GTS_PUNK

Malé zlaté slnko režiséra Radima Cvrčeka z roku 1981 je typickou ukážkou socialistického televízneho filmu pre deti a mládež. Rozsahom krátky a príbehovo neveľmi pútavý počin sleduje ôsmačku Vieru "Viku" Matúšovú (Andrea Turzová), ktorú vyberú, aby hrala hlavnú postavu v povstaleckom filme. S tým prichádzajú nielen herecké patálie, ale tiež problémy v školskom kolektíve a medzi priateľmi. Ale ako to už v podobných príbehoch býva, nakoniec sa všetko na dobré obráti. A k tomu sa Vika ešte aj spriatelí s jej idolom Michalom Dočolomanským. Dielo režiséra Cvrčeka stavia na pomerne jednoduchých motívoch a ponúka jednoduché riešenia, ku ktorým vedie zdanlivo komplikovaná, ale v praxi jednoduchá cesta. Film sa zameriava na dospievanie, silu priateľstva a dodržiavanie sľubov. Z hereckého hľadiska stojí na prevažne detských protagonistoch, ktorí predvádzajú výkony adekvátne veku a schopnostiam, čo znamená, že diváka veľmi nenadchýnajú. Pri niektorých detských hercoch dokonca možno hovoriť o tom, že  ich vystupovanie pôsobí minimálne trochu otravne. Diskutabilné je tiež použitie pohyblivých kresieb naprieč filmom, ktoré nepôsobia najlepšie. Malé zlaté slnko svieti slabo, ale našťastie aj pomerne krátko. Typický rukopis socialistickej televíznej produkcie, hoc v tomto prípade neponúka príbehovo výraznejší počin, zaujme aspoň výpravou, ktorá v podobne ladených snímkach zachádza na sídliská či do škôl, ponúkajúc tak unikátny súdobý pohľad na ne.

Na dievčenskú strednú školu plnú delikventiek Majisuka Gakuen prichádza nová študentka Sakura Miyawaki (Sakura Miyawaki). S jej príchodom sa do školského prostredia vracia aj príbeh v poradí štvrtého seriálu so značkou Majisuka Gakuen, odpremierovaného v roku 2015 na japonskej Nippon TV. Hneď v úvode je potrebné skonštatovať, že v porovnaní s troma predchádzajúcimi seriálmi ide celkovo o kvalitatívne veľmi podpriemerný počin, ktorý tentokrát nevyniká ani z príbehového hľadiska ani postavami a ani prakticky ničím iným. Divák má pri sledovaní seriálu - tentokrát dokonca aj s kratšími epizódami - pocit, že dielo sa príbehovo snaží byť akousi poctou pôvodnému seriálu. Teda, buď poctou alebo v rámci neho existujú značné podobnosti, ktoré tak so sebou neprinášajú prakticky žiadnu originalitu. Snaha Sakury dostať sa na hierarchický vrchol strednej školy plnej bitiekchtivých delikventiek, sa až nápadne podobá príbehu o Atsuko Maede (Atsuko Maeda) z prvého seriálu. Ona príbehová podobnosť by v konečnom dôsledku až toľko nevadila, ak by seriál dokázal diváka zaujať. Lenže to sa nedeje. Príbehová stránka je plochá a nevýrazná, nijak neprekvapuje. A čo je snáď ešte horšie, ploché sú aj postavy. To, čo prakticky zdobí všetky tri predchádzajúce seriály, teda jedinečné a zaujímavé protagonistky, v tomto prípade chýba. Malé náznaky a potenciál postáv sa síce sem-tam objaví, ale veľmi rýchlo zanikne. Seriálu výraznejšie nepomáhajú ani krátke hosťovania postáv z predchádzajúcich troch seriálových počinov. Sú totiž iba epizódne a tým pádom prakticky zanedbateľné. Majisuka Gakuen 4 je sklamaním, ktoré sa kvalitatívne nepribližuje svojím predchodcom. Ide o celkovo nevýrazné a podpriemerné dielo, ktorého desať epizód neponúka v podstate nič, čo by stálo za to vidieť. Či už z hľadiska príbehu alebo postáv. A to je škoda.

