1mArc0

Mystické, temné, hlboké, filozofické..  Niekedy býva paradoxom, že tie najväčšie skvosty kinematografie vytvoria ľudia bez formálneho, akademického vzdelania. Prax samotná bola školou režiséra. František Vláčil mal výrobné pozorovacie a logické schopnosti. Tieto atribúty sa odzrkadlili na všetkých tvorivých stránkach filmu. Socialisti na základe ideologických konceptov marxizmu tento film uložili do trezoru, pretože príliš sarkastickým spôsobom poukazoval na problémy cirkvi. Neortodoxná dramaturgia, divák sa veľmi rýchlim spôsobom dokáže  zorientovať, kto je na strane Pohanov a Kresťanov.  Režisér zároveň nepoukazuje na to, kto je dobrý a zlý. Veľa štylizácie v narácii príbehu (čo vypovedá o voľnom spracovaní predlohy Vladislava Vančuru) a invenčne koncipovaný zvukový dizajn (na mňa echo v dialógoch pôsobí ako hlas svedomia). Výrazne stredoveký dojem dodáva hudba Zděnka Lišky a to v podaní zboru a komorného orchestra. Tu je presná ukážka toho, že na dobrý film netreba kvantum peňazí, ale správne využité, dobré nápady.  Markéta Lazarová spolu s filmami ako Vtáčikovia, siroty a blázni; Majster kat; Zbehovia a pútnici alebo Údolie včiel sú názornými príkladmi toho, že kinematografia Československa bola v 60. rokoch na svetovej úrovni. Je zázrak, že socialisti tento film úplne nezničili a dochoval do takej podoby akú poznáme dnes. Veľká škoda, že sa zvuková stopa filmu nedochovala v plnej štvorstopovej podobe.  Osobne by som rád videl nevyužitý materiál, prečítal si literárny a technický scenár k filmu.  Na nepríjemné 2 ročné nakrúcanie spomína aj predstaviteľka Markéty Lazarovej, Magda Vašáryová v tomto rozhovore. Toto nie je film, ktorý si pustíte každý deň. Nie preto, žeby bol zlý ale svojou témou je náročný na pochopenie. Film pre diváka, ktorý pristupuje k filmu ako ku serióznemu umeleckému dielu! Pripájam sa k názoru kritikom, ktorí zaradili Markétu Lazarovú ako najlepší český film. Koho oslovil tento film, odporúčam si zakúpiť edíciu od Criterion Collection, obraz a zvuk je skvostne zreštaurovaný.

Pri recenziách padajú rôzne názory, v mnohých prípadoch nezaznie to podstatné: „Oplatí sa mne ako divákovi investovať čas?“ Bez zbytočných minút navyše režisér vrhne diváka do samotnej zápletky, ak si myslíte, už len z názvu filmu, že sa to celé odohráva na súde, tak Vás sklamem. Zopár dôvodov, prečo by ste mohli obetovať čas, pre tento film. V prvom rade, nekategorizoval by som tento snímok do šuflíku povstaleckého, politického, propagandistického filmu alebo milostnej drámy. Režisér Bielik v tomto filme nestavia Slovákom pomník, aký sme utlačovaný národ, skôr si predstavte 108 minút boja za ideály. O tom, že ideály, vnútorná sloboda majú väčšiu moc ako peniaze alebo politici. Nie je presne dané, kto je protagonistom a antagonistom. V druhom rade, jeho dramaturgická čistota deja, vtip a vycibrenosť replík, ráznosti a pointy jednotlivých scén schová nie jeden súčasný hraný snímok velevážených majstrov Filmovej a televíznej fakulty Vysokej školy muzických umení v Bratislave. (Slová „velevážených majstrov“ berte veľmi ironicky, pretože dnes sa točí, aby sa prežilo, nie aby sa tvorilo.) V treťom rade, rozvláčne tempo druhej polovice filmu má svoj význam a určite nenudí. Režisér nechcel veľmi uponáhľane a rozpačito ukončiť dej. Môžem napísať, že koniec prekvapí nie jedného diváka. Vo štvrtom rade, vynikajúca architektúra a lokácie, nie je podstatné, na ktorých konkrétnych lokáciách sa nakrúcalo, skôr záleží ako pôsobia v daných scénach. Pôsobia veľmi dôveryhodne a esteticky nádherne. V piatom