Anderton

Invázia lupičov tiel reznutá totálnym sci-fi akčným béčkom v kórejskom vydaní, to znie sľubne. A väčšina stopáže aj sľubná bola, najmä po odhalení, že v celom seriáli pôjde o... nechajte sa prekvapiť, kto o látke ešte nič nepočul. Po úvode na olympijskom štadióne v Soule (som rád, že ho nezbúrali) ale nasleduje, čo sa týka vizuálu, skôr prehľad šedého priemeru. Našťastie tento nedostatok do istej miery kompenzuje dej. Pani manželka verzus infikovaný manžel, takýto čierny ázijský humor rozhodne poteší.

V prvej polovici, možno aj dvoch tretinách, sa Loach venuje povojnovej situácii v Británii a jej politickému smerovaniu. Samozrejme zmysel vidí v štátnom znárodňovaní, pričom nie je vysvetlené, odkiaľ štát vlastní toľko peňazí, aby zrazu všetko bez problémov fungovalo. Každopádne v danej dobe išlo o dôležité reformy, ako vidno napríklad na zdravotníctve. Potom však preskočíme tri desaťročia a keď Loach vidí fotku Thatcherky tak vieme, čo to s ním robí. Opäť nemám nič proti právu na vlastný názor a nad faktami typu zatvárania baní kvôli zásahom menovanej pani sa musí krútiť hlava aj najväčším kapitalistom. Avšak takýmto spôsobom sa rozbíja pevne budovaná dramaturgia dokumentu. Zrazu sa dozvieme niečo o privatizácii z roku 2011, potom skočíme späť do 2003 a tak až do konca. Spirit of 45 mal asi zostať dokumentom o povojnových rokoch, i keď je zrejmé, že ten duch má, či skôr už nemá, vplyv aj na súčasné dianie v krajine a o to aj Loachovi išlo. 70%

Citlivo nakrútený film o téme, ktorá by mala osloviť iba cieľovku vo veku hlavných hrdiniek, prípadne o dva či tri roky starších hrdinov. Našťastie tomu tak nie je, Walker sa snaží byť čo najautentickejšia, čo znamená, že aj napriek neustálej párty plnej drog a cigariet (a sem tam aj sexu) do väčšej či menšej miery (to sa bude líšiť) dokážeme prežívať tú dovču spoločne s babami. Z jednej sa časom vykľuje hlavná postava, z druhej tá najlepšia kamoška a tretia dostane už priestoru o dosť menej. Ide to aj bez veľkých gest, tony dialógov o tom, kto sa ako v akom okamihu cíti a divák si toho dokáže dosť odvodiť aj sám. 70%

Stimulácia je pojem, pod ktorým si každý predstavuje niečo iné a rozdielne sú aj poviedky v tomto poviedkovom filme. Čiže v jednotlivostiach miestami silný film, ale ako celok skôr rozháraný. Mať totiž v jednom filme dokumentárne zábery z Grand Prix a sfilmovanú historickú látku od Maupassanta a Balzaca je dosť riziko. Výsledok trochu pôsobí dojmom, akoby šlo o úlohu danú švédskym filmovým inštitútom, aby dostal na rok vyšší rozpočet. Ale spoznali sme niečo z Bergmanovho súkromia, do ktorého asi nedával verejnosti často nazerať a Ingrid Bergman si opäť s chuťou zahrala zaujímavú postavu.

Zmenou krajiny som nadobudol dojem, akoby film nakrútil Bergman s Fassbinderom, avšak to je dané skôr niektorými podobnými témami, aké obaja velikáni riešili a napríklad aj témou homosexuality, ktorej sa Bergman inak nevenoval. Tentokrát je to skôr psychoanalýza jedného chlapíka, ktorý sa dopustil vážneho zločinu, než filozofická úvaha nad manželstvom, avšak ani tento aspekt Bergman nezanedbal. Je to iné, možno to viacerých hard core fanúšikov Švéda sklame, avšak opäť ide o vysokú kvalitu. Mimochodom mám podozrenie, že sa vo filme mohol čiastočne inšpirovať aj Ball pri písaní Americkej krásy.