Na úvod snáď len toľko, že ak by si divák namiesto tohto filmu pozrel dokument o Caligulovi a následne porno, pravdepodobne by mu to dalo viac, než počin talianskeho režiséra Tinta Brassa z roku 1979. Otvorene zamaskovať regulárne porno ako historickú drámu (a natiahnuť ho na dve a pol hodiny) by možno pri iných tvorcoch prekvapilo, pri pohľade na Brassovu režisérsku filmografiu ani veľmi nie. Hoci je nahota a erotika v snímke prítomná hneď od začiatku, s výskytom a predovšetkým množstvom tvrdého sexu to tvorcovia postupne stupňujú. Nemožno sa preto čudovať zobrazeniu masových orgií, ktoré kvázi predstavujú vyvrcholenie (no pun intended) Caligulovej (Malcolm McDowell) despotickej vlády a zároveň príbehu celého filmu. Ak sa však divák (ťažko, ale predsa) dokáže odosobniť od pornografického obsahu, nie je to s Brassovým filmom v konečnom dôsledku najhoršie. Dá sa povedať, že niektorými prvkami dokonca príjemne prekvapuje. Najväčším pozitívom je pravdepodobne herecký výkon Malcolma McDowella. Ten sa síce zo začiatku javí ako príliš teatrálny, pričom sa zdá, že bude skôr slabinou. S postupne plynúcim dejom a charakterovým vývojom postavy Caligulu, ktorého pred zrakmi divákov naplno zožiera moc, sa prejavuje zdanlivo prehnaná teatrálnosť ako veľké plus. McDowellova mimika, gestá a vystupovanie razom umožňujú do maximálnej možnej miery vyniknúť postupnej premene despotického rímskeho vládcu. Okrem hereckého výkonu hlavného protagonistu dokážu vo filme zaujať takisto kostýmy, ktorých je vzhľadom na množstvo hercov (a ešte väčšie množstvo scén, v ktorých v podstate nikto žiadny kostým nepotrebuje) požehnane. Pochvalu si zaslúžia aj kulisy a výprava. Caligola nie je filmom pre celú rodinu. Caligola je porno. A Caligola sa popritom snaží byť aj historickou drámou. Do akej miery je snímka historicky presná, divák v pozícii historika-amatéra iba ťažko posúdi. Počin Tinta Brassa nie je jednoduché hodnotiť. Na jednu stranu príjemne prekvapuje, na stranu druhú treba povedať, že sledovať dve a pol hodiny v kuse porno je "záhul". Preto je na posúdení každého diváka, či lepšou voľbou nie je iný, skutočne historický film.

Snímka režiséra Hiroshiho Teshigaharu z roku 1966 je síce vo všeobecnosti označovaná ako sci-fi s dokonca hororovými prvkami, ale oveľa výraznejšími sú v nej dramaticko-filozofické prvky, ktoré sú, podobne ako tvár hlavnej postavy pána Okuyamu (Tatsuya Nakadai), na prvý pohľad skryté. V príbehu filmu, patriaceho do japonskej novej vlny, ich však divák môže postupne vnímať. Hlavné témy, s ktorými film pracuje, sa dotýkajú predsudkov, vzhľadu jednotlivca v uniformnej spoločnosti, potláčania individuality, anonymity, ale tiež japonských snáh vyrovnať sa s postavením krajiny počas druhej svetovej vojny. Hoci by sa na prvý pohľad mohlo zdať, že Teshigaharov film, vychádzajúci z predlohy spisovateľa Kōba Abeho, je iba príbehom o mužovi s obviazanou, respektíve umelou tvárou, zďaleka tomu tak nie je. Dielo je v skutočnosti oveľa komplexnejším počinom, z veľkej časti poukazujúcim na existujúce spoločenské predsudky voči ľuďom s telesným alebo mentálnym postihnutím. Viacerými myšlienkami a uhlami pohľadu, ktoré naprieč dejom ponúka, dokáže diváka výraznejšie zaujať. Rovnako, ako to dokáže aj vizuálna stránka Teshigaharovho diela, ktorého atmosféra dokáže vyniknúť predovšetkým vďaka čiernobielej kamere. Tá tiež vytvára silný kontrast svetla a tieňa - dvoch protikladov. A protiklady možno svojím spôsobom sledovať aj v príbehovej rovine filmu. Tanin no kao sa prostredníctvom svojej snahy šokovať zároveň snaží diváka prinútiť, aby rozmýšľal. Filozofické, morálne a psychologické myšlienky síce nie sú v tejto snímke na prvý pohľad viditeľné, ale v konečnom dôsledku sú jeho skutočnou podstatou. A takisto aj jeho najsilnejšou stránkou.

