kokoro

Tarantino sa vrátil ku Gaunerom vybudovaním set-upu, ktorý je podobný divadelnej hre. A v skutku, najlepšie časti filmu boli ako ozajstná divadelná hra (myslím stred filmu). Lenže Tarantino nie je ani Dostojevský, ani Shakespeare: je to američan. V tom najlepšom, aj najhoršom: to, že pomsta a démonickosť majú svoje vlastné pravidlá a kód cti je posunutý o level ďalej, alebo "nižšie," sme pochopili už u jeho prvých filmoch. Takže v tom Tarantino len opäť ide "cez čiaru" klasického naratívu, s tým rozdielom, že, podobne ako u Djanga, som začal hlbšie rozmýšľať nad tým, čo znamená etika vo filme. Tarantino sa totiž ešte pri Kill Bill držal v pomerne neangažovanej podobe, a ak, tak bol angažovaný do filmovej mytológie viac, ako do politiky nášho reálneho sveta. Potom však prišiel strih, ktorý v Nehanebných bastardoch všetko zmenil: tým, že Tarantino nechal rozsekať Hitlera a vykonal pomstu Shosanny, a vôbec, filozofia celého toho filmu bola pretkaná akýmsi groteskným realizmom, pri ktorom má divák pocit, že režisér už nerežíruje, ale sa "trochu" príliš zanietene stotožnil s vlastným pohľadom na vec, ktorý komentuje realitu, a robí zo svojho presvedčenia akési "nové umenie." To pokračovalo aj v Once upon a time in Hollywood a iným spôsobom aj v Osem Hrozných. Tarantino sa týmto spôsobom pustil na nebezpečnú pôdu, v ktorej uveril sám sebe. Režisérovo presvedčenie sa tu preto miestami stalo dôležitejším ako príbeh a jeho veľkolepé hry. Konkrétne v Osem Hrozných sa v poslednej tretine z celkom dobre rozohranej divadelnej hry (krásne prostredie, práca s detailami, scénografia na pôsobivú jednotku) stal gore krvák, ktorý najviac prekvapil svojím vyvrcholením v morálnej pointe hlavných hrdinov: čo však po tom všetkom, čo urobili, a čo ich to hlavne stálo (doslova mať ruky od krvi) pôsobí groteskne: ako som napísal, Tarantino už oveľa skôr a oveľa lepšie pretavil násilie do mytológie, ktorá bola funkčná vo svojej estetickosti, ale toto bola na môj vkus už príliš štipľavá polievka, ktorej ingrediencie v závere boli prevarené. Je to škoda, lebo film mal krásny potenciál (možno teraz hovorím len za seba a špekulujem): možno Tarantino po sebe samom chcel priveľa, ale sám ani nevedel čo, a nedokázal to divákovi dať. Najviac sa mi z filmu páčili scény, v ktorých sa použil klavír a gitara (vo filme, nie v soundtracku). A možno pri tejto špekulácii chcem od režiséra priveľa, alebo niečo, čo by sám nechcel. Ale napríklad rozdelenie na kapitoly bolo už tento krát úplne zbytočné (opäť: Tarantino najviac zlyháva v sebaopakovaní) a niektoré scény boli úplne neesteticky preťaté, akoby sa strihač náhlil hovoriť ďalej príbeh po svojom, nedávajúc však pozor na to, čo pre tento zhon obetuje.

Mám pocit, že u mexických režisérov ako Cuarón alebo Iñárritu sa v ich filmoch zobrazuje láska k životu oveľa múdrejšie, prepracovanejšie, hravejšie: skrátka na dosť zrelšej úrovni, ako je tá americká. Je to vidieť najmä na forme, a na láske k forme, ktorá je v tomto filme neuveriteľne prepracovaná. Vybrať mexického režiséra pre fantasy sériu bol vynikajúci nápad. Toto je môj obľúbený filmový Harry Potter, pretože je v ňom všetko, čo Potterovského fanúšika robí najšťastnejším.

"I was a killer who killed for you...I had to choose: I chose her."

