GTS_PUNK

Hovoriť o tomto seriáli z produkcie streamovacej služby Hulu z roku 2019 iba ako o ďalšom diele spisovateľa Johna Greena, v ktorom tínedžeri riešia ťažké témy a zomierajú, sa môže zdať príliš prísne, ale je to tak. Príbeh z prostredia svojskej internátnej školy so sebou prináša prakticky všetky možné klišé, ktoré sa dajú od podobného počinu očakávať. Mladí ľudia v ňom sú vykreslení ako príliš hĺbaví, zaoberajú sa vlastnou existenciou, hľadaním svojho miesta vo veľkom svete, traumami, láskou, sexom, alkoholom. Seriálu takisto nechýba diverzita postáv, zakomponovanie LGBTQ roviny, ako aj kritika patriarchátu. Kto vie, či by v roku 2005, v ktorom sa príbeh seriálu odohráva, mladí rozoberali témy o "zlom patriarcháte", ale prosím. Seriál tohto typu zrejme musí byť poplatný dobe svojho vzniku. A to nie je myslené ako kritika, ale iba ako strohé konštatovanie. Koniec koncov, kvalitu diela to zásadným spôsobom neovplyvňuje. Predovšetkým prvá polovica osemdielneho počinu je dobre zvládnutou a divácky atraktívnou coming of age záležitosťou, ktorá skutočne dokáže zaujať. V druhej polovici celková kvalita klesá, čo je dôsledkom prílišného zameriavania sa na konkrétne postavy či hľadania odpovedí na otázky, ktoré so sebou prinášajú udalosti v rámci deja. Plusmi seriálu podľa Greenovej predlohy sú atypická výprava (stredná škola ako miesto síce nie je atypická, ale fyzické zasadenie školy v tomto prípade je), solídne herecké obsadenie, ktoré vie dobre "predať" svoje postavy, ako aj výborný výber hudby. Seriál môže poslúžiť aj na nepriame odporučenie kníh, ktoré sú v ňom spomenuté, a zaujímavé sú aj posledné slová - citáty, ktoré v ňom zaznievajú. Looking for Alaska nesie všetky znaky typického tínedžerského seriálu. Mnohé klišé, ktoré sa v ňom vyskytujú, však automaticky neznamenajú, že ide o zlé dielo. Niečím je dobré, niečím menej. Niečím diváka príjemne prekvapí, niečím ho prinúti krútiť hlavou a gúľať očami. Keď sa teda divák pozrie na tento seriál ako na celok, uvidí jasnú odpoveď - priemer, ale rozhodne pozerateľný.

Krátkometrážny dokument Zuzany Piussi z roku 2007 o zániku pôvodného nezávislého a experimentálneho bratislavského divadla Stoka, na ktorého mieste dnes (k roku 2023) stojí vonkajšie parkovisko nákupného centra Eurovea. Režisérka skrz vlastnú výpoveď, ktorá sa pre jej hrozný hlas (sorry not sorry) počúva len veľmi ťažko, ako aj výpovede zakladateľa divadla Blaha Uhlára a hercov, ktorí v ňom zvykli hrávať, reflektuje históriu tohto kultúrneho priestoru. Vo výpovediach sa stretávajú dva primárne postoje - jedna strana (majorita) kritizuje Uhlára, tvrdí, že jeho "kult osobnosti" nakoniec viedol k zániku divadla, druhá strana (minorita) sa ho zastáva. Piussi je viac-menej v úlohe nestrannej pozorovateľky a samotný Uhlár si vyčíta vlastnú naivitu, pre ktorú v roku 1969 neemigroval. O divadle ako takom, o jeho širšej histórii, prípadne o inscenáciách sa však divák nemá možnosť veľa dozvedieť. Stoka - Epilóg aj z toho dôvodu pôsobí skôr ako akési vyrovnanie sa malej skupiny ľudí, ktorých Stoka spájala, s tým, že pôvodnej Stoky už viac niet. Musela ustúpiť architektonickému pokroku. Divadlo zmizlo, čím však nepriamo pomohlo kultúre - vďaka zmiznutiu ohyzdných budov z bratislavského nábrežia/centra sa skultúrnil verejný priestor. Či sa to niekomu páči, alebo nie. Dokumentárny film neveľmi výrazný, obsahovo veľa nehovoriaci, s hroznou kamerou a ešte horším hlasom Zuzany Piussi.