Mnohé filmy čínskeho režiséra Kar-wai Wonga sa vyznačujú špecifickou atmosférou nočných barov, neónových nápisov, zadymených reštaurácií, dažďa, ospalou pomalosťou deja a komplikovano-jednoduchými a jednoducho-komplikovanými vzťahmi medzi mužmi a ženami. A inak tomu niet ani v prípade tohto kúsku, vydaného v roku 2000, ktorý sa príbehovo začína v prvej polovici šesťdesiatych rokov dvadsiateho storočia v Hongkongu. Pán Chow (Tony Leung) a pani Chan (Maggie Cheung) sú susedmi, ktorých partneri im začnú byť vzájomne neverní. Zhodou okolností sa začnú postupne zbližovať aj pán Chow a pani Chan, ale k ničomu v podstate nedôjde. Ich spoločné stretnutia pozostávajú z nočných návštev reštaurácií či snáh vyrovnať sa s konaním ich partnerov. Režisér Wong vytvára medzi dvojicou fungujúcu chémiu, ale zároveň im vymedzuje presné mantinely, ktoré ani jeden z nich neprekračuje. Namiesto toho sa nachádzajú v rýchlo sa meniacom svete, ktorý ovplyvňuje politické dianie, nová móda (vynikajúca kostymérska práca Williama Changa predovšetkým v prípade šiat - cheongsam postavy pani Chan) či nové technológie (japonský varič ryže). Postavy sú prakticky nútené prispôsobovať sa okolnostiam, nemajú takmer na nič čas, a tým pádom sa nemôže vyvinúť ani čosi viac medzi nimi. Ale práve to v konečnom dôsledku posúva príbeh dopredu a necháva vyniknúť ako herecké výkony hlavnej dvojice, tak aj spomenutú atmosféru, ktorá je (aj) tu tým najlepším, čo režisér Wong divákovi ponúka. Aj keď je potrebné povedať, že príbeh ako celok je v tomto prípade skôr priemernou záležitosťou, predovšetkým vďaka svojej atmosfére večnej nočnej ospalosti, ktorá láka človeka k tancu s partnerkou na pomalú hudbu v zadymenom bare s blikajúcimi neónmi, ide o dielo, ktoré sa príjemne sleduje. Faa yeung nin wa alebo In the Mood for Love dokazuje, že režisér Kar-wai Wong vie viac než dobre prepojiť špecificky ladenú atmosféru s romanticko-dramatickými príbehovými rovinami, ktoré viac ako "slaďáky" predstavujú skôr neutešenú realitu bytia jednotlivcov v medziľudských a partnerských vzťahoch.

Juhokórejská snímka režiséra Chang-dong Leeho z roku 2018, vychádzajúca z predlohy japonského spisovateľa Harukiho Murakamiho, je filmom dvoch polovíc. Zatiaľ čo prvá sa zameriava na zvláštny milostný trojuholník medzi postavami Jong-su Leea (Ah-in Yoo), Bena (Steven Yeun) a Hae-mi Shin (Jong-seo Jeon), druhá v sebe kombinuje kriminálne a mysteriózne prvky, ktoré zároveň nútia diváka, aby si kládol otázky vzťahujúce sa na prvú polovicu, čiastočne spochybňujúc to, čo sa v nej v skutočnosti odohralo. Napriek tomu, že film je z technického hľadiska natočený dobre, pričom jeho vizuálna a výpravná stránka dokáže zaujať, z príbehového hľadiska sa v ňom to skutočne zaujímavé objavuje až príliš neskoro. Niežeby toto dielo s minutážou dve a pol hodiny bolo obsahovo prázdne, to nie, ale jeho značná časť (predovšetkým v spomenutej prvej polovici) pôsobí ako mlátenie prázdnej slamy. V neskoršom príbehovom kontexte síce divák badá prepojenie aj s tým zdanlivo "nezaujímavým a prázdnym", ale kvalitatívne to už filmu nedokáže veľmi pomôcť. Hoci jeho druhá polovica je z diváckeho pohľadu príbehovo atraktívna a tajuplne napínavá. "Rozpitvávať" to, ako možno Leeho snímku, respektíve Murakamiho poviedku interpretovať, na tomto mieste asi nemá veľký význam. Jej významová čitateľnosť v každom prípade nie je len jedna. Z hereckého hľadiska ide o dielo komorné, ale predstavitelia hlavných postáv podávajú obstojné výkony. Beoning je filmom, ktorému najväčšmi ubližuje jeho dĺžka, prinášajúca so sebou viacero hluchých miest v deji. V prípade, ak by režisér Chang-dong Lee zvolil kratšiu minutáž, v konečnom dôsledku by mohli výraznejšie vyniknúť nielen viaceré filozoficko-psychologické aspekty príbehu, ale takisto jeho dramaticko-mysteriózne prvky v spojitosti s citeľnejším napätím. Takto síce divák vníma, že všetko toto sa v snímke nachádza, ale zároveň vníma akési medzery a chýbajúcu kompaktnosť. A to je naozaj škoda, pretože hľadiac na námet a čiastočne aj na výsledok v podobe príbehu, vidieť, aký veľký potenciál dielo ponúka.