Toto je jeden z mojich najobľúbenejších filmov a niekedy sa k nemu vraciam. Odporúčam aj knihu, podľa ktorej je natočený: kniha má veľmi umeleckú formu a je v nej možné ponoriť sa do hlbokých detailov, na aké pri dvojhodinovom filme nie je čas. Film má však iné výhody. Jedna z najkrajších častí je napríklad začiatok, na ktorom vidíme aj koniec. Vzťah malej Astrid k svojej nevyspytateľne silnej, umeleckej matke, ktorý sa rysuje na pozadí matkinho uväznenia a Astridinho neustáleho strácania a nachádzania toho dobrého v živote, tvrdých skúšok, až pritvrdých, ktoré z nej formujú novú bytosť, nového človeka, vyváženého utrpením a túžbou po dokonalosti, alebo dobre: neviem si vybaviť, či poznám z umenia nejaký podobný príklad, kde je silná matka opisovaná tak realisticky, že z jej reálnosti mrazí a stáva sa živým umením osobnosti. Hudba je nádherná a je v nej niečo duševne intímne a pôsobivé vo svojej jemnosti. Takéto filmy už dnes v Hollywoode a prepolitizovanej dobe ťažko nájsť.

Nezdieľam čsfd-ovský pesimizmus väčšiny prvých komentárov (som krátko po prvom vzhliadnutí filmu), výčitky mi väčšinou pripadajú ako pokusy reagovať na niečo bezprecedentné, čo divákov zarazilo a začali sa proti filmu brániť rôznymi typickými obratmi, trebárs "je to príliš chladné," "postavy nemajú charizmu," alebo nazývajú zápletku, ktorá je až na pár malých výhrad veľkolepá, smiešnou. Film dal verejne prednosť intelektu pred emóciami typickými pre strašnú Hollywoodsku produkciu. Tento film sa nedá neobdivovať, a je to práve filozofický úžas nad odvahou tvorcu (tvorcov), ktorý vytvára (inverzne? :)) emocionálny pôžitok. Počul som dokonca, že vo filme nie je veľa humoru, no v skutočnosti tam bolo humoru dosť: bol však inteligentný, jemný, nenápadný. A čo sa týka postáv, podľa mňa boli fantastické: hlavný hrdina bol jasný symbol celého filmu: obrovská vnútorná energia využitá na boj. Práve on bol to dynamo, ktoré to celé hnalo stále ďalej a zabezpečoval divoký postup deja vpred (alebo vzad? :)). Vari nebola práve to vedúca emócia celého filmu? Človek musí pochopiť estetiku prekonávania zažitého, a to tento film vo veľkom urobil: zobral jeden z krásnych nápadov, ktoré si vysníval v Počiatku (ináč, Počiatok ma veľmi nudil: pripadal mi príliš prázdny: ty brďo, mať po ruke celý svet snov, a byť tak chladný? Nolan na vlastnú škodu nepozná krásu surrealizmu, alebo aj iných vplyvov snívania, preto sa mu viac hodí hranie sa s niečím materiálnejším, čo viac podlieha hraním sa s fyzikou ako so snami) a odvážne ich aplikoval na celý film, ktorý otvoril do viacerých otázok ako odpovedí. To je to isté ako s trilógiou Matrixu: čo vlastne očakávate od dobrých filmárov? Že budú točiť dokonalé filmy, ktoré váš však na nijakej úrovni nerozrušia? Ako by potom mohol vzniknúť pokrok vo vnímaní, v estetike? Napadlo vám napríklad, že podporovanie rozmýšľania tohto filmu môže otvoriť obzory tak obrovské a sprístupniť ich verejnosti, čiže celému svetu, v tých najpraktickejších oblastiach? U Nolana je proste dôležitá forma, prevedenie, v čom sa tento krát prekonal a je to skutočne formálne jeho najodvážnejší film. Gratulujem a teším sa na rozjímanie. Vo filme dokonca vnímam ešte väčší potenciál, ale to už by bolo o mojom pohľade a priznám sa, že jeho scenár by sa mi teda prepisovať nechcelo :) .