rade, famózna a dramatická hudba Tibora Andrašovana, kombinovaná klasickým orchestrom a tradičnými, ľudovými nástrojmi. V poslednom rade, excelentný výkon Viery Strniskovej (v úlohe pani gazdinej), Vlada Müllera alebo Leopolda Haverla. Film Traja svedkovia nepatrí medzi doslova ikonické diela Bielika, ako je Jánošík, Majster kat. Stále sa jedná o mimoriadne kvalitný, tvorivý snímok. Jeho výpovednú a umeleckú kvalitu nezhodí žiaden recenzista Denníka N alebo podobné manipulatívne periodiká. Ak sa pozeráte na dobrý film, neuráža Vás a cítite z neho katarziu. Film Traja svedkovia, určite vyvoláva katarziu. Snímok, ktorý neburcuje ľudí k politickému násiliu, skôr ku konštruktívnemu zamysleniu sa nad sebou samým: „Za čo ja bojujem? Za to, aby som sa mal ako prasa v žite alebo aby som sa vedel pozrieť na seba samého do zrkadla?“   /90%/

Premýšľal som nad tým, akým smerom sa vydať s touto „recenziou“... Ako fanúšik Zaklínača, ktorý má prečítané knihy, prejdené hry, vypočuté audioknihy, mám nekriticky na všetko nadávať? Všetko je o očakávaniach. Takto pristupujte k seriálu. Prvé vyzdvihnem tie pozitívne stránky. Kostýmy sú najlepším aspektom druhej série. Vyzerajú natoľko vierohodne, že som v tej domnienke, ak náhodou nevykradli niektoré múzeá, naprieč strednou Európou. Krásna kombinácia farieb, dizajnu a strihu. Poďakujte osobám ako Lucinda Wright (návrh kostýmov) Jack Oliver Hopkins, Tamara Pearce-Higgins, Róisín Straver (za farbu kostýmov) alebo Rebecca Jempson. Výkon Joey Bateyho v roli Jaskiera, exceluje ako spevák aj herec, tuto oproti 1. sérii, hrá veľmi komicky a pútavo. Výborne objasnili to, v akom kontexte príbehu figuruje Ciri.  Súčasný seriál Witcher sa nesie v duchu rasovej vyváženosti. V 1. rade, každý kriticky zmýšľajúci človek vydedukuje z pôvodného Sapkowského textu, že autor vychádzal zo stredovekého sveta Poľska, kde sa v drvivej menšine vyskytovali ľudia tmavšej pleti.  V 2. rade, nie som rasista a nepodporujem akúkoľvek formu segregácie, práve toto mi príde už ako nevkusný vtip, kde sa máme vo fiktívnom svete audiovízii ospravedlňovať neviem komu, aj keď to je z princípu logiky, hlúposť. Vytvárajú novú fiktívnu realitu, ktorá pôsobí čudácky a nelogicky. Zaujíma ma, čo by na to NESTRANNE povedal sám Sapkowski, že sa v jeho fiktívnom svete a vo veľkej miere, vyskytujú ľudia tmavšej pleti. Narácia a dramaturgia. Od chaotickosti dramaturgie 1. série, sa 2. séria dostala vo forme narácie do prvoplánovosti námetov, absencie akéhokoľvek napätia a neprimeranosti slovníka (slovíčko "F*ck" je nový symbol drsnosti) Dovolím si tvrdiť, že niektoré momenty (hlavne v 1. časti) sú dramatizáciou, porovnateľné s úrovňou plytkých telenoviel ako Divoký anjel alebo Skrytá vášeň (remake z roku 2003) Nakoľko, nie sú dostatočne časové a finančné prostriedky, príbeh ako taký sa má držať tých najzákladnejších bodových línií, tuto to nie je. Ak chcete vidieť ako má VYZERAŤ audiovizuálne spracovanie literárneho textu, pozrite filmy ako „Krvavý trón“ alebo "The Tragedy of Macbeth" od Romana Polanského. Je to len môj malý výkrik do tmy, dúfam, že sa v 3. sérií dištancujú od rasovej ideológii vyváženosti, ktorá pôsobí skôr v kontexte pôvodnej myšlienky ako paródia, než benefit. Profesionáli vyprodukovali veľmi kontroverzný a nedostačujúci počin, kvôli komerčne a ideologicky chabým dôvodom. Venujte svoj čas hrám, knihám alebo audioknihám. Zaplaťte kompletnú produkciu radšej Poliakom, nech sa nekreujú hlúposti. -3* za scenár, casting a réžiu. +2* za kostými a výkon Joey Bateyho. /30%/