Ono je to všetko sranda až do momentu, keď si človek uvedomí, že je do veľkej miery ako Mark Corrigan (David Mitchell). Komediálny seriál Peep Show z produkcie britskej televízie Channel 4 je na poli (nielen) britcomov pomerne unikátnym počinom. A to predovšetkým vďaka snímaniu z pohľadu prvej osoby, ktoré priamo vťahuje diváka do príbehového diania seriálu. Ten sa toči okolo dvojice spolubývajúcich – Marka Corrigana a Jeremyho Usbornea (Robert Webb), ako aj plejády vedľajších postáv, využívajúc humor, ktorý si rozhodne neberie servítky, zameriavajúc sa na vzťahy, sex, staromládenecký život, drogy a ďalšie témy. Naprieč deviatimi sériami a spolu 54 epizódami sú kvalitatívne rozdiely síce mierne, ale citeľné, čo sa v konečnom dôsledku podpisuje pod to, že seriál je z celkového hľadiska iba priemerom. Avšak priemerom, ktorý väčšinu času ako priemer určite nepôsobí. Diváka totiž dokáže svojím humorom dostatočne baviť, pričom zábavné nie sú iba interakcie medzi postavami, na ktorých stojí väčšina deja, ale takisto vnútorné monológy jednotlivých protagonistov. Tie sú niekedy dokonca ešte vtipnejšie než to, čo je medzi postavami vyslovené. Postavy ako také sú popri humore zložkou, ktorá najvýraznejšie prispieva k tomu, že seriál dokáže baviť. Pomerne veľké množstvo postáv, vyskytujúcich sa v tomto počine dlhšie alebo kratšie, jedinečnosťou svojich charakterov, ktoré všetky svojím spôsobom spája istá absurdita, baví. Viac alebo menej, ale baví. Peep Show je dôkazom, že humor je jedným z najlepších britských importov. Obzvlášť humor, ktorý sa nebojí byť správne nekorektný. Presne tak, ako to možno vidieť práve v tomto seriáli.

Vo svete kinematografie existujú filmy, ktoré sa vo všeobecnosti zvyknú označovať ako kultové. Niekedy je ich kultovosť však viac či menej preceňovaná, a to platí aj v prípade tejto westernovej snímky režiséra Sergia Leoneho z roku 1968. Či sa to niekomu páči, alebo nie. Western čoby žáner ako taký sa zväčša vyznačuje archetypmi a stereotypnosťou. Nemožno sa preto čudovať, že neobchádzajú ani tento film. Hoci sa jeho príbeh mierne (ale naozaj iba mierne) vymyká stereotypnému "sto a prvému" westernu, v praxi neprináša nič natoľko pútavé, aby to diváka dostatočne dokázalo zaujať. Príbeh o pomste (alebo o čom vlastne tento film je) jednoducho nevyniká, pričom mu veľmi nepomáha ani takmer trojhodinová minutáž. A hoci príbeh predstavuje vo väčšine prípadov hlavného "ťahúňa" filmu, v diele režiséra Sergia Leoneho tomu tak nie je. Možno aj preto až tak veľmi nevadí, že príbehová stránka snímky je priemerná a čiastočne stereotypná. Hoci v konečnom dôsledku priemerne vyznieva aj film ako celok, dajú sa v ňom nájsť aj pozitíva. K nim je potrebné zaradiť nezameniteľnú zvukovú zložku, respektíve hudbu (tóny harmoniky postavy Charlesa Bronsona), predovšetkým svojimi farbami pútavý vizuál v spojitosti s výpravou, viaceré zaujímavo riešené akčné scény, a takisto pomerne hviezdne herecké obsadenie. O C'era una volta il West alebo Once Upon a Time in the West ale vo všeobecnosti nemožno hovoriť ako o filme, ktorý by diváka akýmkoľvek spôsobom výraznejšie nadchol. Napriek svojmu kultovému statusu totiž predstavuje kvalitatívne nadhodnotený počin, ktorý v praxi nie je ani zďaleka taký dobrý, ako by sa na prvý pohľad mohlo zdať.

