1mArc0

POSLEDNÁ KLASIKA! Andrej Tarkovskij sa psychologicky pohráva s divákom na jednej z najvyšších a najnáročnejších úrovni svojej kariéry, a čo vôbec celej kinematografie. Rukopis tohto režiséra je priam neuveriteľných akonáhle uvidíte jeho „pohybujúce sa obrázky “ rozpoznáte, kto to v skutočnosti a tomu sa hovorí filmárskej umenie. Tie, ktoré sme mali/majú ako David Lynch, Alfred Hitchock, Ingmar Bergman. Jeden z absolútnych skvostov celosvetovej kinematografie. Čo viac si môže človek priať? Geniálne napísaný scénar, geniálna réžia, mystická hudba, herecké obsadenie tých najväčších kvalít, ktoré v tej dobe. Tarkovskij ukazuje ako má vytvoriť ultimátny svet, kde má on svoje pravidlá a tie pravidlá vytvárajú poetické umenie cez aké možne aspekty filmu. Zaručene neodtrhnete oči od tohto filmu. Všetci umelci sú zvláštny. Umelecké dielo od zvláštneho. Mnoho ľudí (čo nechápe skutočnému umeniu) má v sebe ten stereotyp, že byť zvláštnym znamená divným, bláznivým. To, že umelecké dielo nespadá do zaužívaných šablón, nerobí z teba odpadlíka. Budete vy pripravený na Stalkera? To, čo predvádzal Andrej svetu medzi rokmi 1975- 1979 je na neuverenie. /100 %/

Tarkovskij v 60. rokoch znamenal rovnakú revolúciu, akú predviedol Einzenštajn v 20. rokoch so svojou montážou. Pre tých, ktorý nepoznajú Tarkovského, sa radí medzi najlepší režisérov sveta, s vysokou výpovednou a vizuálnou hodnotu jeho filmy sa vyznačujú citlivosťou, atmosférou, filozofiou, náročnou. „Povedz mi ak sú ľudia arogantní alebo nie? Silne nabitá nábožensko-umelecká freska o maliarovi ikon. Jednoduchý a priamočiary dej sprevádzaný pomalým tempom, natočený rafinovaným a zložitým spôsobom, to by nebol Tarkovskij. Film rozdelený do malých kapitol, malá pekne sfilmovaná kniha. V scenári dávali dôraz na spiritualistickú stránku hlavného protagonistu. Historické dôkazy a časové zameranie, ktoré sú ako tak založené na reálne podložených faktoch (dvojici scenáristov zaslúžime veľkú vďaku, za preberaním sa nespočetných životopisných biografií). Nikdy, by nechcel priamo priblížiť krutosť danej dobe (ktorá doba nie je krutá), časové zadanie, bolo lepším sprostredkovateľom danej myšlienky, žeby ruská diktatúra bla hlavným zdrojom inšpirácie na vyloženie formy daného filmu. Reálne podložený scenár na postave, ktorá skutočne žila. Andrei Rublev bol ortodoxnej cirkvi rovnako veľký, ako Ján Pavol II. Hlavný predstaviteľ Anatoliy Solonitsyn, ktorý si zahral takmer vo všetkých sovietskych filmov, tu to zahral najlepšie (priznanie postave Danielovi, scéna v bielej kaplnke, zvonica), nie je to o tom, že mu tá postava sadla, Tarkovskij presne vedel , koho obsadzuje do takejto úlohy. Výborná práca s kamerou, veľké celky, detaily, veľké detaily. Špecificky vybrané miesta, premakané kostými (hlavne prvý traja predstavitelia), historické dogma, atmosféra z toho chrlí, ako sa len dá. Škoda, že toto bol posledný čiernobiely film Tarkovského, pretože toto bolo iné dobrodružstvo. Nie je to o tom, že niekomu nesedia historické filmy, tu to nebolo zámerom autora. Tu sa začína Tarkovskij pohrávať s kompozíciami postáv, ktoré vykvitli do krásnych ruží v neskorších filmov. Je dobré, že Tarkovskij obsadil svoju ženu Irma Rauch, ktorá si aj napriek absencii dialógov a miesta vo filme vyslúžila prestížne miesto, za ktoré bola v roku 1970 ocenená najlepší zahraničný ženský výkon. Krásny monológ o ľudskej duši a viere vo 1 hod. a 25. minúte /scéna, kde sa ťahá muž na kríži, následné ukrižovanie ponúka režisérsky, kamerový a strižný malý majstrovský kúsok). Z vlastnej skúsenosti viem môžem divákovi potvrdiť, že sa tu potvrdilo, režisér nie je len od toho, aby buzeroval štáb a hercov, skôr aby ich podporoval a viedol. Zvláštná paradigmitická, a súdobé chorály len dotvárajú danú atmosféru. Odporúčam si pozrieť director´s cut, pretože to skutočné stojí za to. Osobne neľutujem kúpu DVD. Historikov, filmofilov a rusofilov. Filmová klasika a odysea. /100 %/

Mystické, temné, hlboké, filozofické..  Niekedy býva paradoxom, že tie najväčšie skvosty kinematografie vytvoria ľudia bez formálneho, akademického vzdelania. Prax samotná bola školou režiséra. František Vláčil mal výrobné pozorovacie a logické schopnosti. Tieto atribúty sa odzrkadlili na všetkých tvorivých stránkach filmu. Socialisti na základe ideologických konceptov marxizmu tento film uložili do trezoru, pretože príliš sarkastickým spôsobom poukazoval na problémy cirkvi. Neortodoxná dramaturgia, divák sa veľmi rýchlim spôsobom dokáže  zorientovať, kto je na strane Pohanov a Kresťanov.  Režisér zároveň nepoukazuje na to, kto je dobrý a zlý. Veľa štylizácie v narácii príbehu (čo vypovedá o voľnom spracovaní predlohy Vladislava Vančuru) a invenčne koncipovaný zvukový dizajn (na mňa echo v dialógoch pôsobí ako hlas svedomia). Výrazne stredoveký dojem dodáva hudba Zděnka Lišky a to v podaní zboru a komorného orchestra. Tu je presná ukážka toho, že na dobrý film netreba kvantum peňazí, ale správne využité, dobré nápady.  Markéta Lazarová spolu s filmami ako Vtáčikovia, siroty a blázni; Majster kat; Zbehovia a pútnici alebo Údolie včiel sú názornými príkladmi toho, že kinematografia Československa bola v 60. rokoch na svetovej úrovni. Je zázrak, že socialisti tento film úplne nezničili a dochoval do takej podoby akú poznáme dnes. Veľká škoda, že sa zvuková stopa filmu nedochovala v plnej štvorstopovej podobe.  Osobne by som rád videl nevyužitý materiál, prečítal si literárny a technický scenár k filmu.  Na nepríjemné 2 ročné nakrúcanie spomína aj predstaviteľka Markéty Lazarovej, Magda Vašáryová v tomto rozhovore. Toto nie je film, ktorý si pustíte každý deň. Nie preto, žeby bol zlý ale svojou témou je náročný na pochopenie. Film pre diváka, ktorý pristupuje k filmu ako ku serióznemu umeleckému dielu! Pripájam sa k názoru kritikom, ktorí zaradili Markétu Lazarovú ako najlepší český film. Koho oslovil tento film, odporúčam si zakúpiť edíciu od Criterion Collection, obraz a zvuk je skvostne zreštaurovaný.