Anderton

Známy príbeh, ktorý je v Hooperovom podaní stále ten starý známy príbeh. Inováciou je na filmovom plátne to, že je to muzikál "celý odspievaný" a hercami, ktorí nie sú speváci, ale sa snažia. Ich autentický, "nie tak úplne čistý spev" je ďalší zo zámerov tvorcov. Film sprevádzali veľmi zmiešané kritiky, takže som čakal buď to, že ma hneď od začiatku chytí, alebo vyhodí zo sedla. Našťastie sa udialo to prvé, čo je pri takejto dĺžke skutočne šťastie. Rytmus však trošku kolíše, niektoré pasáže mi prišli trochu ako povinná adaptácia, rýchlo však znova nastúpili silné emócie. Pôsobí to napriek výprave (alebo práve vďaka nej) zámerne divadelne, človek by mal chuť si takto snobskú divadelnú hru so všetkými monster kulisami pozrieť hneď na javisku. Herci sú myslím zvolení tak akurát, typovo perfektne sedia a nemáme pocit, že sledujeme Gladiátora alebo Wolverina, čo je dôkazom ich vysokej profesionality. No a som rád, že mainstream stále nerezignoval na dospelého, inteligentného a sčítaného diváka, ktorý si aj túto vydarenú adaptáciu rád pozrie. Oproti televízne pôsobiacej verzii s Neesonom je toto vysokorozpočtové mecheche divácky atraktívnejšie.

Film Argo vyvoláva prostredníctvom fiktívneho filmu Argo asociácie ohľadom toho, že sa cítime v moslimskom svete ako mimozemšťania (výborne využitý je storyboard pred záverečnými titulkami, kde je nakreslené, ako vesmírna loď odlieta z Teheránu, opúšťame Irán, konečne sa môžete napiť alkoholu) a zároveň sa pozeráme s komediálnou trpkosťou na dvoch prestarnutých hollywoodskych tvorcov ako na ľudí, ktorí robia konečne v živote niečo užitočné. Paradoxne tým, že sa hrajú na to, že točia ultralacné bezobsažné béčko. Na to sa hrá aj Affleck prostredníctvom využívania všemožných klišé a mňa táto napoly vážne mienená hra bavila. Režijne to nie je žiaden zázrak, predchádzajúce dva Benove filmy pôsobia omnoho istejšie, ale geniálny je casting. Neznámych hercov v úlohách Kanaďanov (okrem Cley Duvall) nerozoznáte od Kanaďanov reálnych (vidíme ich fotky pri záverečných titulkoch), a film tiahnu nie znova trochu toporný Affleck, ale starí dobrí veteráni Goodman, Arkin a Cranston. Našťastie sa tvorovia nerozhodli pre megahviezdy, ťahajúce na seba zbytočne pozornosť. Argo je ale nakoniec film o tom, že s chladnou hlavou, rozumom a hlavne bez násilia sa dá všetko elegantne vyriešiť, i keď stále s veľkým rizikom. Takže oslavuje dnes tak potrebnú a ohrozenú diplomaciu. 70%

Silverado je prvý western, ktorý som videl v kine. Niekedy koncom 80. rokov boli v bratislavskej Hviezde dni amerického filmu a rodičia mi kúpili lístok práve na Silverada. Nemusím prízvukovať, ako som bol z neho na vetvy. Ani to, ako je príjemné si podobné zážitky z detstva po dlhých desaťročiach zopakovať. Silverado je klasický western, žiadny revizionizmus a postmodernizmus, hrá s čistými kartami. Občas mi však už liezlo na nervy sa pozerať na štyroch kovbojoch na koňoch pri tónoch patrične hrdinskej hudby. No a tá dĺžka Kasdanových westernov tiež nie je najkratšia, v spojitosti s tým, že som to pozeral na komerčnej televízii s reklamami, odoberám nespravodlivo jednu hviezdu. Kto iný mohol hrať v 80. rokov šerifa, alebo šéfa policajtov v drsných chlapských filmoch, ako Brian Dennehy? 70%

Špinavému triku myslím veľmi ubližujú jeho nominácie. Každý má potom pocit, že ide zhliadnuť najlepší film roka s množstvom závažných posolstiev. Čo je na tom, že si chceli všetci poriadne zablbnúť pred kamerami a natočiť čistú zábavu? Pretože z tohoto hľadiska film v mojich očiach perfektne funguje. Scenár je síce komplikovaný, ale je podaný zrozumiteľne. Ak ma film dve a štvrť hodiny vôbec nenudí a nepozerám sa vôbec na hodinky, neviem prečo by som mu mal za niečo uberať body. Ale nadávať na filmy, ktoré bojujú o Oscary je a vždy bolo in, ja sa však domnievam, že o to pri jeho nakrúcaní vôbec tvorcom nešlo. Výborne som sa bavil, asi ako všetci herci pri nakrúcaní. Podobná vec sa už stala v prípade rovnako čistej zábavy: Podrazu, ktorý navyše cenu za naj film aj získal. Nechcem vedieť, koľko hejterov by si dnes hypoteticky našiel. Nedávajte Russelovi nominácie za jeho filmy, ľudia ich potom budú mať radšej.