V tomto hudobnom dokumente zobrazuje návrat pôvodnej zostavy Black Sabbath ako akýsi sviatok, čo nie je na škodu, pretože 4 muzikantov je excelentne zohratá. 8 ročný ja nechápajúci, prečo sú všetci členovia v čiernom, a sú prezentovaní ako nejakí polobohovia, aj napriek tomu deficitu pochopenia ma priťahovala ich zlovestná, temná a agresívna hudba. Ďalej čo si pamätám, aký som bol šokovaný z videoklipu pre "Sabbath Bloody Sabbath", alebo aj o tom, že či je Ozzy Osbourne s blonďavými vlasmi žena. Dlhé roky závislosti na drogách, alebo alkoholizmus sa podpísali na energii Billa Warda, to aj tak nemení fakt na tom, že kapela podala výborný výkon. Problém dokumentu spočíva v jeho dramaturgii. Kombinovať živé vystúpenie a rozhovory s členmi kapely mi neprišla ako najlepšie cesta prezentovať kapelu, ku tomuto nešťastnému výsledku dospeli zákulisné osobností. Samotné rozhovory nie sú zlé, práve naopak plné informácií, človek neznalí kapely dostane kompletný obraz o začiatkoch kapely. Tieto rozhovory by sa skôr hodili do bonusovej časti. Zvukovo mi chýba jednotná 5.1 stopa (koncert je vo 5.1, a rozhovory vo stereo zvuku 2.0), kazí to divácky dojem. Na začiatok spoznávania kapely to stačí, neskôr by som presedlal na koncert z Paríža vo 1970, a Never Say Die z roku 1978 (linky na stiahnutie ako z The Last Supper, tak koncerty 1970 a 1978, nájdete v denníku na mojom profile) -1* za dramaturgiu, -1* za nejednotnú zvukovú stopu. /65 %/

Recenzia na vyžiadanie. “My Darling, you´re such a child, you think by saying sorry all the past can be corrected? Frankly, my dear, I don't give a damn.” Melodramatické až za hrob! Príklad toho, že ani skúsený režisér ako Victor Fleming, ani skúsení scenáristickí dramatici tej doby, Robert Howard alebo Ben Hecht nedokázali z prehnane melodramatického námetu spraviť geniálny počin. Najväčším problém „Odviate vetrom“ bol samotný producent David O. Selznick. Jeho neorganizovanosť a neustále vyhadzovanie štábu, stálo za nekonzistentnosti príbehu, nervozity hercov a stabilného literárneho scenáru. Ak si Selznick myslel, že je možné od základov zmeniť štruktúru príbehu, tak bol na veľkom omyle. Príbeh je rozdelený na tri celky: 1) Začiatok občianskej vojny a odchod Butlera- 0.00.00-01.44.00 Intermission 2) Manipulačné techniky Scarlet 1.49.58-2.48.00 3) Karma doženie Scarlet O´Hara 2.48.00- 3.48.05. Skúsenému oku diváka neujde to, ktoré časti režíroval Victor Fleming, Sam Wood alebo George Cukor. Zo všetkých troch režisérov sú najlepšie scény práve Fleminga, práve extrémne turbulentný vzťah Selznicka a Fleminga sa markantne podpísal na výsledku (kiež by sa Fleming zúčastnil produkcie filmu od vývojovej fázy, mal by tak možnosť utriediť scenár, kvalitnejšie pripraviť hercov alebo dostatočne viesť vizuálnu stránku filmu) Diváka nezaujíma, ak si niekto myslel o Flemingovi, že to bol arogantný, sadistický, cynický bastard, keď jeho práca posunula úroveň filmu vyššie. Bohužiaľ, ani všetky peniaze sveta ma nedokážu presvedčiť o tom, že medzi Leigh a Gablom fungovala chémia. (mám na mysli prirodzenú chémiu, ktorú očakávam od prvotriedneho filmu) Najväčší ženský film? Čo by na to povedal Roman Polanski s Tess, Carl Dreyer s Pannou Orleánskou, Mankiewicz s Kleopatrou, Bergman s Agnes vo filme „Šepoty a Výkriky“? Skôr by som tomu pripísal najdramatickejšia ženská úloha. Z hereckých výkonov najviac rezonuje magnificentný výkon od Hattie McDaniel (v úlohe afro-americkej služobnej), charizmatická a príjemná Olivia de Havilland (v úlohe Melanie Hamilton) a pre herečku Vivien Leigh prvý zásadný film, kde preukázala, že