GTS_PUNK

Twilight je priemerným, ale napriek tomu pozerateľným filmom. Jeho pokračovanie pod režisérskou taktovkou Chrisa Weitza je však iba mlátením prázdnej slamy. Snímky na seba príbehovo nadväzujú, pričom druhá časť sa zameriava predovšetkým na postavu Belly (Kristen Stewart) a jej prežívanie v malom mestečku Forks po tom, čo ju opustil jej upírsky priateľ Edward (Robert Pattinson). Pomyselné karty v tomto prípade mieša aj vlkolak Jacob (Taylor Lautner), ďalší predstaviteľ "folklóru" z pôvodného univerza spisovateľky Stephenie Meyer. Kvalitatívny prepad smerom nadol medzi prvým a týmto dielom je značný. Zatiaľ čo úvodná časť celej série dokáže diváka viac-menej baviť, ba dokonca v istých smeroch príjemne prekvapuje, tak tento počin predstavuje presný opak. Prakticky všetko dobré sa stráca, pričom dôraz tvorcovia kladú na nezáživný príbeh, ktorý nedokáže v podstate ničím zaujať. Postava Belly sa utápa vo svojich problémoch, pričom nevie "kudy z konopí", takže divák vo výsledku sleduje dve hodiny minutáže o ničom. Najhoršie na tom celom je skutočnosť, že hoci sa aj divák snaží nájsť na snímke nejaké pozitíva, darí sa mu to len veľmi ťažko. Najväčšími plusmi, ak ich teda plusmi vôbec možno nazývať, sa dajú označiť mierne herecké zlepšenie Kristen Stewart a fakt, že film nie je technicky zle natočený. A to je teda veľmi nízko nastavená latka. Našťastie však zmizlo zvláštne zošikmenie kamery, ktoré "zdobí" prvú časť, takže aspoň niečo. The Twilight Saga: New Moon však v konečnom dôsledku nie je dielom, ktoré by diváka dokázalo baviť alebo aspoň nenudiť. Ako sme uviedli na začiatku, ide o mlátenie prázdnej slamy, ktoré celkovo z príbehového hľadiska vypovedá iba o mále, navyše ani to málo nie je dvakrát zaujímavé. Ide o film, ktorý z diváka vysaje energiu rýchlejšie, než upír krv.

Tínedžerská romantika "lajznutá" prítomnosťou upírov, ktorá v čase svojho vydania pobláznila svet. Nech už si o tomto počine režisérky Catherine Hardwicke, vychádzajúceho z predlohy spisovateľky Stephenie Meyer, myslí kto chce čo chce, nemožno ho kritizovať pre jeho obsahovú stránku. Pravdou totiž je, že veľká časť divákov, ktorá ho videla, nie je skupinou, na ktorú dielo cieli. A preto, aj keď niekto nie je onou cieľovou skupinou, kritizovať alebo robiť si posmešky nemá zmysel. Čo však zmysel má, je hodnotiť snímku z hľadiska jej filmových kvalít. Tie so sebou v tomto prípade prinášajú plusy aj mínusy. Pozitívami tohto počinu, ktoré dokážu diváka zaujať, sú predovšetkým jeho výpravná stránka, príbehovo zasadená do malého mestečka Forks v americkom štáte Washington. Spolu s ňou ruka v ruke kráča celková štylizácia filmu (rozumej kamery), ktorej tóny vytvárajú pozoruhodne pôsobiacu potemnelú atmosféru. Veľkým plusom je takisto aj skvelý soundtrack, ktorý teoreticky môže byť tým vôbec najlepším, čo film režisérky Hardwicke ponúka. Príbeh ako taký môžeme označiť za priemerný. Príjemne prekvapuje z čiastočného zasadenia do prostredia strednej školy, ale z obsahového hľadiska nadchne skôr iba fanúšikom značky. V každom prípade sa pri ňom vydržať dá. Čo však predstavuje citeľnejší problém, sú iné skutočnosti. Ak sme na jednu stranu kameru chválili, na tomto mieste jej treba vytknúť uhol, pod akým je snímaná veľká časť filmu. Z akého dôvodu zvolili tvorcovia zošikmenie pri snímaní, možno zostane záhadou, ale vo výsledku to nevyzerá dobre. Rovnako nedobre, ba možno ešte horšie, pôsobia v snímke vizuálne efekty, ktoré vidieť najmä pri scénach s rýchlym behom a lietaním upírskych protagonistov. To však úplne najhoršie, čo divákovi začne veľmi rýchlo vadiť, je herecký výkon Kristen Stewart. Nemožno si pomôcť, ale v mnohých scénach pôsobí dojmom, ako kedy pri svojich replikách skôr improvizovala. Dá sa pochopiť, že hrá uzavretú tínedžerku, ktorej sa v hlave pletú myšlienky jedna cez druhú, ale odtiaľ potiaľ, vážení tvorcovia. Jej herecký výkon je spomedzi všetkého dobrého, neutrálneho a zlého, čo tento film ponúka, tým vôbec najhorším. Twilight spĺňa svoj účel. Úspešne (v čase vydania aj neskôr) si dokázal nájsť svoju cieľovú skupinu. Pohľadom nestranného diváka možno konštatovať, že ide o priemerné, ale do značnej miery pozerateľné dielo, ktoré je mixom viacerých pozitív aj negatív. A upíri, hoc na nich prakticky stojí celý príbeh, v tom ani takú významnú rolu nezohrávajú. Pokojne by mohlo ísť aj obyčajnú "ľudskú" tínedžerskú romancu.