Mám v tom bordel. Zo začiatku a pomerne dlho som mal pocit, že je to Popoluška (vdovec, macocha, upratovanie), potom sa zjavili trpaslíci a bolo to chvíľu jasné, aby sa z toho nakoniec vyklula Šípková ruženka. Ale toto je môj problém, predlohy si nepamätám a zopakujem si ich až pri čítaní malým carpantom pred spánkom. K tomuto filmu som pristupoval ako k filmu z roku 1925, čo asi aj tvorci chceli, takže nemá zmysel mu vyčítať čiernobiele charaktery a jednoduché emócie. Treba byť proste naladený na to, že pozeráte starý nemý film a ako na vás bude pôsobiť. Snehulienka našťastie skvele gradovala a na konci vyvolala silnejšie emócie a otáznik.

Saganne z Arábie. Ako tu čítam, jedná sa dovtedy o najdrahší film francúzskej kinematografie a ja si myslím, že je to na ňom vidno. Je to rozvláčne, ale mne tento typ rozprávania podobných príbehov sedí. Filmu absolútne dominuje Depardieu, ktorý bol vtedy dosť sympatický a divák chápe, prečo tu sú doňho bezhranične zaľúbené krásne Marceau a Deneuve. Všetci známi herci majú výrazné party, ale je zrejmé, že ich funkcia je akcentácia hlavnej postavy, aby sme sa prostredníctvom nich k nemu viac priblížili. Na púšti je nám spoločne s ním osamelo, cítime všade horúčavu, ale s vedomím, že toto dobrodružstvo sledujeme z domova, veľmi príjemne. Možno sa dala látka uchopiť umelecky precíznejšie, ale režisér sa vyhol pátosu a sentimentu a romantika funguje.

Jeden z najkrajších kraťasov pre zamilovaných. Aj pre tých, ktorí sú sami a cítia sa sami ako dáždnik vo vetre a pod návalom dažďa.

Veľká škoda, že celý film nemá grády, tempo a to typicky pixarovské, čo posledná tretina filmu. Tu už sa riešia iné veci, ako padanie, rádoby vtipné opuchnutia tela pri súťaži a nemotorné tancovanie. Prvá hodina je viac orientovaná na menšie deti, potom na väčšie a nakoniec má z animáku radosť aj ich dospelý sprievod. Lenže toto sa mi príliš nepáči, to prepínanie módov teraz nech sa bavia deti a potom dospelí. Pixar má také meno, že by mal vedieť pripraviť konštantne vysoko nadpriemernú zábavu v každej scéne. Nakoniec spokojnosť, nie je to zbytočné varenie z vody, ale skôr to ide v kvalitatívnych šľapajách Dreamworksu. No a mne to pripomínalo Harryho Pottera.

Častokrát mám dilemy, ako hodnotiť nejaké súčasné artové záležitosti, ale oproti dileme, z akého hľadiska hodnotiť podobné guilty pleasure záležitosti akým je The wrath, sa jedná iba o neschopnosť k filmu niečo napísať. Je to zábavné, je to dnes nechcene smiešne, má to slabé triky, je to ultrabéčko, všetci majú hrozné účesy a šaty, hudba je príšerne pateticky rocková. Čo z toho vyplýva? Samozrejme že je to nesmierna zábava a že je to zlé, ale vlastne je radosť to pozerať. Hviezdičky sú irevelantné, takýto komentár by som dal aj k odpadu, aj k plnému počtu. Sú tu bouráky a rebeli, takže nikoho neprekvapí, ako si určite všetci všimnú, že skôr či neskôr musí zaznieť Rebel yell. Asi najlepší song z filmu, ale všimol som si aj Ozzyho. Keď sa bozkávajú, priestor dostanú rockové gýčové cajdáky.

Zápletka je nápaditá, vtipná, celkom originálna. Potom si možno začnete hovoriť, že je to zase klasika, že som to videl v americkom nezávislom filme mnohokrát. Tá pohodová atmosféra amerického vidieka, krčmy so štamgastami v šiltovkách, tie isté reči. Ale toto je štýl Alexandra Paynea, takto to on cíti a mňa Nebraska svojou pohodovou atmosférou a ľudskosťou zasiahla. Je to taká dvojsečná zbraň, asi ako u svěrákovskom laskavom humore, že vám to môže pripadať príliš vypočítavé, ale prečo sa sťažovať na film, po ktorom mi ostal taký príjemný pocit. Pozor, ak niekto akože vyhral milión dolárov, tak prichádza na rad aj závisť a lakomstvo, takže Nebraska má aj svoje drápy. Celkovo vzaté je to film o vzťahu otca a syna, ktorý to s ním nemá ľahké, ale rodina je rodina. No možno to takto majú aj u Svěrákovcov.