Bergman rekapituluje, ale zároveň dokazuje, že dokonale rozumie aj ženskej duši a náture a to s postupujúcim vekom stále viac. Dialógy postáv dávajú poznať, že ide o divadelníkov, ktorí majú tendenciu svoje myšlienky a pocity zaobaľovať do teatrálne znejúcich poučiek vhodných na divadelné pódium, avšak v reálnych vzťahoch znejúcich určite nie smiešne, ale skôr alibisticky. Na čo scenár aj poukazuje, rád by som si preto pozrel aj scény z rodinného života Anny a jej matky. Za mladú Lenu Olin, ktorú som nikde v tak mladom veku myslím ešte nevidel, zaokrúhľujem hore.

Lawrence stále vie, ako k tejto young adult látke pristupovať a ako po rokoch nakrútiť niečo, čo sa atmosférou od pôvodnej série líši a zároveň má divák pocit, že sa navracia do toho istého fikčného sveta. Vo viacerých ohľadoch ma tento návrat príjemne prekvapil, avšak niektoré aspekty mi nedovoľujú hodnotiť vyššie. Dĺžka je predsa len mierne prestrelená, nech už je akokoľvek opodstatnená. Samotné hry sa odohrávajú v jednej indoor aréne a okrem Lucy Gray tu nesúťaží nikto zapamätateľný. Prerod Coroliana mohol byť lepšie pripravený, niektoré motivácie nie sú podľa mňa správne odôvodnené. Celkovo ale spokojnosť. 70%

Saw X ponúka zopár milých prekvapení, ktoré sériu oživili. Návrat Jigsawa v plnej paráde, prvú polhodinu ako z úplne inej série, výbornú protihráčku a nečakaný obrat v... druhom bode obratu. Avšak Saw muselo vždy silou mocou prinášať záverečné zvraty a tak jeden solídny a logický neskôr nasleduje zase prekvapenie, ktoré príliš logiku nedáva, ale možno som to do bodky nepochopil. Skrátka mi to prišlo ako veľké riziko. Prečo ale film skončí tesne pred tým, na čo celý čas čakáme, je ešte väčšie prekvapenie. Tak teraz vážne už len letieť do vesmíru a potom crossovery s Jasonom, inak to nevidím. Alebo súboj s Dominicom Torrettom.

Bergman, Ullman a von Sydow po roku opäť na ostrove a opäť vo vojnovom stave, i keď teraz už len obrazne. Boj so svojim vnútrom (a mindrákmi ľudí z Andreasovho okolia) ale nie je o nič ľahší. V Náruživosti mi pripadalo všetko presne na svojom mieste, či už obsahovo alebo po štylistickej stránke a samozrejme aj hereckej. "Dokumentárne" vsuvky sú geniálnym ozvláštnením, za prvé si nespomínam, že by som niečo podobné niekde inde videl a za druhé tak lepšie pochopíte postavám. A vzhľadom na získané informácie môžete ešte lepšie posudzovať aj výkony všetkých štyroch postáv.

Bohdan Sláma kedysi v jednom interview povedal, že v mladosti zistil, že "televízní inscenace je píčovina". Pochopiteľne komentoval tie československé, ktoré videl v televízii. Bergman pristupuje aj k lacnejšiemu formátu s absolútnou precíznosťou, i keď ani Nykvist pri svojom majstrovstve nedokáže okúzliť v tak obmedzených priestoroch, kde chýba pomaly aj nábytok. Ide o veľmi svojrázne, absurdné dielo odohrávajúce sa nevieme kde a nevieme kedy, v čom tkvie ako jeho nadčasovosť, tak toto rozhodnutie dodáva filmu určitú príťažlivú mystiku. Film môžete vnímať ako polemiku nad umením, ale môžete sa pokojne sústrediť iba na netradičný milostný trojuholník. Postavy sú husto nesympatické, len aby bolo vo veci jasno.