Snímka jediného uvedeného režiséra W. S. Van Dykea z roku 1934 je príbehom dvoch priateľov - Blackieho (Clark Gable) a Jima (William Powell), ktorých životné chodníčky smerovali presne opačnými smermi. Zatiaľ čo Jim to dotiahol až na post newyorského prokurátora, Blackie sa ocitol vo svete gangsterského "biznisu". A práve na strete týchto dvoch protipólov stojí Van Dykeov film, ktorého príbehu však istý čas trvá, než sa dopracuje ku podstatu veci. Akonáhle však dôjde na (ne)priamy stret medzi Blackiem a Jimom, vo filme sa začne pracovať s rovinou psychológie, predovšetkým v prípade postavy Jima. William Powell skvele stvárňuje vnútorný rozkol, ktorý jeho postava prežíva, keď musí v súdnej sieni čeliť svojmu celoživotného priateľovi. A ešte o to viac po vynesení rozsudku. Napriek tomu, že veľkú časť snímky možno považovať za stereotypne pôsobiacu dramaticko-kriminálnu záležitosť, akých počas zlatej éry Hollywoodu vznikli desiatky, ak nie stovky, tak minimálne záverečná tretina Van Dykeovho počinu je skutočným diváckym zážitkom práve z dôvodu prežívania postavy Jima. Tak dobre napísanú a o to lepšie zahranú postavu, z ktorej divák priamo cíti emócie, vidieť len zriedka, a to aj v snímkach, ktoré vznikli po uvedení tohto diela. Williamovi Powellovi dobre sekunduje Clark Gable, ale ten, napriek tomu, že podáva stabilný herecký výkon, nenadchýna natoľko, ako jeho kolega. Okrem emócií a Jimovho prežívania, ktoré v záverečnej tretine filmu do veľkej miery kvalitatívne pomáhajú, dokáže dielo W. S. Van Dykea zaujať aj viacerými vtipnými scénami, ktoré mierne odľahčujú dej. Plusom je takisto síce nie až natoľko výrazná, ale zaujímavá výprava, a to najmä tá zo športových podujatí či newyorských exteriérov. Filmu Manhattan Melodrama prislúcha melodráma v názve, ako aj konštatovanie, že ide o počin, ktorý z celkového kvalitatívneho hľadiska diváka pozitívne prekvapuje. A to najmä vďaka príbehovej kolízii dvoch priateľov, z ktorých jeden skončil na kresle newyorského guvernéra a druhý na kresle elektrickom. Ale taký je život... A Van Dykeov film dokazuje, aká ťažká a ešte ťažšia dokáže byť pre človeka spravodlivosť.

Pravdepodobne všetci vedia, čo sa stalo 11. septembra roku 2001 v americkom New Yorku. Čo však tragickým udalostiam onoho utorkového rána predchádzalo? Na to sa v dramatizovanej podobe snaží dať odpoveď táto desaťdielna miniséria z roku 2018, ktorá príbehovo z veľkej časti vychádza zo skutočných udalostí, zachytávajúc skutočné postavy zo sveta politiky, spravodajských služieb aj teroristických organizácií. Divák ma vďaka veľmi dobre napísanému scenáru okrem iného možnosť vidieť súperenie medzi CIA a FBI, ktorých pomyselné "meranie si pohlavných údov" viedlo až k najväčšej tragédii v histórii Spojených štátov amerických. Relatívne krátky a pomerne dynamickým spôsobom rozprávaný počin sa spolu s hlavnou dejovou líniou, smerujúcou k udalostiam 11. septembra, zameriava aj na vedľajšie dejové línie, ktoré si všímajú predovšetkým prežívanie vybraných postáv. Tie sú z veľkej časti zaujímavé a tvorcovia sa aspoň v prípade niektorých z nich snažia aj do väčšej miery pracovať s psychológiou. Kvalitný je nakoniec v podstate už výber hereckých protagonistov. V seriáli sa objavuje hneď niekoľko zvučných mien. Najväčšmi spomedzi všetkých však zaujmú Jeff Daniels a Tahar Rahim v hlavných úlohách. Počin streamovacej služby Hulu dokáže na diváka zapôsobiť aj svojou výpravnou stránkou či pohľadom na tematiku náboženstva a jeho zobrazenie. The Looming Tower je krátkym, ale vcelku úderným dramatickým dielom, ktoré nahliada na zákulisné politicko-spravodajsko-teroristické hry na prelome tisícročí, ktoré vyústili do pádu veží Svetového obchodného centra. Seriál s minimom negatív dokáže ťažiť predovšetkým z kvalitného príbehu s výraznou nielen inšpiráciou, ale priamo predlohou v skutočných udalostiach.