Film režiséra Terrencea Malicka z roku 2011 je na jednu stranu veľmi dobrý, na druhú stranu plný, ak nie zbytočností, tak minimálne mnohého, pri čom sa divák zamyslí, prečo to vo filme vlastne je. Ale najprv pozitíva, ktoré sú v tomto prípade späté predovšetkým s časťou, ktorá sleduje dospievanie Jacka O'Briena (Hunter McCracken) v päťdesiatych rokov dvadsiateho storočia v americkom Texase, inšpirované životom režiséra Malicka. To sa točí okolo (ne)chápania súvislostí v meniacom sa svete a v rodine, ktorej stredobodom je postava despotického otca (Brad Pitt), aplikujúceho svoje často neprimerané výchovné metódy. Do tohto obdobia, ktorého stvárnenie vo výpravnej, kostýmovej, vizuálnej, ale predovšetkým príbehovej forme, predstavuje najlepšiu časť Malickovho diela, sa v myšlienkach plných výčitiek vracia už starý Jack (Sean Penn), ovplyvnený rodinnou tragédiou. Časové skoky medzi obdobiami mladosti a zrelšieho veku sú poriadku, dávajú zmysel a príbeh z celkového hľadiska dokresľujú. Čo je však už menej v poriadku a dáva aj menší zmysel, je Malickova až prehnaná snaha o poetickosť. Samozrejme, tu a tam trocha poetickosti nikdy nie je na škodu, ale do snímky tohto typu akosi nepasuje. Minimálne nie v podobe, v akej ju režisér používa, keď takmer z ničoho nič prechádza do pomalého zobrazovania embryí, vesmíru, svetla, tmy a ďalších obrazov v sprievode ambientnej hudby na spôsob Koyaanisqatsi. Je pochopiteľné, že sa Malick snaží aj do týchto scén vložiť nejaký odkaz, ale miešať dinosaury a rodinu v Texase päťdesiatych rokov dvadsiateho storočia je už trocha príliš. Divákovi sa v takomto prípade významy ťažko čítajú a stávajú sa prakticky nepochopiteľnými. Ak by sa The Tree of Life dokázal zbaviť svojej prehnanej poetickej stránky, bol by vynikajúcou sociálnou drámou o rodine, medziľudských vzťahoch a traume, ktorá dokáže povedať veľa aj s minimom slov. V praxi je však film režiséra Terrencea Malicka síce dobrý, ale zároveň plný balastu, ktorý mu v konečnom dôsledku iba škodí.

Dokumentárne filmy o miestach, kam sa človek bežne nemá šancu dostať, a ich fungovaní "za oponou", majú vždy čo povedať, čím ohúriť a prekvapiť. Takým je práve aj dokumentárny počin z dielne National Geographic o supermodernom dubajskom letisku v Spojených arabských emirátoch. V rámci neho môže divák vidieť fungovanie tohto transportného uzla pasažierov a tovarov z prakticky celého sveta z rôznych uhlov, respektíve pracovných pozícií. Cez manažovanie pasažierov, letovú prevádzku, navádzanie lietadiel, colníkov, opravárov lietadiel, hasičov, ale tiež stavbárov a ďalších iných z desiatok tisíc zamestnancov letiska divák naprieč troma sériami vidí v podstate všetko. Tridsiatka epizód, ktoré sa z veľkej časti zameriavajú predovšetkým na leteckú spoločnosť Emirates, je však zároveň tým, čo dokumentárnemu seriálu v konečnom dôsledku najväčšmi ubližuje. Problémom je totiž fakt, že ak videl divák čo i len niekoľko epizód, prakticky ich videl všetky. Obzvlášť tretia séria je už až príliš repetitívna, pričom jednotlivé časti si všímajú dookola stále tie isté situácie. Zväčša buď niečo nejde podľa plánu alebo na niečo nie je dostatok času. A hoci je zasadenie na dubajské letisko zo začiatku zaujímavé, postupne sa opakovaním takmer identických situácií zunuje. Ultimate Airport Dubai je pozerateľným dokumentom v prípade ktorého ale stačí, ak si divák pozrie len niekoľko epizód, nie všetky. Vtedy totiž tento počin vyznie z celkového hľadiska oveľa lepšie, než akým v skutočnosti je.