Nazeranie režiséra Maroša Beráka na bizarné a nanajvýš nesympatické fungovanie zjavne multimarketingovej spoločnosti Save Max pod vedením kindermanažéra Viktora, človeka víťazného. Človeka do seba zahľadeného, presvedčeného o svojich schopnostiach (ak nejaké v skutočnosti vôbec má), ale hlavne manipulujúceho s tými, ktorí pod ním "pracujú". Typickú pyramídu na štýl OVB tu Berák za necelých dvadsať minút "vyzlieka donaha", pričom vrstvu po vrstve ju pomáha odhaľovať práve Viktor skrz svoje myšlienky, slová a správanie. Keď si divák uvedomí, že firemné mítingy, ktoré má možnosť v dokumente sledovať, sú skutočné, nie iba vystrihnuté zo zlej komédie, mrazí a znechucuje z toho zároveň. Berák sa v podstate ani veľmi nemusí snažiť, pretože skvelý materiál (z dokumentárneho hľadiska) mu vzniká prakticky sám, bez akejkoľvek roboty. Viktor, človek víťazný je bizár za bizárom. Rozhovory so zamestnancami pôsobia, ako keby za kamerou stál Viktor s nabitou zbraňou, a všetko ostatné je takisto niečím, čo sa bežne nevidí. Našťastie. Referencie na dnes už na Slovensku neexistujúcu franšízu Save Max, ktoré sa aj po rokoch dajú nájsť, sú výborným doplnkovým čítaním k Berákovmu filmu. Vymývanie mozgov a moderná forma otroctva. Ktovie, ako nakoniec dopadol samotný Viktor, človek víťazný. Každopádne... Džús!

Krátkometrážny dokumentárny počin režisérky Zuzany Piussi o fungovaní policajnej jednotky rýchleho nasadenia - kukláčov - zo začiatku milénia. V dokumente sa pomerne zaujímavý námet pretvára do podoby, ktorá v konečnom dôsledku zobrazuje minimálne konkrétnu skupinu policajtov ako nie veľmi efektívnu jednotku. Divák má na relatívne malej ploche možnosť vidieť "výmet" - zásah v podniku na Obchodnej ulici v Bratislave, vyjadrenia kapitána aj radového člena jednotky, ako aj "vydarený" zásah, pri ktorom je zadržaný nesprávny človek. Obraz o policajnej práci (v čase vzniku dokumentu) to síce nevytvára celistvý, ale načrtá isté kontúry, obzvlášť vďaka vyjadreniam, ktoré v dokumente zaznievajú. Výmet stavia na ručnej kamere s retro zeleným nočným videním a laicko-infantilných otázkach Zuzany Piussi s ustráchane znejúcim hláskom. Námetovo zaujímavé, v praxi priemerné. Plusom filmu sú určite dobové zábery z viacerých lokalít v Bratislave, aj keď výprava je v tomto prípade skôr náhodná.