Krátky dokument Jana Kříženeckého z roku 1908 je zachytením viacerých vojenských pochodov a pražskej vrchnosti pri príležitosti cisárskeho jubilea. Snímka sa vyznačuje predovšetkým svojou historickou hodnotou, pričom zaujímavé z obsahovej stránky nie sú ani tak vojenské pochody, ako skôr celkový dobový kolorit, ktorý Kříženecký zaznamenáva. Divák tak môže vo filme obdivovať napríklad výpravu vďaka zachyteniu budov v pozadí alebo oblečenie ľudí - ako bežného obyvateľstva, ktoré ceremónie sleduje, tak aj vojakov v uniformách. Jubilejní hold městských sborů pražských patrí k zaujímavým a cenným filmovým dielam, akých "otec českého filmu" Jan Kříženecký natočil hneď niekoľko. Snímka síce z technického hľadiska nevyniká, navyše v jej druhej polovici je záznam mierne poškodený a kamera miestami roztrasená, ale obsahovú kvalitu to výraznejším spôsobom neovplyvňuje.

Snímka režiséra Pen-Eka Ratanaruanga z roku 2007 je pozoruhodným pohľadom do stereotypného manželstva dvojice Wita (Pornwut Sarasin) a Deang (Lalita Panyopas), ktorého katalyzátorom je príchod mladej Ploy (Apinya Sakuljaroensuk) do ich hotelovej izby. A bez toho, aby vlastne čokoľvek urobila, sa roztáča pomyselný kolotoč udalostí, s ktorým režisér Ratanaruang výborne pracuje. Určite minimálne v dvoch tretinách filmu. V rámci nich rozpovedá pomerne komorný príbeh (vzhľadom na množstvo hercov a využitie výpravy) v jednom bangkokskom hoteli, ktorý sa vyznačuje predovšetkým skvelou pomalou atmosférou. Tá v sebe spája mimoriadne dobre technicky zvládnutú, takmer až intímne fungujúcu kameru Chankita Chamnivikaiponga, pasujúcu ambientnú zvukovú zložku, ako aj kvalitnú psychológiu postav, ktorá sa odráža predovšetkým v rozhovoroch dvojice Wita a Deang. A zmienku si takisto zaslúži aj zakomponovanie snových pasáží do filmu. V Ratanaruangovom diele ich síce nie je veľa, ale predovšetkým tá prvá je priam majstrovsky zvládnutou scénou so skvelým strihom v jej závere. Plusom tejto snímky je do veľkej miery zároveň jej nepredvídateľnosť. Zásadné dejové zvraty síce film neponúka, ale takisto sa nevyvíja smerom, aký možno divák na začiatku očakáva. Preto o to viac mrzí, že snímka má v závere klesajúce kvalitatívne tendencie, ktoré značne ovplyvňujú celkový dojem. Ploy je napriek tomu zaujímavým dielom so schopnosťou zapôsobiť predovšetkým svojou atmosférou a technickou stránkou. A práca s psychológiou postáv a balansovanie na pomedzí reality a sna takisto nie sú na zahodenie.

Päťdielna miniséria Revolting z dielne britskej BBC predstavuje komediálny počin dvojice Jolyon Rubinstein a Heydon Prowse, ktorá sa satirickým spôsobom formou skečov či stvárnením fiktívnych postáv dotýka spoločensko-politických tém, ktoré vo Veľkej Británii rezonovali v období rokov 2016 a 2017. Humor dvojice preto stavia predovšetkým na Brexite, migrácii či terorizme. Seriál si však uťahuje tiež napríklad z britského zdravotníctva, železníc, alebo fenoménu sociálnych sietí. Nech už sa Rubinstein a Prowse zamerajú na čokoľvek, dôležité je, že vo výsledku divákovi takmer vždy dokážu ponúknuť zábavný skeč, ktorý je tragikomickým odrazom (nielen) britskej reality. V niektorých prípadoch im v zachytení neutešenej skutočnosti dobre pomáhajú aj obyčajní ľudia, ktorí sa viac či menej dobrovoľne stali súčasťou ich skečov. Revolting je podarenou satirou, ktorá sa nebojí byť do istej miery aj kontroverznou, viď napríklad famózne The Real Housewises of ISIS. Dvojica Rubinstein a Prowse dokazuje, že tá najlepšia komediálna inšpirácia je vždy okolo nás. A nech už je skutočnosť akokoľvek zúfalá, takmer vždy je lepšie sa na nej zasmiať, než nad ňou plakať. Skvelý humorný počin z čias, kedy svet prestával byť v poriadku.