dokáže hrať. Mimoriadne boli scény (smrť matky, alebo Yankee vojaka), kde chytila Scarlet takmer nervový kolaps. (osobne si myslím, že vo úlohe Blanche filmu “A Streetcar Named Desire” predviedla ešte lepší výkon) Z mužských výkonov práve Leslie Howard (v úlohe Ashelyho), od Clarka Gablea očakávajte štandard tej doby- teatrálnosť a maskulinitu. Škoda, že až poslednej hodine filmu ukazuje, čo skutočne dokáže. Mínusy: -1* za produkciu -1* hudobná partitúra (melodramatická hudba pri vážnych scénach nepasovala. Niet takmer ani jednej minúty, kde by nehrala „presladená“ hudba, a to kazí celkový dojem) -1* za scenáristické (literárne) spracovanie. Plusy: +1* za nádhernú kameru +1* art direction (nádherné kostýmy, scenérie, špeciálnej efekty, rekvizity, dekorácie) Musíte si uvedomiť, v akom roku bol film uvedený na trh- 1939, rok kedy melodramatické príbehy tohto formátu boli veľmi obľúbené u publika, nehľadiac na umelecké kvality filmu. (zaujímavé, že artové smerovanie bolo spočiatku hnutím odvážnych jednotlivcov ako bol Carl Theodor Dreyer) Dnes si už prakticky neviem predstaviť vznik tohto filmu, kvôli kolosálnosti príbehu, a finančnej náročnosti produkcie. Kto má rád dlhé melodramatické príbehy, tak toto je určite pre Vás. Odporúčam si zadovážiť blu-ray edíciu ku 70. výročiu, kvalitne reprodukovaný vizuál aj zvuk, mnoho relevantných bonusov. Menej hudby, organizovanosť Selznicka, utriediť scenár, Victor Fleming ako stály režisér, a bola by to nesmrteľná klasika. Cinefilov presmerujem na Tess od Romana Polanského. /40%/

Recenzia na vyžiadanie „Vedeli ste o tom, že mesiac patrí bielemu mužovi?“ Silná, autentická a smutná výpoveď situácie Južného Sudánu v roku 2011. Hovorím si, že sa filmové hviezdy v USA hádajú kvôli peniazom, deti v Južnom Sudáne nemajú na seba obliecť. Výborný príklad toho ako kolonialistická politika prináša len násilie, hnev a smrť. O tom, ako ropné spoločnosti kvôli pôde provokujú miestne obyvateľstvo a vyvolávajú vojenské konflikty, spôsobujú chudobu, a v konečnom dôsledku ničia tamojší domorodý život, to všetko prináša film Hubert Sauper. Dokumentárny film neponúka jeden alebo dvoch stálych hosťov, tamojšie obyvateľstvo je hosťom (od tých najchudobnejších až po tých najvýznamnejších), práve ich pokladá režisér za odborníkov na túto oblasť. Kamera vedená skôr experimentálnym štýlom, len v malých prípadoch nájdete statické zábery (režisér veľmi stavia na blízke detaily s respondentmi, divák takto dostavá pocit intímnosti s daným človekom) Nestáva sa často, že by sa režisér zhostil aj kamerovania, moderovania alebo voiceoveru v jednom, Hubert Sauper porušil toto „pravidlo“, a tak divák dostáva pocit toho, ako keby sa pozeral na publicistické zábery z nejakej relácie. Síce dokumentárne filmy vybočujú z publicistických šablón, v tomto prípade tomuto filmu sa to náramne hodí a zachováva podstatu dokumentaristiky (byť nestranný) Vo veľkej miere slúži filmu aj strihová skladba, koncipovať toľko nakrúteného materiálu do jednotného celku (ropné spoločnosti, občianská vojna, život chudobných ľudí, návšteva texaskej delegácie) si zaslúži obdiv. Aj napriek jedinému zhliadnutiu zostane v hlave diváka mnoho momentov (paralela kolonizácie Angličanmi a Francúzmi vtedy a teraz, zavádzanie a podpisovanie zmlúv s ropnými spoločnosťami, provokatívny a namyslený Texasan, tancujúci domorodec, plač vojaka alebo žien v miestnej osade nad hrobom muža) -1* Jediné moje negatívum spočíva v tom, žeby film mohol byť kratší o 20-25 min., ja chápem, že režisér chcel v maximálnej možnej miere emocionálne