Veľdielo zlatého fondu svetovej kinematografie režiséra Victora Fleminga (a ďalších, ktorí mu s ním pomáhali) z roku 1939, odohrávajúce sa pred, počas a po americkej občianskej vojne Severu proti Juhu, patrí k najoceňovanejším filmom histórie. Zároveň ide o takmer štvorhodinový, príbehovo nie natoľko zaujímavý, dosť vyčerpávajúci počin, ktorý sleduje predovšetkým postavu Scarlett O'Hara (Vivien Leigh), snažiacu sa počas života získať priazeň hneď niekoľkých mužov. Časy, ktoré snímka zachytáva, sú z pohľadu amerických južanov neraz výrazne glorifikované. To však nie je najväčším problémom, ktorý tento film trápi. Nech už k primárne Flemingovmu dielu pristupujú znalci kinematografie a historici akokoľvek, nič to nemení na tom, že ide do značnej miery o dielo kvalitatívne nadhodnotené. Takmer štvorhodinová "nálož", primárne stavajúca na vlečúcich sa túžbach, budovaniach a rozpadaniach O'Hariných vzťahov, totiž prakticky nikdy nezačne poriadne príbehovo baviť, čo sa podpisuje na tom, ako v konečnom dôsledku divák vníma celý film. Až príliš teatrálne dobové hranie väčšiny protagonistov celej veci takisto nepomáha. Romancu na juhu v časoch, ktoré už dávno odvial vietor (zjavný dobový sentiment tvorcov), chce film zachytiť takmer až románovým spôsobom - vykresľuje každý detail a v podstate zbytočne iba predlžuje celkovú minutáž. Z vojny Severu proti Juhu divák vidí iba minimum, vníma ju predovšetkým prostredníctvom prežívania hlavnej ženskej postavy. Flemingova snímka veľa dobrého ponúka, niečo sa jej však musí nechať. Vďaka farebným Technicolor kamerám dokáže výborne vyniknúť výprava, ktorá je tým najlepším, čo tento film ponúka. Viac než dobre zvládnutá pestrosť interiérov a exteriérov je tak jednou z mála vecí, ktorú môže divák obdivovať. Najhoršie to nie je ani v prípade dobových hereckých kostýmov. Gone with the Wind, nech už je po rokoch od svojho vzniku vnímaný pre to či ono akokoľvek, nie je dobrým filmom predovšetkým pre svoj nezaujímavý romanticky ladený príbeh, zbytočne natiahnutý na dlhočizné skoro štyri hodiny. Napriek tomu, že po technickej stránke dokáže stále zaujať, divák z jeho sledovania veľký pôžitok nemá.

Moderná história Taiwanu je plná politického napätia. Dianie na tomto ostrove krátko po druhej svetovej vojne si vo svojom filme z roku 1989 všíma aj režisér Hsiao-Hsien Hou. Viac než príbeh jednej rodiny, ktorá v Houovom diele vystupuje v popredí, sú dôležitejšie dejinné udalosti v "pozadí", ktoré sú skutočnou hybnou silou celej snímky. Od nich sa totiž zároveň odvíja dej, ktorý divák priamo sleduje. Vplyv doznievajúcej vojny či nástup Bieleho teroru zasahujú do života jednej a tisíc taiwanskej rodiny. Režisér Hou sa v nie najkratšom a ani obsahovo najľahšom filme, do veľkej miery stavajúcom na sile statickej kamery a interiérových záberoch, snaží vysporiadať s taiwanskou minulosťou krátko pred polovicou dvadsiateho storočia. Aby divák snímku naplno ocenil, musí sa zrejme zaujímať o historické súvislosti, ktorými sa Houovov počin zaoberá. To však neznamená, že "laik" si nemôže vo filme nájsť niečo, čo ho zaujme. Práve naopak. Veľmi výrazným, ba dokonca možno povedať najvýraznejším prvkom celého príbehu, respektíve filmu ako takého, je zachytenie postupného vývoja vzťahu medzi hluchým Wen-chingom (Tony Chiu-wai Leung) a Hinome (Shu-fen Hsin). V tejto rovine príbehu vie Hou veľmi dobre a citlivo pracovať s postavami, vďaka čomu dokáže vzťah medzi nimi naplno vyniknúť a prekonať všetko ostatné, čo snímka ponúka. Bei qing cheng shi nepatrí k dielam, ktoré si človek pustí, ak chce takpovediac "vypnúť". Film režiséra Houa totiž na diváka vyrukuje s pomerne náročnou minutážou a rovnako náročným historicko-politicko-dramatickým príbehom, na ktorého pochopenie je potrebné chápať dejinné súvislosti Taiwanu a Číny. Príbeh jednej rodiny na konci štyridsiatych rokov dvadsiateho storočia má čo povedať, ale rozhodne nie je pre každého.

