maestrotatum

Goodbye Henry, Geralt z Rivie...

Nepotrebujem napísať tento komentár aby som zaujal seba či niekoho iného. Potrebujem z vlastnej núdze napísať niečo múdre čo mi vyrve z hrdla ten pocit zovretia, ten kameň, ktorý sa nedá rozložiť. Rozhodol som sa pozrieť si celú Hru o trony , diel po diely bez akýchkoľvek prestávok a prestupov. Vždy keď  pozerám niečo čo do istej miery presahuje hranice ostatných diel,  podarí sa mi vžiť sa do deja a prežívať ho akoby a teraz naozaj neklamem som bol súčasťou deja. Je to akási zvláštna empatia. No a prvý problém nastáva práve tu. Pretože čo zostane človeku, ktorý dopozeral GoT ? prázdno, hlušivé a dlho neutíchajúce prázdno, že už neexistuje čas , ktorý by som mohol tomuto gigantickému seriál dať. Samozrejme sa do Hry pustím zase ale potrebujem čas. Po poslednom diely ôsmej série človek nielen nechce aby bol koniec a v podstate už nič nenasledovalo ale zároveň ani nie je spokojný ako sa to celé skončilo. Ak ste sa ludia dočítali až sem tak Vás chcem vopred upozorniť na fakt, že v nadchádzajúcich riadkoch možno padne nejaký spoiler pretože z vlastnej skúsenosti viem, že vo svete existujú ešte ľudia, ktorí môjho GIGANTA nevideli. Vo všeobecnosti platí fakt, že si nemôžete zamilovať žiadnu z postáv nakoľko na ďalšej stránke či v ďalšom diely môže umrieť. Nuž moja zvláštna empatia mi v tom nezabránila a ja som si poslušne a hrdo a rýchlo našiel svojich obľúbencov. Ba dokonca som niektorých doslova miloval. Je to úprimne ten istý druh platonickej lásky akú sme mali keď sme boli  deťmi. 1. Dany! 2. John Snow dve absolútne najúžasnejšie zosobnenia v seriály. (Za mňa) prečo preboha museli dostať taký osud. Daenerys som naozaj zbožňoval, Emilia Clarke je pre mňa niečo ako nikdy neuskutočniteľný sen. Kebyže ju stretnem, čo viem že nestretnem tak hneď po tom čo zamdliem a rozbijem si hlavu o najbližší obrubník či smetný kôš sa jej opýtam na jej vlastné pocity zo seriálu, ako si vysvetľuje osud svojej postavy ako s tým dokáže žiť. Vyjadrenia kolujú po internete ale v tom tichu, ktoré nastane po poslednom diely keď sedíte v izbe alebo v obývačke a počujete len ten zvláštny šum, ktorý je často zosilnený priložením mušle si k uchu  (a vraj počujete oceán) ale všetci vieme, že oceán nepočujeme ale je to len prázdne ticho.  Tak v tom tichu Vás nenapadá nič iné len si žmolíte prsty  pýtate sa prečo ? . chcete nájsť nejakú inú osobu, ktorá miluje tento seriál a ešte aj miluje tie isté postavy a chcete sa rozprávať o tom čo sa udialo, čo sa stalo. Chcete sa rozprávať aj keď ste napríklad chronický introvert no to prázdno musíte prekonať. Najlepšie by bolo odísť do ríše snov kde stretnete v bledo modrom plášti Daenerys a spýtate sa na všetky nezodpovedané otázky.  A hla zas sa vraciate do seriálu... GoT je absolútne tým najluxusnejším  seriálom, televíznym počinom, ktorý musí ľudom pripomínať aké úžasné je pozerať film . Vo svojom žánri je neprekonateľné. Viem, že by som to nemal spájať a porovnávať ale Pán prsteňov z môjho uhla pohľadu nedosahuje na tento príbeh. No len po tých ôsmych sériách je najhorší ten ničotný pocit čo ide ruka v ruke s koncom, ktorý som nielen nechcel vidieť ale ani som si ho nepredstavoval.  Zároveň uznávam, že vykreslenie postáv aj napriek všetkým prešmykom v deji  (to sa týka poslednej série) bolo impozantné. Už som dospel tu, kde píšem viac menej hlúposti a vidím všetky tie riadky kde píšem svoje pocity bohužiaľ nie tak ako by som presne chcel  ale tá hrča z hrdla nemizne. Nevytráca sa a mne zostáva už len pozrieť pár dokumentov kde sa možno dočkám odľahčenia. Dakujem  takto smiešne a pomyselne, každému čo sa pričinil o vznik tohto seriálu, nikto z nich si to nikdy neprečíta ale stopa, ktorú zanechali je nezmazateľná.

Niekedy ale väčšinou vždy sa človek ocitne vo svojom trápne a zahanbení ked si číta statusy, nedajbože správy svojho mladšieho ,,ja” na akejkoľvek sociálnej sieti. Ja so smiešne pochmúrnym zistením si sám sebe nadávam do nesvojprávnych a bijem si hlavu o pomyselný múr ked viem, že som tento film odsúval tak hroooozneee dlho. Je to zlatistý klinček v zbierke Steva Carella, ktorý je famózny( on a aj film). Jeho herecký jav diváka cez príbeh pretancuje tým najvkusnejším krokom. Nech si nik nemyslí, kto toto číta, že film je skrytý forrest gump, nechcem aby moja euforia tak znela. Pravdou je však, že v jednoduchosti je krása a tento famózny filmík sa môže pýšiť svojou jemnosťou, ktorá človeka v smutne zahreje pri duši a naopak pri dobre ešte viac rozjasá. Neuponáhlané tempo, príjemné postavy či celkový nenútený prejav s doprovodom velmi vkusných pesničiek a muziky robí film niečim čo je jedným z naj kúskov profesionálnej kariéry sympatáka Steva C. Ak teda mám hladať film vtipný ale zároveň múdry s podobnosťou na slasti a strasti života, ktorý nie je sci-fi ale museli by ste byť návševníkmi enormného počtu rodinných slávností aby ste podobný príbeh počuli či hladáte možnosť ako efektívne vynaložiť so svojím nielen volnym časom tak nemusíte dlho hladať pretože ste našli film, ktorý asi nemôže mať krutoprísnych odporcov. [90%]