vystihnúť osudy krajiny, lenže od 1.30.30 už to bolo príliš repetitívne a ťažko zapamätateľné. V druhej polovici som našiel, čo mi ani vo sne nenapadlo- autentické zábery vojaka počas bitke občianskej vojny (mŕtve telá, hluk zbraní alebo tankov, hrôza) Vrelo odporúčam tento dokument kvôli svojej téme, myšlienkovému posolstvu, dramaturgiou, strihom a odvahe Huberta Saupera vkročiť do týchto nebezpečných oblastí. (Kto by mal záujem zhliadnuť tento film, link na stiahnutie nájdete v mojom denníčku pod názvom tohto filmu) /80 %/

„Vieš, že ženy po 40tke smrdia.“ Dotyčná osoba, ktorá ma poprosila o tento komentár mi krvopotne tvrdila, že toto je „veľmi dobre urobený film“. Bohužiaľ, očakávania nie vždy spĺňajú realitu. Zaujímavé v akej metaforickej intertextuálnej forme rozoberá ženskú úroveň, alebo jej vlastnú dôstojnosť. Príbeh posadený do správneho obdobia (v čase kedy ženy ešte nemali rovnocenné postavenie ako muži), zápletka dobrá, bohužiaľ koniec predvídateľný, nehovoriac o konci jednotlivých postáv. Prvá 1/4 filmu absolútne geniálne zostrihaná, nič viac nič nemej. Zvlášť by som vyzdvihol herecký výkon Jánosa Kulku (takýto arogantný mocenský typ charakterov mu náramne sedí) Patricia Kovács mi hereckou energiou pripomína Táňu Pauhofovú. Originálny nápad so slabším spracovaním, v tom aký bol vývin postáv (Rózsi Kóbori bol najhorší, spravodlivosť do vlastných rúk nebol najlepší nápad) alebo ukončenia deja. Problém vidím v rozpočte, žiadal by som rovnomerný počet exteriérov a interiérov. Po vizuálnej stránke samotnej téme by viac sedelo to natočiť na 16mm alebo super 16mm negatívnu surovinu (špecifickosť tohto filmu je surovosť a desaturizácia vizuálu). V tomto podaní ma veľmi odrádzala uhladenosť jednotlivých záberov. Jeden z mnoha komorných maďarských televíznych projektov, ktoré získali nespočet cien, bohužiaľ, viac sa o ňom nehovorí. Kto je ochotný/á sa pozerať na komornú atmosféru, post viktoriánske obdobie, dve hysterické charaktery, jeden mladý a naivný a arogantný charakter, tak toto je určitá pre Vás. Jednoznačne odporúčam s pôvodným znením a s titulkami, český dabing nie je dobrý. /65 %/

Recenzia na vyžiadanie. /Videné 2x/ Môžu nás materialistické veci spraviť šťastnými a skutočne slobodnými? Nie, o Georgovom postoji hovorí aj Scorseseho dokument George Harrison: Living in the Material World. V dokumentárnom filme nie je dominantný rozprávač, celú osobnosť Georga opisujú viacerí ľudia. Dokument obsahuje 20% originálneho materiálu natočením Scorsesem (rozhovory Clapton, McCartney, Star, Boyd, bratia Harrisona, Olivia Arias, a atď.) Harrisonové výpovede pozostávali z audiovizuálnych alebo audio archívnych záberov v priebehu 30. rokov. Priznám sa, nikdy som nebol fanúšikom The Beatles, nelákali ma svojou muzikou a iritovali vizážou. Svoje renomé si u mňa zlepšili, až s albumom The Abbey Road. Zaujímavé ako sa kapela z hamburských klubov, cez popovú kapelu (zbožňovanú mladými tínedžerkami), dostala až po sofistikovaú kapelu, ktorá ukázala svetu plnohodnotne hrajúce LP (kde pretransformovali filozofiu toho, že štúdiová nahrávka tvorí kolekciu rovnocenných skladieb s jasne umeleckým, filozofickým a estetickým zámerom, než 2 alebo 3 single) V pamäti mi však vždy zostal jeden člen, o ktorom som sa vždy zaujímal viac ako o zvyšných 3- George Harrison. Rovnako ako JPJ je skrytou zbraňou Zeppelinu, tak pre The Beatles bol George. Čo nové prináša dokument? Zaujímavé pohyby kamier pri rozhovoroch, v dokumentárnych filmoch býva, že rozhovory sú statické, v tomto prípade mierne švenkujúce zábery