Dvojica bonusových epizód anime Asobi asobase prináša dva krátke samostatné príbehy s trojicou hlavných seriálových protagonistiek. V porovnaní s pôvodným počinom nie je dej ani jednej z epizód nijak zvlášť zábavný, pričom veľmi v tomto prípade nevyniká ani mimika postáv, ktorá je inak hlavným sprostredkovateľom humoru. Asobi Asobase Specials napriek tomu drobnými momentami dokáže diváka pobaviť. Zároveň slúži ako rozlúčka s celkovo veľmi dobrým a predovšetkým mimoriadne zábavným anime.

Krátke OVA pokračovanie anime Asobi asobase prinášajúce dva príbehy, ktoré svojím humorom nezostávajú nič dlžné pôvodnému seriálu. Pre svoju krátkosť, zodpovedajúcu zhruba polovici jednej anime epizódy, toto pokračovanie dokonca pôsobí ako údernejšie, keďže jednotlivé vtipy dávkuje vo vyššej kadencii. Spolužiačky Hanako, Kasumi a Olivia si vyberajú oblečenie na školský kultúrny festival a učiteľka Chisato sa spolu so svojimi kamarátkami v spomienkach vracia do čias, kedy boli ešte študentkami. Humorom nabitá trinásťminútová záležitosť diváka baví, pričom úderná je najmä v druhej polovici, ktorá obsahuje aj viacero skvelých wrestlingových odkazov. Asobi Asobase: Cosplay Taikai / Otona no Watashi e je síce krátkym, ale dobrým a zábavným pokračovaním pôvodného anime, ktorého silnými stránkami sú aj v tomto prípade humor v spojitosti s vizuálom.

Anime Asobi asobase si neberie servítky. V tom najlepšom možnom slova zmysle. Dvanásťdielny seriálový počin z roku 2018 na prvý pohľad pôsobí ako typické stredoškolské slice of life anime, čomu dokonca nahráva aj jeho otváracia znelka. Akonáhle však doznie a začne sa príbeh jednotlivých epizód, divák zistí, že má dočinenia s bizarnou, ba až absurdnou, ale skvelou situačnou komédiou. Jej hlavnými protagonistkami sú spolužiačky Hanako, Kasumi a Olivia, ktoré spolu založia klub spoločenských hier. Tie spolu aj sem-tam hrajú, ale väčšinu času sa zaoberajú inými vecami, pričom sa dostávajú do najrôznejších bizarných a divokých situácií, ktoré je lepšie raz vidieť, ako o nich stokrát čítať. Anime do veľkej miery stavia na vizuálnej stránke, ktorú priamo využíva na komunikovanie humoru. Na jednu stranu sa síce najmä v prípade pozadia prezentuje takmer až decentným vizuálnym prístupom, na druhú stranu v prípade postáv uplatňuje detailnú prácu s ich výzorom a mimikou, ktoré sú pravdepodobne najsilnejšou stránkou celého seriálu, pretože také ksichty (a v tomto prípade sa to nedá nazvať inak ako ksichtami) sa len tak nevidia. Vďaka tomu tak nielenže vyniká trojica hlavných protagonistiek, ale skvelá je tiež veľká plejáda vedľajších postáv, spomedzi ktorých za zmienku určite stoja Fujiwara (z vizuálneho hľadiska snáď jedna z najlepších anime postáv vôbec), sluha Maeda, alebo Ruu Oka. Asobi asobase je bláznivým mixom, ktorý "strieľa" jednu vtipnú scénu za druhou. Ako sme už uviedli, toto anime si neberie servítky a nič mu nie je sväté. Humor, ktorým sa prezentuje, by niekto mohol vnímať ako trápny, ale Asobi asobase ženie trápnosť do takých výšin, až sa stáva niečím neuveriteľne zábavným. A dokázať niečo také si vyžaduje skutočné majstrovstvo. Ak sa dá tento počin vôbec k niečomu prirovnať, tak na um hneď príde o rok mladší počin Joshikousei no Mudazukai, ktorý však, hoc je akokoľvek geniálny, je v porovnaní s Asobi asobase iba slabým odvarom. Ak to v závere mierne preženieme, dá sa povedať, že Asobi asobase je Joshikousei no Mudazukai na poriadnych steroidoch. A aby toho nebolo málo, vyznačuje sa toto anime aj skvelým metalovým endingom.