Dolan sa dostal do zaujímavého bodu vo svojej kariére. Po veľkých artových revolúciách, ktoré začínali s rastúcim egom J´ai tué ma mére, pokračovali s Lawrence anyways (TEN film pre všetkých trans ľudí) a vrcholom v Mami!, kde sa zmocnil svojho divokého ja a medzigeneračný stret vyvrcholil v dojímavej tragike, sa rozhodol osláviť svoju tridsiatku filmom, v ktorom sa zhlboka nadýchol a dlho dho zadržiaval dych (to už hovorím o emócii celého filmu: naozaj pôsobí, akoby sám celý čas zadržiaval dych), aby povedal príbeh, ktorý konečne pôsobí dosť realisticky na to, aby to nebolo "len" vysoké umenie, ale aj niečo vyrovnanejšie, niečo kontemplatívnejšie, niečo jemnejšie. Veľmi ma bavila irónia zameraná na filmovú študentku, ktorá točila film "zároveň expresionistický aj impresionistický." Páčila sa mi Maximova jazva, postavy vstúpili do môjho sveta a obľúbil som si ich. Boli veľmi ľudské a scény s oslavami hodných tínedžerov, hoci postavy už ťahali na tridsiatku, boli príjemné svojou reálnosťou. Docieliť toto už vyžaduje určitý vhľad, určitý odstup, ktorý však obsahuje bohatú skúsenosť. Možno práve o tom je tento vek: pozrieť sa na seba plným pohľadom, v ktorom sa už nachádza naša osobná história, a vnímať ju takú, aká naozaj je: a v tom nájsť naplnenie. Nie je to už teda o snoch, ktoré snívajú mladí ľudia, je to ale o živote, ktorý napĺňa tých dospelých.

S takmer dvadsaťročným odstupom film hodnotím ako geniálne a jedno z najkrajších sci-fi, aké som kedy videl. Jednoznačne sa drží kdesi na vrchole. Vôbec mi nevadí, že film môže pôsobiť pre viacerých nevyrovnane: niekto to možno bude milovať kvôli kung-fu a niekto kvôli filozofii. Momentálne som skôr ten druhý typ. Jedna z vecí, ktoré na celej trilógii Matrixu obdivujem, je šikovné - a v podstate geniálne - prepojenie spirituality a IT. Toto prepojenie je vlastne zdroj filozofie celej trilógie, a je tak hlboké, viacúčelové a estetické, že krása filmu sa v očiach diváka nie a nie vyčerpať, môžem ho vidieť aj desať krát a stále mám nad čím radostne a s láskou bádať.

Ľudia majú tendenciu hodnotiť tretí diel ako najslabší, čo je podľa mňa chyba! Tretí diel je najzrelší...

David Fincher ako temné svedomie Ameriky? Stratené dievča je fascinujúci ponor do temnoty, ten, ktorý na všetkých dobrých detektívkach a zápletkach ľudia majú radi i milujú. Mám rád, keď je film premyslený a dejové prevraty sú invenčné. Tá invencia vyžaduje vo filme dobré herecké umenie, atmosféru, scenár, a napätie. Toto všetko Gone Girl má a má aj niečo naviac, istý drive: v druhej polovici filmu som ani nedýchal, len sa čudoval, na akej jazde som sa to ocitol.

Film som nedopozeral. Pripadalo mi to ako hra na beatnikov: neuvidel som skutočných beatnikov. Tým mám na mysli nielen atmosféru (snaha bola: niečo malé do seba to malo, to áno) : tvorcovia sa mohli viac posnažiť a vštepiť postavám trochu viac intelektu: predsalen, rozprávame sa o básnickej revolúcii (či už to reálny Ginsberg popieral, alebo nie: revolúcie môžu mať predsa tiež svoje rozpätie, od celosvetových po celoliterárne) a byť len badboy rozhodne pri niečom takom nestačí. Pravý básnik musí mať gule v básnickom rauši, ktorý je pomerne rozdielny od rauša klasického. Beatnici neboli beatnikmi len od toho, že by si nakladali do držiek, ale aj od slobody (časť: sloboda - vo filme bola spracovávaná skôr stredoškolsky, hoci časti s Allenovou matkou považujem za najlepšie aj najsilnejšie) a sčítanosti. Allen Ginsberg začínal v poézii tiež vo viazanom verši. Jadro beatnictva vznikalo v rozhovoroch, a tie tu boli len také letmej hodnoty. Nevidím tu genézu Allenovej poézie: to, čo Radcliffe písal do stroja, boli také odrobinky, necítil som tu počiatkový príbeh Vytia: "urobíme revolúciu!" v tomto zmysle to bolo celé o ničom, neuveriteľne ploché.