naberajú na vážnosti témy, zároveň pociťujete osobnejší kontakt s danými respondentmi. Dokument ukazuje aj sympatickú mladú Nemku Astrid Kirchherr, ktorá nafotila nespočet záberov The Beatles počas ich rannej kariéry. Veľkým plusom na prvý pohľad je, že sa práve Scorsese ujal režisérskeho tatku, pri druhom režisérovi by celý projekt s toľkými informáciami spadol do tých najčiernejších vôd dokumentaristickej kinematografie. Ak by som videl pri kreditoch menej známeho tvorcu, alebo politicky dosadeného človeka, ani by som si to nepustil. Scorsese vyobrazil Harrisona ako svojrázneho spiritualistická človeka, ktorý stál pevnými nohami na zemi. Dramaturgia: počas Beatles etapy som sa miestami strácal v tom, akú úlohu zastával Harrison v kapele, viac to bolo o kapele, ako o samotnom Georgovom prínose do kapely. Výborný štart zábery na jeho najbližších ľudí- syn, bratia, Eric Clapton ako si pamätajú na nebohého Harrisona, čo by povedali, ak by tu dnes bol. V prvej časti mi chýbalo, že Scorsese dostatočne nevysvetlil úlohu Harrisona v prvej polovici kariéry the Beatles. Paul McCartney hovoril o všetko, a o ničom. Viac kecal o tom, ako potrebovali šikovného gitaristu do kapely, než podrobnejšie informácie o ich prvom stretnutí. Najväčším klincom pre mňa bola odpoveď Paula: „Samozrejme, bol som jeho kolega, ale nemôžem vám viac povedať.“ Peniaze zarobili, čo by už mohlo ublížiť The Beatles alebo Harrisonovi? Prekážalo mi, že viac o Harrisonovom detstve rozprával Paul, ako jeho dvaja bratia. (druhý brat takmer nerozpráva vôbec, čo je na škodu) Ringo mohol viac informovať o tom ako George prežíval tieto hektické roky popularity, než hystériu mladých tínedžeriek nad celou kapelou. Chýbali mi rozhovory Boba Dylena, viac priestoru by si zaslúžila Pattie Boyd, z jej úst by som sa rád dozvedel, ako ovplyvnila jeho tvorbu, čo stálo za záujmom Georga Harrisona o indický spiritualizmus. Už keď rozoberali osobný život Harrisona, zabudli poznamenať aféru, ktorú mal v roku 1969 so francúzskou modelkou Charlotte Martin (neskôr sa stala priateľkou Jimmyho Pagea), zrejme to už by bolo mimo slušnej hranice. Mimo týchto zlých stránok bolo bohato zdokumentované obdobie sólovky “All things must pass”, alebo vzťah Harrisona ku Indom (aj o tom, že cestu ku inšpirácii našiel George prostredníctvom spiritualistickej filozofie namiesto chemikálie) Prevláda viac negatívnejších stránok, ako tých pozitívnych, najväčší problém vidím v dramaturgii alebo nedostatok dôležitých respondentov. Osobnosť ako Scorsese musí mať určite kontakty na takéto hviezdy z hudobného sveta, tak prečo tam nie je Bob Dylan? Z externých recenzií odporúčam článok Jiřího Angera z webovej stránky Indiefilm.cz. Stále som toho názoru, že za najväčší prínos do hudobného priemyslu odviedol Martin Scorsese ako režisér práve pre videoklip a krátky film Bad od Michaela Jacksona. Týmto krokom zanechal výraznú stopu v populárnej hudbe, o tomto dokumente to nemôžem napísať. /45%/

Krátky komentár: Všetko to začalo smrťou Sharon Tate, čo nové prináša tento dokument, okrem známych informácii, a tvrdení proti tvrdeniu? Vierohodné výpovede právneho zástupcu Romana Polanského, nič viac nič menej. Dopustil sa toho Roman, alebo nie? Pravdu vie Polanski, Samantha a úrady, ktoré nikdy nezverejnia pravdivé informácie na verejnosť. O tom, ako Hollywood, alebo sudca Laurence J. Rittenband chceli potopiť Polanského (malý, cudzinec, má hromadu peňazí, umelecké a kritické uznanie), na to, aby hnil do konca života. Réžia striedma, kamera obstojná, strih chaotický (z jedného momentu