverečná séria lepšie funguje zrejme až na druhýkrát, takže tie modré čísla pri nej neberiem príliš vážne. Nechýbajú ani obligátne klišé a logické lapsusy, ale ako som už viackrát spomínal, bez nich by to skrátka nebolo ono, tá opakujúca sa prihoretosť polície dokáže občas poriadne nakopnúť dej a zvýšiť tempo.

Somewhere over the rainbow in Hollywood napadlo Joela Schumachera napísať scenár a Sidneyho Lumeta následne nakrútiť remake klasiky klasík (asi to napadlo štúdio, ale to je nakoniec jedno) a ono to inak ako miernymi rozpakmi ani skončiť nemohlo. Rozhodne treba uznať každému zúčastnenému členovi štábu, že urobil pre výsledok maximum, avšak je to asi ako keby niekto nakrútil remake Spievania v daždi alebo dnes pôvodného Terminátora. The Wizard of Oz je totiž tak zafixovaný v mysliach fanúšikov filmu, že skrátka točiť jeho remake, nech aj akýkoľvek nápaditý a aktualizovaný, proste nemá príliš veľké opodstatnenie. Ubieha to celkom svižne, avšak Wiz mi príliš nesadol do nôty a to aj napriek tomu, že Diana Ross je sympaťáčka a spieva aj Michael.

V Hammeri išli na to "po svojom" a nakrútili kvázi historický film, ktorý je samozrejme alternatívnou históriu k tomu, čo vieme o vývoji našej planéty a života na nej. Ľudia (podľa vizáže už homo sapiens sapiens) sa pred miliónom (!) rokov stretávajú v súbojoch s dávno vyhynutými zvieratami a herečky a niektorí herci sem prišli priamo z prehliadkového móla. Našich "predkov" neustále napádajú omnoho väčšie príšery a nedá sa nezamyslieť nad tým, ako sa mohli dožiť na svoju dobu tak vysokého veku. Ale bez týchto guilty okrás by to skrátka nebolo ani zďaleka ono a bola by to iba nuda. Poteší aj prekvapivá záverečná pasáž, to keby ste náhodou mali počas sledovania filmu dojem, že tvorcovia na niečo zabudli, tak to ani náhodou. 70%

Za mňa pomerne výrazné zlepšenie na všetkých úrovniach. Akoby jednotka bola iba ohmatávaním materiálu a všetko sa naplno rozbehlo až v dvojke. Nie je to síce bohvieako vtipné a nabité hláškami (avšak určite nechýbajú), ale je tu toľko vizuálnych nápadov, až ich divák všetky naraz nepoberie. A je rozhodne dobré, že sa tu odkazuje (aj) na umeleckú kinematografiu minulosti (Siedma pečať, nemecký expresionizmus, filmy Powella a Presburgera, možno aj Westworld) a nejde tak len o stereotypný teenagerský výplach. Záverečná tretina ide už skôr v šľapajách jednotky, avšak hudobné finále s "hosťami" pred publikom je určite lepšie ako predstavovanie historických postáv.