Haruka Kotoura to nikdy nemala ľahké. Pre svoju schopnosť čítať ľuďom myšlienky sa večne dostávala do problémov, čo vyvrcholilo až odchodom jej matky a rozpadom najbližšej rodiny. Na novej strednej škole, kam Haruka nastupuje, sa zdá, že problémy budú pokračovať. Keď však stretne Yoshihisu Manabeho a členov klubu mimozmyslového vnímania, ukáže sa, že aj niekto ako Haruka si môže nájsť priateľov. A možno aj čosi viac. Dvanásťdielne anime štúdia AIC Classic z roku 2013 je veľmi príjemným mixom viacerých žánrov, ktorého ťahúňom je predovšetkým pätica hlavných postáv. Haruka, Yoshihisa, ale tiež Yuriko, Hiyori a Daichi sa dostávajú do vtipných situácií, často hraničiacich s ecchi (aj keď nie úplne v pravom slova zmysle), vďaka ktorým sa divák dokáže dobre baviť. Zaujímavé je príbehové rozdelenie seriálu. Zatiaľ čo prvá polovica sa dotýka Harukinej minulosti a pomerne náhodných dobrodružstiev na strednej škole, druhá polovica so sebou prináša serióznejší, kriminálne ladený dej. Hoci to kvalitatívne anime prakticky neovplyvňuje, ide o zmenu citeľnú, ktorá sa podpisuje aj na úbytku humoru. Kotoura-san je ako celok do veľkej miery odľahčeným dielom, aj keď miestami príbehovo koketuje so serióznosťou. Diváka dokáže baviť predovšetkým vďaka postavám a interakciám medzi nimi, obzvlášť ak ide o interakcie medzi Harukou a Yoshihisom, respektíve Hiyori a Yoshihisom. Tie dokážu vyniknúť aj vďaka skvelej animácii a dabingu. A na zahodenie určite nie je ani hudobná stránka tohto anime. Nie však vo chvíľach, keď Haruka "spieva" v karaoke.

Eroticko-romanticky ladená snímka režiséra Jeana-Jacquesa Annauda z roku 1992, vychádzajúca z poloautobiografickej predlohy spisovateľky Marguerite Duras, je príbehom z exotickej Indočíny v dvadsiatych rokov dvadsiateho storočia, kde sa stretávajú 15,5-ročná Francúzka (v skutočnosti 19-ročná Jane March) a 27-ročný čínsky zbohatlík (Tony Leung Ka-fai), ktorí spolu prežijú krátky románik. Annaudov film kladie dôraz nielen na zachytenie tohto zakázaného "vzťahu", vyznačujúceho sa ako vekovými, tak aj rasovými a triednymi rozdielmi, ale do veľkej miery sleduje aj prežívanie postavy mladej bezmennej Francúzky. Tú si všíma práve vo veku zmien, kedy musí čeliť mnohým vnútorným aj vonkajším rozporom. Popri viacerých naturalistických sexuálnych scénach je práve zameranie sa na prerod jej postavy najvýraznejším prvkom, aký snímka ponúka. Minimálne navonok. Prítomnosť postupne rastúceho napätia medzi ňou a jej rodinou, medzi ňou a Číňanom, ako aj voči sebe samej, je citeľná, ale po obsahovej stránke diváka až tak veľmi zaujať nedokáže. Dramatickosť ako taká síce filmu nechýba, ale v kontexte celého príbehu s dôrazom na Francúzku (ale v podstate aj na všetky ostatné postavy a celkové dianie) nevyniká do takej miery, aby patrila k jeho plusom. Nie je zlá, nie je ale ani najlepšia. Dramatická stránka je v Annaudovom filme skôr priemerná, pričom taký je v konečnom dôsledku aj celý film. L'Amant síce hrá "lolitovskú" kartu, ale, možno prekvapivo, nevyznieva až tak kontroverzne. Napriek neskrývanému zobrazeniu sexu "násťročnej" pôsobí Annaudova snímka predovšetkým ako historicko-romantická dráma. Zachytenie dobovej Indočíny je najlepšou stránkou filmu, pričom s odstupom ju nasledujú postavy, ktoré sa v ňom vyskytujú. Príbehová stránka v tomto prípade na diváka však veľký dojem nerobí. A to je škoda.