pri rozhovoroch sa farebný vizuál stal monochromatickým). Dramaturgiu tolerujem. Viac priestoru by si zaslúžila Samantha aj Polanski. (nezakladať jeho výpovede čisto z archívnych záberov) O tom, že tento škandál poznamenal jeho profesionálnu kariéru na veky vekov je evidentne jasné. Ako filmového tvorcu si musí Polanského každý filmový fanúšik vážiť, pre svoju odhodlanú kontroverznosť témy, geniálnu réžiu, svojskú atmosféru. Pokiaľ chceme hodnotiť Romana ako tvorcu, v tomto kontexte nemiešajme jeho osobný život. (pozeráme jeho filmy, nie jeho osobnostné chyby) Skôr sa pozrite aké životné udalosti predchádzali tomu, prečo si tvorca vyberal špecifické témy. Osobne mám obrovský rešpekt voči Polanského, často analyzujem jeho filmy, študujem scenáre, ktoré napísal sám ako autor, alebo ako spoluautor. Vlastním niekoľko filmových nosičov, aj napriek dobe ilegálneho sťahovania. Skôr by som tento snímok predstavil ako televízny dokument s C skupinou distribúcie (stream, dvd, televízia). Dokument, ktorý neohúri, ani neurazí.Obeť, vinník, útek, 40 rokov tieň tejto aféry prenasleduje Romana, o tomto dokumente nemôžem napísať, žeby ho prenasledoval. Som zvedavý, kedy konečne vznikne hodnotný dokument o Polanskom, nehľadieť na jeho osobné aféry. Viac k tomuto dokumentu nemám čo napísať. /50%/

Recenzia na vyžiadanie. “...na to je už neskoro, ty si myslíš, že Agamemnonovi záleží na vašom manželstve, tu ide o moc.” Za zámienku zakázanej lásky vyvolať vojenský konflikt o moc, aké banálne, keď zistíte, že za všetkým stojí pôvabnosť krásnej ženy. Hovorí sa, že jedným zo znakom hodnotného umenia je to, že na neho ľudia nezabudnú. Na literárne dielo sa nezabudlo ani po 2 tisícoch rokov, zatiaľ čo o filme sa „nešušká“ posledných 10 rokov. V literárnej predlohe popisuje Homér 11 dní v 10. roku vojny. Vo filmovej podobe sa práve táto vojna ešte len začala. Ak by mali tvorcovia zobraziť 100% doslovné spracovanie Iliadu, tak by sa filmári veľmi ťažko doplatili. Všetky tieto detialne odchýlky od literárnej predlohy (postavy, ktoré žijú v predlohe, a zomrú počas deja, vzťah Patrokla a Achillea) boli prispôsobené k tomu, aby bolo možné postaviť kompaktný dramatický príbeh na filmové plátno. Sú to jednoducho finančné limitácie projektu vývojovej fázy projektu, nemá cenu sa nad tým rozčuľovať. Skôr vám priblížim, ako sa scenárista vypracoval kompaktný nasledovný scenár. „… tvoja sláva ide ruku v ruke s tvojou záhubou.“ Všetky vnútorné túžby postáv sú obkolesené spoločným veľkým konfliktom, jeden chce lásku, druhý nekonečnú slávu, tretí bezpečnosť krajiny, štvrtí moc, piaty dožiť sa pokojnej smrti, šiesty pomstu. Je zaujímavé ako na základe jedného konfliktu dokázal scenárista David Benioff vykresliť jednotlivé malé príbehy postáv, a niež by.sa stratil v narácii (inými slovami vo vývoji) deja. Kto zohral akú úlohu pri tomto vojenskom konflikte. Kde chýba pružnosť niektorých scén, nahrádza ju David miestami výbornými replikami („hovoríš, že chceš zomrieť pre lásku, ale nevieš nič o láske, a nevieš nič o smrti.“) Veľmi mi prekážali scény s Paridom a Helenou, aj keď boli kľúčom k celej zápletky vojny. Problém spočíval v tom, že samotné scény sa niesli v melodramatickom duchu, zatiaľ čo hlavný dej bol dramatický. Bolo potrebné zapracovať na detailoch v scenári (replikách, vo výstavbe jednotlivých scén, logická nadväznosť deja, upratať moderné výrazy, ktoré by sa pred 3000 rokmi neobjavili) Za scenár -2* Ďalšou kapitolou, nad ktorou by som sa rád pozastavil, je vizuálna relevantnosť detailov rekvizít. Brnenie, ktoré nosia vojaci sa objavilo omnoho neskôr, kopie ešte neboli vynájdené. 1193 p. n. l. nebolo vynájdené železo, v Tróji sa hrdo nimi bojuje. Tieto detaily sú markantným ukazovateľom toho, že tvorcovia neboli pripravený na tento film, a maximálne to odflákli. Vrchol filmu vnímam scénu (z pohľadu réžie, kamery, hudby, strihu, choreografie) ako súboj medzi Hectorom a Achilleom. Za rekvizity -1* „Predstav si kráľa, ktorý by bojoval sám, to by bolo divadlo.“ Relatívne obstojné herecké obsadenie z podľa hereckej kvality, čuduj sa svete najlepší výkon Brada Pitta aký som videl. Diane Kruger vzhľadom očarujúca, herecky mdlá. Zo všetkých hercov mi najviac zarezonovali Eric Bana ako Hector (nesmierne sympatické, uvedomelá a realistický postava, nespravili z neho dokonalého princa, a má strach z Achillea uvedomuje si jeho neuveriteľnú silu, a čo dokáže s ňou napáchať) a Sean Bean ako Odyseus (tie vtipy, o tom, že všade kde hrá zomrie, mi lezú krkom) Na niektorých profesionálnych recenzných platformách, som sa dočítal o akomsi druhu prehnaného vyznanie filmovej hudby. Filmoví kritici to vnímali ako negatívnu stránku, práve tá heroickosť bola cieľom. S odstupom času vnímam, miestami tento soundtrack ako negatívny jav, a kazí mi celkový dojem. Hudba v klasickej cinematic verzii funguje omnoho kompaktnejšie a dynamickejšie ako v režisérom strihu. Zbory na začiatku, jednoduchý motív na perkusiách pri súboja Hectora a Achillea Nie je tajomstvom, že hudbu pôvodne zložil Gabriel Yared, po rokoch bolo možné vypočuť pôvodný soundtrack. Ten sa mi omnoho viac páči, pôsobí menej heroicky a umelecky, svojou náladou sedí vierohodnejšie do vsadeného obdobia. Malú ukážku si môžete vypočuť tu-- > https://youtu.be/xQ7JRl1fHfY) Nie, žeby hudba Yared bola zlá, nebola vhodná pre komerčného diváka. Theatrical cut: Strihač Peter Honess zachránil film o katastrofy trójskeho rozmeru, práve jemu sa podarilo ukočírovať dobré tempo filmu. Hudba omnoho lepšie funguje so strihom. Dynamickejšia narácia príbehu. V princípe dabingu odviedli dobrú prácu, pre autenticitu diváckeho zážitku odporúčam pôvodné znenie. Režisérsky strih: ponúka detailnejšie vysvetlenia jednotlivých postáv. Prečo Achilles bojoval proti Boagriovi, zvysoka sa mohol vykašľať na tých bežných vojakov. O tom, koľko bratov stratia Andromache, manželka Hectora vo spartských vojnách. Je vidieť obnažené prsia Diany Kruger. Neobsahuje scénu, kde Paris hovorí Helene o svoju bezmocnosti. (zašíva mu ranu na nohe) Krvavejšie a drsnejšie dobitie trójskej pláže Myrmidonami, alebo plienenie Tróje Grékmi (očakávajte vraždenie žien a vyhadzovanie detí z okien) Verdit: „...pamätaj, v koľkých piesňach budú spievať o tvojom hrdinstve” ja osobne vôbec nebudem ospevovať tento film, pretože scenáru chýba dramatická invencia, melodramatickosť scén Parida a Heleny, historická nespernosť zbraní, nespočet striptárskych chýb. Hollywoodsky film pre hollywoodskeho diváka. Hudba omnoho lepšie funguje v kinovej verzii. Ak sa niekto odváži na tento film, odporúčam kinovú verziu v pôvodnom znení. Tvorcovia zarobili penaize, kritiky si vyškriabali vlasy, do kultúrne dedistva by som tento film nezaradil. Filmárčina chátra v tomto filme, a to biedne! Kto naozaj film chce, tak kinovú verziu→ (https://ulozto.cz/file/RzuIQDqKskUZ/troja-troy-theatrical-cut-2004-1080p-cz-dub-mkv) a titulky (https://www.titulky.com/Troy-66937.htm) Pre doplnenie odporúčam recenziu Vladimíra Kureka na webovej stránke kinema.sk, nájdete ju v sekcii ext. recenzie. Za rozpočet 175,000,000 dollárov je to mizerný výsledok, +1* za strih. /35%/