Sú filmy dobré a sú filmy zlé. A potom sú tu ešte Démoni režiséra Róberta Švedu z roku 2007. Poviedkový film - príbehy o troch odlišných ženách v čase Vianoc. Každá z nich rieši odlišné vzťahové problémy. Námet pomerne jednoduchý, zo života, tvárny materiál, s ktorým sa dá pracovať. Na prvý pohľad určite. Ale výsledok? Dielo, ktoré nielenže vyzerá ako zlý výstup z Vysokej školy múzických umení, ale ono ním dokonca v praxi aj je. Každá z troch poviedok je po obsahovej stránke nanajvýš nezaujímavá, žiadna z nich nie je príbehovo ani len trochu pútavá, všetky sú takmer diváckou tortúrou. Scenáristicky slabé ako niekoľkodňový čaj. Ale dobre, zlú príbehovú stránku by bolo možné ospravedlniť v prípade, ak by to Švedov film dokázal kompenzovať inde. Lenže na čokoľvek dobré tu môže divák čakať márne. Snímka totiž nedokáže zaujať ani po hereckej stránke (výnimkou je nahá Vica Kerekes, ktorá je bezpochyby tým najlepším, čo tento kvalitatívne zúfalý počin ponúka), tobôž po stránke technickej. Jedným zo znakov Švedovho diela je hrozná, roztrasená (možno autorský zámer, ale príšerný výsledok), ba až amatérsky pôsobiaca kamera. Aj keby sa netriasla, vidno na nej jasné znaky takmer až študentského filmu. Názov Démoni k tejto snímke na prvý pohľad nepasuje. Ak však divák zvládne strastných 105 minút, dáva názov jasný zmysel. Nie preto, že by poviedky vo Švedovom filme rozprávali o nejakých osobných démonoch jednotlivých žien, ale preto, že Démoni môžu diváka mátať ešte veľmi dlho. Filmový ekvivalent waterboardingu, ktorý dokonca nie je ani trochu schopná zachrániť Vica Kerekes. A to už je čo povedať.

Marhuľový ostrov režiséra Petra Bebjaka z roku 2011 príbehovo zachytáva pohľad na krátky životný úsek jednej ženy (Szidi Tobias), ktorá sa ocitne v milostnom trojuholníku s dvoma bratmi - Jancsim (Peter Nádasdi) a Lajcsim (Attila Mokos). Vnútorné aj vonkajšie citové rozpory a nerozhodnosť nakoniec vedú k udalostiam, ktoré nemožno zvrátiť. Bebjakov film je rozporuplným počinom. Ani nie tak pre svoj námet, ale skôr pre spôsob, akým je v praxi realizovaný. Ako možno vidieť, ide o snímku dvoch polovíc. Zatiaľ čo tá prvá sa nesie vo viac-menej odľahčenom duchu, pričom miestami dokonca pripomína komédiu, odohrávajúcu sa na slnečnom juhu Slovenska (aj vďaka dookola znejúcej otravnej melódii), druhá polovica je oveľa serióznejšou, ba dokonca temnejšou záležitosťou, z ktorej mizne slnko a vystupuje mráz. Po vizuálnej stránke ide o veľmi dobrú zmenu, ktorá však rovnako dobre ani zďaleka nevyznieva v príbehu. Takáto náhla otočka je síce do značnej miery neočakávaná, ale plot twist tohto charakteru sem akosi nepasuje. Tvorcovia si mali vybrať jeden z prístupov, buďto komediálny alebo seriózny, a držať sa ho v rámci celého filmu. Výrazná zmena v smerovaní príbehu síce môže v niektorých prípadoch fungovať, tento Bebjakov počin k nim však nepatrí. Dá sa povedať, že dejový zvrat v tomto prípade dokonca celej snímky v konečnom dôsledku kvalitatívne ubližuje. Aké sú jej plusy? Jedným z nich je určite výprava. Príbehové zasadenie do oblasti južného Slovenska, do slovensko-maďarského priestoru Žitného ostrova, medzi obilné polia a ovocné stromoradia, je pomerne unikátne a vizuálne jednoznačne atraktívne. Najhoršie takisto nie je ani herecké obsadenie, ktorému dominuje trojica hlavných protagonistov. Marhuľový ostrov však, bohužiaľ, dopláca na svoj príbeh, respektíve jeho podanie. To, čo so sebou obsahovo prináša, jednoducho nedokáže správne fungovať. A to je škoda, pretože obe polovice filmu sú ako samostatné celky kvalitatívne relatívne obstojné.